Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 136/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. Ž., Ž., a M. Ž., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. J.,

Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. apríla

2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Ž. a M. Ž. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2011 doručená sťažnosť V. Ž., Ž., a M. Ž., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19.

apríla 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2011. Sťažovatelia sú

v označených konaniach v postavení žalovaných.

Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe Mesta Ž. o zaplatenie sumy 1 600 000

Sk (53 110,27 €) s príslušenstvom (za odpredaj nehnuteľnosti sťažovateľom 4. októbra 1994

za kúpnu cenu určenú dohodou v sume 2 600 000 Sk; rovnako bol dohodnutý spôsob

platenia v splátkach s určením splatnosti každej splátky). Sťažovatelia uhradili len sumu

1 000 000 Sk a zostatok 1 600 000 Sk napriek výzve neuhradili.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

«1. Okresný súd v Žiline rozsudkom z 24. 5. 2010, č. k. -247, uložil

sťažovateľom zaplatiť navrhovateľovi mestu Ž. sumu 51.751,14 EUR v lehote do 3 dní

s odôvodnením, že ani jedna z námietok sťažovateľov nebola preukázaná, pretože:

a) k podpisu žalobcu na žalobe uviedol, že odporcovia - teda sťažovatelia -

nepreukázali, že by návrh podpísala osoba, ktorá nie je oprávnená vykonávať úkony v mene

navrhovateľa a ak by sa tak aj stalo, v konaní navrhovateľ (mesto) nenamietal túto

skutočnosť, udelil plnomocenstvo viacerým zástupcom (JUDr. B., C., s. r. o. - JUDr. Z.) a

vlastne takýmto spôsobom túto vadu konvalidoval a naviac absencia podpisu je

odstrániteľná prekážka, takže ani dodatočný podpis nemal vplyv na predchádzajúce

konanie a procesné účinky; zastavenie konania pre nedostatok podpisu by bolo podľa

okresného súdu odňatie možnosti konať pred súdom /viď str. 4, prvý odsek rozsudku

okresného súdu/.

b) započítaciu námietku do výšky žalovanej istiny neuznal z dôvodu, že

- neodovzdanie predmetnej nehnuteľnosti v užívania schopnom stave podľa

- teda bez nájomníkov (rómskej rodiny), ktorým sa mesto zaviazalo zabezpečiť náhradné

bývanie - nepovažoval za porušenie povinnosti z kúpnej zmluvy, lebo vkladom vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností sťažovatelia vstúpili aj do práv prenajímateľa vo vzťahu

k nájomcom, a

- obdobie 18 mesiacov, počas ktorého sťažovatelia na základe predbežného

opatrenia súdu dom neužívali,

nemožno považovať za zásah do vlastníckych práv bez toho, že by výšku škody z tohto

titulu preukázali, hoci v konaní bolo žalovanými sťažovateľmi preukázané, že

a. návrh na začatie konania nepodpísal primátor mesta ani jeho zástupca, či inak

overiteľne splnomocnená osoba - čiže dôkazné bremeno sa presunulo na žalobcu, aby túto

inú osobu identifikoval, ale nereagoval ani na procesnú aktivitu súdu (viď uznesenia z 19. 2.

a 20. 3. 2009) - najmä keď žalujúce mesto odmietlo konvalidovať vadu návrhu jeho

podpisom, takže sa domnievame, že pre túto vadu mal okresný súd konanie zastaviť, lebo

bez podpisu primátora, resp. jeho zástupcu podľa zákona o obecnom zriadení, nahradzujúci

podpis splnomocnenca na žalobe musel byť doložený plnomocenstvom, čo sa nestalo; z toho

vyplýva, že sťažovatelia nemali čo preukazovať, kto návrh podpísal /i/, navrhovateľ

samozrejme proti sebe ani nenamietal tzv. neznámu osobu ako svojho zástupcu vedomý si

toho, že žaloba neobsahovala všeobecné základné náležitosti procesného úkonu podľa § 42

ods. 3 , týkajúceho sa podpisu navrhovateľa na žalobe, táto vada sa vôbec

nekonvaliduje udelením plnomocenstva, procesné účinky nastupujú až na základe žaloby

bez formálnych a obsahových vád podania ( ), takže podľa zásady „vigilantibus

iura scripta sunt“, navrhovateľ si nemôže sám sebe odňať možnosť konať pred súdom, ako

to všetko mylne interpretoval okresný súd ohľadne tejto námietky,

b. v kúpnej zmluve ide o synalagmaticky záväzok, v zmysle ktorého sa mohol

domáhať plnenia len ten z účastníkov, ktorý už splnil, alebo bol aspoň ochotný splniť -

porov. - preto sťažovatelia po práve vzniesli námietku nesplnenej zmluvy voči

žalujúcemu mestu, ktoré svoju povinnosť vypratať nehnuteľnosť a voľnú ju odovzdať

sťažovateľom nesplnilo, na základe čoho sa mali ubrániť jeho (ako veriteľa) žalobe

o doplatenie kúpnej ceny - viď ich výslovné uplatnenie napr. v písomnom podaní z 19. 5.

2005 a pod. - a to aj vo forme vzájomnej žaloby (ktorú sťažovatelia uplatnili v inom

konaní), alebo vo forme započítacej námietky ohľadne nárokov, ktoré sťažovatelia vyjadrili

formou náhrady škody za neužívanie časti nehnuteľnosti pre neusporiadaný nájomný vzťah,

alebo pre nariadené predbežné opatrenie neužívanie celej nehnuteľnosti, ktorý nárok sa

expresis verbis opieral o ust. , a to všetko v konkrétne vyčíslených sumách.

2. Krajský súd na odvolanie sťažovateľov rozsudkom z 19. 4. 2011, sp. zn.

rozsudok okresného súdu potvrdil, keď na vyššie označené námietky uviedol,

že

a) je správne konštatovanie okresného súdu, že ak prejavil účastník vôľu konať na

základe nepodpísaného návrhu a súd s ním aj konal, zastavenie konania by bolo odňatím

možnosti konať pred súdom (viď str. 9, tretí odsek rozsudku) a že

b) okresný súd podrobne vysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď započítaciu

námietku sťažovateľov neuznal (str. 9, štvrtý odsek rozsudku).

