Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 82/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. Č., M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a M.

Z., M., toho času vo výkone väzby, zastúpených advokátom JUDr. V. K., M., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a 2 a a 4

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c)

a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-

2009, postupom Okresnej prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. novembra 2009, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010, postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. marca 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť T. Č. vedenú pod sp. zn. a sťažnosť M. Z. vedenú pod sp. zn. Rvp

49/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosť T. Č. a M. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára

2012 doručené sťažnosti T. Č. a M. Z. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a 2 a a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm.

a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009 (ďalej aj „napadnuté

konanie okresného riaditeľstva“), postupom Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len

„okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie okresnej prokuratúry“), postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra 2009

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. marca

2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli uznesením vyšetrovateľa

okresného riaditeľstva z 8. novembra 2009 trestne stíhaní pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1

písm. c) a d) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol podľa

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) o väzbe sťažovateľov, ktorej predchádzalo ich zadržanie

7. novembra 2009 a odkedy sa títo nachádzali vo výkone väzby..., v súčasnom období vo

výkone právoplatne uloženého trestu odňatia slobody. Napadnutým rozsudkom okresného

súdu boli sťažovatelia uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1

písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) , za spáchanie ktorého im vymeral trest

odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Na odvolanie sťažovateľov bol napadnutým

rozsudkom krajského súdu zrušený prvostupňový rozsudok a sťažovatelia boli uznaní za

vinných z už uvedeného trestného činu, bol im vymeraný trest odňatia slobody v trvaní 10

rokov odňatia slobody, na výkon ktorého boli zaradení do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť, ktorý

ich podané sťažnosti svojím uznesením č. k. -14 z 30. júna 2011 odmietol

s poukazom na možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl.

. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol sťažovateľmi podané

dovolanie. V ostatnom sťažovatelia podali opätovne sťažnosť na ústavnom súde.

3. Jadrom námietok sťažovateľov proti postupu orgánov činných v trestnom konaní

a súdov v ich trestnej veci bolo zásadné porušenie ich práva na obhajobu, k porušeniu

ktorého došlo už 7. novembra 2009 pri ich vypočutí v procesnom postavení podozrivých –

zadržaných, pri ich vypočutí v procesnom postavení obvinených, pokračovalo pri ich vzatí

do väzby a nebolo dostatočne konvalidované ani v ďalšom postupe okresného súdu a ostalo

bez relevantného zohľadnenia aj krajským súdom v odvolacom konaní a najvyšším súdom

v dovolacom konaní. Taktiež poukázali aj na zámernú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku

vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorého práve následná rekvalifikáciu mala umožniť

vyhnúť sa použitiu ustanovenia o povinnej obhajobe podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Svoje výhrady v podanej sťažnosti koncentrovali v podstate k namietaniu

porušenia svojho práva na obhajobu, keď v podstatnom dôvodili, že «V prípade, že mal

orgán prípravného konania informácie na vznesenie obvinenia, malo to nájsť odozvu aj

v právnej kvalifikácii skutku... právna kvalifikácia nie je nemennou kategóriou, ale jej

zmena musí byť vyvolaná kvalitatívnymi zmenami u orgánov prípravného konania

vychádzajúcimi z vykonaného dokazovania. V našom prípade bola zvolená právna

kvalifikácia skutku tak, aby neboli vyčerpané znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty... Ak

by nám bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin, tak ako malo byť, náš postoj

by bol odlišný. Už len zo samotného pojmu obzvlášť závažný zločin a z hroziacej trestnej

sadzby by bol iný. Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený.

Všetky tieto porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Spôsob

vydania uznesenia o vznesení obvinenia, spôsob poučovania, spôsob vykonávania dôkazov

a spôsob vedenia hlavného pojednávania v našom prípade preukazujú, že boli porušené

vôbec základné zásady trestného konania – zásada stíhania len zo zákonných dôvodov

a zákonným spôsobom, zásada práva na spravodlivý proces, zásada zabezpečenia práva na

obhajobu, zásada oficiality a legality..., vyhľadávacia zásada, zásada bezprostrednosti

a zásada ústnosti, zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z trestného

konania bez týchto zásad neostáva nič, čo v právnom štáte znesie označenie „lege artis“.».

