Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 176/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž.,

zastúpených spoločnosťou a., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr.

Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

č. k. -80 z 11. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -132 z 24. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. M., RNDr. M. C. a Ing. R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou a., B., konajúcou prostredníctvom

advokátky a konateľky JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -80 z 11. mája 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -132 z 24. októbra

2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia

sa návrhom podaným okresnému súdu 17. septembra 2010 v spojení s jeho neskoršou

zmenou domáhali určenia nehnuteľností do dedičstva po nimi označenom poručiteľovi.

Okresný súd svojím rozsudkom návrh sťažovateľov zamietol a na odvolanie

sťažovateľov krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli podrobnú argumentáciu k nimi namietanému

porušeniu označených základných a iných práv a k právomoci ústavného súdu a

prípustnosti sťažnosti uviedli: «Pred podaním samotnej ústavnej sťažnosti sme v zmysle §

53 (ďalej len

„), využili na ochranu svojich práv všetky dostupné právne

prostriedky, ktoré nám zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje. Voči Rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. -132, sme podali dovolanie

na Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 16. 02. 2012. Podaným dovolaním sa

domáhame, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok tak Krajského súdu

v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. -132, ako aj rozsudok Okresného súdu

Žilina zo dňa 11. 05. 2011, č. k. -80, a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Dovolanie sme odôvodnili ust. , t. j. odňatie možnosti

účastníkovi konať pred súdom, nakoľko prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil

rozhodnutie, ktorým zamietol návrh vo veci samej.

O podanom dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky ku dnešnému dňu

nerozhodol. Napriek tejto skutočnosti podávame z dôvodu právnej istoty sťažnosť, a to aj

s poukazom na Uznesenie, č. k. , zo dňa 22. 11. 2011, v ktorom Ústavný súd

SR vyslovil právny názor, že v prípade nedostatočného odôvodnenia ide len o tzv. inú vadu

konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy prípustnosť

dovolania daná nie je. Z tohto dôvodu i napriek ust. SR

podávame sťažnosť v prípade, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací nami podané dovolanie z dôvodu neprípustnosti odmietol, v zmysle ust. § 243b

ods. 5 v spojení s

Sťažovatelia si dovoľujú vysloviť právny názor, že Ústavný súd Slovenskej republiky

nie je oprávnený túto sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú s poukazom na § 53 ods. 1

skôr, ako bude Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté

o vyššie uvedenom dovolaní, t. j. skôr, ako bude z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zrejmé, či mali sťažovatelia (t. j. či boli prípustné) aj iné opravné prostriedky

proti napadnutým rozsudkom (okrem ústavnej sťažnosti), alebo nie.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov...

- podľa a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- podľa a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1

,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. -132,

IČS: 5110228060 a rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 11. 05. 2011,

č. k. -80, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. -132,

ako aj Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 11. 05. 2011, č. k. -80,

v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žilina, aby o nej znova konal

a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia

v sume 323,50,- Eur... na účet ich spoločného právneho zástupcu, JUDr. Z. B., advokátky a

konateľky a... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili riadny opravný prostriedok a podali

odvolanie proti rozsudku okresného súdu, na základe ktorého bol tento rozsudok

preskúmaný odvolacím krajským súdom, čo vylučuje danosť právomoci ústavného súdu na

jeho preskúmanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu podľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovatelia podali

vo svojej veci dovolanie proti rozsudku krajského súdu ešte predtým (t. j. dovolanie

zo 16. februára 2012), ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa

(19. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho

štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi

využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade sťažovatelia,

t. j. k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania,

čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti smerujúcej proti

rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1

.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012