Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 310/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť N. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť N. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s a práv podľa , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo

10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. júna 2008 zamietol jej

žalobu o určenie, že zamestnávateľ - obchodná spoločnosť S. T., a. s., B. (ďalej len

„žalovaná“), pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z 3. novembra 2003 neuplatnil

zásadu rovnakého zaobchádzania.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. marca 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti označenému rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že „vzhľadom na nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR

som podala zároveň sťažnosť na Ústavný súd SR. Ústavný súd SR uznesením sp. zn.

-31 zo dňa 28. 7. 2009 odmietol moju sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú“

(z označeného uznesenia vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný

súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. marca 2009, pričom túto sťažnosť odmietol nielen z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, ale aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci, pozn.). Najvyšší súd ako

dovolací súd uznesením sp. zn. z 20. januára 2011 dovolanie sťažovateľky

ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka namieta, že „odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti Najvyšší

súd SR porušil moje právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

Sťažovateľka tvrdí, že „v danom prípade došlo k porušeniu princípu

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší

súd SR totiž v mojom prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i

právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

argumenty, pre ktoré bola v danej veci poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných

označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým

vodidlom pre obdobné situácie v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty

najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania...“.

Na podporu uvedených tvrdení poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne

názory najvyššieho súdu obsiahnuté v uznesení sp. zn. (podporne aj

v rozsudku sp. zn. z 29. januára 2009) vyjadrené v obdobných veciach, ktoré

sa podľa zistenia ústavného súdu týkajú najmä výkladu pojmu „nesprávne právne posúdenie

veci“ v zmysle (ďalej aj „OSP“).

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku namietala

„nesúlad vnútroštátneho procesného pravidla, podľa ktorého súd nepreskúmava, ktorý

zamestnanec bol prepustený, s normami komunitárneho práva“. Na podporu svojich tvrdení

sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

[ďalej len „Súdny dvor EÚ“ (rozhodnutie z 30. marca 2005 č. 32 Sveriges

Civilingenjörsförbund a M. K., Stockholm v. T. & N. Management Aktiebolag, Stockholm,

rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb., s. 629, bod 21, a z 5. marca 1998,

Solred, C-347/96, Zb., s. I-937, bod 30)].

V nadväznosti na to sťažovateľka uvádza, že „Európsky súdny dvor... skúmal aj

výber pracovníka pri prepustení“. Taktiež uviedla, že „pravidlo súdu (vyplývajúce

z konštantnej judikatúry) o tom, že súd nepreskúmava, ktorý zamestnanec bol prepustený

je procesným pravidlom. Súd v tomto prípade v čase rozhodovania aplikoval prísnejšie

procesné pravidlá ako sú pravidlá s komunitárnym prvkom, avšak s rovnakým predmetom.

Bolo preto na krajskom súde a najvyššom súde prejednávajúcom spor (v ktorom

ide o zásadu zákazu diskriminácie na základe veku), aby v rámci svojej právomoci

zabezpečil ochranu, ktorá vyplýva z práva Spoločenstva, a tiež zabezpečil plnú účinnosť

tohto práva tým, že neuplatní žiadne protichodné ustanovenie vnútroštátneho

práva (rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 21, a z 5. marca

1998, Solred, C-347/96, Zb. s. 1-937, bod 30).

Súd však nepodal návrh ESD a uplatnil protichodné opatrenie vnútroštátneho práva,

čím nezabezpečil ochranu pred diskrimináciou...

Tvrdím, že vnútroštátne pravidlo podľa ktorého súd nepreskúmava výber

prepusteného zamestnanca bráni plnému uplatneniu komunitárnych hmotnoprávnych

pravidiel.“.

Sťažovateľka namieta, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmito argumentmi

odmietol zapodievať a nevylúčil procesné pravidlo ktoré bráni plnému uplatneniu

komunitárnych hmotnoprávnych pravidiel.

Bolo preto porušené právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práva základných slobôd.“.

Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka považuje aj

skutočnosť, že krajský súd ani najvyšší súd nedali vo svojich rozhodnutiach odpovede

na základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania a v dovolaní, v ktorých okrem

iného uviedla:

«... V bode 35 odvolania som tvrdila že ku dňu 31. 7. 2003 odporca mal voľné

pracovné miesta v novej organizačnej štruktúre, kde tieto riešil výberovými konaniami,

ktoré boli realizované v čase dania výpovede o čom svedčila aj výpoveď svedkyne p. A..

... Súd výpoveď p. A. nevyhodnotil a ani vyhodnotil získané štatistické údaje.

