Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa v spojení s a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1092/2009 z

9. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. februára

2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22.

marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Predsedníctva

Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj „uznesenie“ alebo „SAK“) č. 1092/2009 z

9. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6

z 24. februára 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2012 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“).

Sťažovateľ bol v decembri 2003 zapísaný do zoznamu komerčných právnikov a od

1. januára 2004 do zoznamu advokátov vedeného SAK, ktorá ho až uznesením z 9. januára

2009 vyčiarkla zo zoznamu advokátov, pretože „absolvoval vysokoškolské vzdelanie

v študijnom odbore právo na fakulte vyšetrovania Vysokej školy Zboru národnej

bezpečnosti 16. júla 1985“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne opisuje skutočnosti z odôvodnenia uznesenia

SAK a nesúhlasí s jej právnymi závermi, že „nespĺňal nevyhnutnú podmienku vzdelania

podľa o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov v

čase zápisu do zoznamu komerčných právnikov vedeného právnym predchodcom Slovenskej

advokátskej komory, Komorou komerčných právnikov Slovenskej republiky nevyhnutnú

podmienku vzdelania podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii ani v čase zápisu do

zoznamu advokátov, a to ani ku dňu rozhodovania predsedníctva Slovenskej advokátskej

komory o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov...

Rozhodnutie Predsedníctva SAK nebolo vyrieknuté za mojej prítomnosti na jeho

zasadnutí. Výsledok hlasovania - rozhodnutie mi bolo známe až po písomnom doručení

rozhodnutia dňa 24. 03. 2009, kde mi bolo oznámené moje vyčiarknutie zo zoznamu

advokátov. Z textu uznesenia nevyplýva a nevyplýva to ani zo ,

ktorým dňom nadobúda účinnosť toto uznesenie (v pracovnom práve to vyplýva zo

, že okamžité skončenie pracovného pomeru nadobúda účinnosť doručením

písomného vyhotovenia zamestnancovi ).

Z toho dôvodu je toto rozhodnutie zmätočné a nevykonateľné, nie je uvedené, že kedy

moje členstvo v SAK končí.“.

Sťažovateľ následne podal aj návrh na preskúmanie zákonnosti uznesenia SAK,

pretože bol toho názoru, že je „zmätočné a nevykonateľné“ upierajúce jeho „základné

ľudské práva porušovaním princípu zákazu retroaktivity, zákazu právnej istoty a zákazu

diskriminácie, ktoré sú garantované SR ako aj Európskym Dohovorom“.

Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo k diskriminácii zo strany SAK vo vzťahu

k nemu ako absolventovi „VŠ ZNB“, do pozornosti dáva ako príklad aj zmenu zákonných

podmienok na požadované právnické vzdelanie súdnych exekútorov. Namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je nepreskúmateľný tiež preto, že bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí, že

vzdelanie získané na „VŠ ZNB“ je špecifické a nezodpovedá úrovni právnických fakúlt.

Okrem toho došlo k porušeniu princípu právnej istoty podľa ,

pretože do zoznamu advokátov bol zapísaný legálne 1. januára 2004, a tiež k porušeniu

zákazu retroaktivity, ako aj jeho „práva na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v čl. 46

ods. 1, a dohovoru“.

Na základe týchto dôvodov sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho označených

práv „Uznesením Predsedníctva Slovenskej komory zo dňa 09. 01. 2009, číslo: 1092/2009

o vyčiarknutí mojej osoby zo zoznamu advokátov vedeného SAK... Rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. o zamietnutí mojej žaloby na

preskúmenie zákonnosti vo veci mojej proti SAK... Rozsudkom Najvyššieho súdu v

Bratislave zo dňa 22. 03. 2012, sp. zn. , ktorým potvrdil Rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. o zamietnutí mojej žaloby na

preskúmenie zákonnosti vo veci mojej proti SAK“, a v nadväznosti na uvedené navrhuje,

aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a následne v konaní vo veci samej vyslovil, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

bolo porušené jeho základné právo „na spravodlivý súdny proces podľa

SR“. Tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie, ako aj úhrada trov konania

v sume, ktorú upresní neskôr jeho právny zástupca po prijatí sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením SAK

č. 1092/2009 z 9. januára 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2011

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozhodnutiami Predsedníctva

Slovenskej advokátskej komory a krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ

má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu

túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp.

mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis , , , ,

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade postup a rozhodnutie SAK podliehalo revíznej právomoci

krajského súdu, pretože sťažovateľ mohol podať a aj podal na krajskom súde žalobu proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov a orgánov verejnej správy podľa § 247

a nasledujúcich v znení neskorších

predpisov.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2011 zase podliehalo

revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, v ktorom má najvyšší

súd aj kasačnú právomoc. Preskúmanie postupu SAK a krajského súdu a ich rozhodnutí by

bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v . V súvislosti

s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné

a určujúce preto iba preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne ,

