Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 452/2012
PDF · 251.38 KB
No categories available
IV. ÚS 452/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť B. S., L., zastúpenej advokátkou JUDr. D. M., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Er 5626/2008, EX 101/08, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť B. S., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 15 Er 5626/2008, EX 101/08 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... titulom postavenia povinnej
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 15 Er /5626/2008-27,
EX 101/2008.2011 využívajúc svoje zákonné právo jej priznané Exekučným poriadkom
podala listom zo dňa 15. 06. 2008 doručeným exekučnému súdu 23. 06. 2008 námietky proti
exekúcii. Exekučný súd bol povinný dľa §-u 50 ods. 2 veta druhá rozhodnúť o námietkach
do 60 dní.
V dôsledku útrap a ohrozenia jej práva na česť a dôstojnosť sťažovateľka podala
u predsedu OS Pezinok dňa 20. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy, ktorú predseda Okresného
súdu Pezinok listom Spr. 2097/2011 zo dňa 15. 11. 2011, doručený sťažovateľke
6. decembra 2011, vyhodnotil ako dôvodnú, pričom z obsahu odpovede je nesporným, že
exekútor ignoroval výzvy súdu, avšak súd neprijal účinné opatrenia smerujúce k zjednaniu
nápravy a odstránenia právnej a osobnej, majetkovej neistoty poškodenej sťažovateľky
(povinnej v exekučnom konaní).
Súd zjavne diskriminoval povinnú, fiktívnej oprávnenej priznal práva, ktoré jej
neprináležali, nerešpektoval právo povinného na primeranú ochranu.
Až po podaní sťažnosti na prieťahy exekučný súd Uznesením sp. zn.
15 Er/5626/2008-27, EX 101/2008 dňa 14. 11. 2011 rozhodol tak, že námietkam povinnej
sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí exekúcie vyhovel.
Ku dnešnému dňu nerozhodol o trovách konania, ktoré sťažovateľke vznikli.“.
Sťažovateľka v argumentácii svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „... zastáva právny
názor, že predmetom ochrany majetku je teda nielen nadobudnutý majetok, t. j. existujúci,
ale tiež legitímne očakávanie nadobudnutia majetku (nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 2/02
zo dňa 09. 03. 2004). Ochrane podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu podlieha okrem existujúceho majetku aj tzv. legitímna nádej“.
Sťažovateľka tvrdí, že „nemohla rozmnožiť svoje aktíva (min. vo forme úroku
zo zablokovanej sumy), je nútená proti svojej vôli znášať trovy vedenia účtu v exekúcii,
došlo k jej zaregistrovaniu do registra dlžníkov, stala sa pre finančný ústav
nedôveryhodnou, finančný ústav jej odmietol do skončenia exekúcie poskytnúť úver, došlo
k ohrozeniu jej práva na česť a dôstojnosť spoľahlivého klienta finančného ústavu, to všetko
vinou exekučného súdu – porušovateľa.
Sťažovateľka má zato, že postupom exekučného súdu došlo k odmietnutiu
spravodlivosti konania v primeranom čase.“.
V podaní z 21. júla 2012 označenom ako „Sťažnosť – doplnenie sťažnosti zo dňa
3. 2. 2012“ sťažovateľka reagujúc na aktuálny stav napadnutého konania („... Ku dnešnému
dňu porušovateľ odmieta správoplatniť predmetné uznesenie v časti zastavenia exekúcie.
Stav právnej neistoty... trval od doručenia Upovedomenia o začatí exekúcie dňa
13 .06. 2008 do 26. 06. 2012, teda 4 roky a 13 dní stavu bezmocnosti a beznádeje,
psychického strádania s nezákonnej exekúcie a morálneho utrpenia, včítane poškodenie
práva na česť a dôstojnosť, dobrej a spoľahlivej klientky finančného ústavu V. a. s. P., u
ktorého exekútor zablokoval účet sťažovateľky, sťažovateľka nemohla nakladať so svojou
finančnou hotovosťou, navyše musela uhradiť poplatok za účet v exekúcii, nie vlastnou
vinou sa dostala do registra neplatičov. Navyše sa preukázalo, že oprávnený vedel, že nebol
od počiatku oprávneným a že v exekučnom konaní uplatnil neexistentnú pohľadávku voči
sťažovateľke, s čím sa porušovateľ Okresný súd Pezinok nevyrovnal dľa ust. §-u 103 O. s. p.
pred vydaním nezákonného poverenia na vykonanie exekúcie, hoc tak bol povinný ex
offo.“), a odkazujúc na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený
v jeho uznesení sp. zn. 6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „je primeraným
a spravodlivým za každý rok prieťahov a bezmocnosti obete... nezákonného
a protiústavného zásahu požadovať odškodnenie v sume 1.713,98 €“, navrhla, aby ústavný
súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva B. S., bytom L. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er
5626/2008, EX 101/08 porušené boli.
