Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., L., Slovinská republika, t. č. vo väzbe I., zastúpeného

Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a 3, a a práv

zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012

doručená sťažnosť A. Ž., L., Slovinská republika, t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2

a 3, a (ďalej len „“) a práv

zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2

písm. c) a ods. 4 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a

a pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2

.

Sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

66/2010 z 27. decembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 71/2010-

32 z 29. decembra 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). O ostatnom predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 30. júna 2012

rozhodol sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -45 z 10. mája

2012.

Prokurátor odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) podal okresnému súdu 30. mája 2012 pod sp. zn.

XIV Gv 1/2011 na sťažovateľa a ďalšieho obvineného obžalobu. Dňa 18. júna 2012 okresný

súd na neverejnom zasadnutí po podaní obžaloby podľa

rozhodol uznesením sp. zn. o tom, že sťažovateľa (spolu s ďalším obvineným)

ponecháva vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku.

Proti rozhodnutiu okresného súdu z 18. júna 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

krajský súd uznesením č. k. -7563 z 28. júna 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi postupmi

a rozhodnutiami porušili jeho základné práva zaručené a práva zaručené

dohovorom, a to „nedoručením obžaloby bez meškania v zmysle § 240 ods. 1 Trestného

poriadku“, čím mu „bola v konaní o ponechaní vo väzbe zmarená možnosť poznať obsah

obžaloby, byť oboznámený s obsahom obžaloby a poznať právnu argumentáciu

prokurátora, náležite sa pripraviť na neverejné zasadnutie a vyjadriť sa ku skutočnostiam,

ktoré sú podstatné v rámci... obhajoby. Týmto postupom bola tiež porušená zásada rovnosti

strán v konaní pred súdom a zmarené... právo na obhajobu v konaní o ponechaní vo

väzbe.“.

Sťažovateľ je ďalej presvedčený, že k porušeniu jeho práv došlo aj tým, že

„uznesenie Okresného súdu Trnava o ponechaní vo väzbe je založené na odôvodnení

predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 5. 2012, sp. zn.

, čo odporuje , podľa ktorého súd je povinný

skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo sa zmenili. Preto

odkázanie na predchádzajúce rozhodnutie o väzbe je nedostatočné.“.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené, a tým

nepreskúmateľné, pretože „nereaguje na žiadnu z námietok obhajoby a bez relevantného

odôvodnenia sa stotožňuje s uznesením Okresného súdu Trnava, že dôvody väzby trvajú

a tieto sa nezmenili“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal jeho

argumentáciou uvedenou v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, a tým mu

odoprel právo „dostať odpoveď na... argumenty proti väzbe“.

Sťažovateľ spochybňuje postup krajského súdu aj v tom smere, že „sťažnosť bola

doručená Okresnému súdu Trnava dňa 26. 6. 2012, pričom o sťažnosti bolo Krajským

súdom v Trnave rozhodnuté už 28. 6. 2012. ... je zrejmé, že súd v tak krátkej lehote ani

nemohol dostatočne objektívne vyhodnotiť námietky obhajoby vo vzťahu k väzbe.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48

ods. 2, , podľa , ods. 4, ,

ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. a jeho rozhodnutím zo

dňa 28. 6. 2012, č. k. -7563 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48

ods. 2, , podľa , ods. 4, ,

ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. a jeho rozhodnutím zo dňa

18. 6. 2012, sp. zn. porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 6. 2012, č. k. -7563

a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 18. 6. 2012, sp. zn. sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 4.000,- €..., ktoré sú

Krajský súd v Trnave v sume 2.000,- € a Okresný súd Trnava v sume 2.000,- € povinní

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní nahradiť sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 263,53 €... na účet jeho právneho

zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na

osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 , základného práva na právnu pomoc

v konaní a na rovnosť účastníkov konania zaručeného v a 3 , základného

práva na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48

ods. 2 , základného práva na obhajobu zaručeného v , práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. júna 2012.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú...

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2012

Pokiaľ ide o namietanie porušenia základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom označeným postupom a rozhodnutím (uznesenie z 18. júna 2012)

okresného súdu, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, postup a rozhodnutie okresného súdu boli na

základe využitia riadneho opravného prostriedku (sťažnosti) preskúmané krajským súdom

v druhostupňovom konaní. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako

druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám

poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv zaručených v a 4 a , a

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012

Porušenie svojich práv sťažovateľ vidí najmä v nedodržaní zásady rovnosti strán

v konaní a v porušení práva na obhajobu, ku ktorým malo dôjsť tým, že mu nebola pred

rozhodovaním a rozhodnutím o jeho osobnej slobode po podaní obžaloby táto doručená,

a to nielen v jeho materinskom jazyku, ale ani v jazyku, v ktorom sa vedie trestné konanie.

