Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e76/381225.5e00b1.pdf
PDF · 133.05 KB
No categories available
5Cdo/100/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 100/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K. Ď., zastúpenej JUDr.
E. Š., proti ţalovanému S., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica,
pod sp.zn. 19 C 104/2005, na dovolanie
Ing. P. Ď.Ď. a ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 14 Co
199/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie Ing. P. Ď.Ď. a ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. júna 2009, č.k. 19 C 104/2005-205
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala náhrady škody titulom nesprávneho úradného
postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd), ku ktorému malo dôjsť
tým, ţe nevyznačil doloţku právoplatnosti a vykonateľnosti na právoplatnom
a vykonateľnom zmenkovom rozkaze, ktorý vydal 24. apríla 2003 pod č.k. 3 ZM 53/03-Va-
54. S poukazom na ustanovenie § 18 predmetného zákona č. 58/1969 Zb. konštatoval, ţe
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa
vyţaduje ako základná podmienka nesprávny úradný postup štátneho orgánu, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nimi vzhľadom na to, ţe sa jedná o zodpovednosť objektívnu
bez moţnosti štátu liberovať sa. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 175
ods. 2 a 3 O.s.p. a konštatoval, ţe tieto ustanovenia neupravovali postup súdu v prípade, ak
odôvodnené námietky podali za ţalovaného osoby, ktoré nemali oprávnenie za neho konať.
Mal preto za to, ţe v takom prípade bolo potrebné postupovať podľa § 175 ods. 3 O.s.p.
a na prejednanie takýchto námietok nariadiť pojednávanie. Aţ na takto nariadenom
pojednávaní by bolo moţné vykonať dôkazy ohľadne skutočnosti, či námietky podali osoby
oprávnené konať v mene ţalovaného alebo či námietky podali osoby neoprávnené. V tomto
smere postupoval aj krajský súd po podaní námietok s tým, ţe návrh ţalobkyne
na vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu uznesením
z 15. marca 2004 zamietol, ktoré rozhodnutie potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 28. októbra 2004. Konštatoval, ţe tým, ţe bolo potrebné v zmenkovej veci
najprv nariadiť pojednávanie na prejednanie námietok, nemohla byť do času rozhodnutia
o námietkach ani vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť zmenkového platobného
rozkazu, v zmysle vtedy účinného ustanovenia § 23 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o spravovacom
poriadku pre okresné a krajské súdy. Dospel k záveru, ţe práve opačný postup, kedy by
krajský súd napriek tomu, ţe o námietkach ţalovaného nebolo právoplatne rozhodnuté,
vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu, postupoval by nesprávne,
z ktorého jeho postupu by následne mohla vzniknúť škoda, ak by sa následne pri prejednaní
námietok zistilo, ţe tieto sú podané oprávnenými osobami a ak by takéto rozhodnutie bolo
vykonané. Uzavrel, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup krajského súdu,
ktorý je nevyhnutnou podmienkou vzniku zodpovednosti ţalovaného za škodu, a preto ţalobu
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 15. decembra 2009, sp.zn.
14 Co 199/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa a odkázal na ne. O trovách
odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie Ing. P. Ď.Ď. a ţalobkyňa.
Obaja dovolatelia prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe
im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietali, ţe napriek tomu, ţe po
začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo
prechod práv alebo povinností v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p., konajúce súdy tomto
návrhu na zmenu účastníka nerozhodli. Taktieţ namietali aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu z dôvodu, ţe sa tento nevysporiadal s námietkami ţalobkyne uvedenými
v odvolaní, nepodloţil rozhodnutie citáciou zákonných ustanovení a neuviedol právne úvahy,
na základe ktorých rozhodol. Ďalej namietali, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu
prvého stupňa, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Ţalobkyňa v dovolaní uviedla, ţe nebola v konaní riadne zastúpená a bola jej odňatá
moţnosť dať sa riadne zastupovať. Zhodne navrhli, aby dovolací súd dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaný sa k dovolaniam písomne nevyjadril.
Za účelom posúdenia subjektívnej prípustnosti dovolania (nakoľko dovolanie podal
Ing. P. Ď. a ţalobkyňa) dovolací súd v prvom rade poukazuje na podstatu procesnoprávneho
inštitútu zakotveného v ustanovení § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., umoţňujúceho zmenu účastníctva v
priebehu konania.
V zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,
o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka
vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
V zmysle ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p. súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe
po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto
má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto,
sa nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
zachované.
Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umoţňuje zmenu účastníkov konania, a to
v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým, ako je to aj v prejednávanej veci, došlo
po začatí súdneho konania. Zmena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.:
z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p. vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je pouţiteľné
ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. (teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].
K procesnému nástupníctvu dôjde vtedy, ak právna skutočnosť, z ktorej je moţné
vyvodiť prechod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, nastala po rozhodnutí súdu
prvého stupňa a súčasne ţalobca alebo ten, na koho práva alebo povinnosti prešli, navrhol
zmenu účastníctva pred skončením odvolacieho konania (predtým, ako odvolací súd
rozhodol). Návrh na zmenu účastníka konania je treba povaţovať za návrh v zmysle § 42
ods. 1 O.s.p., ktorého doručenie súdu má za následok začatie konania o takomto návrhu.
Podľa § 82 ods. 1 O.s.p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho
začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe Ing. P. Ď. písomným podaním z 15. decembra 2009 (č.l.
