Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 506/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

o sťažnosti spoločnosti J., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. I., Advokátska kancelária, B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. mája 2011 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 21. januára 2010 takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti J. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. mája 2011 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 21. januára 2010, p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -34 z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti J. (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo

55/2010 z 26. mája 2011 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. januára 2010 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“). Ústavný súd zároveň uvedeným uznesením č. k. -34 z 22.

novembra 2011 pozastavil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd v právnej veci sťažovateľky ako

žalovanej rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2010 tak, že

sťažovateľku zaviazal zaplatiť istinu 70 800 USD spolu s príslušenstvom.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2011 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa týkajúci sa istiny 70 800 USD potvrdil ako vecne správny

a v časti príslušenstva (úrok z omeškania vo výške 18 %, pozn.) zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že spolu

so spoločnosťou S., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), uzavrela kúpnopredajnú zmluvu 23. mája

1996 (ďalej len „zmluva“), ktorej predmetom bol záväzok sťažovateľky odobrať 15 sád

hydraulického systému stabilizácie T – 72 za kúpnu cenu v sume 265 500 USD. Žalobca

namiesto 15 sád dodal len 4 sady predmetného tovaru, a to 24. júla 1996, viac ako mesiac

po zmluvne dohodnutom termíne dodania konečnému odberateľovi indickému zákazníkovi

sťažovateľa (identifikovaného v zmluve, pozn.). Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že

„konečný odberateľ tovaru dodaného žalobcom opakovane vytkol u sťažovateľa podstatné

vady dodaného tovaru. Sťažovateľ oznámenie o vadách tovaru preposlal žalobcovi ako

reklamáciu faxom a zároveň vybavenie reklamácie opakovane telefonicky urgoval. Žalobca

na uvedené oznámenia a urgencie sťažovateľa vôbec nereagoval, reklamované vady

neodstránil, ani dodaný tovar nevymenil, v dôsledku čoho sťažovateľ od kúpnej zmluvy

odstúpil bez zaplatenia kúpnej ceny za žalobcom dodaný tovar.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že k porušeniu jej označených práv na „súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie došlo predovšetkým tým, že Najvyšší

súd SR vo svojom rozhodnutí (napádanom Rozsudku NS SR) žiadnym spôsobom nereagoval

na podstatné argumenty sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre riadne posúdenie predmetu

sporu, v dôsledku čoho je Rozsudok NS SR neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2011 vyzval predsedu

najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu

a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zberný spis a vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené

3. januára 2012. Predseda najvyššieho súdu v ňom zhodnotil námietky uvedené

sťažovateľkou v sťažnosti ako nedôvodné, keďže „preskúmaním rozsudku najvyššieho

súdu napadnutého ústavnou sťažnosťou, dospel tunajší súd k záveru, že jeho odôvodnenie

zodpovedá zákonnému vymedzeniu odôvodnenia rozsudku v zmysle

Predmetné ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní s tým, že úlohou

odvolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku

alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v predmetnom prípade aj stalo. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa náležite vysporiadal s podstatou

odvolania sťažovateľky týkajúcej sa otázky preukázania riadnej a včasnej reklamácie

dodaného tovaru a v tejto súvislosti posúdenia otázky platnosti odstúpenia od zmluvy

v zmysle príslušných ustanovení .“.

V závere vyjadrenia predseda najvyššieho súdu vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2012

vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zotrval

na „podanej sťažnosti“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ) (napr.

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že k porušeniu jej označených práv došlo tým, že

najvyšší súd „nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky“ a v dôsledku toho je

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu „neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním dôvodnosti námietok sťažovateľky si listom

zo 16. januára 2012 vyžiadal súdny spis krajského súdu sp. zn. , ktorý mu bol

doručený 14. marca 2012.

Z predloženého súdneho spisu krajského súdu sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom tvrdila (a toto tvrdenie uviedla aj

v sťažnosti), že vady riadne a včas vytkla u žalobcu. Uvedené sťažovateľka v konaní pred

všeobecným súdom preukazovala kópiami faxových správ z 9. augusta 1996 (č. l. 171)

a z 12. augusta 1996 (č. l. 205) zaslaných žalobcovi. Z kópie faxovej správy

z 9. augusta 1996 je však zrejmé, že táto správa bola vytvorená konečným zákazníkom

sťažovateľky a bola preposlaná prostredníctvom faxu dcérskou spoločnosťou sťažovateľky,

t. j. J., s. r. o., teda nie sťažovateľkou. Sťažovateľka ďalej prostredníctvom faxu zaslala

žalobcovi správu z 12. februára 1997 (č. l. 175), ktorou žalobcu informovala o nedostatkoch

dodávky tovaru, čo sa týka množstva a kvality. Zároveň tým informovala žalobcu, že

dodávka bola odmietnutá koncovým zákazníkom a je k dispozícii na náklady a riziko