Obžaloba pritom nebola doručená ani jeho obhajcovi. O väzbe sťažovateľa bolo teda

rozhodnuté bez možnosti poznania obsahu obžaloby, bez možnosti poznať právnu

argumentáciu prokurátora a bez náležitej možnosti pripraviť sa na neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ vzhľadom na absenciu reakcie druhostupňového súdu na tieto namietané

pochybenia, ktorých sa dopustil okresný súd, považuje rozhodnutie krajského súdu č. k.

-7563 z 28. júna 2012 za neodôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné.

Správnosť postupu krajského súdu spochybňuje aj v dôsledku rýchleho rozhodnutia (v

krátkom čase) o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu výčitku, že o jeho osobnej slobode bolo rozhodnuté bez

toho, aby jemu a jeho obhajcovi bola predtým doručená obžaloba, k tomu ústavný súd

poznamenáva, že rozhodovanie o väzbe podľa Trestného

poriadku nepodmieňuje doručením obžaloby osobe, na ktorú bola obžaloba podaná (a jej

obhajcovi).

Podľa ak je (po podaní obžaloby, pozn.) obvinený

vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú,

tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr

však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu

o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby

v prípravnom konaní.

Podmienkou postupu všeobecného súdu podľa je

samotné podanie obžaloby príslušnému súdu (nie jej doručenie stranám trestného konania),

čím dôjde ku skončeniu prípravného a začatiu súdneho konania, a tým aj k potrebe

rozhodnutia o väzbe pokračujúcej z prípravného konania v tomto štádiu (súdnom) trestného

stíhania.

Ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby pri rozhodovaní okresného súdu o osobnej

slobode mal sťažovateľ nevyhnutne možnosť reagovať na skutočnosti uvedené v obžalobe,

a teda aby mu táto musela byť pred rozhodnutím o väzbe doručená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu rovnosti zbraní je potrebné uviesť, že pri

rozhodovaní o ponechaní sťažovateľa vo väzbe tento bol pred okresným súdom vypočutý aj

za účasti svojho obhajcu. Sťažovateľ teda mal možnosť v tomto konaní predložiť

konajúcemu súdu všetky svoje argumenty proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Mohol teda

reagovať aj na tvrdenia generálnej prokuratúry ako strany trestného konania zastávajúcej

názor, že dôvody väzby u sťažovateľa nepominuli. Táto okolnosť prípadu preto takisto

vylučuje, aby podmienkou zachovania zásady rovnosti strán (zbraní) v konaní o osobnej

slobode sťažovateľa bolo doručenie obžaloby jemu ako obvinenému.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v odôvodnení rozhodnutia druhostupňového

súdu absentujú odpovede na jeho argumenty, ústavný súd poznamenáva, že aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súd je zaviazaný

odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané

základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu (obdobne rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,

že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie

reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú

a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr.

, , ).

V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím

o osobnej slobode a ako také musí spĺňať určité náležitosti vzťahujúce sa práve na predmet

konania. Predmetom konania bolo posúdenie dôvodnosti ponechania sťažovateľa vo väzbe

v danom konkrétom štádiu trestného stíhania (po podaní obžaloby), a nie preskúmavanie

obžaloby ako takej. Preto, ak krajský súd odpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne

významné otázky týkajúce sa väzby sťažovateľa, postupoval v súlade s ústavno-procesnými

princípmi upravujúcimi osobnú slobodu jednotlivca. Z tohto pohľadu je rozhodujúce to, že

nemohlo zo strany krajského súdu dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa tým, že nereagoval na

otázky, ktoré s predmetom tohto konkrétneho prípadu nesúviseli.

Pokiaľ ide o správnosť rozhodnutia krajského súdu z hľadiska posúdenia zachovania

ochrany sťažovateľových základných práv a slobôd, ústavný súd uvádza, že podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými

súdmi vrátane konania o väzbe. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. ,

, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry

ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za potrebné opäť zdôrazniť, že predmetom

konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -7563 z 28. júna 2012

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. júna 2012, ktorým bol sťažovateľ po podaní obžaloby ponechaný vo väzbe.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Podľa názoru krajského súdu naďalej trvajú dôvody, pre ktoré boli obvinení vzatí

do väzby. Obvineným hrozí v prípade uznania viny vysoký trest, naviac sú obaja cudzími

štátnymi príslušníkmi a existuje podozrenie, že obvinení sa pohybovali po viacerých štátoch

Európy, čo odôvodňuje obavu, že by mohli - ak by boli prepustení na slobodu - ujsť alebo sa

skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu.

Obaja obvinení sú podozriví zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti organizovaným

spôsobom s kontaktmi na viaceré osoby, takže hrozí aj obava, že v prípade prepustenia

z väzby by sa mohli s týmito osobami skontaktovať za účelom ich ovplyvňovania, a tak

mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie.