... V bode 49 odvolania som tvrdila, že odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi

organizačnými zmenami a mojou nadbytočnosťou a jeho rozhodnutia o organizačných

zmenách sledovali iný cieľ. Svedčí o tom vyhlasovanie výberových konaní po prvom

rozhodnutí o organizačných zmenách.

... Súd nedal odpoveď na to, či rozhodnutím zamestnávateľa, prípadne jeho

realizáciou u zamestnávateľa boli sledované iné ciele než organizačné zmeny (poukázala

som na neprehľadné opakované organizačné zmeny).

... V odvolaní som tvrdila, že prvostupňovému súdu som predložila argumenty

nasvedčujúce tomu, že došlo k nepriamej diskriminácii. Z výpovede svedkyne p. A. totiž

vyplýva, že na naše oddelenie prišli mladí pracovníci až neskôr, ktorí mali menej

skúsenosti, pričom starší zaškoľovali mladších pracovníkov a napriek tomu boli prepustené

staršie pracovníčky. Táto skutočnosť bola potvrdená aj zoznamom prijatých pracovníkov k

odporcovi pred organizačnou zmenou, ktorý sa nachádza v spise. Zo zoznamu vyplýva, že k

1. 7. 2003 odporca prijal niekoľko desiatok pracovníkov

... Súdy sa odmietli predmetným dôkazom vôbec zaoberať.

... V bode 64 odvolania som poukázala na to, že základným spôsobom, pomocou

ktorého sa dá dokázať diskriminácia, je použitie tzv. „komparátora“, teda porovnanie

postavenia žalobcu s postavením iného jednotlivca alebo skupiny.

... Súd napriek tomu neporovnal moje postavenie a postavenie p. A. pri prepustení s

postavením skupiny menej skúsenejších zamestnancov.»

Napokon sťažovateľka tvrdí, že:

„- došlo k porušeniu medzinárodného Dohovoru č. 111 Dohovor o diskriminácii

(zamestnaní a povolaní), 1958 publikovaného pod č. a to /

dohovoru tým, že bola porušená rovnosť zaobchádzania pri prepúšťaní a to z dôvodu veku

- ... tým, že Najvyšší súd nepredložil vec ESD, porušil moje právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, nakoľko vo veci rozhodoval

nesprávne obsadený senát.

- ... súd v medziach svojej právomoci mal aplikovať záruky vyplývajúce z Dohovoru

medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii v povolaní ako aj procesné záruky

vyplývajúce zo Smernice 2000/78/ES.“

Podľa sťažovateľky okresný súd konštatoval, že „výber konkrétneho nadbytočného

zamestnanca je v právomoci zamestnávateľa a súd nie je oprávnený toto preskúmavať“.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2009

podľa sťažovateľky vyplýva, že „... ani smernica nemá osobnú záväznosť, má len

odporučací charakter a aj v konkrétnej súdenej veci neboli porušené žiadne procesné

predpisy a ani nebol dôvod, aby sa súd prvého zapodieval výkladom tejto smernice.

Odvolateľka si zamieňala zásady rovnocennosti vnútroštátneho práva so zreteľom

na aplikáciu prísnejších procesných pravidiel, avšak v žiadnom prípade v danej veci nebolo

možné vynechať aplikáciu pracovnoprávnych predpisov so zreteľom na to, že v danej veci

len upravuje vznik, zmenu a zánik pracovného pomeru a konkrétne ust. nie je

v rozpore ani so smernicou č. 200/78/ES.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „súd mal priamo aplikovať procesné

záruky ustanovené v článku 3 ods. 1 bod c/ Smernice 2000/78/ES ktorou sa ustanovuje

všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti

a preskúmať výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca... To, či vnútroštátne právne

predpisy boli prijaté pred alebo po smernici, je irelevantné (prípad C-106/89 Marleasing

[1990] ECR 4135).“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd „pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti rozhodol týmto uznesením ústavný súd

začína konanie o porušení práva na spravodlivé súdne konanie a o porušení iných práv

a konanie prerušuje a v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

predkladá vec Európskemu súdnemu dvoru v Luxemburgu so žiadosťou o rozhodnutie

o predbežnej otázke vo veci výkladu Zmluvy s cieľom riešiť problém zlučiteľnosti národného

opatrenia a pravidiel práva Spoločenstva s tým, aby Európsky súdny dvor odpovedal

na nasledujúcu predbežnú otázku:

Zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy

o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c/ Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek

nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu, aby neuplatnil

vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava výber konkrétneho

nadbytočného zamestnanca.“.

V prípade ak ústavný súd tento návrh zamietne, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo dňa 20. 1. 2011 bolo porušené základné právo N. P. na

súdnu ochranu podľa nesprávnym právnym

posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní v spojení s a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

v ktorom nepreskúmal výber konkrétneho zamestnanca ktorý bol prepustený

súd neposkytol ochranu pred diskrimináciou, bolo porušené právo N. P. na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo dňa 20. 1. 2011 bolo porušené právo N. P. na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy upravené v článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke N. P. primerané finančné zadosťučinenie v

sume 20 000,- eur ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka žiadala aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti

pred ústavným súdom z dôvodu poberania čiastočného invalidného dôchodku.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal

predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti. V nadväznosti na túto žiadosť vzniesol

predseda najvyššieho súdu v prípise z 18. novembra 2011 námietku predpojatosti proti

všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu

uznesením č. k. -20 z 21. marca 2012 tak, že sudcov IV. senátu ústavného

súdu z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci nevylúčil. V období do rozhodnutia

o vznesenej námietke predpojatosti ústavný súd vo veci nemohol konať.

Vo vyjadrení najvyššieho súdu k sťažnosti č. k. -81 z 9. decembra 2011 sa

okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 20. januára 2011 odmietol

dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania

v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa

žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa .

Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237

a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal

vadou konania podľa (odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom). V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou preskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu a dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho

súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s č1. 46 ods.1 a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Najvyšší súd sa

sústredil aj na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho

poriadku (rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo existenciou nesprávne obsadeného súdu)

a vyslovil, že v danej veci neprichádzalo do úvahy, aby sa na rozhodovaní podieľali aj

sudcovia Súdneho dvora európskej únie, pretože súd nemal povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke podľa § 109 ods. l písm. c/ Občianskeho súdneho

poriadku, pretože skutkové okolnosti, od ktorých sťažovateľka odvodzuje uplatnené nároky,

nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii.

Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia a odmietol dovolanie ako neprípustné -

nemohol teda pristúpiť meritórnemu posudzovaniu rozhodnutí nižších súdov.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade

s vlastnou judikatúrou (pozri napr. stranu 7, druhý odsek uznesenia) pričom vzal do úvahy

aj ústavný aspekt danej veci (pozri stranu 5, posledný odsek uznesenia)...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , , , ).

1. Sťažovateľka v sťažnosti v prvom rade tvrdí, že postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára

2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej

označených práv je tvrdenie, že

- najvyšší súd nesprávne právne posúdil jej dovolacie námietky (dôvody), pričom sa

odchýlil od právnych názorov vyslovených v iných svojich rozhodnutiach, čím porušil

princíp právnej istoty,

- namietané uznesenie je nepreskúmateľné, pretože dovolací súd v ňom neodpovedal

na jej základné argumenty vyslovené v dovolaní, týkajúce sa jej diskriminácie v zamestnaní,

- postupom a namietaným uznesením najvyššieho súdu jej bolo odňaté právo

na zákonného sudcu (aj keď porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 v petite výslovne nenamieta, pozn.), pretože sa na rozhodovaní nepodieľali

sudcovia Súdneho dvora EÚ v rámci konania o predbežnej otázke.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť na predbežnom prerokovaní

z hľadiska sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2011.

V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd

považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní, pričom najvyšší súd sa s ňou zaoberal v dovolacom konaní. Dovolací súd

v namietanom uznesení dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je

v posudzovanom prípade v znení

neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je

prípustné len z dôvodov uvedených v ustanoveniach až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 20. januára 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil s podstatnými

časťami rozhodnutí súdov pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj s obsahom podaného

dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: «Okresný súd Košice I rozsudkom

z 23. júna 2008 č. k. -356 žalobu v celom rozsahu (t. j. v bodoch 1. až 5.)

zamietol a súčasne si vyhradil právo rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným

uznesením. Žalobu v častiach o určenie neplatnosti výpovede (bod. 1), o učenie trvania

pracovného pomeru (bod. 2) a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu

mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru (bod. 3), zamietol z dôvodu,

že výpoveď spĺňa všetky formálne a hmotnoprávne predpoklady stanovené zákonom

(výpoveď bola urobená písomnou formou a žalobkyni riadne doručená, u žalovaného došlo

k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa stala nadbytočnou, výpoveď bola

prerokovaná so zástupcami zamestnancov a boli splnené aj podmienky stanovené v § 63

ods. 2 , keď bolo preukázané, že žalovaný objektívne nedisponoval takým

pracovným miestom, ktoré by bolo pre žalobkyňu vhodné). Vo zvyšných častiach žalobu

zamietol z dôvodu, že žalovaný sa v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou

z 3. novembra 2003 voči žalobkyni nedopustil diskriminácie pre jej vek (§ 13 Zákonníka

práce), keď mal za to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený platne.