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2

..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného

riaditeľstva policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-

649/OVK-MT-2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2

..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného

riaditeľstva policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-

649/OVK-MT-2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresnej

prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2

..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresnej

prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

... článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné

konanie Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné

konanie Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu

v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu

v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 ...,

článkom 50 ods. 3, ods. 4 ..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

10. 11. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť orgánov verejnej moci

označených ako porušovateľov označených základných práv rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného riaditeľstva

v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009, postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom okresného súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra 2009

a sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010

8. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

9. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovatelia sa v podanej sťažnosti okrem

iného domáhali preskúmania postupu okresného riaditeľstva v napadnutom konaní,

postupom okresnej prokuratúry v napadnutom konaní a okresného súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnutým uznesením a rozsudkom, ktoré boli predmetom posúdenia

ústavným súdom v jeho uznesení č. k. -14 z 30. júna 2011, ktorým bola

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnutá z dôvodu oneskorenosti podania sťažnosti

ústavnému súdu, ako aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Teda ten istý

nárok na ochranu ústavnosti uplatnili sťažovatelia aj v tomto konaní. Tvrdia, že boli

porušené ich základné práva podľa a 2 a a 4 , ako aj

práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru postupom

označených orgánov verejnej moci v označených/napadnutých konaniach a ich

rozhodnutiami. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať

vo veci, o ktorej už rozhodol vo veci sp. zn. .

10. Vzhľadom na uvedené (bod 8 a 9) sťažnosť sťažovateľov v tejto časti nie je

prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa ,

a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm.

a) ].

II.C

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. marca 2011 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. novembra 2011

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie (ktorého porušenie sťažovatelia namietajú, pozn.) zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa (resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v súdnom spore (, ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 10. novembra 2011

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

( ). Dovolanie podali obvinení v súlade s ustanovením Tr.

por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolania obvinených je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa () )

Najvyšší súd opakovane pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.

Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo

samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie nie je určené

k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších procesných

a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne vymenované v ustanovení

a úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či námietky uvedené v dovolaní obsahovo

skutočne napĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v dovolaní.

Prvý z dovolacích dôvodov, ktorí spoločne uplatnili obaja obvinení bol dovolací

dôvod podľa , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných

práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva

garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

je dosiahnutie spravodlivého súdneho

rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech,

ale je tiež v záujme demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam

a slobodám človeka a občana.

Ustanovenie konkretizuje základné práva obvineného, ktorý má

okrem iného aj právo zvoliť si obhajcu a radiť sa sním i počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní a v prípade, že obvinený sa nachádza vo väzbe alebo vo

výkone trestu odňatia slobody, môže hovoriť s obhajcom aj bez prítomnosti tretej osoby.

Práva vyplývajúce z citovaného ustanovenia je potrebné vykladať tak, aby každému

obvinenému bol zaručený spravodlivý proces.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov Činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný

obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného v

rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to

zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo o

sebe nezakladá dovolací dôvod podľa Zo znenia tohto

ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné

porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci

v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

V posudzovanej veci obaja obvinení naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videli

v nesprávnej právnej kvalifikácii ich konania zo strany vyšetrovateľa. Na základe

skutočností, ktoré boli vyšetrovateľovi známe, mal im podľa vzniesť

obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a preto od samého

začiatku išlo o prípad povinnej obhajoby v zmysle V tomto

smere však dovolací súd rovnako ako odvolací žiadne pochybenie nezistil, a preto námietky

obvinených nemožno akceptovať.