3. Najvyšší súd SR uznesením zo 14. 9. 2011 sp. zn. , dovolanie

sťažovateľov pre neprípustnosť odmietol, keď sa podľa neho zaoberal dostatočne všetkými

námietkami, ktoré sťažovatelia vzniesli voči rozsudku odvolacieho súdu.»

Sťažovatelia namietajú závery všeobecných súdov, v ktorých sa konštatuje, že

sťažovatelia nepreukázali, že „Vyvodenie záveru všeobecných súdov, že sťažovatelia

v konaní nepreukázali, že návrh na začatie konania podpísala neoprávnená osoba,

- žalujúce mesto túto skutočnosť nenamietalo, tak ju nebolo potrebné skúmať,

- prípadne tento procesný nedostatok bol ďalšou plnou mocou konvalidovaný, a

- zastavenie konania by bolo odňatím možnosti pre žalujúce mesto konať pred

súdom.“.

Tieto skutočnosti označujú sťažovatelia za „hrubý zásah“ do zásady voľného

hodnotenia dôkazov, ktorý vo svojich dôsledkoch je podľa ich názoru zároveň aj porušením

nimi označených práv garantovaných a dohovorom. Argumentujú tým, že

«Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno je povinnosť či procesná zodpovednosť účastníka

za to, že súdu budú rozhodujúce skutočnosti, ku ktorým sa obidva inštitúty vzťahujú,

preukázané, opak znamená neunesenie dôkazného bremena s následkom prehry v spore

(meritórnej alebo procesnej).

Ak sťažovatelia v konaní preukázali a nespochybnilo to ani žalujúce mesto, že návrh

na začatie konania nepodpísal jeho primátor, či zástupca primátora, splnili si svoju

povinnosť i dôkazné bremeno, že tento návrh nebol podpísaný, navrhovateľ napriek

procesnému úsiliu okresného súdu - viď jeho uznesenia z 19. 2. a 20. 3. 2009 - nedokázal

určiť, ktorá ďalšia osoba, za súčasného predloženia plnej moci, túto žalobu podpísala,

preto neodstránil uvedenú vadu návrhu podľa a konanie malo byť

zastavené.

b. Je len prirodzené, že navrhovateľ nedostatok podpisu na žalobe pod následkom

neúčinnosti podaného návrhu, nikdy nemohol tvrdiť, lebo by išiel proti sebe, opak je zrejmá

nelogickosť a znevýhodnenie v procesnom postavení sťažovateľov.

c. Podpis navrhovateľa na návrhu sa bez predloženia plnomocenstva ku dňu jeho

podania, nedá konvalidovať následnými splnomocneniami a v takomto prípade zastavenie

konania je len procesným dôsledkom uvedenej vady, ktorú si spôsobil samotný navrhovateľ.

Preto úvaha o odňatí možnosti konať na súde ako procesnej chybe súdu k takémuto

účastníkovi, je nepochopením procesných pravidiel a zásad, ovládajúcich súdne konanie.

3. Rovnako posudzovanie námietky nesplnenia zmluvy, opodstatnenosti započítacej

námietky pohľadávky sťažovateľov voči navrhovateľovi, bolo v priamom nesúlade

so skutočnosťami uvedenými v spise, pretože

- mesto sa sťažovateľom zaviazalo, že v nehnuteľnosti bývajúcej rómskej rodine

zabezpečí náhradné bývanie podobne, ako sa to stalo v celom rade ďalších prípadov

a nakoniec to aj zabezpečilo (oneskorene),

- uvedená skutočnosť objektívne bránila sťažovateľom užívať svoje vlastníctvo

v plnom rozsahu a bez akejkoľvek náhrady to ani možné nie je (viď , 4

a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv /i/,

- ustanovenie vychádza zo skutočnosti, že v dôsledku nariadenia

predbežného opatrenia, ktoré sa ukázalo vzhľadom na priebeh a výsledok konania, v ktorom

bolo nariadené, ako „neoprávnené“, nastupuje zodpovednosť navrhovateľa za škodu alebo

inú ujmu, vzniknutú v súvislosti s jeho nariadením, ide o zodpovednosť objektívnu za

výsledok /ii/,

- výška škody či ujmy vzniknutej sťažovateľom bola v konaní riadne vyčíslená

a odôvodnená, takže tvrdený opak v napadnutých rozsudkoch je svojvoľný.».

Sťažovatelia poukazujú aj na nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov,

na nemožnosť účinne uplatniť námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť

rozhodnutie súdu a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, namietajú aj

podľa ich názoru „zreteľné“ porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, ľubovôľu pri

rozhodovaní a nesprávnu aplikáciu právnych noriem.

Sťažovatelia „vzhľadom na to, že v napadnutých rozhodnutiach ide o exekučný titul

na možné vymoženie značnej sumy, sťažovatelia s poukazom na ich súčasnú veľmi zlú

ekonomickú situáciu, navrhujú a žiadajú ústavný súd, aby do rozhodnutia vo veci samej

odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline z 19. 4. 2011, sp. zn.

, čím sa predíde vzniku nenapraviteľných škôd v majetkovej sfére

sťažovateľov“.

Navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , na

rovnosť v konaní podľa a na spravodlivý proces podľa

Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 19. 04. 2011, sp. zn. ,

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo 14. 09. 2011, spis. zn. ,

porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline z 19. 04. 2011, sp. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 09. 2011, spis. zn. , a vec vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 462,38 EUR, ktorú je

povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR solidárne do 2 mesiacov,

na účet právneho zástupcu č... pod VS 11120.“

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

v 1. odseku [o potvrdení rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-247 z 24. mája 2010 v časti o uložení povinnosti sťažovateľom zaplatiť Mestu

Ž. sumu 51 751,14 eur] 8. júna 2011 a právoplatnosť v 2. odseku (ktorým krajský súd

ponechal nedotknutý označený rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd návrh

Mesta Ž. vo zvyšku zamietol) a v 3. odseku (ktorým krajský súd rozhodol, že o trovách

odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa) nadobudol 16. júna 2010.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2011.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2011. Ústavný súd vzhľadom na uvedené posúdil

možnosť porušenia práv označených sťažovateľmi tak označeným uznesením najvyššieho

súdu, ako aj označeným rozsudkom krajského súdu, vychádzajúc zo svojej doterajšej

judikatúry.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť 8. júna 2011, pričom sťažovatelia doručili ústavnému súdu

sťažnosť 23. decembra 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľov akceptoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovatelia podali dovolanie, o ktorom dovolací súd

rozhodol tak, že nie je prípustné.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv namietaným rozsudkom krajského súdu, aj

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Okresný súd založil svoje rozhodnutie na týchto skutkových a právnych zisteniach:

„Navrhovateľ si návrhom zo dňa 22. 03. 1996 uplatnil voči odporcom v 1/ a 2/ rade nárok

na zaplatenie 1.600.000,- Sk spolu s 3% úrokom z omeškania odo dňa splatnosti druhej

splátky.

