Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 264/2013
PDF · 329.72 KB
No categories available
IV. ÚS 264/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaniach
vedených pod sp. zn. 10 Er 668/2012, sp. zn. 10 Er 669/2012, sp. zn. 10 Er 688/2012, sp.
zn. 10 Er 685/2012, sp. zn. 10 Er 683/2012, sp. zn. 10 Er 689/2012, sp. zn. 10 Er 667/2012,
sp. zn. 10 Er 663/2012, sp. zn. 10 Er 662/2012, sp. zn. 10 Er 687/2012, sp. zn. 10 Er
670/2012, sp. zn. 10 Er 666/2012, sp. zn. 10 Er 752/2012, sp. zn. 10 Er 686/2012 a sp. zn.
10 Er 684/2012 a jeho uzneseniami z 2. októbra 2012, v konaniach vedených pod sp. zn. 12
Er 391/2007 a sp. zn. 14 Er 963/2006 a jeho uzneseniami z 8. novembra 2012, v konaniach
vedených pod sp. zn. 14 Er 968/2006, sp. zn. 14 Er 1667/2006, sp. zn. 14 Er 1545/2006 a
sp. zn. 14 Er 340/2006 a jeho uzneseniami z 9. novembra 2012 a v konaní vedenom pod sp.
zn. 15 Er 1669/2006 a jeho uznesením zo 7. novembra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 8688/2013, sp.
zn. Rvp 8689/2013, sp. zn. Rvp 8690/2013, sp. zn. Rvp 8691/2013, sp. zn. Rvp 8692/2013,
sp. zn. Rvp 8693/2013, sp. zn. Rvp 8694/2013, sp. zn. Rvp 8695/2013, sp. zn. Rvp
8696/2013, sp. zn. Rvp 8697/2013, sp. zn. Rvp 8698/2013, sp. zn. Rvp 8699/2013, sp. zn.
Rvp 8700/2013, sp. zn. Rvp 8701/2013, sp. zn. Rvp 8702/2013, sp. zn. Rvp 8703/2013, sp.
zn. Rvp 8704/2013, sp. zn. Rvp 8705/2013, sp. zn. Rvp 8706/2013, sp. zn. Rvp 8707/2013,
sp. zn. Rvp 8708/2013 a sp. zn. Rvp 8709/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8688/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp.
zn. 10 Er 668/2012, sp. zn. 10 Er 669/2012, sp. zn. 10 Er 688/2012, sp. zn. 10 Er 685/2012,
sp. zn. 10 Er 683/2012, sp. zn. 10 Er 689/2012, sp. zn. 10 Er 667/2012, sp. zn. 10 Er
663/2012, sp. zn. 10 Er 662/2012, sp. zn. 10 Er 687/2012, sp. zn. 10 Er 670/2012, sp. zn. 10
Er 666/2012, sp. zn. 10 Er 752/2012, sp. zn. 10 Er 686/2012 a sp. zn. 10 Er 684/2012 a jeho
uzneseniami z 2. októbra 2012, v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Er 391/2007 a sp. zn.
14 Er 963/2006 a jeho uzneseniami z 8. novembra 2012, v konaniach vedených pod sp. zn.
14 Er 968/2006, sp. zn. 14 Er 1667/2006, sp. zn. 14 Er 1545/2006 a sp. zn. 14 Er 340/2006 a
jeho uzneseniami z 9. novembra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1669/2006
(ďalej spolu len „napadnuté konania“) a jeho uznesením zo 7. novembra 2012 (ďalej spolu
len „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 8228/2012, sp. zn. EX 8287/2012, sp. zn.
EX 8678/2012, sp. zn. EX 8870/2012, sp. zn. EX 8616/2012, sp. zn. EX 8865/2012, sp. zn.
EX 8252/2012, sp. zn. EX 8435/2012, sp. zn. EX 740/2007, sp. zn. EX 388/2006, sp. zn.
EX 356/2006, sp. zn. EX 8488/2012, sp. zn. EX 8705/2012, sp. zn. EX 8475/2012, sp. zn.
EX 8176/2012, sp. zn. EX 11606/2012, sp. zn. EX 4377/2006, sp. zn. EX 4435/2006, sp. zn.
EX 596/2006, sp. zn. EX 500/2006, sp. zn. EX 8705/2012 a sp. zn. EX 8600/2012
z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho
vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že „... v záujme vymoženia jednej
zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla
prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie“.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd napadnutými
uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Práve
označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ
napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej ústavou garantované práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
V podstatnej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými
uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby
boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 8688/2013, sp. zn. Rvp 8689/2013, sp. zn. Rvp 8690/2013, sp. zn. Rvp 8691/2013,
sp. zn. Rvp 8692/2013, sp. zn. Rvp 8693/2013, sp. zn. Rvp 8694/2013, sp. zn.
Rvp 8695/2013, sp. zn. Rvp 8696/2013, sp. zn. Rvp 8697/2013, sp. zn. Rvp 8698/2013,
sp. zn. Rvp 8699/2013, sp. zn. Rvp 8700/2013, sp. zn. Rvp 8701/2013, sp. zn.
Rvp 8702/2013, sp. zn. Rvp 8703/2013, sp. zn. Rvp 8704/2013, sp. zn. Rvp 8705/2013,
sp. zn. Rvp 8706/2013, sp. zn. Rvp 8707/2013, sp. zn. Rvp 8708/2013 a sp. zn.
Rvp 8709/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ktorými bol súdny exekútor vylúčený
z vykonávania exekúcií, v ktorých ako oprávnená vystupovala sťažovateľka.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo sťažností možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľky je v zásade založená
na tvrdení, že okresný súd rozhodol napadnutými uzneseniami ústavne neakceptovateľným
spôsobom a nad rámec svojich právomocí, keď súdneho exekútora v priebehu napadnutých
exekučných konaní vylúčil z vykonávania exekúcií len na základe skutočnosti, že bol
(predtým, ako sa stal súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním exekúcií)
zamestnancom sťažovateľky (oprávnenej, pozn.), t. j. hlavne pre pomer súdneho exekútora
k účastníkovi konania (oprávnenej, pozn.).
Ústavný súd po preskúmaní sťažností konštatoval, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už
viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri
m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, IV. ÚS 464/2012, IV. ÚS 252/2012).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke už musí byť právny názor ústavného súdu na
problematiku týkajúcu sa vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcií, v ktorých
vystupuje ako oprávnená, dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu
v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia
právnych predpokladov na podanie individuálnej sťažnosti na ESĽP opakovane
preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako právneho prostriedku
nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných
prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktorá je
predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenia napadnutých
uznesení okresného súdu obsahovali, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia
vecí okresným súdom, obdobné závery, ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom
boli preskúmané a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 457/2012
z 28. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 464/2012 z 18. septembra 2012, IV. ÚS 252/2012
z 18. mája 2012) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré boli
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú
udržateľnosť záverov všeobecných súdov o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií, v ktorých ako oprávnená vystupuje sťažovateľka, z dôvodu, že súdny exekútor bol
určitý čas zamestnancom sťažovateľky (oprávnenej, pozn.).
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažností
zdôraznil, že považuje za dostatočné poukázať na právne závery, na základe ktorých
odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ktoré
nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia
(bod 2 výroku tohto uznesenia).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013