Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 78/2014
PDF · 105.17 KB
No categories available
III. ÚS 78/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť I. P., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom
Zeleňákom, Letná 47, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2013 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 50/2000).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca namieta prieťahy v konaní
okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010, ktoré začalo ešte v roku 2000, a ako
porušovateľov svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru uvádza okrem okresného
súdu aj Okresný súd Bratislava III, kde bol spis od januára 2005 až do decembra 2008.
Sťažovateľ namieta, že uvedené súdy v jeho veci nekonali viac ako 11 rokov a v
súčasnosti nie je konanie ešte právoplatne skončené. V sťažnosti uvádza procesné úkony
okresného súdu od februára 2011 do 4. októbra 2013, z ktorých tiež vyplýva, že okresný súd
vo veci samej rozhodol rozsudkom 3. októbra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa
v časti o náhradu škody s prísl. v sume 12 476 €. Krajský súd následne potvrdil rozsudkom
sp. zn. 6 Co 620/2012 z 27. mája 2012 rozsudok v tejto časti. V ostatnej časti (o uloženie
povinnosti žalovaného doručiť sťažovateľovi rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu
v Senci) a v časti trov konania bol rozsudok okresného súdu krajským súdom zrušený a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Následne okresný súd rozsudkom zo 4. októbra 2013 návrh sťažovateľa v časti
uloženia povinnosti žalovanému zamietol a súčasne nepriznal žalovanému trovy konania.
Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ dvakrát (december 2011 a september 2013)
podal predsedovi okresného súdu sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov namietajúc zbytočné
prieťahy v ním iniciovanom súdnom konaní, ale predseda okresného súdu jeho sťažnosti
nepovažoval za dôvodné.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada ústavný súd, aby rozhodol, že jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) porušené bolo.
Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 13 000 €
a úhrady trov konania v sume 260,32 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 168/05, IV. ÚS 434/2011
a III. ÚS 581/2012).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06, III. ÚS 22/2011), a preto už k namietanému
porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo
dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Sťažovateľ namieta sťažnosťou z 10. decembra 2013 prieťahy
v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 9 C 356/2010 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 15 Nc 50/2000) a tvrdí, že okresný súd v jeho veci nekoná, čím porušuje jeho
označené práva podľa ústavy a dohovoru.
Ústavný súd zistil, že okresný súd v namietanej veci rozhodol prvýkrát rozsudkom
sp. zn. 9 C 356/2010 z 3. októbra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa v časti o náhradu
škody s prísl. v sume 12 476 €. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 620/2012
z 27. mája 2012 bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 356/2010 z 3. októbra 2012 v tejto
časti potvrdený, čím nadobudol právoplatnosť 3. júla 2013. Následne okresný súd ďalším
rozsudkom sp. zn. 9 C 356/2010 zo 4. októbra 2013 zamietol aj zvyšný návrh sťažovateľa
v časti uloženia povinnosti žalovanému a súčasne nepriznal žalovanému trovy konania.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie 20. novembra 2013, ktoré doplnil
na základe výzvy okresného súdu 23. decembra 2013. V súčasnosti okresný súd
po vyhlásení rozsudku vo zvyšnej časti vykonáva už len procesné úkony na predloženie
spisu odvolaciemu súdu.
Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol
kvalifikovane brániť (ešte do vynesenia rozsudkov okresným súdom) podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo však kvalifikovane neurobil (obdobne napr. II. ÚS 361/2012,
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (11. decembra 2013)
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania a v čase
prerokovania sťažnosti k prieťahom v namietanom konaní už nedochádza. Tento stav veci
viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne
neopodstatnená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014