Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 50/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti Š. T. a K. T., obaja bytom Š., a J. J. a E. J., obaja bytom Š.,

zastúpených advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové

Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Nové

Zámky, takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. T., K. T., J. J. a E. J. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. T. a K. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. J. a E. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť Š. T., K. T., J. J. a E. J. trovy

konania v sume 838,12 € (slovom osemstotridsaťosem eur a dvanásť centov) na účet ich

právneho zástupcu JUDr. K. K., Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2011 doručená sťažnosť Š. T. a K. T. (ďalej aj „sťažovatelia v 1. rade“) vedená pod sp. zn.

a 14. septembra 2011 sťažnosť J. J. a E. J. vedená pod sp. zn.

(ďalej aj „sťažovatelia v 2. rade“, všetci spolu len „sťažovatelia“), v ktorých

namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Ústavný súd uvedené sťažnosti uznesením sp. zn. PLs. z 28. septembra

2011 spojil na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. a následne ich

uznesením sp. zn. z 27. januára 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) prijal na ďalšie konanie.

Sťažovatelia okrem iného uviedli, že na okresnom súde prebieha od 19. júla 2004

súdne konanie o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutému

vydržaním. Ďalej uviedli, že od zrušenia rozsudku okresného súdu z 20. októbra 2006

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -229

z 13. septembra 2007 „uplynuli takmer štyri roky, ale doteraz vo veci nebolo rozhodnuté

napriek tomu, že krajský súd vo svojom uznesení uviedol, ktoré nedostatky má odstrániť

Okresný súd Nové Zámky v danom spore“. Sťažovatelia taktiež poukázali aj na to, že

okresný súd dosiaľ nerozhodol ani o ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia

zo 6. apríla 2011.

Keďže namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti

sťažovateľov na prieťahy adresovanej predsedovi okresného súdu, ktorá mu bola doručená

13. júla 2011, domáhajú sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo

porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Ďalej sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať

v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov a aby im priznal finančné zadosťučinenie,

a to sťažovateľom v 1. rade 20 000 € a sťažovateľom v 2. rade rovnakú sumu, a napokon sa

domáhajú aj priznania úhrady trov konania.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

prípisom sp. zn. Spr. 1107/2011 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2011, v ktorom

sa okrem iného uvádza:

„Mám za to, že všetky úkony v predmetnej veci boli vykonávané plynule, bez

prieťahov, vzhľadom na to, že v konaní vystupuje 6 navrhovateľov a 6 odporcov, pričom

niektorí odporcovia nie sú zastúpení právnym zástupcom, nepreberajú si zásielky a tým

sťažujú postup súdu v konaní. Nie som oprávnený sa vyjadrovať k tomu, či sa tunajší súd

riadi pokynmi krajského súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení, nakoľko doposiaľ nebolo

opätovne vo veci meritórne rozhodnuté. Z týchto dôvodov považujem sťažnosť sťažovateľov

za nedôvodnú.“

K vyjadreniu predsedu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním

doručeným ústavnému súdu 28. marca 2012, v ktorom uviedli, že ani dosiaľ nebolo

rozhodnuté o ich návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia v lehote, „ktorá je zrejme

súdom záväzne daná ustanovením , občianskeho súdneho

poriadku v platnom znení, podľa ktorého súd o nariadení predbežného opatrenia rozhodne

bezodkladne, ale najneskôr do tridsiatich dní“. Ďalej sťažovatelia poukázali na to, že

okresný súd predvolával účastníkov konania aj z adries, ktoré už neboli aktuálne,

a „nedokázal si urobiť rešpekt, i keď zo strany odporcov v prvom, druhom a treťom rade

vrátane ich právneho zástupcu boli robené obštrukcie“, a nekonal relevantne v súvislosti

s návrhom na ustanovenie opatrovníka a pri predvolávaní odporcu v treťom rade.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden

z účastníkov (okresný súd) a sťažovateľ Š. T. na jeho konaní trval, ústavný súd ho nariadil

bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská

účastníkov k nemu možno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústne pojednávanie nariadené na 10. máj 2012 sa konalo len za účasti sťažovateľa

Š. T. a jeho právneho zástupcu, keďže predseda okresného súdu svoju neúčasť ospravedlnil

prípisom z 30. apríla 2012.