234), oznámil súdu prvého stupňa, ţe „dňa 14. decembra 2009 bola medzi doterajším
ţalobcom ako postupcom a predkladateľom tohto návrhu ako postupníkom uzatvorená
zmluva o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom je náhrada škody, ktorá je predmetom
tohto konania“ a zároveň navrhol, aby v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p. súd
o tomto jeho návrhu rozhodol. Návrh bol podaný na poštovú prepravu prostredníctvom Pošty
K. 15. decembra 2009, adresovaný Okresnému súdu Banská Bystrica. Z podacej pečiatky
Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, ţe tento súdu došiel 17. decembra 2009 a bol
postúpený odvolaciemu súdu 22. decembra 2009 (č.l. 233). Zároveň podaním
zo 16. decembra 2009 (č.l. 231), došlým na Krajský súd v Banskej Bystrici 21. decembra
2009, Ing. P. Ď. oznámil Krajskému súdu v Banskej Bystrici postúpenie pohľadávky
a poţiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Predtým však, ako vôbec mohlo byť začaté
konanie v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní
15. decembra 2009 uţ vyhlásil svoje potvrdzujúce rozhodnutie.
Je zrejmé, ţe konanie o návrhu na pripustenie zmeny účastníka do konania v zmysle
§ 82 ods. 1 O.s.p. mohlo začať aţ 22. decembra 2009 (kedy bol návrh postúpený Krajskému
súdu v Banskej Bystrici), predtým však uţ Krajský súd v Banskej Bystrici o veci samej
rozhodol 15. decembra 2009. V zmysle § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. je
pre rozhodnutie súdu (či uţ má povahu rozsudku alebo uznesenia) rozhodujúci stav, existujúci
v čase jeho vydania. Vzhľadom na uvedenú časovú postupnosť vydania rozhodnutia vo veci
samej a doručenia návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, dospel dovolací súd
jednak k záveru o 1/ subjektívnej neprípustnosti dovolania Ing. P. Ď. s poukazom
na ustanovenie § 240 ods. 1 O.s.p. a k záveru o 2/ neopodstatnenosti dovolacej námietky
ţalobkyne, ţe nerozhodnutím o návrhu na zmenu účastníkov konaní v zmysle § 92 ods. 2 a 3
O.s.p. jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
1/ Pokiaľ ide o dovolanie Ing. P. Ď., z ustanovenia § 240 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe
dovolanie môţe podať účastník konania do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné
uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
Zákon v § 240 ods. 1 O.s.p. ustanovuje, ţe na podanie dovolania je v prvom rade
legitimovaný subjekt, ktorý bol účastníkom konania, ktoré právoplatne skončilo rozhodnutím
odvolacieho súdu. Dovolanie môţe podať pôvodný účastník konania, resp. jeho právny
nástupca (univerzálny alebo singulárny).
Vzhľadom na skôr uvedené závery o oneskorenom dôjdení návrhu na pripustenie
zmeny návrhu je zrejmé, ţe Ing. P. Ď. sa nemohol stať účastníkom konania v posudzovanej
veci, nebol oprávnený podať dovolanie, a preto bolo ním podané dovolanie odmietnuté ako
dovolanie podané neoprávnenou osobou (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
2/ Podmienku subjektívnej prípustnosti dovolania u ţalobkyne povaţoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) za splnenú; zistil, ţe dovolanie
bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.), dovolateľka je zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či jej opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Čo sa týka dovolania ţalobkyne a v ňom uvedeného dôvodu prípustnosti dovolania,
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe
v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa názoru ţalobkyne dôjsť tým, ţe
odvolací súd nerozhodol o návrhu Ing. P. Ď. na zmenu účastníka v konaní v zmysle § 92 ods.
2 a 3 O.s.p. Pri tejto dovolacej námietke dovolací súd poukazuje na skôr uvedený záver
o oneskorenom podaní návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, z ktorého je zrejmý
dôsledok, ţe nerozhodnutím o ňom nemohlo dôjsť ani k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd ďalej dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobu zamieta z dôvodu, ţe v konaní
nebol preukázaný nesprávny úradný postup krajského súdu, ktorý je nevyhnutnou
podmienkou vzniku ţalovaného za škodu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa
stotoţnil aj odvolací súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, ţe je bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým,
ţe nebola v konaní riadne zastúpená, táto námietka nie je dôvodná. Ţalobkyňa udelila plnú
moc na zastupovanie v konaní JUDr. J. K.K. (č.l. 10), s ktorým aj súdy niţších stupňov
konali. Na to, aby súd konal s Ing. P. Ď. ako zástupcom ţalobkyne na základe plnej moci
nachádzajúcej sa na č.l. 237, neboli splnené procesné podmienky. Nakoľko
Ing. P. Ď. nie je advokátom, nemohol s ním súd konať popri uţ skôr ustanovenému
advokátovi JUDr. J. K. v zmysle § 25 ods. 3 O.s.p., a na to, aby konal výlučne s ním, nebola
splnená procesná podmienku stanovená ustanovením § 28 ods. 3 O.s.p. Zo spisu nevyplýva,
ţe by ţalobkyňa odvolala plnomocenstvo advokátovi JUDr. J. K. a súčasne túto skutočnosť
včas oznámila súdu, ako to vyţaduje ustanovenie § 28 ods. 3 O.s.p. Preto postup súdov
niţších stupňov, keď konal len s JUDr. J. K. bol správny.
Ţalobkyňa ďalej namietala aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. novembra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová