Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 82/2012
PDF · 368.63 KB
No categories available
I. ÚS 82/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť T. Č., M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a M.
Z., M., toho času vo výkone väzby, zastúpených advokátom JUDr. V. K., M., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c)
a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-
2009, postupom Okresnej prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09,
postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho
uznesením z 9. novembra 2009, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010, postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca 2011
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2011 z 10. novembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť T. Č. vedenú pod sp. zn. Rvp 48/2012 a sťažnosť M. Z. vedenú pod sp. zn. Rvp
49/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 48/2012.
2. Sťažnosť T. Č. a M. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2012 doručené sťažnosti T. Č. a M. Z. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm.
a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine (ďalej len „okresné
riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie okresného riaditeľstva“), postupom Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len
„okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 (ďalej aj „napadnuté
konanie okresnej prokuratúry“), postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho uznesením z 9. novembra 2009
(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca
2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2011 z 10. novembra 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli uznesením vyšetrovateľa
okresného riaditeľstva z 8. novembra 2009 trestne stíhaní pre zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1
písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“). Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol podľa § 71 ods. 1
písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) o väzbe sťažovateľov, ktorej predchádzalo ich zadržanie
7. novembra 2009 a odkedy sa títo nachádzali vo výkone väzby..., v súčasnom období vo
výkone právoplatne uloženého trestu odňatia slobody. Napadnutým rozsudkom okresného
súdu boli sťažovatelia uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za spáchanie ktorého im vymeral trest
odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Na odvolanie sťažovateľov bol napadnutým
rozsudkom krajského súdu zrušený prvostupňový rozsudok a sťažovatelia boli uznaní za
vinných z už uvedeného trestného činu, bol im vymeraný trest odňatia slobody v trvaní 10
rokov odňatia slobody, na výkon ktorého boli zaradení do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť, ktorý
ich podané sťažnosti svojím uznesením č. k. I. ÚS 262/2011-14 z 30. júna 2011 odmietol
s poukazom na možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl.
Trestného poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol sťažovateľmi podané
dovolanie. V ostatnom sťažovatelia podali opätovne sťažnosť na ústavnom súde.
3. Jadrom námietok sťažovateľov proti postupu orgánov činných v trestnom konaní
a súdov v ich trestnej veci bolo zásadné porušenie ich práva na obhajobu, k porušeniu
ktorého došlo už 7. novembra 2009 pri ich vypočutí v procesnom postavení podozrivých –
zadržaných, pri ich vypočutí v procesnom postavení obvinených, pokračovalo pri ich vzatí
do väzby a nebolo dostatočne konvalidované ani v ďalšom postupe okresného súdu a ostalo
bez relevantného zohľadnenia aj krajským súdom v odvolacom konaní a najvyšším súdom
v dovolacom konaní. Taktiež poukázali aj na zámernú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku
vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorého práve následná rekvalifikáciu mala umožniť
vyhnúť sa použitiu ustanovenia o povinnej obhajobe podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Svoje výhrady v podanej sťažnosti koncentrovali v podstate k namietaniu
porušenia svojho práva na obhajobu, keď v podstatnom dôvodili, že «V prípade, že mal
orgán prípravného konania informácie na vznesenie obvinenia, malo to nájsť odozvu aj
v právnej kvalifikácii skutku... právna kvalifikácia nie je nemennou kategóriou, ale jej
zmena musí byť vyvolaná kvalitatívnymi zmenami u orgánov prípravného konania
vychádzajúcimi z vykonaného dokazovania. V našom prípade bola zvolená právna
kvalifikácia skutku tak, aby neboli vyčerpané znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty... Ak
by nám bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin, tak ako malo byť, náš postoj
by bol odlišný. Už len zo samotného pojmu obzvlášť závažný zločin a z hroziacej trestnej
sadzby by bol iný. Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený.
Všetky tieto porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Spôsob
vydania uznesenia o vznesení obvinenia, spôsob poučovania, spôsob vykonávania dôkazov
a spôsob vedenia hlavného pojednávania v našom prípade preukazujú, že boli porušené
vôbec základné zásady trestného konania – zásada stíhania len zo zákonných dôvodov
a zákonným spôsobom, zásada práva na spravodlivý proces, zásada zabezpečenia práva na
obhajobu, zásada oficiality a legality..., vyhľadávacia zásada, zásada bezprostrednosti
a zásada ústnosti, zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z trestného
konania bez týchto zásad neostáva nič, čo v právnom štáte znesie označenie „lege artis“.».
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2
Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného
riaditeľstva policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-
649/OVK-MT-2009 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2
Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného
riaditeľstva policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-
649/OVK-MT-2009 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresnej
prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2
Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresnej
prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
... článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho
uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho
uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu
v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom sp. zn.
13 T/84/2010-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu
v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom sp. zn.
13 T/84/2010-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 To/9/2011-
498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 To/9/2011-
498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn.
5 Tdo 47/2011 zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.
Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,
článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,
a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn.
5 Tdo 47/2011 zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Tdo 47/2011 zo dňa
10. 11. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 48/2012 a sp. zn. Rvp 49/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť orgánov verejnej moci
označených ako porušovateľov označených základných práv rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného riaditeľstva
v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009, postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 a postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho uznesením z 9. novembra 2009
a sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010
8. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
9. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovatelia sa v podanej sťažnosti okrem
iného domáhali preskúmania postupu okresného riaditeľstva v napadnutom konaní,
postupom okresnej prokuratúry v napadnutom konaní a okresného súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým uznesením a rozsudkom, ktoré boli predmetom posúdenia
ústavným súdom v jeho uznesení č. k. I. ÚS 262/2011-14 z 30. júna 2011, ktorým bola
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnutá z dôvodu oneskorenosti podania sťažnosti
ústavnému súdu, ako aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Teda ten istý
nárok na ochranu ústavnosti uplatnili sťažovatelia aj v tomto konaní. Tvrdia, že boli
porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru postupom
označených orgánov verejnej moci v označených/napadnutých konaniach a ich
rozhodnutiami. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať
vo veci, o ktorej už rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 262/2011.
10. Vzhľadom na uvedené (bod 8 a 9) sťažnosť sťažovateľov v tejto časti nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,
a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm.
II.C
K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca 2011 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením
z 10. novembra 2011
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie (ktorého porušenie sťažovatelia namietajú, pozn.) zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok
ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 47/2011 z 10. novembra 2011
v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom
stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podali obvinení v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr.
por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolania obvinených je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.)
Najvyšší súd opakovane pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.
Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo
samotnej úpravy dovolania v trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené
k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších procesných
a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne vymenované v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
a úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či námietky uvedené v dovolaní obsahovo
skutočne napĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v dovolaní.
Prvý z dovolacích dôvodov, ktorí spoločne uplatnili obaja obvinení bol dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.
Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných
práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva
garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnutie spravodlivého súdneho
rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech,
ale je tiež v záujme demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam
a slobodám človeka a občana.
Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. por. konkretizuje základné práva obvineného, ktorý má
okrem iného aj právo zvoliť si obhajcu a radiť sa sním i počas úkonov vykonávaných
orgánom činným v trestnom konaní a v prípade, že obvinený sa nachádza vo väzbe alebo vo
výkone trestu odňatia slobody, môže hovoriť s obhajcom aj bez prítomnosti tretej osoby.
Práva vyplývajúce z citovaného ustanovenia je potrebné vykladať tak, aby každému
obvinenému bol zaručený spravodlivý proces.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného
dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov Činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok
obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného v
rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to
zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo o
sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto
ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné
porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci
v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
V posudzovanej veci obaja obvinení naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videli
v nesprávnej právnej kvalifikácii ich konania zo strany vyšetrovateľa. Na základe
skutočností, ktoré boli vyšetrovateľovi známe, mal im podľa § 206 ods. 3 Tr. por. vzniesť
obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a preto od samého
začiatku išlo o prípad povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tomto
smere však dovolací súd rovnako ako odvolací žiadne pochybenie nezistil, a preto námietky
obvinených nemožno akceptovať.
Je síce pravdou, že vyšetrovateľ uznesením z 8. novembra 2009 pod č. ČVS: ORP-
649/OVK-MT-2009 vzniesol podľa § 206 ods. 1 Tr. por. obom obvineným obvinenie pre
skutok právne kvalifikovaný ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom
podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Treba však pripomenúť, že uznesenie
vyšetrovateľa má všetky náležitosti predpokladané ustanovením § 206 ods. 3 Tr. por. Pri
vydaní tohto uznesenia totiž vychádzal najmä z výsledkov prehliadky nebytových priestorov
vykonanej 7. novembra 2009, pri ktorej boli zaistené igelitové vrecúška s obsahom sušenej
látky a samotný obvinený M. Z. dobrovoľne vydal ďalšie igelitové vrecúška so sušinou,
ktorých obsah bol podrobený znaleckej expertíze KEU PZ v S. Predbežné výsledky expertízy
mal vyšetrovateľ k dispozícii 8. novembra 2009 (viď č. l. 157-159) a boli tiež podkladom pre
vznesenie obvinenia. Netreba zabúdať, že išlo o počiatočné štádium trestného konania, kedy
ešte neboli známe všetky skutočnosti. Z toho dôvodu výrok uznesenia o vznesení obvinenia
v popise skutku nemohol obsahovať všetky okolnosti skutkového deja, ktoré vyšli najavo až v
priebehu ďalšieho dokazovania. Vyšetrovateľ preto nepochybil, keď konanie obvinených
právne posúdil iba podľa ods. 1 vyššie citovaného zločinu. Na uvedený zločin zákonodarca
stanovil trestnú sadzbu odňatia slobody od štyroch do desať rokov, a preto nešlo o prípad
povinnej obhajoby. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že obaja obvinení boli od samého
začiatku prípravného konania riadne poučovaní o svojich právach, o čom svedčia i
zápisnice o výsluchoch obvinených z 8. novembra 2009. Námietky obvinených, že zápisnice
neobsahujú ich priame vyjadrenie o práve na obhajobu prostredníctvom obhajcu sú
irelevantné. V tomto štádiu konania nešlo totiž o prípad povinnej obhajoby. Rovnako boli
riadne poučení o svojich právach aj pred sudcom pre prípravné konanie. Do väzby boli
obaja vzatí sudcom pre prípravné konanie po ich výsluchu dňa 9. novembra 2009.
Obvineným bola v súlade so zákonom daná možnosť v lehote si zvoliť obhajcu, pretože
vzatím do väzby nastal u nich dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Tr.
por. Možnosť zvoliť si obhajcu obaja využili a poverili svojou obhajobou advokáta JUDr.
B., ktorého orgány činné v trestnom konaní od uvedeného okamihu riadne upovedomovali o
všetkých úkonoch prípravného konania. Obhajca obvinených sa aj zúčastňoval
vyšetrovacích úkonov a pokiaľ sa na niektorých výsluchoch svedkov v prípravnom konaní
nezúčastnil, hoci bol o termíne riadne upovedomený, nemožno túto jeho neúčasť považovať
za porušenie práv obvinených na obhajobu. Účasť obhajcu pri vyšetrovacích úkonoch je
totiž jeho právom (§ 44 ods. 2 Tr. por.) a nie jeho povinnosťou. Trestný poriadok ani
neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní domáhať sa účasti obhajcu na úkonoch
prípravného konania a nestanovuje ani možnosť sankcionovať obhajcu, prípadne možnosť
zabezpečovať inými prostriedkami jeho účasť na úkonoch prípravného konania. Spôsob
výkonu obhajoby zo strany obhajcu nie dôvodom na naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle
dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Obaja obvinení ako ďalší dovolací dôvod uplatňovali dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli
vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným
spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí
byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by
sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho
dôvodu obaja obvinení videli predovšetkým v tom, že súd prvého stupňa pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ich výpovedí a výpovedí svedkov, ktoré boli vykonané pred
vznesením obvinenia. Okrem toho poukazovali na skutočnosť, že súd vychádzal z dôkazov,
ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, hoci šlo o povinnú obhajobu, resp.