Trestná činnosť, zo spáchania ktorej sú obvinení dôvodne podozriví, mala byť

páchaná počas dlhšieho časového obdobia, obvinení nie sú zamestnaní a nemajú žiadny

legálny príjem, čo odôvodňuje obavu, že prepustením z väzby na slobodu, by mohli

v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. a/, b/, c/ “

Ústavný súd opätovne poznamenáva, že rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím

o osobnej slobode, t. j. o väzbe sťažovateľa. V súvislosti s tým je podstatné to, aby konajúci

všeobecný súd v odôvodení takéhoto svojho rozhodnutia dal odpovede na otázky, ktoré sú

pri rozhodovaní o osobnej slobode relevantné. Týmito otázkami sú otázky: či doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,

že sa bude správať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného

poriadku.

Z citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa otázkam

dôvodnosti ponechania sťažovateľa vo väzbe dostatočným spôsobom zaoberal. Skúmal

predpoklady pokračovania jeho väzby a tieto považoval za naplnené. Neopomenul uviesť

ani konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná obava, že by sa sťažovateľ mohol

po prepustení z väzby na slobodu správať spôsobom predpokladaným v ustanoveniach § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) .

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Ústavný súd tvrdí, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi

jednoznačný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom

štádiu trestného konania opodstatňujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje dostatok

relevantných dôvodov na jeho výrok o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bol ponechaný vo väzbe. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd hodnotí napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012 za

ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského

súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s obsahom základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5

a práva podľa a 4 dohovoru.

Vzhľadom na správnosť postupu všeobecných súdov pri rozhodovaní o osobnej

slobode v spojení s argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho práv prameniaceho

z okolnosti, že mu nebola doručená obžaloba, ústavný súd poznamenáva, že nezistil ani

možnosť zásahu do základného práva na obhajobu zaručeného v

a v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Sťažovateľ pred rozhodnutím o jeho ponechaní

vo väzbe mal možnosť vyjadriť sa v prítomnosti svojho obhajcu ku všetkým skutočnostiam

dôležitým pre rozhodnutie o jeho väzbe a rovnako prostredníctvom svojho obhajcu

v riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu mal možnosť

predniesť všetky svoje argumenty proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe. Sťažovateľove

obhajobné práva teda žiadnym spôsobom dotknuté neboli.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. a)

dohovoru je sťažnosť vzhľadom na samotné znenie tohto ustanovenia už na prvý pohľad

zjavne neopodstatnená. V štádiu trestného konania, keď všeobecné súdy rozhodovali

o väzbe po podaní obžaloby a od vznesenia obvinenia uplynul viac ako jeden rok (resp. pri

prvom vznesení obvinenia rok a pol), nie je prijateľné tvrdenie o neumožnení oboznámiť sa

s povahou a dôvodom obvinenia zvlášť v prípade, keď sťažovateľ mal v trestnom konaní

obhajcu.

Ústavný súd napokon neakceptoval ani námietku sťažovateľa, ktorou spochybňoval

správnosť postupu krajského súdu, keď o opravnom prostriedku sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu napriek rozsiahlosti spisového materiálu rozhodol

v krátkom čase, pretože toto tvrdenie ostáva v rovine subjektívnej pochybnosti bez

akéhokoľvek reálneho objektívneho podkladu spôsobilého vzbudiť aspoň podozrenie, že by

tým malo dôjsť k zásahu do základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 4 a v , a dohovoru

napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu je zjavne neopodstatnená vzhľadom

na absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označených práv

a napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie

podľa .

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3

a a práv zaručených v dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012

Právo na kontradiktórne konanie a na rovnosť zbraní je pri rozhodovaní o väzbe, t. j.

o osobnej slobode, súčasťou dohovoru, resp. . Článok 6 ods. 1

dohovoru a a 3 a sa spravidla vzťahujú na konanie vo veci

samej, teda v danej veci ratione materiae do obsahu týchto článkov dohovoru a

namietané skutočnosti nespadajú (obdobne , ,

a pod.).

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

, , , , , atď.), respektíve , pretože predstavujú

prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej

osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru

a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, ako aj ustanovenie čl. 47 ods. 2

a 3 a ustanovenie (obdobne napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o zákonnosti väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej

nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozhodnutím

krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd napriek odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej

proti rozhodnutiu okresného súdu pre nedostatok právomoci poznamenáva, že v súvislosti

so spôsobom odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého okresný súd odkazoval na iné,

v tejto trestnej veci vydané rozhodnutie o väzbe, považuje takýto spôsob formulovania

odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska jeho preskúmateľnosti za akceptovateľný, pretože

obsah predchádzajúceho rozhodnutia bol dotknutým osobám dostupný jednak

prostredníctvom ich oznámenia spôsobom ustanoveným , ako aj

prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu (podobne napr. ).

Vzhľadom na uvedené sa táto argumentácia sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012