Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 145/2012
PDF · 252.81 KB
No categories available
II. ÚS 145/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: KUV-36/10-98, postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 310/05 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 To 382/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2011 doručená sťažnosť Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej aj
„krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, postupom
Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 310/05 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.
Zo sťažnosti najmä vyplynulo:
«K porušeniu môjho práva ako sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov(...) došlo a dochádza v doposiaľ právoplatne neskončenom konaní pôvodne
vedenom pred Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici, ČVS: KUV-36/10-98,
a Okresným súdom v Rimavskej Sobote, č. k. 1T/310/2005, a v súčasnej dobe vedené pred
Krajským súdom v Banskej Bystrici 5 To 382/09.
Na základe Zmluvy o združení uzavretej dňa 01. 08. 1995 podnikal sťažovateľ spolu
pánom M. R. Nakoľko išlo o združenie dvoch fyzických osôb podľa OZ, toto združenie
nemalo právnu subjektivitu. V roku 1997 sa sťažovateľ a jeho spoločník pán R. dohodli, že
si obstarajú na podnikanie motorové vozidlo. Dňa 30. 05. 1997 preto uzavrel sťažovateľ
na svoje obchodné meno leasingovú zmluvu č. LZ 97/1824, predmetom ktorej bol nájom
s právom kúpy prenajatej veci - osobného motorového vozidla zn. VW GOLF. Predmetné
motorové vozidlo im bolo dňa 18. 08. 1997 v B. odcudzené. Odcudzenie motorového vozidla
sťažovateľ bezodkladne po jeho zistení telefonicky nahlásil na linku 158 a v ten istý deň
urobil trestné oznámenie. (...)
Orgány činné v trestnom konaní odcudzené motorové vozidlo nenašli, a nenašli ani
páchateľa krádeže. Namiesto toho vydala vyšetrovateľka Krajského riaditeľstva PZ
v Banskej Bystrici - Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica - dňa 17. 08. 1998
pod ČVS: KUV-36/10-98 uznesenie, ktorým sťažovateľovi vzniesla obvinenie za pokus
trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 250
ods. 1, 3 písm. b) TZ.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa
24. 08. 1998, podal sťažovateľ dňa 25. 08. 1998 sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici dňa 04. 09. 1998 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol.
V dôsledku trestného stíhania bol sťažovateľovi odobratý cestovný pas a zbrojný
preukaz. Odobratie cestovného preukazu obmedzovalo sťažovateľa jednak v možnosti
venovať sa jeho podnikateľským aktivitám, a zároveň mu znemožňovalo tráviť dovolenky
v zahraničných destináciách.
Sťažovateľ vyštudoval strednú i vysokú lesnícku školu, pričom jeho veľkou záľubou a
koníčkom, ktorému v minulosti venoval podstatnú časť svojho voľného času bolo
poľovníctvo. Tejto záľuby sa v dôsledku odňatia zbrojného preukazu musel vzdať. (...)
Nakoľko ani po dvoch rokoch od začatia trestného stíhania vyšetrovateľ Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici trestné stíhanie neukončil, sťažovateľ prostredníctvom
splnomocneného obhajcu listom zo dňa 11. 08. 2000 požiadal dozorujúceho prokurátora
o vylúčenie jeho trestnej veci zo spoločného konania, čo odôvodnil tým, že spáchanie skutku
od počiatku popieral, vyšetrovanie jeho prípadu trvá neúmerne dlhý čas, napriek vykonaniu
všetkých vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci nebola preukázaná jeho vina, v dôsledku
trestného stíhania mu bol odobratý cestovný pas a cestovný preukaz. (...)
Napriek dôvodnosti žiadosti sťažovateľa na vylúčenie veci zo spoločného konania,
tejto vyhovené nebolo.