Navrhovateľ žiadal podaním zo dňa 10. 3. 2005 pripustiť zmenu návrhu tak, že

odporcovia v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť 1.600.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške

22% ročne od 01. 01. 1996 do zaplatenia a zmluvnú pokutu zo sumy 1.600.000,- Sk vo výške

0,5% týždenne od 01. 01. 1996 do zaplatenia. Súd podanie navrhovateľa vyhodnotil podľa

jeho obsahu ako rozšírenie návrhu v časti príslušenstva o úroky

z omeškania vo výške 19% ročne a nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na pojednávaní

29. 3. 2005 súd vyhovel v časti návrhu a pripustil zmenu návrhu v časti rozšírenia úrokov

z omeškania zo sumy 1.600.000,- Sk od 01. 01. 1996 do zaplatenia o výšku 19% (na celkový

výšku úrokov z omeškania 22% ročne). Súd v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty rozšírenie

návrhu zamietol.

Súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 3. 2005 č. k. -110 tak, že zaviazal

odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.600.000,- Sk

spolu s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 01. 01. 1996 do zaplatenia a návrh

vo zvyšku zamietol. Proti rozsudku v časti, ktorou boli odporcovia zaviazaní na plnenie

podali odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením -155 zo dňa 23. 3. 2006

napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR

bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený, následne bol zrušený aj rozsudok

prvostupňového súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy č... zo dňa 04. 10.

1994 odpredal odporcom v 1/ a 2/ rade nehnuteľnosť, a to KN parc. č. 152, zast. plocha o

2

výmere 244 m, spolu s domom č. s. 209 v k. ú. Ž. Vklad nehnuteľnosti bol povolený pod č.

2287/94 dňom 28. 10. 1994. Kúpna cena bola stanovená dohodou vo výške 2.600.000,- Sk a

spôsob platenia v splátkach s určením splatnosti každej splátky. Odporcovia uhradili len

čiastku 1.000.000,- Sk a zostatok vo výške 1.600.000,- Sk napriek výzve neuhradili.

Podaním zo dňa 17. 12. 2008 navrhovateľ oznámil súdu, že odporcami bola

uhradená časť istiny vo výške 1.050.000,- Sk. Po podaní návrhu boli uskutočnené ďalšie dve

úhrady, a to čiastka 100.000,- Sk zo dňa 15. 08. 2000 a čiastka 1.600.000,- Sk zo dňa

12. 06. 2007. Poukázal na to, že z dokladov predložených odporcami vyplýva, že v roku

1994 bola uhradená časť istiny vo výške 450.000,- Sk (a to platbami 100.000,- Sk zo dňa

20. 09. 1994, 200.000,- Sk zo dňa a 150.000,- Sk zo dňa 27. 12. 1994); v roku 1995 bola

uhradená časť istiny vo výške 400.000,- Sk (a to platbami 50.000,- Sk zo dňa 23. 02. 1995,

50.000,- Sk zo dňa 03. 04. 1995, 100.000,- Sk zo dňa 30. 06. 1995, 100.000,- Sk zo dňa

21. 08. 1995, 50.000,- zo dňa 31. 10. 1995 a 50.000,- Sk zo dňa 21. 11. 1995). V zmysle

dodatku mala byť kúpna cena zaplatená dňa 31. 12. 1995. Odporcovia splácali kúpnu cenu

v omeškaní splátkami v roku 1996, a to platbami 80.000,- Sk zo dňa 2. 1. 1996, 70.000,- Sk

zo dňa 11. 1. 1996 a 50.000,- Sk zo dňa 15. 2. 1996, t. j. v celkovej výške 200.000,- Sk

a čiastkou 100.000,- Sk zo dňa 15. 08. 2000 a čiastkou 1.600.000,- Sk zo dňa 12. 06. 2007.

Navrhovateľ následne návrh v časti o zaplatenie istiny 1.600.000,- Sk podľa § 96

ods. 1 zobral navrhovateľ späť a konanie v tejto časti žiadal zastaviť a pokračovať

len v konaní o zaplatenie príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 19,5 % zo sumy

1.550.000,- Sk od 1. 1. 1996 do 14. 2. 1996 (nakoľko dňa 15. 2. 1996 bola zaplatená časť

istiny vo výške 50.000,- Sk), t. j. za 45 dní omeškania čo predstavuje čiastku 37.162,- Sk,

úroku z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 1.500.000,- Sk od 15. 2. 1996 do 14. 8.

2000 (nakoľko dňa 15. 8. 2000 bola zaplatená časť istiny o výške 100.000,- Sk), t. j. za

1 643 dní omeškania, predstavuje čiastku 1.315.451,- Sk a úroku z omeškania vo výške 19,5

% ročne zo sumy 1.400.000,- Sk od 15. 8. 2000 do 11. 6. 2007 (nakoľko dňa 12. 6. 2007

bola zaplatená zvyšná časť istiny vo výške 1.600.000,- Sk), t. j. za 2 492 dní omeškania,

predstavuje čiastku 1.862.847,- Sk. Nakoľko však úroky z omeškania predstavujú sumu

3.215.460,- Sk a odporcovia zaplatili na istine o 150.000,- Sk viac, predstavujú úroky

z omeškania, po odčítaní uvedeného preplatku na istine, čiastku 3.065.460,- Sk a na

zaplatenie tejto čiastky žiadal zaviazať odporcu. K námietke odporcov k neoprávnenosti

podpisu návrhu a na výzvu súdu, či na návrhu trvajú na návrhu uviedli, že návrh bol

podpísaný riadne a na návrhu po vykonanom späťvzatí trvajú. Započítací prejav považuje

za nedôvodný, pretože aj úhrada 1.600.000,- Sk bola podľa variabilného symbolu

poukázaná na úhradu pohľadávky v konaní .