Právny zástupca sťažovateľov, resp. sťažovateľ Š. T. na pojednávaní neuviedli žiadne

nové skutočnosti, ktoré by neboli ústavnému súdu známe z obsahu spisu, vyjadrení

účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu.

Právny zástupca sťažovateľov na pojednávaní navrhol, aby ústavný súd rozhodol

nálezom podľa petitu sťažností, a zároveň navrhol, aby mu bola priznaná úhrada trov

konania za zastupovanie štyroch sťažovateľov v celkovej sume 2 267,71 €.

II.

Zo zapožičaného súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

a zo zistení ústavného súdu vyplýva tento priebeh a stav konania:

Namietané konanie začalo 19. júla 2004, keď bol okresnému súdu doručený návrh

na „určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho

trpenie“. Sťažovatelia v 1. rade v uvedenom konaní majú procesné postavenie

navrhovateľov v 5. a 6. rade a sťažovatelia v 2. rade majú procesné postavenie

navrhovateľov v 3. a vo 4. rade.

Okresný súd po vykonaní procesných úkonov vo vzťahu k účastníkom konania

na pojednávaní uskutočnenom 20. októbra 2006 vyhlásil rozsudok vo veci samej, pričom

po podaní odvolania zo strany odporcov bol súdny spis 20. decembra 2006 predložený

na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2007 zrušil rozsudok okresného súdu z 20. októbra 2006 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (22. septembra 2007).

Okresný súd prípisom z 30. januára 2008 vyzval sťažovateľov, aby v lehote 15 dní

odstránili nedostatky návrhu v zmysle uznesenia krajského súdu z 13. septembra 2007 a aby

presne špecifikovali právo, prechodu ktorého sa domáhajú.

Okresný súd uznesením z 22. mája 2008 pripustil zmenu petitu navrhnutú podaním

sťažovateľov z 28. marca 2008.

V ďalšom priebehu konania sa pojednávania nariadené na 20. jún 2008,

19. september 2008, 11. október 2008 a 18. december 2008 neuskutočnili, pričom okresný

súd ich odročoval bez bližšieho odôvodnenia a prijatia poriadkových opatrení.

Okresný súd uznesením z 5. februára 2009 pripustil zámenu na strane odporcu

vo 4. rade.

Pojednávanie nariadené na 25. jún 2009 sa neuskutočnilo, bolo odročené na neurčito,

pričom okresný súd konštatoval, že sa nedostavili odporcovia v 1., 2., 3., 5. a 6. rade, ktorí

majú doručenie predvolania vykázané, a nedostavili sa ani odporcovia vo 4. a v 7. rade,

ktorí doručenie predvolania vykázané nemali.

Okresný súd 3. júla 2009 nariadil termín pojednávania na 10. september 2009, ktoré

sa neuskutočnilo z dôvodu, že sa nedostavil nikto z účastníkov a ani ich právni zástupcovia,

pričom iba právna zástupkyňa sťažovateľov svoju neúčasť písomne ospravedlnila.

Neuskutočnili sa ani pojednávania nariadené na 19. október 2009, 24. november

2009, 15. január 2010 a 26. február 2010, pričom okresný súd iba konštatoval neúčasť

niektorého z účastníkov konania bez využitia hrozby, resp. uplatnenia poriadkového

opatrenia podľa (ďalej len „OSP“).

Pojednávanie nariadené na 30. marec 2010 sa uskutočnilo a po vypočutí odporcov

v 3. a vo 4. rade bolo odročené „za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne riešenie veci“.

Pojednávanie uskutočnené 9. augusta 2010 bolo odročené na neurčito na účel

vykonania ohliadky na mieste samom, ktorú okresný súd nariadil na 8. september 2010.

Okresný súd po dvoch neuskutočnených pojednávaniach nariadených

na 22. november 2010 a 14. január 2011 rozhodol uznesením z 13. apríla 2011, ktorým

pripustil, aby do konania namiesto odporcov v 1. a 2. rade vstúpil ako odporca v 1. rade

účastník s bydliskom v USA, a ďalším uznesením z toho istého dňa vyzval sťažovateľa

Š. T., aby odstránil nedostatky podaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovatelia v 2. rade podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol okresnému

súdu doručený 26. apríla 2011.

