Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 464/2012
PDF · 349.38 KB
No categories available
IV. ÚS 464/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.
r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 288/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/2012 (ďalej
aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 28. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. EX 909/12 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka
exekučného konania (v danom prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru
okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... v záujme vymoženia jednej zo svojich
finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla
prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúciu“.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému bol doručený návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie, požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na jej vykonanie. Okresný súd napadnutým uznesením „ex
offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a
postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska
porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,
najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte
neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora z výkonu exekúcie v čase, keď takéto rozhodnutia nebolo možné vydať z dôvodu,
že nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, keďže
„Súdny exekútor len požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uznesenia,
ktorým súdneho exekútora vylúčil z vykonávania exekúcie.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. ... Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň
navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon
domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012.
II.1.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Er 288/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012
Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým
uznesením. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný
súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre
jeho pomer k účastníkovi konania — v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval
za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo
vyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti
u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor
vylúčený.
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Okresný súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia, ktorým vylúčil súdneho
exekútora z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 909/12, uviedol, že
„Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu B. dňa 2. 3. 2012 podal spolu
s návrhom oprávneného na začatie exekúcie žiadosť na vykonanie exekúcie, na základe
vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S. a.
s., č. k. 07428/11 zo dňa 9. 8. 2011. Podaním zo dňa 22. 9. 2011 súdny exekútor JUDr. R.
K. oznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie. Súdny exekútor
oznámil, že pred začiatkom exekučnej činnosti bol zamestnancom oprávneného, čo považuje
za okolnosti, ktoré ho vylučujú z vykonávania exekúcie. Z podania je zrejmé, že
zamestnancom bol v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007.
Zo skutočností oznámených súdnym exekútorom, ako i vyjadrenie oprávneného má
súd preukázanú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného
konania (oprávneného), a je to okolnosť, ktorá ho vylučuje z vykonávania exekúcie podľa §
30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu. V danom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 20. 1. 2012,
to je v čase, keď už súdny exekútor nebol zamestnancom oprávneného, ale samotná
skutočnosť, že súdny exekútor pred vymenovaním do funkcie exekútora bol zamestnancom
oprávneného treba považovať za skutočnosť vylučujúcu ho z vykonávania danej exekúcie. A
to z dôvodu, aby boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo
vzťahu k účastníkom exekučného konania resp. pomeru k veci. Skutočnosti, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávneného môžu ovplyvniť subjektívne nazeranie exekútora v
exekučnej veci a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Súd taktiež poukazuje na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011.
Nestrannosť a nezaujatosť súdneho exekútora, ako osoby, ktorá čiastočne vykonáva funkcie
súdu, musí byť nepochybná a ničím nespochybniteľná, a preto súd v zmysle ust. § 30 ods. 1,
3 a 7 Exekučného poriadku vylučuje súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania hore
uvedenej exekúcie.“.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú
zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor
bol zamestnancom účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou
vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je
v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne
rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach sp. zn.
II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora
z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený
a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť
nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt
v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17,
§ 31).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nemožnosti rozhodovania
okresného súdu v napadnutom konaní o vylúčení súdneho exekútora pred vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, keďže „Súdny exekútor len požiadal porušovateľa
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ
nerozhodol a vydal len napadnuté uznesenia, ktorým súdneho exekútora vylúčil
z vykonávania exekúcie.“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade
s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania (m. m. III. ÚS 322/2010), medzi inými aj zabezpečenie nestrannosti
súdneho exekútora v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu
v napadnutom konaní, ktorým tento vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie ešte
predtým, ako rozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto
nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutom uznesení považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania
(oprávnenej).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď napadnutým uznesením rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že
mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného
súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou
právnou úpravou.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho
napadnutým uznesením odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2012
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a právom
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.1.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/2012 a jeho uznesením
z 28. mája 2012
Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho
napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd
dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m.
IV. ÚS 119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012