Odporcovia v 1/ a 2/ rade sa vyjadrili tak, že navrhovateľ im neodovzdal predmet

kúpy tak, ako to vyplýva z ust. § 588 Obč. zák., čím im vzniká škoda. Kúpna cena je

synalagmatickej povahy a účastníci si musia plniť navzájom, pričom navrhovateľ mal

2

možnosť užívať len časť kúpenej nehnuteľnosti, spolu o výmere 111,98 mz celkovej plochy

516,55 m2. V zostávajúcej časti domu býva rómska rodina, ktorej sa navrhovateľ zaviazal

prideliť náhradný byt. Protinávrhom žiadali uloženie povinnosti navrhovateľovi odovzdať

nehnuteľnosť a zaplatiť náhradu škody. Zároveň na pojednávaní vzniesli námietku

premlčania úrokov z omeškania z dôvodu, že nárok v rozšírenom rozsahu ako bol priznaný

bol uplatnený až v roku v roku 2005 a dovtedy si navrhovateľ uplatňoval úrok z omeškania

iba vo výške 3 % p. a.. Tiež poukázal na skutočnosť, že dňom 20. 9. 2000 odporcovia

oznámili navrhovateľovi započítanie vzájomných pohľadávok, čím došlo k zaplateniu

kúpnej ceny v plnej výške. Zápočet bol titulom vzniknutej škody, ktorá vznikla konaním

navrhovateľa, na základe ktorého návrhu súd predbežným opatrením vydaným vo februári

1998 zakázal odporcom nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou, pričom žalobou

o neplatnosť kúpnej zmluvy dosiahol fakt, že nehnuteľnosť bola vyňatá z vlastníctva

odporcov a táto im bola vrátená do vlastníctva až na základe zrušovacieho rozsudku

dovolacieho súdu v auguste roku 2000. Týmto postupom navrhovateľa bolo znemožnené

odporcom nakladať s nehnuteľnosťou za obdobie od júla 1998, kedy im bolo doručené

predbežné opatrenie až do spätného zápisu ich vlastníckeho práva v kat. nehnuteľnosti na

Správe katastra Ž. Ku dňu oznámenia o započítaní vzájomných pohľadávok zostávalo na

úhradu z kúpnej ceny 1.450.000,- Sk. Odporcovia vyčíslili škodu v celkovej výške

presahujúcej 3.800.000,- Sk, čím na započítanie bol dostatok fin. prostriedkov. Preto po

započítaní pohľadávok odporcovia nemohli byť v omeškaní. Započítali čiastku 1.450.000,-

Sk ktorá predstavuje časť náhrady škody vyčíslenej vo výške 3.412.153 Sk, ktorá vznikla

odporcom titulom ušlého zisku za obdobie od 8. 6. 1998 dňom 3. 8. 2000, kedy na základe

vydaného predbežného opatrenia a konania o neplatnosť kúpnej zmluvy nemohli

s nehnuteľnosťou nakladať a brať z nej úžitky.

Opätovne zdôraznili, že žalobný návrh nebol podaný právne účinne, pretože návrh

nie je podpísaný za navrhovateľa oprávnenou osobou, navrhovateľ nepreukázal kto

podpísal žalobný návrh, nejedná sa o primátora a ani o zástupcu primátora, ktorí by

zo zákona mohli takýto návrh podpísať. Pokiaľ by návrh podpísala nejaká iná osoba,

musela by byť buď splnomocnená alebo poverená na vykonanie takéhoto úkonu.“

K predbežnej otázke neplatnosti kúpnej zmluvy sa okresný súd vyjadril takto:

„Súd sa v prvom rade zaoberal ako predbežnou otázkou neplatnosti zmluvy z

dôvodu, že v konaní navrhovateľ namietal neplatnosť kúpnej zmluvy č... zo

dňa 04. 10. 1994, ktorou navrhovateľ odpredal odporcom v 1/ a 2/ rade nehnuteľnosť, a to

2

KN parc. č. 152, zast. plocha o výmere 244 m, spolu s domom č. s. 209 v k. ú. Ž. Vklad

nehnuteľnosti bol povolený pod č. 2287/94 dňom 28. 10. 1994. Neplatnosť bola namietaná

kumulatívne z viacerých dôvodov a to, pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 O. Z. a

pre uvedenie navrhovateľa do omylu. Rozpor s dobrými mravmi mal spočívať v tom, že

odporca už pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedel, že nebude môcť zaplatiť zostatok kúpnej

ceny, pričom týmto konaním zároveň uviedol odporcu do omylu, ktorý by v takomto prípade

mal možnosť predať nehnuteľnosť niekomu inému.

Navrhovateľ ani odporcovia v 1/ a 2/ rade sa k neplatnosti zmluvy v tomto konaní

nevyjadrovali, navrhovateľ tým že zotrvával na návrhu o zaplatenie kúpnej ceny

konkludentne uznával platnosť kúpnej zmluvy, pretože nie je možné požadovať plnenie

z neplatnej zmluvy a odporcovia na otázku súdu, či sa cítia byť vlastníkmi nehnuteľnosti

uviedli, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti počas celej doby od jej nadobudnutia kúpnou

zmluvou, vlastníctvo opätovne deklarovali aj spätným zápisom vlastníckeho práva a jeho

výkonom.

Skutočnosť, že nebola uhradená kúpna cena riadne a včas sama o sebe nemôže

spôsobiť neplatnosť zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi. Porušenie povinnosti zaplatiť

riadne a včas kúpnu cenu spôsobuje omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku, čo

môže mať za následok až možnosť odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy žiadny

z účastníkov neprezentoval. Pre rozpor právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi je

potrebné, aby v rozpore s dobrými mravmi bol právny úkon, nie následok omeškania

s plnením povinností súvisiacimi s plnením z právneho úkonu. Tento rozpor nekonštatoval

ani súd v konaní . Súd nezastáva názor prvostupňového a druhostupňového

súdu v konaní čo sa týka neplatnosti právneho úkonu z dôvodu uvedenia

navrhovateľa do omylu. Pre neplatnosť právneho úkonu podľa 49a O. Z. je podstatné, aby

ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho

uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala

alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala

úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Súd má za to, že v tomto

prípade sa mohlo jednať nanajvýš o omyl v pohnútke, ktorý nerobí právny úkon neplatný.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, sa mohlo jednať len o omyl vnútorný u

predávajúceho, vylúčený je vonkajší omyl (nesúlad medzi vôľou účastníkov). Omyl vnútorný

môže byť vyvolaný napr. omylom v predmete zmluvy, omyl v adresátovi právneho úkonu,

omyl v následkoch právneho úkonu a pod.. V tomto prípade naviac už pri podpise zmluvy

bolo dohodnuté splácanie sumy 2.000.000,- Sk v splátkach, dodatkom k zmluve uzatvoreným

v deň podpisu zmluvy, t. j. dňa 12. 10. 1994, bolo prolongované splácanie kúpnej ceny do

31. 12. 1995. Teda aj navrhovateľ predpokladal, že odporca si bude zabezpečovať

prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny dodatočne. Tak ako súd uvádzal, porušenie

zmluvných povinností nie je spôsobilé vyvolať neplatnosť úkonu podľa ust. § 49a O. Z..