Okresný súd 15. novembra 2011 vydal tri uznesenia. Prvým uznesením pribral

do konania tlmočníčku z anglického jazyka, druhým odmietol návrh sťažovateľa Š. T.

na nariadenie predbežného opatrenia a tretím uznesením vyzval sťažovateľov v 2. rade

na doplnenie ich návrhu z 21. apríla 2011 na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením zo 16. novembra 2011 zamietol návrh odporcu vo 4. rade

zo 6. júna 2011 na nariadenie predbežného opatrenia a uznesením z 18. novembra 2011

zamietol návrh odporcu vo 4. rade na ustanovenie opatrovníka pre odporcu v 1. rade.

Odporca vo 4. rade (Obec C.) podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

zo 16. novembra 2011, ktoré bolo okresnému súdu doručené 9. decembra 2011 a v ten istý

deň bolo okresnému súdu doručené aj jej ďalšie odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 18. novembra 2011.

Sťažovatelia v 1. rade podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

zo 16. novembra 2011 (doručené 9. decembra 2011). Tlmočníčka z anglického jazyka

ustanovená uznesením okresného súdu z 15. novembra 2011 bola poverená vykonaním

prekladu uznesenia okresného súdu z 13. novembra 2011, ktorým namiesto odporcov

v 1. a 2. rade do konania ako odporca v 1. rade vstúpil E. s trvalým pobytom v USA.

Ustanovená tlmočníčka podaním doručeným okresnému súdu 30. januára 2012

oznámila, že úradný preklad nemôže vykonať zo zdravotných dôvodov.

Okresný súd uznesením zo 16. apríla 2012 pribral do konania nového tlmočníka.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z v znení účinnom v relevantnom čase,

podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia

oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi

deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že spory o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viažucemu sa

na nehnuteľnosť patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Keďže v danej

veci je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie v súvislosti s preukazovaním, či došlo

k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ústavný súd pripúšťa určitú mieru

faktickej zložitosti namietaného konania. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného

súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie

nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov konania v procesnom postavení

navrhovateľov v 3. až 6. rade, ústavný súd pripúšťa ich určitý podiel na spomalení priebehu

konania najmä v súvislosti s podaným návrhom na zmenu petitu a neúčasťou na niektorých

nariadených pojednávaniach. Z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. septembra 2007 okrem iného vyplýva, že sťažovatelia k návrhu

uplatnenému na okresnom súde 19. júla 2004 nepripojili dostatočný počet rovnopisov

geometrického plánu, ktorý by v prípade vyhovenia ich návrhu bol súčasťou meritórneho

rozsudku okresného súdu, a ďalej podľa krajského súdu aj nedostatočne preukázali splnenie

zákonných podmienok na „vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu“. Uvedené

skutočnosti však podľa názoru ústavného súdu rozhodujúcou mierou neovplyvnili doterajšiu

dĺžku namietaného konania, avšak ústavný súd ich zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní

finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska

posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

Napriek tomu, že postup okresného súdu v namietanom konaní bol v zásade plynulý,

podľa názoru ústavného súdu je však zároveň poznačený neefektívnosťou, ako

aj nesústredenosťou.

Záver o neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu v preskúmavanom

konaní potvrdzuje okrem iného uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 13. septembra 2007, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 20. októbra 2006

a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho

zrušovacieho uznesenia poukázal najmä na to, že:

„Nie je dostatočne zrejmé, ako súd prvého stupňa skúmal podmienky vydržania

práva prechodu voči vlastníkom tohto pozemku a ako posudzoval okolnosť, že samotní

žalobcovia v 5. a 6. rade sú spoluvlastníkmi parcely č. 2019/2. Napokon nie je zrejmé ani

to, ako súd prvého stupňa vyhodnotil rozpor v tvrdení žalobcov o vytvorení polohy

prístupovej cesty v žalobe a v polohe tejto cesty zaznamenanej v geom. pláne.

Podstatným problémom v tomto prípade je podľa názoru odvolacieho súdu okolnosť,

že žalobcovia k žalobnému návrhu nepripojili dostatočný počet rovnopisov geom. plánu,

ktorý by mal byť pre prípad vyhovenia žalobe súčasťou rozsudku, ako aj to, aby ich žalobný

návrh majúci spĺňať podmienky vykonateľnosti záznamom do katastra nehnuteľností (zák.