poukazovali na nedostatky uznesenia o vznesení obvinenia. Z obsahu spisového materiálu
a z rozhodnutia súdu prvého stupňa Najvyšší súd zistil, že skutočne súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj výpovede obvinených pred vznesením obvinenia. Toto
pochybenie však napravil na základe odvolania obvinených súd druhého stupňa a pri
svojom rozhodovaní a ustálení skutkového stavu bral do úvahy iba kontradiktórne vykonané
dôkazy. Námietky obvinených v tomto smere sú preto neopodstatnené. Najvyšší súd ako už
bolo vyššie uvedené nezistil žiadne pochybenia ani pokiaľ ide o právo obvinených na
obhajobu. Rovnako nezistil žiadny nátlak zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri
objasňovaní trestnej činnosti obvinených.
V tejto súvislosti Najvyšší súd pripomína, že obsah konkrétne uplatnených námietok,
tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho
dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho
dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je
potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez
preskúmania veci, odmietne, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
V posudzovanej veci ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné
podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na
neverejnom zasadnutí dovolania obvinených T. Č. a M. Z. odmietol.».
14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 2 To/9/2011 z 9. marca 2011 v podstatnom
argumentoval:
«Na základe podaných odvolaní krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní
a prokurátor podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo
prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a odôvodňovali by podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že odvolanie obžalovaných je čiastočne
dôvodné a odvolanie prokurátora je dôvodné v celom rozsahu.
Okresný súd sa pri rozhodovaní dopustil viacerých pochybení, vykonal však všetky
dostupné dôkazy a na základe tej skutočnosti mohol odvolací súd rozhodnúť vo veci
s konečnou platnosťou.
Výrok o vine:
Obhajoba v doplnení dôvodov odvolania kvalifikovane namietala čítanie zápisníc
obžalovaných v postavení zadržaných podozrivých.
Treba konštatovať, že vo vzťahu k výroku o vine okresný súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z nezákonného dôkazu. Takýmto dôkazom sú výsluchy obžalovaných, ktorí boli
vypočutí ako zadržaní podozriví (ide o výsluchy z č. l. 63 u obžalovaného T. Č. a z č. l. 72 u
obžalovaného M. Z.). Takýto dôkaz po vznesení obvinenia v konaní pred súdom nie je
možné použiť.
Obžalovaní sa následne vo svojich výpovediach priznali ku skutku s tým, že
obžalovaný T. Č. dňa 8. 11. 2009 uviedol, že k tomu, čo sa mu kladie za vinu, sa priznáva a
svoj skutok ľutuje. Obdobne obžalovaný M. Z. vo svojej výpovedi zo dňa 8. 11. 2009
uviedol, že sa opätovne priznáva, to, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia je
pravda, marihuanu predával preto, lebo nemal prácu, a teda žiadny príjem. T. Č. to už robil
predtým, je mu to ľúto. Drogy predával on sám asi od apríla 2009. Ide teda o všeobecné
priznanie, následne obžalovaný T. Č. pri výsluchu dňa 9. 12. 2009 opakovane uviedol, že sa
v plnom rozsahu priznal, skutok oľutoval, k tomu nechce už nič uviesť. Obdobne obžalovaný
M. Z. vo svojej výpovedi zo dňa 9. 12. 2009 urobil všeobecné priznanie. Viac k veci
obžalovaní v prípravnom konaní nevypovedali. Odvolací súd považuje za potrebné
poukázať na to, že dňa 15. 12. 2009 bol obhajca, ktorého obžalovaní mali, upovedomený o
výsluchoch všetkých svedkov zo dňa 22. 12. 2009.