Súdy v konaní vychádzali zo skutočnosti, že navrhovateľ musel vedieť o tom, že

kúpnu cenu nebude schopný splácať z dôvodu zaťaženia úverom na dražbu obchodných

priestorov. Súd však je názoru, že nebola preukázaná skutočnosť, že by odporcovia už pri

uzatvorení zmluvy vedeli, že nebudú schopný splatiť kúpnu cenu a túto ani nechceli splatiť

a ich úsilie nesmerovalo k splateniu kúpnej ceny. Súd zastáva názor, že nebolo preukázané

také úmyselné konanie, z ktorého by bolo možné usúdiť, že odporcovia omyl vyvolali, ale

len si nedokázali splniť svoje zmluvné povinnosti. Navrhovateľ mal možnosť využiť zákonné

prostriedky a možnosti ktoré mu dáva zákon pri možnosti omeškania odporcu s peňažným

plnením, čo čiastočne aj využíva v tomto konaní.

Súd z uvedených dôvodov predbežne posúdil otázku platnosti kúpnej zmluvy tak, že

kúpna zmluva ktorou navrhovateľ previedol predmetnú nehnuteľnosť na odporcov je platná

a účinná, pričom túto skutočnosť nevytkol ani odvolací a dovolací súd ako vadu konania,

naopak z ich záverov vyjadrených v odôvodnení je možné predpokladať, že platnosť zmluvy

akceptujú, v opačnom prípade by bolo nadbytočné rozhodovať o plnení zo zmluvy.“

K povinnosti zaplatiť kúpnu cenu okresný súd uviedol:

„Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu namietaná nebola a súd nezistil, že by došlo k zmene

jej výšky alebo uplatneniu iných nárokov kupujúceho ako započítaniu. Súd nezistil, že by

kúpna cena bola dohodnutá neplatne a preto dospel k záveru, že odporcovia ako kupujúci

sú povinný zaplatiť odporcovi dohodnutú kúpnu cenu vo výške 2.600.000,- Sk.

Spôsoby zániku záväzku sú uvedené v ustanovení šiesteho oddielu ôsmej časti

vymedzenej paragrafovým znením od do Občianskeho

zákonníka. Navrhovateľ uvádzal zaplatenie kúpnej ceny jednotlivými platbami a to

v omeškaní odporcov a odporca udával zánik záväzku započítaním. Nakoľko konanie

o zaplatenie istiny bolo zastavené, súd otázku či došlo k zániku nároku navrhovateľa

zaplatením alebo započítaním riešil ako prejudiciálnu otázku vo vzťahu k povinnosti

odporcov zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania.

Podľa ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,

ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak

niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane

okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Pre perfektnosť započítania musí byť preukázaná existencia pohľadávok. Osobitné je

potrebné aby bola preukázaná pohľadávka účastníka právneho vzťahu, ktorý vykonal

jednostranný úkon započítania.“

Okresný súd konštatoval, že „na povinnosť zaplatiť kúpnu cenu nemá vplyv

skutočnosť, že nehnuteľnosť bola zaradená medzi kultúrne pamiatky a z toho dôvodu je

obmedzené právo odporcov nakladať s nehnuteľnosťou. Nejedná sa totiž o vadu veci

a skutočnosť je možné zistiť zo zoznamu kultúrnych pamiatok alebo výpisu z listu vlastníctva

a naviac toto tvrdenie počas celého konania nebolo preukázané.“.

Ku vzniku škody sťažovateľom okresný súd uviedol:

„Súd vo vzťahu k tvrdeniu odporcov o vzniku škody udáva, že ku škode ktorá im mala

vzniknúť neodovzdaním veci, nebol preukázaný základ a dôvod. Titul škody odporcovia

nešpecifikovali, podľa obsahu ich vyjadrení sa môže jednať o náhradu škody podľa ust.

. Podmienkami pri priznanie škody sú vznik škody, porušenie

povinnosti stanovenej zákonom alebo zmluvou, príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a porušením povinnosti a zavinenie. Odporcovia pritom nepreukázali ani vznik škody ani

porušenie povinnosti navrhovateľa. Zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť vyhotovená

v písomnej forme a musí byť na jednej listine, resp. jednotlivé listy musia tvoriť celok a teda

možno ju vykladať len podľa obsahu. Pritom súd zo znenia zmluvy nezistil, že by

navrhovateľ mal voči odporcom dohodnutú niektorú povinností ktoré by nesplnil, naopak,

povinnosť riadne uhradiť kúpnu cenu nesplnili odporcovia hoci v zmluve bola dohodnutá aj

sankcia odstúpenia od zmluvy.

Podľa tvrdení odporcov im mala vzniknúť škoda z dôvodu neodovzdania

nehnuteľnosti, dom č. 209, Ž. v častí 1. poschodia - 174,30 m2, neodovzdaním nehnuteľnosti

- prízemia, zadná časť - 91,16 m2. Neodovzdaním 1. poschodia vznikla škoda titulom ušlého

zisku vo výške 3.000,- Sk/m2 pri 174,3 m2 predstavuje škodu 522.900,- Sk ročne, za dobu

troch rokov 1.568.700,- Sk, titulom ušlého nájmu za prízemia vznikla im škoda vo výške

4.000,- Sk/m2 za výmeru 91,16 m2 suma 364,640,- Sk, za dobu troch rokov 1.093.920,- Sk,

spolu vo výške 2.407.190,- Sk.“

Vo vzťahu k uplatnenej škode okresný súd konštatoval, že „titulom obmedzenia

práva odporcov užívať nehnuteľnosť zákazom uloženým predbežným nakladať

s nehnuteľnosťou súd musí konštatovať, že odporcovia v 1/ a 2/ rade výšku škody

nepreukázali žiadnym dôkazom. V započítacom prejave uviedli, že sa tým predĺžila doba na

rekonštrukciu nehnuteľnosti ku ktorým sa zaviazali v kúpnej zmluve, čím vznikala škoda,

a to až do zrušenia rozsudkov okresného a krajského súdu, teda po dobu o 18 mesiacov