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam, vyhl. č. , ktorou sa vykonáva katastrálny zákon) obsahoval

také znenie práva prechodu, z ktorého by bolo jasné, že vlastník ktorého pozemku

(oprávnený z práva vecného bremena) cez ktoré parcely a v ktorých bodoch geom. plánu

má právo prechodu ku ktorým parcelám. Geometrický plán v prípade vyhovenia žalobe

musí byť súčasťou rozsudku a táto skutočnosť sa musí prejaviť aj vo výroku vyhovujúceho

rozsudku; v prípade úspechu žalobcov musí byť takýto geometrický plán pripojený

ku každému rovnopisu rozsudku. Geometrický plán pre účely konania o určenie práva

prechodu cez pozemky musí obsahovať výlučne aktuálny vlastnícky stav s vyznačením

rozsahu práva prechodu a zároveň s vyznačením bodov, v ktorých má toto právo prebiehať

cez tú-ktorú parcelu toho-ktorého účastníka konania.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k tomu, že pre uvedené nedostaky žaloby

a následne aj vydaného rozsudku nie je možné vo veci rozhodnúť v odvolacom konaní.

Preto v zmysle , a rozsudok v napadnutej časti zrušil a

vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa v zmysle

vyzve žalobcov na odstránenie vád žaloby spočívajúcich v absencii rovnopisov

geometrického plánu, pričom žalobcovia musia zvážiť to, či doposiaľ preukázali splnenie

všetkých vyššie popísaných zákonných podmienok pre vydržanie práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu, ďalej či podkladom pre navrhovaný rozsudok má byť doterajší

geometrický plán J. Ď. a či budú trvať na takom žalobnom návrhu, ktorý sa má týkať

vecného bremena len aktuálnych vlastníkov a nie aj právnych nástupcov a či je právo

prechodu dostatočne v ich upravenej žalobe špecifikované tak, aby bolo jasné, že vlastník

daného pozemku má právo prechodu cez konkrétne pozemky ku konkrétnemu pozemku.

V ďalšom konaní po odstránení vady žaloby budú musieť odôvodniť nadobudnutie práva

vecného bremena aj vo vzťahu k žalovaným v 6. a 7. rade.“

Neefektívnosť konania okresného súdu vyplýva podľa názoru ústavného súdu

aj z toho, že málo razantne, resp. vôbec nereagoval na neúčasť účastníkov konania

na väčšine nariadených pojednávaní, ktoré z týchto dôvodov boli odročené, pričom ani

v jednom prípade nevyužil poriadkové opatrenie podľa , ktoré mal k dispozícii.

Ústavný súd napokon považuje za neefektívny aj postup okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že nielen nečinnosť,

ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho

činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol (obdobne napr.

, ).

Ústavný súd aj sťažovateľmi namietaný postup okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o ich návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia vyhodnotil ako

nedostatočne efektívny, čo korešponduje aj s názorom o neefektívnosti posudzovaného

konania ako celku.

Ústavný súd napokon poukazuje na to, že o neefektívnosti postupu okresného súdu

svedčí predovšetkým skutočnosť, že namietané konanie nebolo napriek tomu, že v ňom

ústavný súd nezistil relevantné obdobia nečinnosti ani po takmer 8 rokoch od jeho začiatku,

právoplatne skončené, čo ústavný súd považuje samo osebe za ústavne neakceptovateľné

(napr. m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia

domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

40 000 € (2 x 20 000 €) z dôvodov uvedených vo svojich sťažnostiach, keď poukázali najmä

na stav právnej neistoty, ktorý podľa ich názoru vyvolal okresný súd svojou nečinnosťou

a neúčelnými úkonmi.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu

v doterajšom priebehu namietaného konania, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného

prípadu, správanie sťažovateľov ako účastníkov namietaného konania, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 500 € sťažovateľom v 1. rade a rovnako 3 500 € sťažovateľom

v 2. rade za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. K. K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, a pri treťom úkone právnej služby

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 22. marca 2012) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby

tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide

o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012

predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu

209,53 € a trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov predstavujú sumu 838,12 €.

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľov na ústnom pojednávaní konanom

10. mája 2012 vrátane náhrady hotových výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože na ňom

neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by

prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, a ústavný súd rozhodol len na základe predložených

mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení

účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu (m. m. , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju predchádzajúcu judikatúru,

podľa ktorej vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v jej prerokovanie na ústnom

pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto

základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný

prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,

t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (napr. , , ).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012