Po ukončení vyšetrovania vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici
predložil dozorujúcemu prokurátorovi návrh na podanie obžaloby voči sťažovateľovi, a to
napriek tomu, že výsledky vyšetrovania preukazovali, že sťažovateľ skutok, ktorý mu je
kladený za vinu, nespáchal.
Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici podala dňa 20. 10. 2005 pod sp. zn. Kv 7/03-
632 na sťažovateľa obžalobu, ktorá bola Okresnému súdu v Rimavskej Sobote doručená dňa
25. 10. 2005.
Okresný súd v Rimavskej Sobote nevytýčil v roku 2005 ani v roku 2006 ani termín
prvého pojednávania. Vo veci sa začalo konať až v roku 2007.
O podanej obžalobe v súvislosti so sťažovateľom rozhodol Okresný súd v Rimavskej
Sobote rozsudkom sp. zn. 1 T/310/2005 zo dňa 24. 04. 2009. Bez bližšieho odôvodnenia a
bez toho, aby sa prvostupňový súd vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech
sťažovateľa súd uznal vinu sťažovateľa podľa obžaloby.
O prieťahoch prvostupňového súdu v tomto trestnom konaní svedčí i fakt, že písomné
vyhotovenie rozsudku bolo obhajcovi sťažovateľa doručené dňa 21. 10. 2009.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného obhajcu
dňa 28. 10. 2009 odvolanie, o ktorom by mal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici.
Nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici o odvolaní sťažovateľa nerozhodol a ani
nevytýčil termín verejného zasadnutia o odvolaní, sťažovateľ podal dňa 01. 03. 2011
sťažnosť na prieťahy v konaní označenú ako „Žiadosť o urýchlené rozhodnutie“.
Na toto podanie reagoval Krajský súd v Banskej Bystrici listom sp. zn. 5 To/382/09
zo dňa 04. 03. 2011, v ktorom poukázal na rozsiahlosť trestnej veci a na to, že prednostne
bolo potrebné vybavovať ďalšie zložité veci väzobného charakteru. Záver listu obsahuje
prísľub vytýčenia termínu verejného zasadnutia o odvolaní „v najbližšej možnej dobe“. (...)
Leasingová spoločnosť S., spol. s r. o. podala dňa 03. 06. 1999 na Okresný súd
v Revúcej žalobu voči sťažovateľovi, ktorou sa domáhala zaplatenia leasingových splátok
a likvidačnej hodnoty prenajatého vozidla, spolu s náhradou nákladov vo výške 5 %
z likvidačnej hodnoty a rozdiel DPH na vstupe a výstupe, spolu vo výške 355 094,50 Sk
s 0,2 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy za každý deň omeškania a trov konania.
Nakoľko poisťovňa, v ktorej bolo vozidlo pre prípad krádeže poistené, odmietla
vzhľadom k prebiehajúcemu trestnému konaniu za sťažovateľa plniť, sťažovateľ bol nútený
uhradiť pohľadávky leasingovej poisťovne z ukončenia leasingovej zmluvy sám, pričom
poisťovňa mu vyplatenú sumu doposiaľ ani čiastočne nerefundovala.
Sťažovateľ už v súčasnosti má možnosť vycestovať do zahraničia, nakoľko jeho
žiadosti o vydanie cestovného pasu bolo vyhovené, doposiaľ však nemá vrátený zbrojný
preukaz, čím mu je znemožnené venovať sa najväčšiemu koníčku, ktorý mal.
Sťažovateľ je súkromným podnikateľom pochádzajúcim z malej obce, v ktorej nielen
býva, ale i podniká. Vzhľadom k trestnému stíhaniu bol sťažovateľ vystavovaný po dlhú
dobu perzekúciám a posmechu zo strany tých obyvateľov obce, ktorí uverili, že voči
sťažovateľovi je trestné stíhanie vedené právom.