Odporcovia v konaní škodu tvrdili bez toho, aby jej výšku preukázali, hoci ich

zaťažuje bremeno dôkazu tvrdenia. Škoda im podľa oznámenia o podaní protinávrhu

a z obsahu započítacieho prejavu bola spôsobená aj vydaním predbežného opatrenia

-23 zo dňa 24. 2. 1998. Škodu vyčíslili ako ušlý nájom (ušlý zisk) od 4. 2. 1998

do zrušenia rozsudku Okresného a Krajského súdu v Žiline a zápisu ich vlastníckeho práva

do evidencie nehnuteľností, t. j. za obdobie 18 mesiacov. Jednalo sa o nemožnosť užívania

1. poschodia - 174,30 m2 a prízemia, zadná časť - 91,16 m2 po 3.000,- Sk/m2, spolu

1.194.570,- Sk.“.

K odovzdaniu nehnuteľnosti sa okresný súd vyjadril takto:

„Súd konštatuje, že faktické odovzdanie nehnuteľnosti ako podmienka nakladania

s nehnuteľnosťou po prevode nie je dôvodné. Vlastnícke právo ani jeho jednotlivé zložky sa

neprevádzajú tradíciou, ale vkladom vlastníckeho práva, teda vznikom vecnoprávnych

účinkov zmluvy. Pri prevode nehnuteľností sa tradícia nevyžaduje, dokonca nie je možná

a nahrádza sa vyprataním (namiesto predania (odovzdania) sa nehnuteľnosť uvoľní pre

užívanie nadobúdateľa). Nie je vylúčené, aby si účastníci dohodli aj tzv. protokolárne

odovzdanie nehnuteľnosti, s týmto konaním však nie sú spojené žiadne právne účinky, ibaže

by si ich účastníci výslovne v zmluve vymienili, čo v danom prípade nebolo splnené.

Nadobudnutím vlastníckeho práva kupujúci vstupuje do postavenia predávajúceho

a preberá všetky práva a povinnosti spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti. Osobitne

vstupuje do práv prenajímateľa ak nehnuteľnosť je v nájme, do práv povinného z vecného

bremena alebo ťarchy, do záväzkových práv viaznucich na nehnuteľnosti a pod..

Odporcovia ako kupujúci výslovne uviedli (čl. 5 ods. 2 zmluvy), že stav nehnuteľnosti

je im známy a oboznámili sa s ním. Teda nehnuteľnosť preberali v stave v akom sa

nachádzala v dobe prevodu a žiadne práva spojené s vadami veci si riadne neuplatnili.

Za vady veci nemožno považovať skutočnosť, že časť nehnuteľnosti bola užívaná rómskou

rodinou. Ak by tieto osoby mali k veci nájomné alebo vecné právo, čo odporca nepreukázal,

vstúpili by odporcovia ako nadobúdatelia do práv prenajímateľa alebo povinnej osoby.

Osobitne ak nehnuteľnosť bola užívaná bez právneho dôvodu, nemohli prejsť na kupujúcich

žiadne povinnosti a mali by právo sa domáhať ochrany vlastníckeho práva a vypratania

nehnuteľnosti. Preto pasívne legitimovanou osobou vo vzťahu k náhrade škody vzniknutej

neoprávneným užívaním nehnuteľnosti po prechode vlastníctva na odporcov môžu byť totiž

len tie osoby, ktoré neoprávnene nehnuteľnosť užívali a zasiahli do ich vlastníckeho práva

alebo ho obmedzili.

Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že odporcovia nadobudli nehnuteľnosti na

základe výsledkov ponukového konania, pričom v nehnuteľnosti mali prevádzku už dávno

pred tým, ako došlo k ponukovému konaniu a prevode nehnuteľnosti, teda im stav

nehnuteľnosti musel byť známi vrátane faktického užívania vrátane toho, že nehnuteľnosť

užíva aj rómska rodina bez ohľadu na existenciu titulu užívania.“

K namietanému premlčaniu okresný súd zaujal tento právny názor:

„Odporcovia námietku premlčania ani nároky nešpecifikovali, ich prejav bol

všeobecný a súd preto vychádzal zo skutočnosti, že vznášajú námietku premlčania nároku

na peňažné plnenie vo všeobecnej trojročnej lehote. Nakoľko takáto námietka bola

vznesená, premlčujú sa všetky nároky za viac ako tri roky, teda pred podaním návrhu zo

dňa 27. 3. 1996, t. j. pred 27. 3. 1993 a zmenou návrhu spočívajúceho v rozšírení úrokov

z omeškania nad 3% ročne, t. j. pred 10. 3. 2002. Súd zistil že nárok na zaplatenie istiny bol

uplatnený vo všeobecnej premlčacej lehote, rovnako ako návrh na zaplatenie úrokov

z omeškania vo výške 3% ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, vo všeobecnej premlčacej dobe

nebol uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania ročne do 1. 1. 1996 do 10. 3. 2002

zo sumy 1.600.000,- Sk.

Súd vzhľadom na uvedené priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov

z omeškania zo sumy 1.550.000,- Sk vo výške 3% ročne od 1. 1. 1996 do 14. 2. 1996, čo

predstavuje čiastku 5.605,48 Sk; 1.500.000,- Sk vo výške 3% ročne od 15. 2. 1996 do 14. 8.

2000, čo predstavuje čiastku 202.438,36 Sk; 1.400.000,- Sk vo výške 3% ročne od 15. 8.

2000 do 9. 3. 2002, čo predstavuje čiastku 65.704,11 Sk; 1.400.000,- Sk vo výške 19,5%

ročne od 10. 3. 2000 do 11. 6. 2007, čo predstavuje čiastku 1.435.206,85 Sk; spolu

vyčíslené úroky z omeškania vo výške 1.709.054,79 Sk, zo sumy ktorej súd odpočítal

zaplatenú čiastku 150.000,- Sk a na úrokoch z omeškania priznal navrhovateľovi sumu

1.559.054,79 Sk čo prepočtom podľa konverzného kurzu predstavuje sumu 51.751,14 eur

a návrh vo zvyšku 50.003,79 eur zamietol z dôvodu premlčania.“

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k.