Je potrebné uviesť tiež to, že vo veci bolo vypočutých niekoľko svedkov, niektorí
svedkovia boli vypočutí pred vznesením obvinenia obvineným, avšak následne ich výpovede
boli zopakované aj po vznesení obvinenia. Za podstatné odvolací súd považoval výpovede
svedkov M. M., M. V., P. K., M. H. a M. H.. Pokiaľ boli vypočutí svedkovia M. B., A. N., M.
M., M. M., J. V., P. P., I. G. a J. K., z týchto svedeckých výpovedí nevyplynuli absolútne
žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na vinu či nevinu obžalovaných.
Svedok M. M. vypovedal pred vznesením obvinenia, pričom jeho výpoveď bola
zopakovaná aj za prítomnosti obhajcu po vznesení obvinenia. Vtedy zotrval na tej
skutočnosti, že chodieval k obžalovaným, doniesol im nejaké jedlo, niečo na pitie alebo si
tam išiel posedieť a za to, že im občas pomohol, dostal možnosť s nimi zapáliť si trávu. Z.
väčšinou mu dal nejakú šišku s tým, že si ju má naplniť do bonga alebo zobrať so sebou.
Bolo to vlastne ako odmena za to, že nebral od nich peniaze za jedlo a on im potom neplatil
za marihuanu. Raz alebo dvakrát mu dal Z. sáčok, nebol plný, bolo toho možno na jednu
alebo dve cigarety. Túto trávu užil pre vlastnú potrebu. Bola to odmena od Z.
Svedok M. V. obdobne bol najskôr vypočutý pred vznesením obvinenia a následne
bola jeho výpoveď zopakovaná s tým. že uviedol, že kúpil marihuanu od Z. tesne pred
zásahom polície, pričom chodieval tiež z času na čas od Z. kúpiť nejaký sáčok s trávou,
nevedel uviesť koľkokrát to bolo do mesiaca, mohlo to byť raz-dvakrát do týždňa, väčšinou
kupoval od Z. po 10,- Eur celý sáčok, taký, aký bol aj u neho nájdený. Chodieval tam a
vtedy sa fajčila marihuana, nie však pravidelne.
Z výpovede svedka P. K. vyplýva, že pozná aj M. Z. aj T. Č., obidvoch pozná kvôli
tomu lebo vie, že predávajú trávu. Niekoľkokrát aj prišiel k Z., kde majú títo dvaja
skúšobňu, zavolal na telefón Z., dal mu 5,- Eur a Z. mu dal cez plot sáčok s polovičným
obsahom a odišiel preč. Chodieval za nimi asi dvakrát do mesiaca, a to po dobu asi jedného
roka. Na sídlisku, kde svedok býva, bolo všeobecne známe, že Z. predáva trávu. Telefónne
číslo na Z. mu dal kamarát a vtedy sa dozvedel, že trávu predáva.
Svedok M. H. rovnako v prípravnom konaní uviedol, že videl Z. aj Č. ako užívajú
marihuanu a fajčia, marihuanu fajčili aj ostatní chalani, čo tam chodili, videl aj Z. ako si
občas cez telefón dohaduje, že donesie niečo von, nebavili sa konkrétne o tráve do telefónu,
ale vždy predtým vybral niečo zo šuplíka alebo zo skrine a odišiel von. Po chvíli sa vrátil, je
možné, že videl tam nejakú nachystanú drogu, bola to nejaká krabička a s touto chodil
vonku. Niekedy možno na jar 2009 chalani s takýmto niečím začali, teda doniesli do štúdia
trávu a odvtedy sa tam začalo takéto užívanie.
Svedok M. H. rovnako v prípravnom konaní uviedol, že od známeho niekedy v
auguste 2009 sa dozvedel, že M. Z. predáva marihuanu.
Všetci svedkovia, ktorých výpovede boli vyššie uvedené, na hlavnom pojednávaní
zmenili výpoveď tvrdiac, že v prípravnom konaní boli k takýmto výpovediam donútení
príslušníkmi polície. Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí
príslušníkov polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje
na skutočnosť, že všetky výsluchy svedkov boli učinené v prítomnosti obhajcu, pričom neboli
zistené pochybné okolnosti predmetných výsluchov.
