Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 129/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. B. a M. B., B., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. F., B.,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. a M. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2012 doručená sťažnosť D. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 20. decembra 2011 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou

podanou Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti

žalovaným určenia povinnosti odpredať byt podľa o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Okresný súd o žalobe rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2011 tak, že ju zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 26. januára 2011 potvrdil a vo výroku o náhrade trov

konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ho zmenil tak, že sťažovatelia sú mu povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy prvostupňového konania v sume 373,20 €.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že «Súd prvého stupňa zamietol... návrh

v pripustenom pozmenenom znení v celom rozsahu s odôvodnením v podstate, na základe

toho, že priložený návrh zmluvy na prevod vlastníctva k bytu, v ktorom bývam, na mňa

navrhovateľa 1./ a 2./ podľa v časti týkajúcej sa dohody o kúpnej

cene nemá oporu v zákone, že nebola určená podľa § 18 ods. 1 cit. zákona. Naviac že sme

počas konania ako navrhovatelia s ničím nepreukázali, že (ak by sme aj nevzali do úvahy

spôsob určenia ceny zakotvený v zmluve) výška samotnej ceny bytu a spoluvlastníckych

podielov zodpovedá cene bytu a spoluvlastníckych podielov v zmysle ustanovení § 18

Zákona o vlastníctve bytov.

Z takýchto okolností potom, v spojení s tým, že súd nemôže modifikovať obsah

zmluvy, ktorá sa má uzavrieť, súd nemohol pre rozpor navrhovanej zmluvy, s kogentnými

ustanoveniami o vlastníctve bytov, návrhu vyhovieť a nemal inú možnosť, než návrh proti

odporcovi v 1/ rade z tohto dôvodu zamietnuť.

Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel ku skutkovému zisteniu,

citujem: „Keďže vlastníkom predmetného bytu je odporca v 1/ rade, nie je odporca v 2/

rade účastníkom právneho vzťahu, ktorému má byť podľa návrhu navrhovateľov poskytnutá

ochrana v tomto konaní a preto odporca v 2/ rade nie je v tomto konaní pasívne vecne

legitimovaný.

Vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie preto súd nemal inú možnosť,

než návrh proti odporcovi v 2/ už len z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietnuť.“».

Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že krajský súd, «ktorý vykonal dokazovanie

v rámci odvolacieho konania na 3 pojednávaniach, a na základe pred ním vykonaných

dôkazov dospel k iným skutkovým zisteniam, ktorý uviedol aj do odôvodnenia svojho

napadnutého rozsudku, a to... „Podľa názoru odvolacieho súdu je preto v spore pasívne

legitimovaný odporca v 2. rade“.».

Podľa názoru sťažovateľov napriek týmto vážnym procesným pochybeniam, „ktoré

mali za následok nesprávne rozhodnutie súdom prvého stupňa vo veci (odvolací dôvod

podľa odvolací súd potvrdil vecne nesprávny rozsudok súdu

prvého stupňa. Odvolací súd neprihliadal pritom na názor navrhovateľov, ktorý som

uviedol ako ich právny zástupca navrhovateľov na pojednávaní dňa 29. 11. 2011, že

prípadný nedostatok ohľade tohto, že spôsob určenie výšky kúpnej ceny, ktorá nevychádzala

z kogentných ustanovení vzhľadom na existenciu zákonného

práva na prevod vlastníctva k bytu navrhovateľa 1./ a 2./ podľa § 16 ods. 1 zákona

č. , ktorému právu mala byť poskytnutá právna ochrana, by mohlo byť

dôvodom len na čiastočné zamietnutie návrhu v časti ohľadne uzatvárania zmluvy

na prevod vlastníctva bytu za cenu zakotvenú v zmluve, ale k zamietnutiu návrhu v celom

rozsahu, nie v časti návrhu, čo sa týka uloženia povinnosti odporcovi na uzavretie zmluvy

navrhovateľom na prevod vlastníctva k bytu podľa

A takú právnu ochranu zákonnému právu navrhovateľov by mohol už súd prvého

stupňa poskytnúť v rámci rozhodnutia o návrhu, a to bez toho, aby zasiahol do znenia

navrhovanej zmluvy, alebo zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená, a určiť len povinnosť

pasívne legitimovanému odporcovi uzatvoriť zmluvu na prevod vlastníctva k bytu mne

navrhovateľovi 1./ a 2./ do vlastníctva, a to vzhľadom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona

č. , v ktorom je uvedené, že cena bytu, nebytového priestoru alebo ateliéru

v dome, cena príslušenstva, cena pozemkov zastavaných domom a pozemkov priľahlých

(ďalej len cena) sa dojednáva dohodou predávajúcich a kupujúcich. Pričom táto dohodnutá

cena nesmie byť vyššia ako je to určené v § 18 a nasl. cit. zákona len pri prevode

z vlastníkov uvedených v § 17 ods. 3 cit. zákona.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia upriamujú pozornosť na judikatúru ústavného súdu,

konkrétne na „Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. z 26. septembra 2002 –

Rozhodnutie č. 85/2002, v ktorom vo výrokovej časti je uvedené, že:

„Materiálna ochrana zákonnosti v občianskom súdnom konaní a základné právo

na súdnu ochranu.

1. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občiansko-súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre

ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

2. Výklad a používanie a musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo na súdnu ochranu účastníkov podľa . SR.

Výkladom a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo

na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.“.

Na základe citovanej argumentácie sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom

krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa a ,

a preto žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

20. decembra 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa D. B. a M. B. na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý proces podľa SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

20. decembra 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi

1./ a 2./ na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F... v sume 269,58 Eur, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali 23. januára 2012 dovolanie smerujúce proti

namietanému rozsudku krajského súdu adresované Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), ktoré mu však ešte nebolo predložené na rozhodnutie, pretože sa

nachádza na prvostupňovom súde v súvislosti s vykonávaním úkonov spojených s podaním

dovolania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a , ku ktorému malo dôjsť

namietaným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd poukazuje a to, že pokiaľ podľa

tvrdenia sťažovateľov došlo namietaným rozsudkom tiež aj k porušeniu ich základného

práva podľa , z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia

v súvislosti s označeným článkom argumentujú výlučne tým, že krajským súdom

boli porušené princípy spravodlivého procesu, avšak nenamietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu

subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné namietanie porušenia

niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu zahŕňa okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, ochrany svojich v sťažnosti označených práv

sa sťažovatelia domáhajú tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním

adresovaným najvyššiemu súdu podaným 23. januára 2012, o ktorom najvyšší súd ako

dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.

Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním

dovolania (založeného zrejme v zásade na obdobnej argumentácii, akú uplatňujú v sťažnosti

podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa vedome

vytvorili stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , , ).

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpali všetky im dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a neboli s ich

uplatnením úspešní, môžu predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovatelia nemajú podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania

dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili sťažovatelia, t. j. k paralelnému

podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už

uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012