-277 z 19. apríla 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-247 z 24. mája 2010, ktorým uložil povinnosť sťažovateľom spoločne

a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 51 751,14 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, a vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd návrh zamietol, ponechal rozsudok

okresného súdu nedotknutý, uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu

v rozsahu mu danom ustanovením a bez nariadenia pojednávania

(v súlade s ust. v spojení s ust. ) napadnutý

rozsudok okresného súdu v časti o uložení povinnosti odporcom v 1/ a 2/ rade spoločne

a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 51.751,14 € do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku v súlade s ust. , “ potvrdzuje „ako vecne správny. Rozsudok

okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku návrh zamietol, ponecháva nedotknutý.

V zmysle ust. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

V zmysle ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti, napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, spisového

materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že

okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd

preukázaný skutkový stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré

odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. K jednotlivým odvolacím námietkam,

odvolací súd konštatuje, že so všetkými namietanými skutočnosťami sa vysporiadal okresný

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom odporcovia neuviedli a ani

nepreukázali žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu prípadne zrušenie

napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil

iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu mal preukázané, že účastníci konania

uzatvorili dňa 4. 10. 1994 kúpnu zmluvu č..., na základe ktorej odpredal navrhovateľ

odporcom v 1/ a 2 / rade nehnuteľnosť KN parc. č. 152 zast. plocha o výmere 244 m2 spolu

s domom č. s. 209 v katastrálnom území Ž. Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcov

bol povolený dňa 28. 10. 1994 pod č. 2287/94. Kúpna cena predstavovala na základe

dohody strán sumu 2.600.000,- Sk, s tým, že odporcovia boli povinní v zmysle uvedenej

kúpnej zmluvy, ako aj dodatku k nej zo dňa 12. 10. 1994 zaplatiť kúpnu cenu v dohodnutých

splátkach do 31. 12. 1995. Ďalej z dokazovania vykonaného pred okresným súdom

vyplynulo, že odporcovia do podania návrhu na začatie konania zaplatili navrhovateľovi z

kúpnej ceny sumu 1.050.000,- Sk, pričom postupne v priebehu konania zaplatili dňa 15. 8.

2000 čiastku 100.000,- Sk a čiastku 1.600.000,- Sk dňa 12. 6. 2007. Vzhľadom k tomu, že

odporcovia zaplatili navrhovateľovi celú sumu predstavujúcu kúpnu cenu, navrhovateľ vzal

návrh v časti o zaplatenie istiny späť, konanie v tejto časti žiadal zastaviť a pokračovať v

konaní o zaplatenie príslušenstva pohľadávky, teda úroku z omeškania.“.

K predbežnej otázke neplatnosti zmluvy krajský súd uviedol:

„Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd správne posúdil ako

predbežnú, otázku platnosti resp. neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy a dospel

k správnemu právnemu názoru, že uvedená kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom

a odporcami v 1/ a 2 / rade je platná a účinná, nakoľko skutočnosť, že nebola uhradená

kúpna cena riadne a včas nespôsobuje rozpor predmetnej zmluvy s dobrými mravmi,

pretože rozpor s dobrými mravmi sa vzťahuje na právny úkon a nie na omeškanie s

platením kúpnej ceny. Rovnako ako dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy neobstálo ani v konaní

vedenom pod sp. zn. navrhovateľom tvrdené uvedenie do omylu odporcami,

podľa ktorého odporcovia už pri uzatváraní zmluvy vedeli, že nebudú môcť zaplatiť kúpnu

cenu, čím uviedli do omylu navrhovateľa, ktorý by v takom prípade mal možnosť predať

nehnuteľnosť niekomu inému.“

K námietke nedostatku podpísania zmluvy zo strany žalobcu oprávnenou osobou

krajský súd konštatoval:

„Pokiaľ išlo o odporcami namietanú vadu návrhu na začatie konania, odvolací súd

konštatuje, že okresný súd uviedol, aké úvahy ho viedli k záveru, že vo vzťahu k námietke

odporcov týkajúcej sa vady návrhu na začatie konania spočívajúcej v podpísaní návrhu

neoprávnenou osobou nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by nebolo možné pokračovať

v konaní. Okresný súd správne konštatoval, že návrh navrhovateľa netrpí žiadnymi vadami,

ktoré by bolo potrebné odstraňovať, navyše navrhovateľ v konaní nenamietal tú skutočnosť,

že návrh podpísala osoba, ktorá nie je spôsobilá vykonávať úkony za navrhovateľa, práve

naopak navrhovateľ v konaní konal, udelil plnomocenstvo právnym zástupcom, žiadal

zmenu návrhu a teda je správne aj konštatovanie okresného súdu, že ak prejavil účastník

vôľu konať na základe návrhu, ktorý by aj sám nepodpísal a súd s ním aj konal, zastavenie

konania pre nedostatok podpisu by bolo odňatím možnosti konať pred súdom.“

K započítaniu pohľadávok sa krajský súd vyjadril takto:

„Okresný súd zároveň podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil

akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že započítaním zo strany odporcov listom

zo dňa 14. 9. 2000 pohľadávka navrhovateľa nezanikla, t. j. zanikla až zaplatením poslednej

dlžnej splátky odporcami dňa 12. 6. 2007 a teda odporcovia v 1/ a 2/ rade boli v omeškaní

a preto správne okresný súd rozhodol aj o priznaní úrokov z omeškania navrhovateľovi.“

Námietku premlčania krajský súd posúdil takto:

„Okresný súd sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou premlčania uplatnenou

odporcami vo vzťahu k nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania. Odvolací

súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sa premlčujú v tomto prípade všetky

nároky za viac ako tri roky, t. j. pred 27. 3. 1993 a vzhľadom na zmenu návrhu týkajúcu sa

rozšírenia úroku z omeškania nad 3 % ročne, aj pred 10. 3. 2002. Z uvedeného vyplýva, že

nárok na zaplatenie istiny bol uplatnený vo všeobecnej premlčacej dobe, ako aj nárok na

zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 3 % ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, s výnimkou

nároku na zaplatenie úroku z omeškania ročne od 1. 1. 1996 do 10. 3. 2002 zo sumy

1.600.000,- Sk. Odvolací súd sa stotožnil aj s postupom okresného súdu pri aplikácii sadzby

3 % a 19,5 % úroku z omeškania v súvislosti s omeškaním s plnením jednotlivých splátok,

vzhľadom na dátum uplatnenia jednotlivých nárokov. Pokiaľ odporcovia v podanom

odvolaní namietali, že okresný súd doposiaľ nerozhodol o späťvzatí návrhu v časti

uplatneného úroku z omeškania vo výške sadzby 3 % ročne, pričom nesprávne vyhodnotil

podaný návrh, keď pripustil zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení nárokov na zaplatenie

úrokov z omeškania o 19 % ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, odvolací súd konštatuje, že

okresný súd správne vyhodnotil zmenený návrh navrhovateľa zo dňa 10. 3. 2005 ako

rozšírenie pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania o 19 % ročne od

1. 1. 1996 do zaplatenia aj vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa na pojednávaní konanom

pred okresným súdom dňa 29. 3. 2005 a o jeho procesnom návrhu rozhodol uznesením na

uvedenom pojednávaní konanom dňa 29. 3. 2005.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť

argumentácií odporcov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu v spojení s právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.

Namietajú predovšetkým právne posúdenie zisteného skutkového stavu a konkrétne právne

závery, ktoré všeobecné súdy urobili.

Po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu [

(ďalej aj „OSP“)] ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok

primeraným spôsobom, jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov,

právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov

právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na

primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení

a a aj kúpnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľmi

a navrhovateľom. Predmetný výklad uvedených prameňov práva je logický, zodpovedá

zmyslu a účelu krajským súdom uvedených ustanovení. Krajský súd svoje závery primerane

odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky

arbitrárnosti.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd,

ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov

rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla

v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka. Skutočnosti, ktoré sťažovatelia

uvádzajú v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho

názoru sťažovateľov na predmet sporu. Sťažovateľmi uvádzané skutočnosti nijako

neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho

rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľov podľa a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený aj v tomto

uznesení, že skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení ,

a kúpnej zmluvy krajským súdom ako odvolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti

sťažovateľov zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľov podľa označených

článkov a dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa zákona o ústavnom

súde v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2011

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2011, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie.

Nesúhlasia s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý podľa nich nesprávne posúdil

a vyhodnotil ich námietky uvedené v dovolaní.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v prvom rade skúmal, či je

dovolanie prípustné z hľadiska zákonom ustanovených dovolacích dôvodov uvedených

v a .

Najvyšší súd k prípustnosti dovolania podľa uviedol:

„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do

úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok,

v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci. Dovolací súd síce už v tejto veci rozhodoval a to rozsudkom z 28. júna 2007

sp. zn. , no v tomto rozhodnutí žiaden záväzný právny názor týkajúci sa

meritórneho posúdenia veci ani posúdenia otázky existencie či neexistencie vady návrhu

nevyslovil. Zaoberal sa len otázkou existencie samotného návrhu konštatujúc, že konanie

nepochybne začalo na návrh. Predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodu

vady konania spočívajúcej v tom, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa aj v časti, v ktorej bolo v rozpore so skutočnosťou. Z hľadiska prípustnosti

dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd hodnotil prípustnosť

dovolania z hľadiska (v ktorej vyhodnotil aj námietku sťažovateľov, že im bola

odňatá možnosť konať pred súdom a námietku spočívajúcu v nedostatočnosti odôvodnenia

a že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu - Mesta Ž. k odvolaniu), pričom uviedol:

«Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa

neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá

) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ , dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú žalovanými, ktorá mala

spočívať v odňatí ich možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil a že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu.

Odvolací súd v úvodnej časti odôvodnenia svojho rozsudku podrobne zrekapituloval

dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v ďalšej časti uviedol, že so skutočnosťami

namietanými žalovanými v odvolaní sa vysporiadal už prvostupňový súd, a že sa s jeho

skutkovými a právnymi závermi ako aj s ich odôvodnením stotožňuje. Okrem toho sa

výslovne zaoberal namietanou vadou návrhu odôvodňujúc správnosť záverov súdu prvého

stupňa o jej neexistencii, a poukazujúc na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní pred

prvostupňovým súdom zaujal stanovisko aj k postupu tohto súdu v súvislosti s písomným

podaním žalobcu z 10. 3. 2005, konštatujúc správnosť jeho vyhodnotenia ako zmeny žaloby

v smere jej rozšírenia o ďalšie úroky z omeškania. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa splna požiadavky na riadne

a presvedčivé odôvodnenie v zmysle , keďže ním bola daná odpoveď na

všetky podstatné otázky a námietky týkajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového

súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia veci. Námietky dovolateľov v tomto smere

preto neboli dôvodné.

Rovnako nedôvodnou bola aj ich námietka o odňatí možnosti konať pred súdom tým,

že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu.

v ustanovení § 209a ukladá súdu prvého stupňa povinnosť doručiť ostatným účastníkom

odvolanie s výzvou na možnosť sa k nemy vyjadriť, neukladá však povinnosť doručiť

ostatným účastníkom aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto

výslovného zákonného príkazu by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu mohlo byť za

určitých okolností porušením princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo

vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu. V prejednávanej veci takáto situácia nenastala. Vyjadrenie žalobcu k

odvolaniu bolo totiž v podstate len konštatovaním správnosti rozsudku súdu prvého stupňa

a jeho skutkových a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam. Z odôvodnenia

odvolacieho rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo

vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných. Naopak je z neho zrejmé, že odvolací súd sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa poukazujúc zároveň na to,

že so všetkými v odvolaní namietanými skutočnosťami sa dostatočne vysporiadal už tento

súd.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných ako

neprípustné odmietol ( v spojení s ) bez toho, aby

sa mohol zaoberať vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

z hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád (§ 241 ods. 2

písm. b/ a c/ ).»

Vzhľadom na odôvodnenie uznesenia a zohľadniac odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje právne závery najvyššieho súdu za logické,

dostatočne odôvodnené, vyplývajúce z relevantných skutkových zistení a rozhodne ich

nemožno považovať za arbitrárne.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (,

). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základných práv sťažovateľov podľa a a ich

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Závery najvyššieho súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych

ustanovení (najmä a ), a preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti

zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením práv sťažovateľov, a z tohto dôvodu ju v tejto

časti odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti vrátane odloženia vykonateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012