Odvolací súd hodnotil výpovede týchto svedkov, teda či možno tieto výpovede
považovať za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí
v prípravnom konaní, zákonné sú. Ako vyplýva zo stanoviska trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 30/2001 (Rt) Tpj 63/2009 obžaloba v trestnej veci môže byť
opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia ó vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu
došlo po začatí trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. Ak je ale výpoveď
svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom,
o ktorý chce prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom oprieť
obžalobu, je nevyhnutné takéhoto svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka
vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na
obhajobu (právo na kontradiktórny postup).
V danej veci svedkovia boli opakovane vypočutí po vznesení obvinenia, pričom
odvolací súd vo vyššie uvedených výpovediach poukázal práve na skutočnosti, ktoré
vyplývajú z výpovedí svedkov po vznesení obvinenia.
Obžaloba rovnako ako okresný súd do skutkovej vety obžaloby zahrnul skutočnosti,
ktoré vyplývali len z výpovede M. Z. pred vznesením obvinenia. Tieto skutočnosti
pozostávajúce v tom, že obžalovaný T. Č. kúpil drogu od predajcov v okrese Ž. a M. v
množstve najmenej 30-50 g týždenne, následne omamnú latku na digitálnej váhe dávkovali
a cenu dávky určili na 10,- Eur a v tomto množstve predávali najmenej 20 dávok týždenne,
neboli preukázané žiadnym iným dôkazom. Odvolací súd preto po doplnení dokazovania
upravil skutkovú vetu tak, aby bola v súlade s vykonanými dôkazmi. Z vyššie uvedených
dôkazov pritom vyplynulo, že obžalovaní po vzájomnej dohode predávali a vymieňali
omamnú látku obsahujúcu kanabinol, kanabidiol, tetrahydrokanabinol a z dokazovania tiež
vyplýva, že tak učinili na viacerých osobách, čim sa rozumejú viac ako tri osoby.
Vina obžalovaných, tak ako bola ustálená rozsudkom okresného súdu, je podľa
názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázateľne dokázaná, pričom v tejto súvislosti
okresný súd zrejme nedopatrením uviedol do výrokovej časti rozsudku ustanovenie § 172
ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. a aj keď v písomnom vyhotovení odôvodnil
rozsudok v zmysle ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Výpovede svedkov potvrdzujú,
že obžalovaní predávali drogy viacerým osobám, preto naplnili zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku.
V súvislosti s výrokom o vine obhajoba namietala, že v zápisnici o vykonaní
prehliadky nebytových priestorov nie je uvedené, že bola zaistená marihuana a v akom
konkrétnom množstve. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko zápisnica
obsahuje údaj o zaistení látok rastlinného pôvodu a ďalším skúmaním a dokazovaním sa
zistilo, že ide o marihuanu a aké je jej množstvo. Takýto postup plne korešponduje
s ustanoveniami Trestného poriadku, pričom ide o správny a zákonný postup.
Pokiaľ obhajoba namietala porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní,
odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol
dôvod povinnej obhajoby, obžalovaní mali obhajcu, ktorý bol riadne upovedomený
o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom
z úkonov nenamietali spôsob obhajoby.»
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
16. Argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3) na tvrdenia o tom, že
„Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený. Všetky tieto
porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Je podstatnou chybou
konania... ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne závery o dôkazy, ktoré na hlavnom
pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom konaní neboli vykonané zákonom
predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred súdom neboli sanované.“. V tejto
súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom
rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov, pričom nezistil, že by napádané
rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovali
do práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery ani
najvyššieho súdu a ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne
neopodstatnené.
17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú
obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých
rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite trestnej veci sťažovateľov právne vyčerpávajúcim
a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ich vznesené námietky, nimi vytknuté vady
prípravného konania vrátane postupu súdov, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom
neopomenuli vo svojich rozhodnutiach aj zdôvodniť, prečo ich považovali za
konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.