2. B. S., bytom L. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6.917,81 €, ktoré je
Okresný súd Pezinok povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
3. Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť B. S. trovy konania v sume 334,29 €
(slovom: tristotridsaťštyri eur a dvadsaťdeväť centov) na účet advokátky JUDr. D. M., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd požiadal predsedu
okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril
v prípise sp. zn. Spr. 3109/2012, v ktorom najmä uviedol:
«V plnom rozsahu sa pridržiavam mojej odpovede na sťažnosť zo dňa 05. 11. 2011,
ktorou som sťažovateľke odpovedal na sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn.
15 Er 5626/2008, doručenú na Okresný súd Pezinok dňa 20. 10. 2011, odpoveď Vám
v prílohe zasielam. Zároveň sa pridržiavam aj vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu
Pezinok k žiadosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o poskytnutie súčinnosti
zo dňa 14. 02. 2012, ktoré Vám v prílohe zasielam.
Vo veci samej od mojej odpovede na sťažnosť navrhovateľky na prieťahy v konaní
bolo vo veci dňa 14. 11. 2011 rozhodnuté uznesením tak, že súd námietkam sťažovateľky
proti upovedomeniu o začatí exekúcie vyhovel.
Sťažovateľka podala voči uvedenému uzneseniu dňa 12. 12. 2011 odvolanie. Spis bol
predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v dňa 24. 01. 2012, kde sa nachádza aj
v súčasnosti. Spis Vám preto nie je možné zaslať, v prípade potreby si ho vyžiadajte
z Krajského súdu v Bratislave.
Chcem len podotknúť, že prieťahy v konaní boli spôsobené neúnosnou situáciou
v personálnom obsadení Okresného súdu Pezinok vzhľadom k nápadu vecí v agende „Er“.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta:
1. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím
alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, ak neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť
sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008 spoločne.
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom
k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť
jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04),
podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného
práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade
odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od okresného
súdu spis, z ktorého zistil tieto skutočnosti:
1. Sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 15 Er 5626/2008 v procesnom postavení povinnej.
2. Súdnemu exekútorovi bol doručený 17. januára 2008 návrh na vykonanie exekúcie
oprávneným (Ch.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením
zo 14. februára 2008.
3. Súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo doručené
sťažovateľke 13. júna 2008. Povinná 16. júna 2008 podala námietky proti exekúcii.
V námietkach proti vykonaniu exekúcie uviedla, že nie je pasívne legitimovaná (nezhoda
priezviska), ako aj skutočnosť, že platobný výmer jej nebol doručený do vlastných rúk,
a zároveň namietala tiež dĺžku lehoty určenej na nútený výkon rozhodnutia.
4. Sťažovateľka doručila 20. októbra 2011 predsedovi okresného súdu podanie
označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“, na ktoré predseda okresného súdu
odpovedal v prípise z 15. novembra 2011, v ktorom označil sťažnosť sťažovateľky za
dôvodnú.
5. Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľky (ako povinnej) proti exekúcii
14. novembra 2011 tak, že im vyhovel. Proti tomuto uzneseniu sa povinná odvolala
a okresný súd odstúpil spis pre účely rozhodnutia o odvolaní 24. januára 2012 Krajskému
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 21 CoE 19/2012
z 13. marca 2012 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
6. Okresný súd následne na základe predchádzajúcich rozhodnutí exekúciu zastavil
uznesením z 31. mája 2012 a zároveň rozhodol, že súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznáva, a o tom, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
exekučného konania.
7. Sťažovateľka proti výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie.
Dňa 21. júna 2012 okresný súd odstúpil spis krajskému súdu na účely rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľky.
Z uvedených zistení vyplýva, že v čase od podania námietok proti exekúcii
sťažovateľkou (16. júna 2008) až do doručenia sťažnosti predsedovi okresného súdu
(20. októbra 2011) bol okresný súd v napadnutom konaní nečinný, pričom následne
o námietkach sťažovateľky bez zbytočného odkladu rozhodol (v období kratšom ako jeden
mesiac od doručenia sťažnosti). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v zmysle ktorej v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vyžaduje preukázanie podania
sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu
pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
(porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Ak všeobecný súd reagujúc na sťažnosť
sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu
ochrany základného práva sťažovateľa, zakladá to podľa názoru ústavného súdu dôvod
na odmietnutie sťažnosti. Uvedený právny názor je aplikovateľný aj na vec sťažovateľky.
Navyše, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. februára 2012) okresný súd
v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase námietkam sťažovateľky
proti exekúcii už vyhovel uznesením zo 14. novembra 2011 a spis sa nachádzal mimo jeho
dispozície (okresný súd ho 24. januára 2012 odstúpil krajskému súdu pre účely rozhodnutia
o odvolaní). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu aj táto skutočnosť zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v súvislosti s prieťahmi spôsobenými postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Er 5626/08 zdôrazňujúc, že „došlo k odmietnutiu spravodlivosti konania
v primeranom čase“.
Z citovaného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy z rovnakých dôvodov, ako porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Za okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd vzhľadom na skutočnosti
uvedené v časti II.1 tohto uznesenia nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podľa názoru ústavného
súdu sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená aj v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd s ďalšími návrhmi
(trovami konania, finančným zadosťučinením) sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012