, ), proti rozhodnutiu ktorého nie je príslušný žiaden riadny

alebo mimoriadny opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti

týkajúcej sa rozhodnutí SAK a krajského súdu v sťažovateľovej veci odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp.

zn. z 22. marca 2012

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do

detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem

ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktoré preskúmaval uznesenie SAK o „vyčiarknutí“

sťažovateľa zo zoznamu advokátov a rozsudok krajského súdu. Podľa sťažovateľa v danom

prípade došlo k diskriminácii vo vzťahu k nemu ako absolventovi „VŠ ZNB“ a namietaný

rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný aj preto, «ak bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí,

že vzdelanie získané na „VŠ ZNB“ je špecifické a nezodpovedá úrovni právnických fakúlt».

Okrem toho sťažovateľ v odôvodnení tvrdí, že v jeho prípade „došlo k porušeniu

princípu právnej istoty podľa , pretože do zoznamu advokátov bol

zapísaný legálne 1. januára 2004 a tiež porušenia zákazu retroaktivity“, ako aj jeho

„ práva na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v , ... a čl.

6 Dohovoru...“.

Ústavný súd zistil, že v danej veci najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok

krajského súdu (zamietol žalobu sťažovateľa domáhajúceho sa preskúmania zákonnosti

uznesenia predsedníctva SAK o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov) ako vecne

správny.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal na námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní v napadnutom rozsudku adekvátnu a jasnú odpoveď, ktorú podrobne

a jednoznačne odôvodnil, a ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavne

udržateľný.

Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ absolvoval „vysokoškolské

vzdelanie v študijnom odbore právo na Fakulte vyšetrovania Vysokej školy Zboru národnej

bezpečnosti dňa 16. 7. 1985“, a z toho dôvodu nespĺňal podmienku vzdelania v čase jeho

zápisu do Komory komerčných právnikov, rovnako ani v čase zápisu do zoznamu

advokátov.

Krajský súd jeho námietku „o retroaktívnom účinku

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu vydania

napadnutého rozhodnutia“ považoval za nedôvodnú, „keďže žalobca podmienku vzdelania

nespĺňal už v čase, keď bol zapísaný do zoznamu komerčných právnikov, nakoľko nemal byť

do tohto zoznamu vôbec zapísaný. Krajský súd poukázal na výklad podaný tunajším súdom

ako aj Najvyšším súdom Českej republiky, podľa ktorého absolvovanie Vysokej Školy Zboru

národnej bezpečnosti, Fakulty vyšetrovania, nespĺňa podmienku § 3 ods. 1 písm. b) zák. o

advokácii, a z tohto vysloveného názoru vychádzal, a to aj napriek tomu, že žalobca

vykonával advokátsku prax od zápisu do zoznamu advokátov viac ako 7 rokov. Rovnako za

nedôvodnú považoval krajský súd námietku týkajúcu sa zmätočnosti rozhodnutia, keďže z

§ 7 ods. 3 zák. o advokácii vyplýva, že na vyčiarknutie advokáta podľa § 7 ods. 1 písm. g)

zák. o advokácii sa jednoročná lehota nevzťahuje. Zákon o advokácii umožňuje žalovanej

vykonávať zmeny v postavení advokáta, a teda aj jeho vyčiarknutie zo zoznamu. Zaoberajúc

sa tvrdenou nevykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že účinnosť

rozhodnutia nastáva dňom jeho doručenia a týmto dňom končí aj členstvo žalobcu

u žalovanej, a keďže v priebehu súdneho prieskumu bola odložená vykonateľnosť

rozhodnutia žalovanej, účinnosť nadobudne a členstvo žalobcu skončí až právoplatnosťou

rozhodnutia súdu.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „žalobca nebol do zoznamu komerčných právnikov

a ani do zoznamu advokátov zapísaný legálne, a preto nemohlo dôjsť do zásahu do jeho

legálne nadobudnutých práv...

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie...

Namietal, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa

s predloženými dôkazmi a tvrdeniami a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci.“.

V odôvodnení rozhodnutia na s. 4 a 6 najvyšší súd najprv citoval viaceré ustanovenia

, ako aj o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), z ktorých vychádzal pri svojom

rozhodovaní, a v závere na s. 6 až 7 konštatoval:

„Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu

je rozhodnutie predsedníctva žalovanej č. 1092/2009 zo dňa 9. 1. 2009, ktorým vyčiarkla

žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. g) zák. o advokácii, nakoľko nespĺňal

podmienku vzdelania druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte

vysokej školy v Slovenskej republike.