18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti
s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu, ani krajského súdu
a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
19. V nadväznosti na sťažovateľmi namietané porušenie práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd už pri predbežnom
prerokúvaní ich sťažností dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného
konania sťažovatelia ako obvinení v prípravnom konaní, tak aj ako obžalovaní v rámci
prerokovania ich veci pred súdom pri uplatnení svojho práva na obhajobu mali možnosť
právne účinným spôsobom namietať jeho porušenie označeným postupom orgánov činných
v trestnom konaní v štádiu prípravného konania a odobreného aj postupom súdov
rozhodujúcich v ich trestnej veci. Okresný súd Martin, ktorý bol oprávnený konať
a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov v prvom stupni, tak aj krajský súd ako súd
odvolací, ktorý rozhodoval o podanom opravnom prostriedku, a najvyšší súd ako súd
dovolací boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci bolo posúdenie všetkých
relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti
postupu orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní (obdobne napr.
III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).
20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu
práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,
resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných
práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
21. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojho práva
na obhajobu, ktoré mohli uplatniť, resp. uplatnili pri opakovaní dokazovania pred
prvostupňovým súdom, ako aj počas prípravného konania opakovaním úkonov
za prítomnosti obhajcu. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí práve v súvislosti
s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa porušenia ich práva na obhajobu výslovne
dôvodil, že „Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že
svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí príslušníkov
polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť,
že všetky výsluchy svedkov boli učinené v prítomnosti obhajcu, pričom neboli zistené
pochybné okolnosti predmetných výsluchov.
Odvolací súd hodnotil výpovede... svedkov, teda či možno tieto výpovede považovať
za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom
konaní, zákonné sú.
Pokiaľ obhajoba namietala porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní,
odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol
dôvod povinnej obhajoby, obžalovaní mali obhajcu, ktorý bol riadne upovedomený
o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom
z úkonov nenamietali spôsob obhajoby.“. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že
sťažnosť sťažovateľov je aj v časti namietajúcej porušenie svojho práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru zjavne neopodstatnená.
22. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietali porušenie aj ďalších svojich
základných práv, a to podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 4 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm.
a), b) a d) dohovoru, pričom svoju argumentáciu koncentrovali výlučne na porušenie svojho
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
s námietkou nedostatočného vysporiadania sa s nastolenými výhradami v ich trestnej veci
konajúcimi súdmi (bod 3 a 16). Vo vzťahu k týmto uvedeným právam, ktorých porušenie
namietali, neposkytli ústavnému súdu žiadnu takú svoju argumentáciu, z ktorej by
vyplynulo, v čom porušenie týchto základných práv nachádzajú, resp. od čoho porušenie
týchto práv odvíjajú, a ktorá by mohla byť východiskom ústavnoprávneho posúdenia ich
argumentov ústavným súdom. Z argumentácie sťažovateľov v podanej sťažnosti ústavný súd
len nepriamo vyvodil, že od porušenia svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, s ktorým sa v ich trestnej veci konajúce súdy nemali
relevantným spôsobom vysporiadať (čím sa mali dopustiť aj porušenia ich práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pozn.), sťažovatelia odvodzujú aj porušenie už uvedených základných
práv, resp. že medzi porušením ich práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods.
3 písm. c) dohovoru, ktoré aj podrobne v podanej sťažnosti rozvádzajú, a porušením
ďalších nimi označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru nachádzajú
príčinnú súvislosť. Vzhľadom na skutočnosť, že po ústavnom prieskume napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd nezistil sťažovateľmi namietané
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v jeho
spojitosti s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru, keď sa súdy v napadnutých rozhodnutiach ústavne súladným spôsobom
vysporiadali s obhajobnými argumentmi sťažovateľov a porušenie už označených ďalších
práv sťažovatelia videli v príčinnej súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj nimi podaná sťažnosť v časti namietajúcej porušenie ďalších
v petite uvedených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom
zjavne neopodstatnená.
III.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012