V dôsledku dlhotrvajúceho trestného stíhania bol sťažovateľ konfrontovaný
s problémami v podnikaní, spočívajúcimi v nedôvere jeho obchodných partnerov,
v dôsledku čoho bol znevýhodňovaný v porovnaní s inými podnikateľmi podnikajúcimi v tej
istej oblasti.
Dlhotrvajúce súdne konanie sa negatívne odráža i na psychike sťažovateľa.
Nekonaním orgánov činných v trestnom konaní, resp. prieťahmi, ktoré sťažovateľ nezavinil,
bol narušený princíp právnej istoty sťažovateľa a jeho dôvera v zákonnosť a spravodlivosť
súdneho konania. (...)
Predmetom konania pôvodne pred Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici,
ČVS: KUV-36/10-98, a Okresným súdom v Rimavskej Sobote, č. k. 1 T/310/2005,
a v súčasnej dobe pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 5 To 382/09, z obsahu
spisu, predložených listinných dôkazov, ako aj vykonaných znaleckých posudkov vyplýva,
že nejde o právne a ani fakticky zložitú vec. Sťažovateľ je jedným zo šiestich obvinených,
a napriek skutočnosti, že v rámci prípravného konania i v konaní pred súdom bolo potrebné
vykonať rozsiahle dokazovanie, vykonať výsluchy obvinených a viacerých svedkov
a zabezpečiť viaceré listinné dôkazy, sedem rokov trvajúce prípravné konanie a štyri roky
trvajúce konanie pred súdom prvého stupňa nemožno odôvodniť zložitosťou veci,
a príslušný súd nedospel k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej ani po 13 rokoch a 2
mesiacoch. (...)
Správanie sa ako účastníka konania, pokiaľ ide o dané kritérium pri rozhodovaní
o tom, či došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to,
že zo strany sťažovateľa ako účastníka konania k žiadnym prieťahom nedošlo, keďže sa na
všetkých úkonoch zúčastňoval a to osobne, resp. prostredníctvom právneho zástupcu
a poskytoval náležitú súčinnosť.
Sťažovateľ počas celého trestného konania vystupoval aktívne, nijakým spôsobom
nebrzdil činnosť orgánov činných v trestnom konaní, dôsledne využíval všetky zákonné
možnosti obrany, zúčastňoval sa vyšetrovacích úkonov na ktoré bol predvolaný, žiadne
z vytýčených hlavných pojednávaní nebolo odročené z dôvodu neúčasti sťažovateľa.
Zo správania sa sťažovateľa nemožno v žiadnom prípade vyvodiť záver, že by svojím
postupom spôsobil prieťahy, alebo prispel k vzniku akýchkoľvek prieťahov v celom trestnom
konaní. Práve naopak, bol to sťažovateľ, ktorý mal záujem a v medziach svojich možností aj
presadzoval aby trestné konanie bolo vykonané v čo najkratšom čase.
Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní mali za to, že vzhľadom k faktickej a právnej
zložitosti predmetnej trestnej veci, alebo kvôli správaniu sa spoluobvinených reálne hrozí,
že sa trestné konanie bude viesť neprimerane dlhú dobu, mali možnosť trestnú vec
sťažovateľa vylúčiť na samostatné konanie, čo však napriek žiadosti sťažovateľa neučinili.
(...)
Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy SR došlo v dôsledku nekonania KR
PZ a súdov, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby orgány činné v trestnom konaní vo
veci nekonali, ako aj ich konaním, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľov.
Sedem rokov trvajúce prípravné konanie napriek tomu, že v priebehu každého roka
konania boli vykonávané vyšetrovacie úkony, je neprimerane dlhé, pričom dĺžka konania
bola zavinená z podstatnej časti nečinnosťou vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ
v Banskej Bystrici, resp. dlhými prestávkami medzi termínmi jednotlivých vyšetrovacích
úkonov.