Podstatnou právnou otázkou v prejednávanej veci bolo ustáliť, či vzdelanie získané

na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti, fakulte vyšetrovania, v odbore právo, možno

považovať za vzdelanie v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ zák. o advokácii.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku

krajského súdu, že pokiaľ žalobca získal vzdelanie na Vysokej škole Zboru národnej

bezpečnosti, nespĺňa jeden zo zákonných predpokladov pre výkon advokácie, poukazujúc na

skoršiu judikatúru (rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. zo dňa 21. 10. 1997,

rozsudok sp. zn. zo dňa 11. 2. 2009, ako aj uznesenie sp. zn.

zo dňa 26. 6. 2008). Na uvedené nemá vplyv, či žalobcovi bol alebo nebol udelený

akademický titul doktor práv (JUDr.), nakoľko tento nie je predpokladom výkonu

advokácie.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že preskúmavané rozhodnutie je zmätočné

z dôvodu neexistencie lehoty, v ktorej možno vyčiarknutie zo zoznamu advokátov vykonať,

túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Je vo verejnom záujme, aby v zozname advokátov boli vedené len osoby, ktoré

spĺňajú predpoklady výkonu advokácie a môžu zodpovedne plniť poslanie advokácie (§ 1

zák. o advokácii). Nemožno sa dovolávať absencie lehoty a z tejto skutočnosti vyvodzovať

porušenie zásady právnej istoty, keď samotný zápis do zoznamu advokátov bol vykonaný

bez splnenia podmienok pre podľa zák. o advokácii (rovnako zápis do zoznamu komerčných

právnikov bol vykonaný v rozpore so o komerčných právnikoch v znení

neskorších predpisov).

K namietanej retroaktivite právnych noriem odvolací súd uvádza, že nemôže sa

jednať o zásah do nadobudnutých práv v súvislosti s legislatívnou činnosťou (na ktorú

žalobca odkazoval), keďže podmienku získania právnického vzdelania na právnickej fakulte

ako predpoklad výkonu advokácie obsahoval tak o komerčných

právnikoch v znení neskorších predpisov ako aj predchádzajúci

o advokácií v znení neskorších predpisov (účinný v období od 1. 7. 1990 do 31. 12. 2003)

a rovnako aj súčasný zák. o advokácii, teda v tejto súvislosti nedošlo k zmene právnej,

úpravy, ktorá by pôsobila priamo alebo nepriamo retroaktívne.

Žalobca ďalej namietal, že krajský neuviedol zákonné ustanovenia, z ktorých vyvodil,

že účinnosť napadnutého rozhodnutia nastáva dňom jeho doručenia, pokiaľ v žalobe

poukazoval na zmätočnosť a nevykonateľnosť uznesenia predsedníctva žalovanej z dôvodu

absencie určenia účinnosti uznesenia.

Uvedenú námietku považoval odvolací súd za dôvodnú, avšak nejde o takú vadu,

ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov a postup

v zmysle Aj bez uvedenia zákonných ustanovení mohol odvolací

súd preskúmať záver vyslovený ohľadne nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia,

pričom stotožniac sa s týmto záverom uvádza:

Z § 66 a nasl. zák. o advokácii pre žalovanú a jej orgány, vyplýva zákonné

zmocnenie určité otázky týkajúce sa jej organizácie a činnosti, organizácie a činnosti jej

orgánov, upravovať vnútornými predpismi. Ako to vyplýva z Advokátskeho poriadku,

schváleného konferenciou advokátov, ako najvyšším orgánom žalovanej, povinnosť

dodržiavať uznesenia predsedníctva vzniká dňom oznámenia tohto rozhodnutia, pričom

uznesenie sa považuje za oznámené, ak bolo advokátovi doručené.

S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd... stotožnil so záverom krajského súdu

vysloveným v napadnutom rozsudku, vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé

spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa

, v spojení s vety druhej “

Vychádzajúc z tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie

najvyššieho súdu vychádzajúce zo skutkových záverov nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku

použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem (

a zákona o advokácii), ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy.

Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli

zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery

najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa , resp. právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že

mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne

závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to, že by závery,

ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania,

ktoré skončilo pre neho s nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj

ďalšími nedostatkami sťažnosti, najmä neúplným petitom sťažnosti, ktorý nekorešponduje

s odôvodnením jeho sťažnosti, ako aj tým, že sťažovateľ dosiaľ ústavnému súdu nepredložil

kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom napriek jeho ubezpečeniu, že

tak urobí v lehote 10 dní od podania sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012