žalobcu v Indii. Sťažovateľka si tiež uplatnila nárok na vrátenie „hodnoty 290.000,- USD z

dôvodu nesplnenia zmluvy“. Nakoniec sťažovateľka všeobecnému súdu predložila aj faxovú

správu z 1. júna 1998 (č. l. 178), ktorú zasielala žalobcovi a v ktorej odmietala zaplatiť

žalobcovi za dodávku tovaru, pretože „neboli splnené žiadne záväzky podľa zmluvy... a

preto zmluva nie je uzavretá“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie (rozsudok

sp. zn. z 21. januára 2010) založil na zistení, že sťažovateľka „priamo vadnú

dodávku u žalobcu nereklamovala... Doklad faxová správa z č. l. 176 a č. l. 178, z ktorej je

možné zistiť problematickú komunikáciu medzi sporovými stranami nepreukazuje tvrdenie

o vadnej dodávke 4 hydraulických systémov stabilizácie T-72. Podľa týchto dvoch faxových

správ nebolo preukázané vadné plnenie zo strany žalobcu, ale najmä vychádzajúc z dátumu

podania týchto faxových správ, nie je možné priznať právo kupujúcemu v zmysle ust. § 428

ods. 1 Obch. zákonníka, s prihliadnutím k ich obsahu neboli podané predávajúcemu bez

zbytočného odkladu po tom, čo kupujúci vady zistil.“.

Najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že

„z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že žalovaný nevykonal u jeho dodávateľa –

žalobcu žiadnu reklamáciu, iba preposlal faxovú správu jeho odberateľa, ktoré preposlanie

faxovej správy sa nedá považovať za reklamáciu vád tovaru v zmysle ustanovenia § 428

. Tým, že žalovaný nepreukázal, že dodaný tovar žalobcom riadne

reklamoval, nemohol ani riadne odstúpiť od kúpnej zmluvy. Žalobca tovar, ktorého

zaplatenie v súdnom konaní uplatňuje dodal a povinnosťou kupujúceho je za dodaný tovar

zaplatiť. Na tejto skutočnosti nemení ani jeho tvrdenie, že práve z dôvodu vadnosti tohto

tovaru musel zabezpečiť iný tovar..., aby tento riadne reklamoval a preukázal vadnosť

tovaru, na základe čoho by mohol v súlade so zákonom platne od kúpnej zmluvy odstúpiť.“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ako aj odôvodnenia rozsudku krajského súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré

podľa judikatúry ústavného súdu tvorí jeden celok (), dospel k záveru, že

rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil

úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, pričom právne závery,

na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Právny záver najvyššieho súdu uvedený v napadnutom rozsudku o nesplnení

povinnosti sťažovateľky podať správu predávajúcemu o vadách tovaru bez zbytočného

odkladu potom, čo kupujúca − sťažovateľka vady zistila podľa

Zb. v znení neskorších predpisov, má oporu vo vykonanom dokazovaní

a tento záver nemožno považovať za arbitrárny alebo v rozpore s účelom a zmyslom

citovanej právnej úpravy. Pokiaľ ide o faxové správy z 9. augusta 1996 (č. l. 171)

a z 12. augusta 1996 (č. l. 205), na ktoré sťažovateľka poukazovala vo svojom odvolaní,

ústavný súd konštatuje, že tieto správy neposielala sťažovateľka ako účastníčka kúpnej

zmluvy, ale jej dcérska spoločnosť, a navyše správu vytvorila osoba odlišná

od sťažovateľky. Vzhľadom na uvedené je odôvodnený záver o tom, že tieto správy

nemožno považovať za riadne uskutočnenú reklamáciu sťažovateľkou ako kupujúcou,

pretože z uvedených správ nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že reklamáciu uplatňuje

sťažovateľka ako kupujúca. Čo sa týka ďalších dvoch faxových správ z 12. februára 1997

(č. l. 175) a z 1. júna 1998 (č. l. 178), k týmto ústavný súd poznamenáva, že je takisto

odôvodnený právny záver uvedený už v odôvodnení rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 21. januára 2010 o nesplnení podmienky včasnosti podania týchto

správ. Ústavný súd tak konštatuje, že krajský súd, ako aj najvyšší súd dospel k záveru

o nepreukázaní riadnej reklamácie ako základného predpokladu na odstúpenie od kúpnej

zmluvy práve na základe vyhodnotenia rozhodných skutočností vyplývajúcich z dôkazov

poskytnutých sťažovateľkou. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak

poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo vyhovel nároku žalobcu, a zároveň

tým aj reagoval na námietky sťažovateľky. Rozsudok najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku

najvyššieho súdu nezistil. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a ods. listiny ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012