Dĺžka prípravného konania je o to zarážajúcejšia, že vo veci konal vyšetrovateľ
Krajského riaditeľstva PZ, ktorý máva podstatne menej prípadov (aj keď závažnejšieho
charakteru) než sú trestné veci, v ktorých konajú vyšetrovatelia Okresných riaditeľstiev PZ,
pričom spočiatku išlo o väzobnú trestnú vec.
Okresný súd v Rimavskej Sobote vytýčil prvé pojednávanie vo veci po bezmála dvoch
rokoch od podania obžaloby, pričom i medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami bol
značný časový odstup.
Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci doposiaľ nekonal vôbec, napriek tomu, že
odvolanie mu bolo okresným súdom doručené pred viac než rokom. (...)
Vo veci prieťahov v konaní som podal viacero urgencií konania, ako aj následne
predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov sťažnosť zo dňa 01. 03. 2011 a zo dňa
26. 09. 2011.
Napriek vyššie uvedeným urgenciám a sťažnostiam prieťahy v konaní pokračujú,
a ani naše podania ani opatrenia prijaté predsedom Krajského súdu v Banskej Bystrici
zjavne neviedli k náprave. (...)
Mám za to, že v dôsledku prieťahov v konaniach pred Krajským riaditeľstvom PZ
v Banskej Bystrici, Okresným súdom v Rimavskej Sobote, Krajským súdom v Banskej
Bystrici došlo k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť ani odstrániť.
Označené orgány činné v trestnom konaní, však v rozpore s princípmi právneho
štátu, resp. v rozpore s právnymi predpismi, neplní jednu zo svojich základných úloh a to
rýchlu a účinnú ochranu našich práv a chránených záujmov účastníkov súdneho konania.
Celý priebeh konania vzbudzuje u mňa silný pocit straty dôvery k súdom ako
inštitúcii, ktorého hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti a ktorý svojím postupom hrubo
porušuje základný zákon štátu, resp. jedno zo základných práv občanov zakotveného
v článku 48 ods. 2 (ÚS 58/02). (...)
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ako aj Krajského
súdu v Banskej Bystrici, a zbytočnými prieťahmi v konaní bolo porušené moje základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavného
zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, žiadam Ústavný súd Slovenskej
republiky, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR
(slovom desaťtisíc EUR).
Nakoľko vyššie označené konanie pôvodne vedené pred Krajským riaditeľstvom PZ
v Banskej Bystrici, ČVS: KUV-36/10-98, a Okresným súdom v Rimavskej Sobote, č. k.
1T/310/2005, a v súčasnej dobe vedené pred Krajským súdom v Banskej Bystrici
5 To 382/09 sa vedie od 17. 08. 1998, čo predstavuje do dnešného dňa dobu 13 rokov
a 2 mesiace, pričom vo veci samej nebolo vydané právoplatné rozhodnutie a v konaní došlo
k zbytočným prieťahom v dĺžke 158 mesiacov, mám ako sťažovateľ za to, že výška mnou
požadovaného zadosťučinenia je primeraná. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že postupom Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici v konaní ČVS: KUV-36/10-98, Okresného súdu
v Rimavskej Sobote v konaní č. k. 1T/310/2005, a v súčasnej dobe Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní č. k. 5 To 382/09, t. j. ich nečinnosťou v konaní došlo k prieťahom
v konaní a tým porušeniu nášho základného práva garantovaného Ústavou SR, a to práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujeme, aby Ústavný súd na základe
vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonaného dokazovania vo veci
nálezom rozhodol:
1.) Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 38 ods.
2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a
právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom
pod ČVS: KUV-36/10-98, Okresného súdu v Rimavskej Sobote v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T/310/2005 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 382/09 porušené boli.
2.) Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje konať v trestnej veci vedenej pod
sp. zn. 5 To 382/09 bez zbytočných prieťahov.
3.) Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,-
EUR (slovom Desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4.) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho
konania vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 314,18 € (za dva
úkony právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti á 123,50 € (§ 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.)+ 2 * RP á 7,41 € = 261,82 € +
20 % DPH (52,36 €, právny zástupca je platiteľom uvedenej DPH) na účet právneho
zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-
98, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.