K argumentácii žalobkyne vychádzajúcej z noriem komunitárneho práva uviedol, že vo

svojom rozhodnutí neaplikoval normy komunitárneho práva, pretože skutkové okolnosti

danej právnej veci predchádzali prístupu Slovenskej republiky k Európskej únii.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. marca 2009 sp. zn.

napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu

prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci; odôvodnenie doplnil o výklad

viacerých článkov týkajúcich sa medzinárodných zmlúv, ako aj

povahy, právnych účinkov a temporálnej záväznosti noriem komunitárneho práva. Výrok

o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil a

Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa a navrhla, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že vo

veci rozhodoval odvolací súd v nesprávnom zložení ( ), pretože

na rozhodovaní sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD

EÚ“) prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke ( ) potrebnej

pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, tak ako to navrhovala v odvolacom

konaní. Ďalej žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Naplnenie tohto

dovolacieho dôvodu videla v tom, že súdy vo svojich rozhodnutiach neuplatnili princíp

aplikačnej prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi procesnými pravidlami,

podľa ktorých súd nepreskúmava výber, s ktorým zamestnancom zamestnávateľ skončí

pracovný pomer, a aplikovali prísnejšie procesné pravidlá ako sú pravidlá s komunitámym

prvkom s rovnakým predmetom. Žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že bolo porušené jej právo

na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd, . Podľa jej názoru bolo porušené

ustanovenie a naplnený dovolací dôvod podľa ,

pretože odvolací súd v odôvodnení rozsudku nedal odpoveď na „základné argumenty“,

ktoré uviedla v odvolaní, a z toho dôvodu považovala rozhodnutie odvolacieho súdu

za nepreskúmateľné.»

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky najvyšší súd odôvodnil takto:

«V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ). Nejde ani o rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil

svoj právny názor ( ). Odvolací súd tiež výrokom svojho rozsudku

nevyslovil, že je dovolanie prípustné a ani súd prvého stupňa vo výroku nevyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Rozsudok napadnutý dovolaním žalobkyne nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených

rozhodnutí, preto prípustnosť jej dovolania z ustanovení nevyplýva.

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1

Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade

v zmysle .. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady

konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že pri posudzovaní

existencie procesnej vady uvedenej v ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo

k takejto vade.

Procesné vady konania v zmysle až e/ dovolateľka

nenamietala a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či

konanie nie je zaťažené vadami v zmysle a ..

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je

tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak

správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (, , ).

Vzhľadom na námietky žalobkyne bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú

vadu konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď

). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje vždy intenzitu vady konania v

zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované

v , pripisuje osobitný význam - vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež

za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším

procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237

pripisuje význam. „Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci“ považuje - na rozdiel od procesných vád vymenovaných

v - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď ),

pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.»

V súvislosti s námietkou, že sa najvyšší súd v namietanom uznesení odchýlil

od právnych názorov vyjadrených v iných svojich rozhodnutiach, a tým porušil princíp

právnej istoty, sťažovateľka poukazuje predovšetkým na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, z ktorého cituje, pričom podporne poukazuje tiež na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. . Po preskúmaní v sťažnosti citovaných právnych názorov

vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré sa týkajú predovšetkým

výkladu pojmu „nesprávne právne posúdenie veci“ v zmysle ,

ústavný súd konštatuje, že tieto právne názory nemožno považovať za odlišné od právnych

názorov vyjadrených v namietanom uznesení. V nadväznosti na tento záver ústavný súd

poukazuje aj na ďalšiu časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej dovolací súd

výslovne poukázal na svoju predchádzajúcu judikatúru, z ktorej vo veci sťažovateľky

vychádzal:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

- je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 11/1998

uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O .s. p.) aj vtedy, ak

odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj

z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp.

zn. , , , , ,

, a ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, že v konaní

prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže

v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalobkyne, lebo nejde o vadu v zmysle § 237

Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s a že odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.»

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky

založená na tvrdení, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení odchýlil od právnych

názorov vyslovených v iných svojich rozhodnutiach, v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci zjavne neobstojí, a preto ju ústavný súd považuje za neopodstatnenú.

K sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa , že

„súd bol nesprávne obsadený“, keďže sa na rozhodovaní danej veci mali podieľať aj

sudcovia Súdneho dvora EÚ v rámci konania o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie

odvolacieho súdu (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods. 1 Zákonníka

práce), dovolací súd poukázal na to, že «z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(viď ) síce vyplýva, „že v prípade, ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym

súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento

výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto

časti konania pred ním nesprávne obsadený ... Takáto procesná situácia je však zákonom

ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa ..“. Dovolací súd

je však toho názoru, že v danom prípade súd nemal povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke podľa , pretože skutkové

okolnosti (danie výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobkyni 3. novembra 2003),

od ktorých žalobkyňa odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej

republiky k Európskej únii dňa 1. mája 2004. Keďže v danej veci nebolo prípustné prerušiť

odvolacie konanie podľa , nemohol byť naplnený ani dovolací

dôvod podľa Otázke prípustnosti prerušenia (dovolacieho) konania

podľa sa dovolací súd podrobne vyjadril v uznesení

zo 16. decembra 2010 sp. zn. (právoplatným 10. januára 2011), ktorým

takýto návrh žalobkyne na prerušenie dovolacieho konania zamietol; dovolací súd

v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia, ktoré je plne použiteľné

aj pre posúdenie otázky neprípustnosti prerušenia odvolacieho konania. Z uvedených

dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. g/

».

Z obsahu príslušného súdneho spisu dovolacieho súdu ústavný súd navyše zistil, že

rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky predchádzalo jeho rozhodnutie

v rámci dovolacieho konania o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c) dovtedy, kým Súdny dvor EÚ nevydá rozhodnutie o predbežnej otázke

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 3 ods. 1 bodu c) Smernice

2000/78/ES. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2010 návrh

sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania zamietol s odôvodnením, že „v čase dania

výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobkyni (3. novembra 2003) sa v zmysle

článku 7 ods. 2 neuplatňovala prednosť právne záväzných

aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky,

pretože prednosť týchto aktov a ich záväznosť nastala až okamihom pristúpenia Slovenskej

republiky k Európskej únii dňa 1. mája 2004...“. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. januára 2011, ale sťažovateľka v konaní pred ústavným

súdom nenamieta.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého vo veci sťažovateľky nemal povinnosť

prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke

podľa z dôvodu, že skutkové okolnosti (výpoveď z pracovného

pomeru z 3. novembra 2003) nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii

dňa 1. mája 2004, vyjadrený tak v odôvodnení namietaného uznesenia, ako aj v uznesení sp.

zn. zo 16. decembra 2010 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Z uvedeného dôvodu je zjavne neopodstatnená aj

námietka sťažovateľky, podľa ktorej jej postupom a namietaným uznesením najvyššieho

súdu bolo odňaté právo na zákonného sudcu, pretože sa na rozhodovaní nepodieľali

sudcovia Súdneho dvora EÚ.

V súvislosti s výhradami sťažovateľky k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom

[ ] najvyšší súd uviedol: „Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym

posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo

procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

(prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle Keďže dovolanie žalobkyne nie je procesne

prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci

odvolacím súdom ( ).“

Na základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru „o procesnej

neprípustnosti dovolania žalobkyne. Jej mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol

podľa v spojení s ako smerujúci proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd sa

v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej

dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané

uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty o diskriminácii sťažovateľky

v zamestnaní. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky založená

na tvrdení, že namietané uznesenie je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom

neodpovedal na jej vecné argumenty týkajúce sa jej diskriminácie v zamestnaní.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom

opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. januára 2011 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených

dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. januára 2011.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí

najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím

súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely

čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.

Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu

– 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť

porušenia práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka tiež namietala, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. januára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu čl. 14

dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd

v zhode so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že toto ustanovenie dohovoru

obsahuje predovšetkým pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie

antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo

aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch

().

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, ako aj z argumentácie uvedenej v časti

II.1 tohto uznesenia (k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je

sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

4. Sťažovateľka tiež namietala, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2011 došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1

a .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že a majú

charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky

orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení a len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení a , a preto sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby sa

ústavný súd zaoberal aj ďalšími návrhmi sťažovateľky, teda aj jej návrhom, aby prerušil

konanie o jej sťažnosti a požiadal Súdny dvor EÚ „o rozhodnutie o predbežnej otázke

vo veci výkladu Zmluvy s cieľom riešiť problém zlučiteľnosti národného opatrenia

a pravidiel práva Spoločenstva...“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012