Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 513/2012
PDF · 246.27 KB
No categories available
IV. ÚS 513/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23
Co/307/2011 z 9. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením
Okresného súdu Trnava sp. zn. 11 C/107/2000 zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2012 faxom a 24. januára 2012 poštou doručená sťažnosť doplnená podaním z 20. marca
2012 L. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co/307/2011 z 9. novembra 2011 a
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 11 C/107/2000 zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Návrhom na začatie konania (žalobou) z 15. mája 2000 sa Z. F. (ďalej len
„žalobkyňa“) domáhala na okresnom súde vo vzťahu k sťažovateľovi (žalovanému)
zrušenia spoločného nájmu k bytu. Predmetné konanie bolo na okresnom súde vedené pod
sp. zn. 11 C/107/2000. Okresný súd vo veci samej (o zrušenie práva spoločného nájmu
bytu) rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 C/107/2000 z 20. decembra 2004 tak, že zrušil
spoločný nájom bytu účastníkov konania a ako výlučnú nájomníčku bytu určil žalobkyňu
s povinnosťou zabezpečiť sťažovateľovi (žalovanému) náhradný byt. Proti rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ (žalovaný) včas odvolanie. Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľa (žalovaného) rozsudkom sp. zn. 24 Co/165/2008 z 5. novembra 2008
rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok
okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť
30. decembra 2008.
Podaním z 21. marca 2005, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. marca 2005, sa
sťažovateľ domáhal, aby okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým mali byť
dočasne upravené pomery účastníkov konania (ďalej len „návrh na nariadenie predbežného
opatrenia“). Sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia po viacerých úpravách
upravil do konečnej podoby až podaním zo 14. februára 2011.
O návrhu na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd rozhodol uznesením
sp. zn. 11 C/107/2000 zo 4. júla 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo
„namietané rozhodnutie“) tak, že návrh na jeho nariadenie pre nedôvodnosť zamietol. Proti
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ včas odvolanie. Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 23 Co/307/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu v príslušnej kancelárii okresného
súdu uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 21. novembra 2011.
Uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci
ich vydaniu sťažovateľ spochybňuje na základe tejto argumentácie: «mám za to, že Okresný
súd Trnava a Krajský súd v Trnave porušili moje ústavné práva tým, že svojim postupom
a nakoniec aj svojimi konečnými rozhodnutiami vo veci predbežného opatrenia mi úplne
zmarili možnosť akýmkoľvek spôsobom realizovať svoje právo bývania v byte č. 29,
nachádzajúceho sa v T. na ulici..., na 7. poschodí. Obidva tieto súdy mi neposkytli žiadnu
zákonom stanovenú ochranu, ktorej som sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
domáhal.
Keď som o ochranu svojich práv žiadal počas súdneho konania vo veci samej
(v konaní o zrušenie spoločného nájmu k bytu - 11 C/107/2000), súdy moje podania
neustále odmietali. ...
Obidva súdy svojim nesprávnym postupom spôsobili, že ja som sa stal v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia neúspešný. Situácia je v dôsledku toho taká, že v byte
mám stále právo bývania, nakoľko mi Z. F. dodnes neposkytla žiadne náhradné bývanie.
Byt však nemôžem užívať a svoje právo realizovať práve z dôvodov, ktoré som uvádzal v
samotnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, t. j. pre zlé vzťahy s bývalou
manželkou a v súčasnosti už aj z dôvodu, že Z. F. vymenila zámky. ... Domnievam sa preto,
že súdy, ktoré sa zaoberali otázkou mnou navrhnutého predbežného opatrenia svojim
konaním porušili moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu. ...
Súdy pre neustále vytýkanie vád mojich podaní nerozhodli o mojom návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia skoro šesť rokov. ... Ja som sa však nijakým spôsobom
nepričinil k takémuto zdĺhavému postupu súdov. Všetky úkony, na ktoré som bol súdmi
všetkých inštancií vyzvaný, som splnil v zákonnej lehote. ...
V izbe, v ktorej som býval som nemal súkromie, nakoľko mi bolo znemožnené izbu
uzamykať. Dokonca sa zvykla „prehrabávať“ aj v mojich osobných veciach. Na chodbe
rozobrala vstavanú skriňu a tak som si nemal kde zložiť svoje veci.»
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením okresného súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, a domáha sa,
aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
odsek 1; na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2; právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces
podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, konaním Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23 Co/307/2011
a jeho uznesením zo dňa 9. 11. 2011 a konaním Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn.
11 C/107/2000 a jeho uznesením zo dňa 4. 7. 2011, bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23 Co/307/2011
zo dňa 9. 11. 2011 a uznesenie Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 11 C/107/2000
zo dňa 4. 7. 2011 a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 €
(slovom stotisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinní spoločne
a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo
výške 323,50 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa č. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
a krajského súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najskôr tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu.
Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľ
namieta zbytočné prieťahy v konaní pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne poukazuje na to, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného
práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už
nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m.
I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd taktiež opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd v danej veci
rozhodol namietaným uznesením 4. júla 2011, uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi
doručené 13. júla 2011, krajský súd v danej veci rozhodol namietaným uznesením
9. novembra 2011 a uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra
2011, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (23. január 2012) nemohlo postupom
okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu dochádzať k zbytočným prieťahom
v konaní, a teda k porušovaniu základného práva označeného sťažovateľom.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v postupe okresného
súdu a v postupe krajského súdu v čase, keď oba súdy v jeho veci už rozhodli a nemohli už
žiadnym relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania a ani v ňom
spôsobovať prieťahy.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v konaní, ktoré bolo pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu
(23. januára 2012) skončené, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti na
ústavnom súde tvrdené porušovanie sťažovateľom označeného základného práva už
netrvalo.
Tento skutkový a právny stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj
s prihliadnutím na účel čl. 48 ods. 2 ústavy východiskom pre záver ústavného súdu, že
sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu a postupom krajského súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný
opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo
aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto
zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným
súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého postup
a rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania postupu a rozhodnutí
všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, odôvodnil v uznesení č. k. 11 C 107/2000-792 zo 4. júla 2011 takto:
„Konanie vo veci samej, t. j. o zrušenie práva spoločného nájmu bytu bolo
právoplatné skončené rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 20. 12. 2004 č. k. 11C 107/00-392,
potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/165/2008-604 zo dňa 5. 11.
2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 12. 2008.
Podľa § 74 ods. 1 O. s. p., pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné
opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 102 ods. 1 O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie
alebo zabezpečí dôkaz.
V predmetnej veci súd dospel k záveru, že podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia nie sú splnené.
Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese možno
nariadiť pred začatím konania alebo po začatí konania. V oboch prípadoch je možno
nariadiť ho len z dvoch dôvodov. Jedným z dôvodov je dočasná úprava právnych pomerov
účastníkov, druhým dôvodom je zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, ak by mal byť
ohrozený. Spoločným znakom oboch typov je ich predbežný, teda dočasný charakter.
Znamená to, že sa nimi upravujú pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon rozhodnutia
do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie, pričom predbežné rozhodnutie musí
mať vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je alebo bude predmetom konania vo veci samej.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry jedným z predpokladov, aby súd mohol vyhovieť
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dočasnou úpravou pomerov účastníkov je
osvedčenie naliehavosti takejto úpravy.
V danej veci bolo predmetom konania vo veci samej zrušenie práva spoločného
nájmu bytu. Odporca sa ešte v priebehu konania (prvýkrát podaním doručeným dňa 21. 3.
2005) domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal predbežnej úpravy
pomerov - umožnenia užívania predmetného bytu. Napriek právoplatnému skončeniu
konania vo veci samej, nedošlo k zániku užívacieho práva odporcu k predmetného bytu,
nakoľko odporcovi nebol zabezpečený náhradný byt. Odporca má teda naďalej právo byt
užívať a to až do doby, kedy mu bude navrhovateľkou poskytnutý náhradný byt, na čom nič
nemení ani skutočnosť, že navrhovateľka nadobudla byt do vlastníctva.
Napriek uvedenému má súd za to, že odporca nepreukázal skutočnosti potrebné pre
nariadenie predbežného opatrenia a to nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov za účelom
umožnenia užívať mu predmetný byt, keď nariadenia takéhoto predbežného opatrenia sa
domáha už od roku 2005, odkedy je podľa jeho tvrdenia porušované jeho právo byt užívať.
Za také dlhé obdobie nepodal návrh vo veci samej, keď predbežné opatrenie má len
dočasný charakter a konanie o zrušenie spoločného nájmu, i keď rieši práva účastníka
konania, ktorý sa nestáva ďalším nájomcom bytu (v danom prípade zabezpečením práva na
náhradný byt), nerieši vzťahy medzi nájomcom a oprávneným užívateľom bytu, keď užívacie
právo účastníka konania, ktorý sa nestal nájomcom trvá i naďalej po právoplatnosti
rozhodnutia súdu o zrušení spoločného nájmu bytu a to až do doby, kým mu nie je
poskytnutá bytová náhrada. Preto v prípade akéhokoľvek porušovania práv osoby, ktorá je
oprávnená užívať byt sa oprávnený užívateľ môže domáhať svojich práv samostatným
návrhom vo veci samej.
Odporca vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedol, čoho sa
mieni domáhať návrhom vo veci samej. Uvedené však nebolo dôvodom pre ktorý súd
nevyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Dôvodom bolo nepreukázanie
naliehavosti dočasnej úpravy pomerov za situácie, ktorá pretrváva už dlhodobo, keď ani
skutočnosť, že odporca nemôže naďalej bývať u syna, u ktorého býva už niekoľko rokov
nemožno považovať za preukázanie okamžitej potreby úpravy pomerov účastníkom konania.
V danej veci teda nemožno považovať za osvedčené, že bez navrhovanej úpravy pomerov
účastníkov hrozí odporcovi vznik bezprostrednej ujmy.
Vzhľadom na uvedené súd návrh ako nedôvodný zamietol.“
Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesenie okresného súdu
svojím uznesením č. k. 23 Co/307/2011-807 z 9. novembra 2011 potvrdil, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd poukazuje, že dôvody napadnutého rozhodnutia odôvodňujúce
zamietnutie nariadenia predbežného opatrenia sú správne a na ich správnosť odkazuje, súd
prvého stupňa správne aplikoval procesné ustanovenia upravujúce predpoklady nariadenia
predbežného opatrenia a pokiaľ skonštatoval, že za daného stavu nie sú splnené podmienky
na jeho nariadenie, rozhodol správne. Správnym bol záver súdu prvého stupňa, že odporca
neosvedčil potrebu žiadanej dočasnej úpravy právnych pomerov za situácie medzičasom
právoplatného skončenia konania vo veci samej, v ktorom konaní odporca podal návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, ktoré predbežné opatrenie malo upravovať pomery
účastníkov do doby než súd vydá konečné rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd
napokon odkazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že pre prípad akéhokoľvek
porušovania práva osoby, ktorá je oprávnená užívať byt sa takýto oprávnený užívateľ,
ktorým nepochybne za daného stavu odporca je, môže domáhať svojich práv samostatným
návrhom vo veci samej.
Vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 O. s. p. potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu ústavne akceptovateľné, nevykazuje znaky arbitrárnosti
a svojvôle. Naopak, poukazuje na procesné prostriedky, ktorými sa sťažovateľ za daného
právneho stavu môže domáhať svojich práv.
Samotná skutočnosť (ako vyplýva zo sťažnosti), že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu zo strany všeobecných súdov tým, že súdy
nevyhoveli jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, sama osebe nepostačuje na
vyslovenie porušenia ním označených práv.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podstata základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že ústavou zaručené základné právo na
súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
a nemožno ho chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v spore (m. m. II. ÚS 21/02,
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje
aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením
krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu na jednej strane a sťažovateľom
označenými právami (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) na strane druhej
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy rozhodli
vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli
náležite odôvodnené.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru
ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Ústavný súd konštatuje, že ak uznesením krajského súdu a uznesením okresného
súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1
ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už neprichádza do úvahy ani vyslovenie
porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 238/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu v spojení s uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského
súdu, na primerané finančné zadosťučinenie a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia)
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012