1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetom je aj
namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98 a postupom
Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05, o ktorom už
rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 239/2011. V uvedenom konaní bola
predmetná časť sťažnosti sťažovateľa 31. mája 2011 odmietnutá pre zjavnú
neopodstatnenosť „vzhľadom na to, že trestná vec sťažovateľa sa v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už dlhšiu dobu nenachádzala na krajskom riaditeľstve ani na okresnom
súde, ako aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)“.
Podľa už citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde návrh, o ktorom už raz
ústavný súd rozhodol, nie je prípustný, preto ani nebolo možné v tejto časti vyhovieť
sťažnosti. Vo vzťahu k postupu krajského riaditeľstva a okresného súdu bola už sťažnosť
sťažovateľa v súlade so zákonom o ústavnom súde a judikatúrou ústavného súdu
odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, pričom dôvody tejto zjavnej neopodstatnenosti aj
v súčasnosti pretrvávajú, totiž „trestná vec sťažovateľa sa v čase doručenia (aj ostatnej,
pozn.) sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu dobu nenachádzala na krajskom riaditeľstve ani
na okresnom súde“, pričom tento nedostatok (podmienka trvania napadnutého konania) už
odstrániteľný ani nie je.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu k postupu krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-
36/10-98 a postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05 nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
2. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o namietaný postup Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09, napriek tomu, že ústavný súd už aj
vo vzťahu k uvedenému postupu krajského súdu rozhodol 31. mája 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. III. ÚS 239/2011, a to tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej
neprípustnosť, pretože „sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bol povinný
vyčerpať právny prostriedok nápravy na ochranu práva garantujúceho konanie bez
prieťahov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde“, avšak v tom čase tak neurobil.
Po uvedenom rozhodnutí ústavného súdu však sťažovateľ túto relatívne jednoduchú
a odstrániteľnú podmienku konania napokon splnil, čo vyplýva aj z tejto sťažnosti: „Vo veci
prieťahov v konaní som podal viacero urgencií konania, ako aj následne predsedovi
Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. v znení zmien a doplnkov sťažnosť zo dňa 01. 03. 2011 a zo dňa 26. 09. 2011.“ Ústavný
súd však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť vo vzťahu
k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09 treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Sťažovateľ teda namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (m. m. II. ÚS 26/95).
Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä z obsahu súvisiaceho
spisu, ktorý si vyžiadal, zistil, že napadnuté konanie začalo na krajskom súde 3. decembra
2009 a bolo ukončené 22. novembra 2011 rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 382/09,
ktorým bolo odvolanie sťažovateľa právoplatne zamietnuté. Krajský súd vo vzťahu
k ďalším piatim obžalovaným napadnuté rozhodnutie zrušil a zmenil, teda nevrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nepredĺžil tým právnu neistotu účastníkov
konania. Predmetom konania bolo posúdenie rozsiahlej ekonomickej trestnej činnosti,
pričom trestný spis pozostával z približne 6000 strán, čo samo osebe signalizuje značnú
faktickú zložitosť veci. Na túto skutočnosť v okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol
neprihliadnuť. Okrem uvedeného ústavný súd tiež zistil, že kvalifikovaná sťažnosť
sťažovateľa na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu „v zmysle ustanovenia § 62 a
nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.(...) zo dňa 26. 09. 2011“ bola efektívnym prostriedkom
nápravy a v danom prípade splnil účel takejto sťažnosti, ktorým je podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99). Napriek tomu, že
postup krajského súdu v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, tieto prieťahy
pred krajským súdom nevykazujú dlhodobosť, pričom po podaní sťažnosti predsedovi
krajského súdu došlo neodkladne k odstráneniu pre sťažovateľa neprijateľného stavu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 42/01). Postup krajského súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu
v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať
ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2012