Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
764/361143.d2d2a4.pdf
PDF · 119.87 KB
No categories available
3Cdo/10/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 10/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne N. P., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. R. K., advokátom so sídlom v K., proti žalovanému S. T., a.s., so sídlom
v B., IČO: X., o určenie neplatnosti výpovede a iné, vedenej na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 26 C 78/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 9. marca 2009 sp. zn. 5 Co 364/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd 1. určil, že výpoveď z pracovného
pomeru žalovaného z 3. novembra 2003 z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce je neplatná, 2. určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej
trvá, 3. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia
pracovného pomeru, 4. určil, že žalovaný pri skončení pracovného pomeru výpoveďou
z 3. novembra 2003 neuplatnil zásadu rovnakého zaobchádzania a 5. zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni 2 000 000 Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania.
Okresný súd Košice I rozsudkom z 23. júna 2008 č.k. 26 C 78/2004-356 žalobu
v celom rozsahu (t.j. v bodoch 1. až 5.) zamietol a súčasne si vyhradil právo rozhodnúť
o náhrade trov konania samostatným uznesením. Žalobu v častiach o určenie neplatnosti
výpovede (bod. 1), o učenie trvania pracovného pomeru (bod. 2) a uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru (bod. 3), zamietol z dôvodu, že výpoveď spĺňa všetky formálne a hmotnoprávne
predpoklady stanovené zákonom (výpoveď bola urobená písomnou formou a žalobkyni
riadne doručená, u žalovaného došlo k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa
žalobkyňa stala nadbytočnou, výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a boli
splnené aj podmienky stanovené v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď bolo preukázané, že
žalovaný objektívne nedisponoval takým pracovným miestom, ktoré by bolo pre žalobkyňu
vhodné). Vo zvyšných častiach žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný sa v súvislosti so
skončením pracovného pomeru výpoveďou z 3. novembra 2003 voči žalobkyni nedopustil
diskriminácie pre jej vek (§ 13 Zákonníka práce), keď mal za to, že pracovný pomer
so žalobkyňou bol skončený platne. K argumentácii žalobkyne vychádzajúcej z noriem
komunitárneho práva uviedol, že vo svojom rozhodnutí neaplikoval normy komunitárneho
práva, pretože skutkové okolnosti danej právnej veci predchádzali prístupu Slovenskej
republiky k Európskej únii.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. marca 2009 sp. zn.
5 Co 364/2008 napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého
stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci; odôvodnenie doplnil o výklad viacerých
článkov Ústavy Slovenskej republiky týkajúcich sa medzinárodných zmlúv, ako aj povahy,
právnych účinkov a temporálnej záväznosti noriem komunitárneho práva. Výrok o náhrade
trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa a navrhla, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že vo veci
rozhodoval odvolací súd v nesprávnom zložení (§ 237 písm. g/ O.s.p.), pretože na
rozhodovaní sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“)
prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) potrebnej pre
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, tak ako to navrhovala v odvolacom konaní.
Ďalej žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu videla v tom, že súdy vo svojich rozhodnutiach neuplatnili princíp
aplikačnej prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi procesnými pravidlami, podľa
ktorých súd nepreskúmava výber, s ktorým zamestnancom zamestnávateľ skončí pracovný
pomer, a aplikovali prísnejšie procesné pravidlá ako sú pravidlá s komunitárnym prvkom
s rovnakým predmetom. Žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že bolo porušené jej právo na
spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa jej názoru bolo porušené
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. a naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
pretože odvolací súd v odôvodnení rozsudku nedal odpoveď na „základné argumenty“, ktoré
uviedla v odvolaní, a z toho dôvodu považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za
nepreskúmateľné.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, pretože dovolaním možno napadnúť, nie akékoľvek právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ale iba také rozhodnutie, voči ktorému podanie dovolania pripúšťa zákon
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.). Nejde ani o rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil svoj
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd tiež výrokom svojho rozsudku nevyslovil, že
je dovolanie prípustné a ani súd prvého stupňa vo výroku nevyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok napadnutý
dovolaním žalobkyne nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí, preto
prípustnosť jej dovolania z ustanovení § 238 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
že v konaní došlo k takejto vade.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. dovolateľka nenamietala
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadami v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne
vadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka
konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,
podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon
a pod.).
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky žalobkyne bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(viď II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že
každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje vždy intenzitu vady konania
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na
súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“
považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009,
a 5 Cdo 290/2009).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne
došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom
prípade založiť prípustnosť dovolania žalobkyne, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Navyše odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobkyne.
K ďalšiemu žalobkyňou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g/
O.s.p., ktorý mal byť naplnený tým, že na rozhodovaní danej veci sa mali podieľať aj
sudcovia SD EÚ prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie
odvolacieho súdu (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods. 1 Zákonníka
práce), dovolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
(viď IV. ÚS 206/08) síce vyplýva, „že v prípade, ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym
súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad
bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti
konania pred ním nesprávne obsadený... Takáto procesná situácia je však zákonnom
ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p....“. Dovolací súd je
však toho názoru, že v danom prípade súd nemal povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o tzv. predbežnej otázke podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pretože skutkové okolnosti (danie
výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobkyni 3. novembra 2003), od ktorých
žalobkyňa odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej republiky
k Európskej únii dňa 1. mája 2004. Keďže v danej veci nebolo prípustné prerušiť odvolacie
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nemohol byť naplnený ani dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. g/ O.s.p. Otázke prípustnosti prerušenia (dovolacieho) konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. sa dovolací súd podrobne vyjadril v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn.
3 Cdo 10/2010 (právoplatným 10. januára 2011), ktorým takýto návrh žalobkyne na
prerušenie dovolacieho konania zamietol; dovolací súd v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie tohto rozhodnutia, ktoré je plne použiteľné aj pre posúdenie otázky
neprípustnosti prerušenia odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil,
že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Dovolateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci,
v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,
sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. Keďže dovolanie žalobkyne nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej
neprípustnosti dovolania žalobkyne. Jej mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková