Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 513/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23

Co/307/2011 z 9. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2012 faxom a 24. januára 2012 poštou doručená sťažnosť doplnená podaním z 20. marca

2012 L. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou

namieta porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. novembra 2011 a

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Návrhom na začatie konania (žalobou) z 15. mája 2000 sa Z. F. (ďalej len

„žalobkyňa“) domáhala na okresnom súde vo vzťahu k sťažovateľovi (žalovanému)

zrušenia spoločného nájmu k bytu. Predmetné konanie bolo na okresnom súde vedené pod

sp. zn. . Okresný súd vo veci samej (o zrušenie práva spoločného nájmu

bytu) rozhodol rozsudkom sp. zn. z 20. decembra 2004 tak, že zrušil

spoločný nájom bytu účastníkov konania a ako výlučnú nájomníčku bytu určil žalobkyňu

s povinnosťou zabezpečiť sťažovateľovi (žalovanému) náhradný byt. Proti rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ (žalovaný) včas odvolanie. Krajský súd na základe

odvolania sťažovateľa (žalovaného) rozsudkom sp. zn. z 5. novembra 2008

rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok

okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť

30. decembra 2008.

Podaním z 21. marca 2005, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. marca 2005, sa

sťažovateľ domáhal, aby okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým mali byť

dočasne upravené pomery účastníkov konania (ďalej len „návrh na nariadenie predbežného

opatrenia“). Sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia po viacerých úpravách

upravil do konečnej podoby až podaním zo 14. februára 2011.

O návrhu na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd rozhodol uznesením

sp. zn. zo 4. júla 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo

„namietané rozhodnutie“) tak, že návrh na jeho nariadenie pre nedôvodnosť zamietol. Proti

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ včas odvolanie. Krajský súd na základe

odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. z 9. novembra 2011 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu v príslušnej kancelárii okresného

súdu uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 21. novembra 2011.

Uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci

ich vydaniu sťažovateľ spochybňuje na základe tejto argumentácie: «mám za to, že Okresný

súd Trnava a Krajský súd v Trnave porušili moje ústavné práva tým, že svojim postupom

a nakoniec aj svojimi konečnými rozhodnutiami vo veci predbežného opatrenia mi úplne

zmarili možnosť akýmkoľvek spôsobom realizovať svoje právo bývania v byte č. 29,

nachádzajúceho sa v T. na ulici..., na 7. poschodí. Obidva tieto súdy mi neposkytli žiadnu

zákonom stanovenú ochranu, ktorej som sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia

domáhal.

Keď som o ochranu svojich práv žiadal počas súdneho konania vo veci samej

(v konaní o zrušenie spoločného nájmu k bytu - 11 C/107/2000), súdy moje podania

neustále odmietali. ...

Obidva súdy svojim nesprávnym postupom spôsobili, že ja som sa stal v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia neúspešný. Situácia je v dôsledku toho taká, že v byte

mám stále právo bývania, nakoľko mi Z. F. dodnes neposkytla žiadne náhradné bývanie.

Byt však nemôžem užívať a svoje právo realizovať práve z dôvodov, ktoré som uvádzal v

samotnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, t. j. pre zlé vzťahy s bývalou

manželkou a v súčasnosti už aj z dôvodu, že Z. F. vymenila zámky. ... Domnievam sa preto,

že súdy, ktoré sa zaoberali otázkou mnou navrhnutého predbežného opatrenia svojim

konaním porušili moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu. ...

Súdy pre neustále vytýkanie vád mojich podaní nerozhodli o mojom návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia skoro šesť rokov. ... Ja som sa však nijakým spôsobom

nepričinil k takémuto zdĺhavému postupu súdov. Všetky úkony, na ktoré som bol súdmi

všetkých inštancií vyzvaný, som splnil v zákonnej lehote. ...

V izbe, v ktorej som býval som nemal súkromie, nakoľko mi bolo znemožnené izbu

uzamykať. Dokonca sa zvykla „prehrabávať“ aj v mojich osobných veciach. Na chodbe

rozobrala vstavanú skriňu a tak som si nemal kde zložiť svoje veci.»

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením okresného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa a dohovoru, a domáha sa,

aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

odsek 1; na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2; právo

vlastniť majetok podľa , na spravodlivý proces

podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, konaním Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn.

a jeho uznesením zo dňa 9. 11. 2011 a konaním Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn.

11 a jeho uznesením zo dňa 4. 7. 2011, bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn.

zo dňa 9. 11. 2011 a uznesenie Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn.

zo dňa 4. 7. 2011 a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 €

(slovom stotisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinní spoločne

a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo

výške 323,50 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa č. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

a krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najskôr tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a krajského súdu.

Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľ

namieta zbytočné prieťahy v konaní pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne poukazuje na to, že

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného

práva ešte mohlo trvať (m. m. , , , ). Ak

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti už

nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (m. m.

). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd taktiež opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(m. m. , , , ).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd v danej veci

rozhodol namietaným uznesením 4. júla 2011, uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi

doručené 13. júla 2011, krajský súd v danej veci rozhodol namietaným uznesením

9. novembra 2011 a uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra

2011, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (23. január 2012) nemohlo postupom

okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu dochádzať k zbytočným prieťahom

v konaní, a teda k porušovaniu základného práva označeného sťažovateľom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v postupe okresného

súdu a v postupe krajského súdu v čase, keď oba súdy v jeho veci už rozhodli a nemohli už

žiadnym relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania a ani v ňom

spôsobovať prieťahy.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v konaní, ktoré bolo pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu

(23. januára 2012) skončené, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti na

ústavnom súde tvrdené porušovanie sťažovateľom označeného základného práva už

netrvalo.

Tento skutkový a právny stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj

s prihliadnutím na účel východiskom pre záver ústavného súdu, že

sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa postupom

okresného súdu a postupom krajského súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru uznesením okresného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru uznesením okresného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný

opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo

aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným

súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú

a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru uznesením okresného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru uznesením krajského súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru uznesením krajského

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého postup

a rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania postupu a rozhodnutí

všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (m. m. ).

Okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol, odôvodnil v uznesení č. k. -792 zo 4. júla 2011 takto:

„Konanie vo veci samej, t. j. o zrušenie práva spoločného nájmu bytu bolo

právoplatné skončené rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 20. 12. 2004 č. k. -392,

potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -604 zo dňa 5. 11.

2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 12. 2008.

Podľa , pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa , ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie

alebo zabezpečí dôkaz.

V predmetnej veci súd dospel k záveru, že podmienky pre nariadenie predbežného

opatrenia nie sú splnené.

Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese možno

nariadiť pred začatím konania alebo po začatí konania. V oboch prípadoch je možno

nariadiť ho len z dvoch dôvodov. Jedným z dôvodov je dočasná úprava právnych pomerov

účastníkov, druhým dôvodom je zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, ak by mal byť

ohrozený. Spoločným znakom oboch typov je ich predbežný, teda dočasný charakter.

Znamená to, že sa nimi upravujú pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon rozhodnutia

do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie, pričom predbežné rozhodnutie musí

mať vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je alebo bude predmetom konania vo veci samej.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry jedným z predpokladov, aby súd mohol vyhovieť

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dočasnou úpravou pomerov účastníkov je

osvedčenie naliehavosti takejto úpravy.

V danej veci bolo predmetom konania vo veci samej zrušenie práva spoločného

nájmu bytu. Odporca sa ešte v priebehu konania (prvýkrát podaním doručeným dňa 21. 3.

2005) domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal predbežnej úpravy

pomerov - umožnenia užívania predmetného bytu. Napriek právoplatnému skončeniu

konania vo veci samej, nedošlo k zániku užívacieho práva odporcu k predmetného bytu,

nakoľko odporcovi nebol zabezpečený náhradný byt. Odporca má teda naďalej právo byt

užívať a to až do doby, kedy mu bude navrhovateľkou poskytnutý náhradný byt, na čom nič

nemení ani skutočnosť, že navrhovateľka nadobudla byt do vlastníctva.

Napriek uvedenému má súd za to, že odporca nepreukázal skutočnosti potrebné pre

nariadenie predbežného opatrenia a to nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov za účelom

umožnenia užívať mu predmetný byt, keď nariadenia takéhoto predbežného opatrenia sa

domáha už od roku 2005, odkedy je podľa jeho tvrdenia porušované jeho právo byt užívať.

Za také dlhé obdobie nepodal návrh vo veci samej, keď predbežné opatrenie má len

dočasný charakter a konanie o zrušenie spoločného nájmu, i keď rieši práva účastníka

konania, ktorý sa nestáva ďalším nájomcom bytu (v danom prípade zabezpečením práva na

náhradný byt), nerieši vzťahy medzi nájomcom a oprávneným užívateľom bytu, keď užívacie

právo účastníka konania, ktorý sa nestal nájomcom trvá i naďalej po právoplatnosti

rozhodnutia súdu o zrušení spoločného nájmu bytu a to až do doby, kým mu nie je

poskytnutá bytová náhrada. Preto v prípade akéhokoľvek porušovania práv osoby, ktorá je

oprávnená užívať byt sa oprávnený užívateľ môže domáhať svojich práv samostatným

návrhom vo veci samej.

Odporca vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedol, čoho sa

mieni domáhať návrhom vo veci samej. Uvedené však nebolo dôvodom pre ktorý súd

nevyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Dôvodom bolo nepreukázanie

naliehavosti dočasnej úpravy pomerov za situácie, ktorá pretrváva už dlhodobo, keď ani

skutočnosť, že odporca nemôže naďalej bývať u syna, u ktorého býva už niekoľko rokov

nemožno považovať za preukázanie okamžitej potreby úpravy pomerov účastníkom konania.

V danej veci teda nemožno považovať za osvedčené, že bez navrhovanej úpravy pomerov

účastníkov hrozí odporcovi vznik bezprostrednej ujmy.

Vzhľadom na uvedené súd návrh ako nedôvodný zamietol.“

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesenie okresného súdu

svojím uznesením č. k. -807 z 9. novembra 2011 potvrdil, pričom svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd poukazuje, že dôvody napadnutého rozhodnutia odôvodňujúce

zamietnutie nariadenia predbežného opatrenia sú správne a na ich správnosť odkazuje, súd

prvého stupňa správne aplikoval procesné ustanovenia upravujúce predpoklady nariadenia

predbežného opatrenia a pokiaľ skonštatoval, že za daného stavu nie sú splnené podmienky

na jeho nariadenie, rozhodol správne. Správnym bol záver súdu prvého stupňa, že odporca

neosvedčil potrebu žiadanej dočasnej úpravy právnych pomerov za situácie medzičasom

právoplatného skončenia konania vo veci samej, v ktorom konaní odporca podal návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, ktoré predbežné opatrenie malo upravovať pomery

účastníkov do doby než súd vydá konečné rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd

napokon odkazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že pre prípad akéhokoľvek

porušovania práva osoby, ktorá je oprávnená užívať byt sa takýto oprávnený užívateľ,

ktorým nepochybne za daného stavu odporca je, môže domáhať svojich práv samostatným

návrhom vo veci samej.

Vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,

2 potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu ústavne akceptovateľné, nevykazuje znaky arbitrárnosti

a svojvôle. Naopak, poukazuje na procesné prostriedky, ktorými sa sťažovateľ za daného

právneho stavu môže domáhať svojich práv.

Samotná skutočnosť (ako vyplýva zo sťažnosti), že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zo strany všeobecných súdov tým, že súdy

nevyhoveli jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, sama osebe nepostačuje na

vyslovenie porušenia ním označených práv.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podstata základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že zaručené základné právo na

súdnu ochranu vyplývajúce z a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v spore (m. m. ,

).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje

aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , , ).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením

krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu na jednej strane a sťažovateľom

označenými právami ( a dohovoru) na strane druhej

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy rozhodli

vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli

náležite odôvodnené.

V súvislosti s namietaným porušením a dohovoru

ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m. ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak uznesením krajského súdu a uznesením okresného

súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1

(a rovnako ani dohovoru), potom už neprichádza do úvahy ani vyslovenie

porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu v spojení s uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského

súdu, na primerané finančné zadosťučinenie a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012