Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 376/2012
PDF · 260.69 KB
No categories available
IV. ÚS 376/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 5253/2012 a sp.
zn. Rvp 5254/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Námestovo v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Er 823/2008 a sp. zn. 3 Er
813/2008 a jeho uzneseniami z 20. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5253/2012 a sp. zn. Rvp 5254/2012
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5253/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 5253/2012
a sp. zn. Rvp 5254/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1
Er 823/2008 a sp. zn. 3 Er 813/2008 a jeho uzneseniami z 20. marca 2012.
Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako
exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre
obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007.
Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií
vo veciach vedených pod sp. zn. 1 Er 823/2008 a sp. zn. 3 Er 813/2008 z dôvodu jeho
zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv.
Sťažovateľ ďalej vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., (rozsudok je detailne
špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Námestovo, ktorým došlo k nelegitímnym a
nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Er 823/2008 a sp. zn. 3 Er 813/2008 porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.
§ 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší
účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993
Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade
existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný
súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva
sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to
v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.
s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcií v čase, keď takéto rozhodnutia nebolo možné vydať z dôvodu, že nedošlo
k udeleniu poverení na vykonanie exekúcií podľa Exekučného poriadku, keďže „Sťažovateľ
podaním... požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ
o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uznesenia, ktorým
sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v
pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň
navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon
domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5253/2012 a sp. zn.
Rvp 5254/2012 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ a okresný súd) a navyše
sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj
z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať
meritórny záver.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné
konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku
tohto uznesenia).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Er 823/2008 a sp. zn. 3 Er 813/2008 a jeho
uzneseniami z 20. marca 2012
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je daná
subsidiárne. Znamená to, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením
základných práv a slobôd je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd
nerozhoduje iný súd. Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj
zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené procesné predpoklady
meritórneho prerokovania ústavných sťažností podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vrátane toho, či ich podala oprávnená osoba. Uvedené ustanovenie v záujme racionality
a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť
„prijateľnosť“ návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne
nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá
charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez
ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov
obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami.
Ústavný súd predovšetkým skúmal, či sťažnosti majú zákonom predpísané
náležitosti. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ zastúpený v konaniach
kvalifikovaným právnym zástupcom, síce namieta porušenie svojich práv označenými
uzneseniami okresného súdu, tieto však k sťažnostiam nepriložil, hoci na prvej strane
sťažností uvádza, že k sťažnostiam sú priložené „dokumenty podľa textu“ (z obsahu
sťažností vyplýva, že vrátane uznesení).
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podaní sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené
predpoklady na odmietnutie označených sťažností sťažovateľa z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti
sťažovateľa (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 283/2012, sp. zn.
I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012,
sp. zn. III. ÚS 282/2012).
Uvedené nedostatky v náležitostiach sťažností neumožňujú ústavnému súdu ani
náležite preskúmať využitie účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, ktoré má sťažovateľ k dispozícii podľa príslušných procesno-právnych
predpisov (napr. ak napadnuté uznesenia vydal vyšší súdny úradník, tak v súlade s čl. 142
ods. 2 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je
prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca, mal sťažovateľ jednoznačne
možnosť podať opravný prostriedok).
Ďalej ústavný súd skúmal, či sťažnosti boli podané oprávnenou osobou. Sťažovateľ
podal svoje sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením jeho práv v súvislosti s výkonom
funkcie súdneho exekútora. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie
verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Exekučného poriadku, keďže § 2
ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku
má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného
činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej
moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych
exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne
technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby
štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol
povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať
a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva;
rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako
v konaní pred súdmi (pozri napr. I. ÚS 480/2011).
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na podanie sťažností proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcií
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ďalším dôvodom
na odmietnutie sťažností bola skutočnosť, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou (bod
2 výroku).
Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosti nie sú aj zjavne neopodstatnené, poukazujúc
pritom na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť považuje ústavný súd aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody
na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil
a vyhodnotil ako neodôvodnené.
Ústavný súd už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach uviedol
podrobne dôvody odmietnutia obdobných (takmer identických) sťažností sťažovateľa pre
zjavnú neopodstatnenosť, preto nepovažoval za potrebné ich opakovane uvádzať, len sa na
ne odvolať; napr. sp. zn. IV. ÚS 221/2012 z 3. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 355/2012
z 9. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 384/2012 z 9. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 458/2012
z 28. augusta 2012. Ich predmetom bolo namietané porušenie tých istých práv a slobôd
tohto istého sťažovateľa, ako aj ten istý predmet konania. S argumentáciou obsiahnutou
v označených rozhodnutiach sa ústavný súd aj v tomto prípade stotožňuje
a v podrobnostiach na ňu odkazuje.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. augusta 2012