Je síce pravdou, že vyšetrovateľ uznesením z 8. novembra 2009 pod č. ČVS: ORP-

649/OVK-MT-2009 vzniesol podľa obom obvineným obvinenie pre

skutok právne kvalifikovaný ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom

podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Treba však pripomenúť, že uznesenie

vyšetrovateľa má všetky náležitosti predpokladané ustanovením Pri

vydaní tohto uznesenia totiž vychádzal najmä z výsledkov prehliadky nebytových priestorov

vykonanej 7. novembra 2009, pri ktorej boli zaistené igelitové vrecúška s obsahom sušenej

látky a samotný obvinený M. Z. dobrovoľne vydal ďalšie igelitové vrecúška so sušinou,

ktorých obsah bol podrobený znaleckej expertíze KEU PZ v S. Predbežné výsledky expertízy

mal vyšetrovateľ k dispozícii 8. novembra 2009 (viď č. l. 157-159) a boli tiež podkladom pre

vznesenie obvinenia. Netreba zabúdať, že išlo o počiatočné štádium trestného konania, kedy

ešte neboli známe všetky skutočnosti. Z toho dôvodu výrok uznesenia o vznesení obvinenia

v popise skutku nemohol obsahovať všetky okolnosti skutkového deja, ktoré vyšli najavo až v

priebehu ďalšieho dokazovania. Vyšetrovateľ preto nepochybil, keď konanie obvinených

právne posúdil iba podľa ods. 1 vyššie citovaného zločinu. Na uvedený zločin zákonodarca

stanovil trestnú sadzbu odňatia slobody od štyroch do desať rokov, a preto nešlo o prípad

povinnej obhajoby. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že obaja obvinení boli od samého

začiatku prípravného konania riadne poučovaní o svojich právach, o čom svedčia i

zápisnice o výsluchoch obvinených z 8. novembra 2009. Námietky obvinených, že zápisnice

neobsahujú ich priame vyjadrenie o práve na obhajobu prostredníctvom obhajcu sú

irelevantné. V tomto štádiu konania nešlo totiž o prípad povinnej obhajoby. Rovnako boli

riadne poučení o svojich právach aj pred sudcom pre prípravné konanie. Do väzby boli

obaja vzatí sudcom pre prípravné konanie po ich výsluchu dňa 9. novembra 2009.

Obvineným bola v súlade so zákonom daná možnosť v lehote si zvoliť obhajcu, pretože

vzatím do väzby nastal u nich dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Tr.

por. Možnosť zvoliť si obhajcu obaja využili a poverili svojou obhajobou advokáta JUDr.

B., ktorého orgány činné v trestnom konaní od uvedeného okamihu riadne upovedomovali o

všetkých úkonoch prípravného konania. Obhajca obvinených sa aj zúčastňoval

vyšetrovacích úkonov a pokiaľ sa na niektorých výsluchoch svedkov v prípravnom konaní

nezúčastnil, hoci bol o termíne riadne upovedomený, nemožno túto jeho neúčasť považovať

za porušenie práv obvinených na obhajobu. Účasť obhajcu pri vyšetrovacích úkonoch je

totiž jeho právom ( ) a nie jeho povinnosťou. ani

neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní domáhať sa účasti obhajcu na úkonoch

prípravného konania a nestanovuje ani možnosť sankcionovať obhajcu, prípadne možnosť

zabezpečovať inými prostriedkami jeho účasť na úkonoch prípravného konania. Spôsob

výkonu obhajoby zo strany obhajcu nie dôvodom na naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. c/

Obaja obvinení ako ďalší dovolací dôvod uplatňovali dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

g/ , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by

sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho

dôvodu obaja obvinení videli predovšetkým v tom, že súd prvého stupňa pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ich výpovedí a výpovedí svedkov, ktoré boli vykonané pred

vznesením obvinenia. Okrem toho poukazovali na skutočnosť, že súd vychádzal z dôkazov,

ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, hoci šlo o povinnú obhajobu, resp.

poukazovali na nedostatky uznesenia o vznesení obvinenia. Z obsahu spisového materiálu

a z rozhodnutia súdu prvého stupňa Najvyšší súd zistil, že skutočne súd prvého stupňa pri

svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj výpovede obvinených pred vznesením obvinenia. Toto

pochybenie však napravil na základe odvolania obvinených súd druhého stupňa a pri

svojom rozhodovaní a ustálení skutkového stavu bral do úvahy iba kontradiktórne vykonané

dôkazy. Námietky obvinených v tomto smere sú preto neopodstatnené. Najvyšší súd ako už

bolo vyššie uvedené nezistil žiadne pochybenia ani pokiaľ ide o právo obvinených na

obhajobu. Rovnako nezistil žiadny nátlak zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri

objasňovaní trestnej činnosti obvinených.

V tejto súvislosti Najvyšší súd pripomína, že obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho

dôvodu podľa Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je

potrebné odmietnuť podľa

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci, odmietne, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

V posudzovanej veci ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na

neverejnom zasadnutí dovolania obvinených T. Č. a M. Z. odmietol.».

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 9. marca 2011 v podstatnom

argumentoval:

«Na základe podaných odvolaní krajský súd v zmysle preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní

a prokurátor podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo

prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a odôvodňovali by podanie

dovolania podľa , pričom zistil, že odvolanie obžalovaných je čiastočne

dôvodné a odvolanie prokurátora je dôvodné v celom rozsahu.

Okresný súd sa pri rozhodovaní dopustil viacerých pochybení, vykonal však všetky

dostupné dôkazy a na základe tej skutočnosti mohol odvolací súd rozhodnúť vo veci

s konečnou platnosťou.

Výrok o vine:

Obhajoba v doplnení dôvodov odvolania kvalifikovane namietala čítanie zápisníc

obžalovaných v postavení zadržaných podozrivých.

Treba konštatovať, že vo vzťahu k výroku o vine okresný súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal z nezákonného dôkazu. Takýmto dôkazom sú výsluchy obžalovaných, ktorí boli

vypočutí ako zadržaní podozriví (ide o výsluchy z č. l. 63 u obžalovaného T. Č. a z č. l. 72 u

obžalovaného M. Z.). Takýto dôkaz po vznesení obvinenia v konaní pred súdom nie je

možné použiť.

Obžalovaní sa následne vo svojich výpovediach priznali ku skutku s tým, že

obžalovaný T. Č. dňa 8. 11. 2009 uviedol, že k tomu, čo sa mu kladie za vinu, sa priznáva a

svoj skutok ľutuje. Obdobne obžalovaný M. Z. vo svojej výpovedi zo dňa 8. 11. 2009

uviedol, že sa opätovne priznáva, to, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia je

pravda, marihuanu predával preto, lebo nemal prácu, a teda žiadny príjem. T. Č. to už robil

predtým, je mu to ľúto. Drogy predával on sám asi od apríla 2009. Ide teda o všeobecné

priznanie, následne obžalovaný T. Č. pri výsluchu dňa 9. 12. 2009 opakovane uviedol, že sa

v plnom rozsahu priznal, skutok oľutoval, k tomu nechce už nič uviesť. Obdobne obžalovaný

M. Z. vo svojej výpovedi zo dňa 9. 12. 2009 urobil všeobecné priznanie. Viac k veci

obžalovaní v prípravnom konaní nevypovedali. Odvolací súd považuje za potrebné

poukázať na to, že dňa 15. 12. 2009 bol obhajca, ktorého obžalovaní mali, upovedomený o

výsluchoch všetkých svedkov zo dňa 22. 12. 2009.

Je potrebné uviesť tiež to, že vo veci bolo vypočutých niekoľko svedkov, niektorí

svedkovia boli vypočutí pred vznesením obvinenia obvineným, avšak následne ich výpovede

boli zopakované aj po vznesení obvinenia. Za podstatné odvolací súd považoval výpovede

svedkov M. M., M. V., P. K., M. H. a M. H.. Pokiaľ boli vypočutí svedkovia M. B., A. N., M.

M., M. M., J. V., P. P., I. G. a J. K., z týchto svedeckých výpovedí nevyplynuli absolútne

žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na vinu či nevinu obžalovaných.

Svedok M. M. vypovedal pred vznesením obvinenia, pričom jeho výpoveď bola

zopakovaná aj za prítomnosti obhajcu po vznesení obvinenia. Vtedy zotrval na tej

skutočnosti, že chodieval k obžalovaným, doniesol im nejaké jedlo, niečo na pitie alebo si

tam išiel posedieť a za to, že im občas pomohol, dostal možnosť s nimi zapáliť si trávu. Z.

väčšinou mu dal nejakú šišku s tým, že si ju má naplniť do bonga alebo zobrať so sebou.

Bolo to vlastne ako odmena za to, že nebral od nich peniaze za jedlo a on im potom neplatil

za marihuanu. Raz alebo dvakrát mu dal Z. sáčok, nebol plný, bolo toho možno na jednu

alebo dve cigarety. Túto trávu užil pre vlastnú potrebu. Bola to odmena od Z.

Svedok M. V. obdobne bol najskôr vypočutý pred vznesením obvinenia a následne

bola jeho výpoveď zopakovaná s tým. že uviedol, že kúpil marihuanu od Z. tesne pred

zásahom polície, pričom chodieval tiež z času na čas od Z. kúpiť nejaký sáčok s trávou,

nevedel uviesť koľkokrát to bolo do mesiaca, mohlo to byť raz-dvakrát do týždňa, väčšinou

kupoval od Z. po 10,- Eur celý sáčok, taký, aký bol aj u neho nájdený. Chodieval tam a

vtedy sa fajčila marihuana, nie však pravidelne.

Z výpovede svedka P. K. vyplýva, že pozná aj M. Z. aj T. Č., obidvoch pozná kvôli

tomu lebo vie, že predávajú trávu. Niekoľkokrát aj prišiel k Z., kde majú títo dvaja

skúšobňu, zavolal na telefón Z., dal mu 5,- Eur a Z. mu dal cez plot sáčok s polovičným

obsahom a odišiel preč. Chodieval za nimi asi dvakrát do mesiaca, a to po dobu asi jedného

roka. Na sídlisku, kde svedok býva, bolo všeobecne známe, že Z. predáva trávu. Telefónne

číslo na Z. mu dal kamarát a vtedy sa dozvedel, že trávu predáva.

Svedok M. H. rovnako v prípravnom konaní uviedol, že videl Z. aj Č. ako užívajú

marihuanu a fajčia, marihuanu fajčili aj ostatní chalani, čo tam chodili, videl aj Z. ako si

občas cez telefón dohaduje, že donesie niečo von, nebavili sa konkrétne o tráve do telefónu,

ale vždy predtým vybral niečo zo šuplíka alebo zo skrine a odišiel von. Po chvíli sa vrátil, je

možné, že videl tam nejakú nachystanú drogu, bola to nejaká krabička a s touto chodil

vonku. Niekedy možno na jar 2009 chalani s takýmto niečím začali, teda doniesli do štúdia

trávu a odvtedy sa tam začalo takéto užívanie.

Svedok M. H. rovnako v prípravnom konaní uviedol, že od známeho niekedy v

auguste 2009 sa dozvedel, že M. Z. predáva marihuanu.

Všetci svedkovia, ktorých výpovede boli vyššie uvedené, na hlavnom pojednávaní

zmenili výpoveď tvrdiac, že v prípravnom konaní boli k takýmto výpovediam donútení

príslušníkmi polície. Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali

tomu, že svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí

príslušníkov polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje

na skutočnosť, že všetky výsluchy svedkov boli učinené v prítomnosti obhajcu, pričom neboli

zistené pochybné okolnosti predmetných výsluchov.

Odvolací súd hodnotil výpovede týchto svedkov, teda či možno tieto výpovede

považovať za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí

v prípravnom konaní, zákonné sú. Ako vyplýva zo stanoviska trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 30/2001 (Rt) Tpj 63/2009 obžaloba v trestnej veci môže byť

opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení

obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia ó vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu

došlo po začatí trestného stíhania vo veci podľa Ak je ale výpoveď

svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom,

o ktorý chce prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom oprieť

obžalobu, je nevyhnutné takéhoto svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka

vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na

obhajobu (právo na kontradiktórny postup).

V danej veci svedkovia boli opakovane vypočutí po vznesení obvinenia, pričom

odvolací súd vo vyššie uvedených výpovediach poukázal práve na skutočnosti, ktoré

vyplývajú z výpovedí svedkov po vznesení obvinenia.

Obžaloba rovnako ako okresný súd do skutkovej vety obžaloby zahrnul skutočnosti,

ktoré vyplývali len z výpovede M. Z. pred vznesením obvinenia. Tieto skutočnosti

pozostávajúce v tom, že obžalovaný T. Č. kúpil drogu od predajcov v okrese Ž. a M. v

množstve najmenej 30-50 g týždenne, následne omamnú latku na digitálnej váhe dávkovali

a cenu dávky určili na 10,- Eur a v tomto množstve predávali najmenej 20 dávok týždenne,

neboli preukázané žiadnym iným dôkazom. Odvolací súd preto po doplnení dokazovania

upravil skutkovú vetu tak, aby bola v súlade s vykonanými dôkazmi. Z vyššie uvedených

dôkazov pritom vyplynulo, že obžalovaní po vzájomnej dohode predávali a vymieňali

omamnú látku obsahujúcu kanabinol, kanabidiol, tetrahydrokanabinol a z dokazovania tiež

vyplýva, že tak učinili na viacerých osobách, čim sa rozumejú viac ako tri osoby.

Vina obžalovaných, tak ako bola ustálená rozsudkom okresného súdu, je podľa

názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázateľne dokázaná, pričom v tejto súvislosti

okresný súd zrejme nedopatrením uviedol do výrokovej časti rozsudku ustanovenie § 172

ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. a aj keď v písomnom vyhotovení odôvodnil

rozsudok v zmysle ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Výpovede svedkov potvrdzujú,

že obžalovaní predávali drogy viacerým osobám, preto naplnili zákonné znaky skutkovej

podstaty trestného činu tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

V súvislosti s výrokom o vine obhajoba namietala, že v zápisnici o vykonaní

prehliadky nebytových priestorov nie je uvedené, že bola zaistená marihuana a v akom

konkrétnom množstve. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko zápisnica

obsahuje údaj o zaistení látok rastlinného pôvodu a ďalším skúmaním a dokazovaním sa

zistilo, že ide o marihuanu a aké je jej množstvo. Takýto postup plne korešponduje

s ustanoveniami , pričom ide o správny a zákonný postup.

Pokiaľ obhajoba namietala porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní,

odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol

dôvod povinnej obhajoby, obžalovaní mali obhajcu, ktorý bol riadne upovedomený

o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom

z úkonov nenamietali spôsob obhajoby.»

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

16. Argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3) na tvrdenia o tom, že

„Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený. Všetky tieto

porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Je podstatnou chybou

konania... ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne závery o dôkazy, ktoré na hlavnom

pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom konaní neboli vykonané zákonom

predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred súdom neboli sanované.“. V tejto

súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom

rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov, pričom nezistil, že by napádané

rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovali

do práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základné právo na súdnu

ochranu podľa ) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery ani

najvyššieho súdu a ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú

obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých

rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite trestnej veci sťažovateľov právne vyčerpávajúcim

a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ich vznesené námietky, nimi vytknuté vady

prípravného konania vrátane postupu súdov, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom

neopomenuli vo svojich rozhodnutiach aj zdôvodniť, prečo ich považovali za

konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.

18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj

základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu, ani krajského súdu

a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

19. V nadväznosti na sťažovateľmi namietané porušenie práva na obhajobu podľa

a podľa dohovoru ústavný súd už pri predbežnom

prerokúvaní ich sťažností dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného

konania sťažovatelia ako obvinení v prípravnom konaní, tak aj ako obžalovaní v rámci

prerokovania ich veci pred súdom pri uplatnení svojho práva na obhajobu mali možnosť

právne účinným spôsobom namietať jeho porušenie označeným postupom orgánov činných

v trestnom konaní v štádiu prípravného konania a odobreného aj postupom súdov

rozhodujúcich v ich trestnej veci. Okresný súd Martin, ktorý bol oprávnený konať

a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov v prvom stupni, tak aj krajský súd ako súd

odvolací, ktorý rozhodoval o podanom opravnom prostriedku, a najvyšší súd ako súd

dovolací boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci bolo posúdenie všetkých

relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti

postupu orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní (obdobne napr.

, alebo ).

20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu

práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,

resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných

práv a slobôd označených v .

21. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojho práva

na obhajobu, ktoré mohli uplatniť, resp. uplatnili pri opakovaní dokazovania pred

prvostupňovým súdom, ako aj počas prípravného konania opakovaním úkonov

za prítomnosti obhajcu. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí práve v súvislosti

s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa porušenia ich práva na obhajobu výslovne

dôvodil, že „Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že

svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí príslušníkov

polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť,

že všetky výsluchy svedkov boli učinené v prítomnosti obhajcu, pričom neboli zistené

pochybné okolnosti predmetných výsluchov.

Odvolací súd hodnotil výpovede... svedkov, teda či možno tieto výpovede považovať

za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom

konaní, zákonné sú.

Pokiaľ obhajoba namietala porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní,

odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol

dôvod povinnej obhajoby, obžalovaní mali obhajcu, ktorý bol riadne upovedomený

o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom

z úkonov nenamietali spôsob obhajoby.“. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľov je aj v časti namietajúcej porušenie svojho práva na obhajobu podľa

v spojení s dohovoru zjavne neopodstatnená.

22. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietali porušenie aj ďalších svojich

základných práv, a to podľa a 2 a a podľa písm.

a), b) a d) dohovoru, pričom svoju argumentáciu koncentrovali výlučne na porušenie svojho

práva na obhajobu podľa a podľa dohovoru

s námietkou nedostatočného vysporiadania sa s nastolenými výhradami v ich trestnej veci

konajúcimi súdmi (bod 3 a 16). Vo vzťahu k týmto uvedeným právam, ktorých porušenie

namietali, neposkytli ústavnému súdu žiadnu takú svoju argumentáciu, z ktorej by

vyplynulo, v čom porušenie týchto základných práv nachádzajú, resp. od čoho porušenie

týchto práv odvíjajú, a ktorá by mohla byť východiskom ústavnoprávneho posúdenia ich

argumentov ústavným súdom. Z argumentácie sťažovateľov v podanej sťažnosti ústavný súd

len nepriamo vyvodil, že od porušenia svojho práva na obhajobu podľa

a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, s ktorým sa v ich trestnej veci konajúce súdy nemali

relevantným spôsobom vysporiadať (čím sa mali dopustiť aj porušenia ich práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, pozn.), sťažovatelia odvodzujú aj porušenie už uvedených základných

práv, resp. že medzi porušením ich práva na obhajobu podľa a ods.

3 písm. c) dohovoru, ktoré aj podrobne v podanej sťažnosti rozvádzajú, a porušením

ďalších nimi označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru nachádzajú

príčinnú súvislosť. Vzhľadom na skutočnosť, že po ústavnom prieskume napadnutých

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd nezistil sťažovateľmi namietané

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v jeho

spojitosti s právom na obhajobu podľa a podľa

dohovoru, keď sa súdy v napadnutých rozhodnutiach ústavne súladným spôsobom

vysporiadali s obhajobnými argumentmi sťažovateľov a porušenie už označených ďalších

práv sťažovatelia videli v príčinnej súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj nimi podaná sťažnosť v časti namietajúcej porušenie ďalších

v petite uvedených základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom

zjavne neopodstatnená.

III.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012