Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 581/2012
PDF · 159.15 KB
No categories available
III. ÚS 581/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., pre namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1335/2003
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2012 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1335/2003.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cb 582/99-157
z 13. novembra 2011 navrhla vykonať exekúciu proti povinnému, ktorý neplnil svoj
záväzok. Na základe toho „konajúci súd“ vydal poverenie č. 5707039181 z 3. júna 2003.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že 8. februára 2011 ako oprávnená požiadala o zmenu
súdneho exekútora. V tejto súvislosti poukázala na to, že v zmysle § 44 ods. 8 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) všeobecný súd rozhodne o takom návrhu
do 30 dní od jeho doručenia. Keďže podľa jej vyjadrenia okresný súd o danom návrhu
nekonal, 30. augusta 2012 podala predsedníčke tamojšieho súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky ju následne okresný súd listom z 18. septembra 2012
vyzval na vyjadrenie, či trvá na zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného
poriadku alebo či trvá na zmene súdneho exekútora.
Sťažovateľka uviedla, že na základe výzvy okresnému súdu oznámila, že netrvá
na zastavení exekúcie a že zastavenie exekúcie ani nikdy nežiadala. Okrem toho uviedla, že
nežiada už ani o zmenu súdneho exekútora, pretože ten, ktorého žiadala poveriť exekúciou,
zomrel po podaní jej návrhu na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľka zároveň požiadala
okresný súd o konanie bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka vyslovila názor, že nie je možné akceptovať skutočnosť, že okresný
súd o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 8. februára 2011 nerozhodol v zákonnej
lehote. Podľa jej názoru daná vec nebola právne zložitá a nemohla mať vplyv na čas
potrebný na posúdenie a rozhodnutie o tomto návrhu. Sťažovateľka súčasne dodala, že
nenamieta len nečinnosť okresného súdu v súvislosti s nerozhodnutím o jej návrhu
na zmenu súdneho exekútora, ale namieta aj „objektívnu nečinnosť“. Toto tvrdenie však
nijako nešpecifikovala ani neodôvodnila.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Er 1335/2003 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez
zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 177 332 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).
Predtým ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti, považoval za potrebné
zodpovedať otázku, či sťažovateľka je v danom prípade osobou oprávnenou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže v zmysle zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov je orgánom verejnej moci, a teda ústredným orgánom štátnej správy pre štátne
hmotné rezervy a pre koordináciu a metodické usmerňovanie opatrení na riešenie stavu
ropnej núdze.
Predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická
osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy
(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom
postavení s ostatnými účastníkmi konania). Avšak môžu tak urobiť iba vtedy, ak je splnená
podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci môže podať sťažnosť,
len pokiaľ sa ho to týka tak ako „každého“, a nie ako „nositeľa verejných úloh (verejného
záujmu)“. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva
a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04).
Z exekučného titulu – z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cb 582/99-157
z 13. novembra 2011 ústavný súd zistil, že pohľadávka, ktorú sťažovateľka vymáha v rámci
predmetného exekučného konania, vznikla na základe záväzkového vzťahu (kúpnej zmluvy)
uzatvoreného medzi ňou ako kupujúcou a povinným ako predávajúcim, predmetom ktorého
bola kúpa jačmeňa a pšenice kŕmnej.
V danom prípade sťažovateľka nevystupovala vo vzťahu k predávajúcemu
(povinnému v exekučnom konaní) ako orgán verejnej moci, ktorý by mal voči nemu
nadradené mocenské postavenie, ale v tomto právnom vzťahu mala popri predávajúcom
rovné postavenie tak ako bežný účastník zmluvného vzťahu.
Vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z prezentovaných zistení dospel ústavný súd
k záveru, že sťažovateľka je v namietanom prípade nositeľkou základných práv a slobôd,
a teda aj osobou oprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka výslovne namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v súvislosti s nerozhodnutím o jej návrhu
na zmenu súdneho exekútora z 8. februára 2011. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila možnosť postupu podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní (z 22. augusta 2012). V predmetnej sťažnosti explicitne namietala
prieťahy spojené s nerozhodnutím o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Reakciou na jej sťažnosť bola žiadosť okresného súdu z 18. septembra 2012. V tomto
liste okresný súd sťažovateľku požiadal o oznámenie, či súhlasí so zastavením exekúcie a či
naďalej trvá na zmene súdneho exekútora, keďže súdny exekútor, ktorého žiadala poveriť
exekúciou, zomrel. V tejto súvislosti ju okresný súd požiadal o uvedenie mena súdneho
exekútora, ktorého by mal poveriť exekúciou.
Na žiadosť okresného súdu sťažovateľka reagovala podaním z 28. septembra 2012,
v ktorom oznámila, že nežiada zastaviť exekučné konanie a že vzhľadom na smrť súdneho
exekútora netrvá na svojom návrhu z 8. februára 2011.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, III. ÚS 148/2011),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil
protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.
Ústavný súd zastáva názor, že podaná sťažnosť sa prejavila ako účinný prostriedok
nápravy, keď okresný súd v danej veci hneď začal konať.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní
podľa zákona o súdoch adresovaná predsedníčke okresného súdu sa prejavila ako účinný
prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a zároveň splnila svoj účel, čo vyplýva z úkonov okresného súdu vykonaných po jej podaní.
Na základe uvedeného, ako aj vzhľadom na to, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu sťažovateľka už netrvala na svojom návrhu na zmenu súdneho exekútora
z 8. februára 2011, a teda okresný súd už za daných okolností ani nemal o čom konať,
ústavný súd sťažnosť na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 361/2012,
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka namietala aj „objektívnu
nečinnosť“ okresného súdu v danej exekučnej veci. Vzhľadom na charakter exekučného
konania, ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnosti vôbec nezdôvodnila, v čom
spočíva objektívna nečinnosť okresného súdu, a podstatu tejto námietky ponechala
na predstavy ústavného súdu, ústavný súd s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde sa touto otázkou nezaoberal. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
nie je spojená len s petitom tohto návrhu, ale aj s jeho odôvodnením, ktoré v tomto smere
neozrejmilo sťažovateľkine predstavy a požiadavky na rozhodnutie o tejto otázke.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné tiež
uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní
nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby sa dostupnými
právnymi prostriedkami (a teda aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) domáhala
ochrany svojho ústavou garantovaného základného práva.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2012