Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 475/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.

r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012

a 25. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 2065/2003 a sp. zn. EX 2410/10 z dôvodu, že

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej 

sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

V súlade s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny

exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal

okresný súd o udelenie poverení na ich vykonanie. Okresný súd napadnutými uzneseniami„

ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie

a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska

porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach

porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

V podstatnej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva

porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1

Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom

povinného a sudcu, de facto ale aj de irue rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho

exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho

exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. ... Súdne konanie neprebiehalo

v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti

zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa

konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie

na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité

ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo

vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru tvrdiac, že

„aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažností označené práva, resp. označené články , dohovoru a dodatkového

protokolu boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené.

Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2012.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky

a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení

sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. júla 2012

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie

(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),

považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti

u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený.

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v podstatnej časti uznesenia sp. zn. z 18. júna 2012,

ktorým vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 2065/03,

uviedol, že «V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol

byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30

ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04.

2011 pod sp. zn. .

Podľa ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, len čo sa exekútor dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa

ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako

radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom

konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v dozornom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom

verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k.

).

Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku exekútor je povinný predložiť vec súdu

bezodkladne po tom. ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie

exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V zmysle posledne citovaného zákonného ustanovenia, rešpektujúc právny názor

Ústavného súdu SR, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania,

dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre

vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.».

Okresný súd v podstatnej časti uznesenia sp. zn. z 2. júla 2012, ktorým

vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 2410/10,

uviedol:

«Podľa § 2 ods. 1 EP exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na

vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“).

Podľa § 3 EP exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone

svojej činnosti je viazaný len , ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi,

inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím

súdu vydanom v exekučnom konaní,

Podľa § 4 EP činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo

s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej

spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti

alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej,

pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 ods. 2 EP vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Podľa 5 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávanie exekúcie, ak so zreteľom na

jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú

účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd

rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 30 ods. 3 EP len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je

vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podlá odseku 7 môže exekútor

v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 7 EP exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke bez

zbytočného odkladu. 0 tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich dní

od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 9 EP rozhodnutie o tom, či je exekútor vylúčený, sa doručí

oprávnenému, povinnému a exekútorovi.

Podľa § 30 ods. 10 EP proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný

opravný prostriedok.

Podľa § 30 ods. 11 EP ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd.

Požiadavka nestrannosti exekútora podľa názoru tunajšieho súdu vyplýva nielen

z § 3 EP, ale je ju možno odvodiť aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Nestrannosť podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa

vzťahuje aj na orgány verejnej moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru

ESĽP ide aj niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za

súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa

názoru ESĽP aj orgán, ktorý len čiastočne vykonáva funkcie súdu musí byť nezávislý

a nestranný.

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom

na jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle

týchto ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer

k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (napr. Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd

resp. aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor)

musí byť nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach

strán. Záruky nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor

nemusí byť v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie

ustanovenia § 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podľa názoru tunajšieho súdu

predstavuje jednu zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, že

súbežné vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo

prekážkou jeho nestrannosti. Avšak podľa názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho

konkrétnu pracovnú náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení

s ďalšími skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcii vedených týmto exekútorom

v prospech oprávneného, vrátane vysokého počtu ničím neodôvodnených návrhov

oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli

exekučné súdy prv než im tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že

možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z

dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení

so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny

exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z. č.

) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie resp. čiastočné

zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je

pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií

vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej

zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi

JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle

teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania

(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom

prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie

a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou

vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je

v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne

rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach sp. zn.:

, , a ). Ak súd vylúči exekútora

z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený

a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že „spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt

v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, séria A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania

(oprávnenej).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho

exekútora z vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal

preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného

súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou

právnou úpravou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

II.1.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2012

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa a podľa

dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu

a právom podľa a dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnené.

II.1.4 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. júla 2012

Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu a dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia a dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia a dohovoru sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené

základné práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia a dohovoru (m. m.

). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v tejto

časti podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012