Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 580/2012
PDF · 241.13 KB
No categories available
IV. ÚS 580/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. M., Z., zastúpeného advokátom JUDr. R.
M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
13 CoPr/6/2012-267 zo 16. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RNDr. M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2012 doručená sťažnosť RNDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo 16. júla 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo dňa 16. 7. 2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu
Zvolen č. k. 9 Cpr/1/20U-220 zo dňa 15. 3. 2012, ako aj opravné uznesenie Okresného súdu
Zvolen č. k. 9 Cpr/1/2011-231 zo dňa 25. 4. 2012 a vec bola vrátená Okresnému súdu
Zvolen na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd zrušeným rozsudkom rozhodol tak, že výpoveď odporcu
Gymnázia... daná navrhovateľovi RNDr. M. M. dňa 20. 4. 2011 je neplatná.
Súčasne bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 4.328,465 EUR titulom
náhrady mzdy za obdobie od 1. 8. 2011 do 31. 1. 2012 spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 10. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 11. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 12. 2011 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 1. 2012
do zaplatenia a trovy konania v sume 2 394,38 EUR na účet právneho zástupcu
navrhovateľa. Vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý pričom odporca bol ďalej zaviazaný
zaplatiť súdny poplatok v sume 359,20 EUR.
Neskôr vydal prvostupňový súd opravné uznesenie, kde v časti o trovách konania
opravil výrok, ktorý má znieť: „... trovy konania vo výške 2 394,38 EUR na účet právneho
zástupcu navrhovateľa...“».
Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 Cpr/1/2011-220 z 15. marca 2012 (ďalej
aj „prvostupňový rozsudok“) bolo určené, že výpoveď, ktorá mu bola daná (doručená) jeho
zamestnávateľom 20. apríla 2011, je neplatná. Malo ísť o výpoveď podľa § 63 ods. 1
Zákonníka práce, t. j. sťažovateľ sa mal stať na základe rozhodnutia zamestnávateľa
nadbytočným.
Ako dôvod neplatnosti výpovede kvalifikoval okresný súd skutočnosť, že nenastali
preukázateľné účinky jej doručenia, čo zakladá jej neplatnosť podľa druhej vety § 61 ods. 1
Zákonníka práce. Sťažovateľ poukazuje na to, že svedecké výpovede štatutárnej zástupkyne
odporcu a v priebehu dokazovania pred okresným súdom vypočutých svedkov si vzájomne
odporovali, pričom ako príklad uvádza rozpor vo výpovediach svedkov, pokiaľ ide
o spísanie záznamu o doručovaní výpovede, keďže svedkovia odlišne vypovedali, kedy
a za koho prítomnosti sa záznam mal spísať a podpísať. Za najdôležitejší dôkaz o absencii
účinkov doručenia výpovede považuje sťažovateľ skutočnosť, ktorú potvrdili vypočutí
svedkovia, ale tiež štatutárna zástupkyňa odporcu, „a to, že na záver pohovoru navrhovateľ
(t. j. sťažovateľ, pozn.) výslovne požadoval prevziať výpoveď. Štatutárna zástupkyňa, ako
aj menovaní svedkovia potvrdili, že navrhovateľovi odmietli výpoveď na záver pohovoru
odovzdať.“.
Sťažovateľ ďalej polemizuje s výpoveďou štatutárnej zástupkyne odporcu
spochybňujúc jej tvrdenia, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých malo dôjsť k prevzatiu
výpovede.
Právna argumentácia sťažovateľa je založená v prvom rade na tvrdení, že krajský súd
zrušením prvostupňového rozsudku a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie
porušil § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože tri
podmienky, ktorých kumulatívne splnenie je nevyhnutné na to, aby tak mohol urobiť, neboli
v danej veci dodržané. Sťažovateľ podrobne odôvodňuje, prečo z jeho pohľadu nebola
naplnená ani jedna z podmienok na rozhodnutie odvolacieho súdu podľa označeného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Navyše, krajský súd podľa sťažovateľa zrušil
prvostupňový rozsudok bez toho, aby dôvod jeho zrušenia akokoľvek odôvodnil.
V nadväznosti na to je sťažovateľ presvedčený, „že zrušenie prvostupňového
rozsudku bez naplnenia zákonného dôvodu a bez náležitého odôvodnenia splnenia
podmienok na takýto postup vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia. Krajský súd
v Banskej Bystrici tak konal v rozpore s ústavným imperatívom konať na základe ústavy,
v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím
zasiahol“ do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Za ďalší dôvod opodstatnenosti svojej sťažnosti považuje sťažovateľ porušenie § 221
ods. 1 OSP, k čomu malo dôjsť tým, že krajský súd sa na rámec odvolacích dôvodov
zaoberal „existenciou ďalších výpovedí“. Táto skutočnosť je podľa sťažovateľa pre konanie
„významná z dôvodu, že po rozhodnutí odvolacieho súdu je prvostupňový súd podľa § 226
OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“.
Za pochybenie krajského súdu pokladá sťažovateľ v tejto súvislosti to, že
„oboznámenie odporcu s výpoveďou zo dňa 20. 4. 2011, teda list zo dňa 9. 6. 2011 vrátane
prílohy nesprávne posúdil ako doručenie údajnej novej výpovede“.
Krajský súd mal napokon porušiť § 213 OSP, a tým aj v petite sťažnosti označené
práva sťažovateľa tým, že „dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa
bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil
a umožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv“.
S poukazom na uvedenú argumentáciu považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie
za arbitrárne, vychádzajúce „z nesprávnych právnych záverov odvolacieho súdu
a z rozsiahleho porušenia procesných práv účastníka konania, v dôsledku čoho bolo priamo
porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj zásady spravodlivého súdneho
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 36 ods. 1 Listiny“.
Pokiaľ ide o povinnosť vyčerpania opravných prostriedkov a iných právnych
prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľ zastáva názor, „že nápravu
napadnutého súdneho rozhodnutia nemožno účinne dosiahnuť iným právnym prostriedkom,
nakoľko ide o právoplatné rozhodnutie súdu“.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd uvádza v napadnutom rozhodnutí „právne názory
a mení skutkové posúdenia veci, procesne neprípustným spôsobom, pričom prvostupňový
súd je takýmto právnym názorom aj v rozsahu nového skutkového posúdenia viazaný
v zmysle § 226 OSP. Z uvedeného je zrejmé, že ďalej v konaní pred súdom prvého stupňa
nie je možné uvedené procesné vady odvolacieho konania a nesprávne právne závery z nich
vzniknuté odstrániť., pričom prvostupňový súd bude musieť v intenciách napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnúť. Prípadné potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho
súdu na nový rozsudok prvého stupňa (vydaného v dôsledku oktrojovaného odlišného
právneho názoru) však nebude pripúšťať dovolanie nesprávne právne posúdenie veci. Je
teda zrejmé, že vec je tak naliehavá, nakoľko v ďalšom konaní tieto procesné vady nebudú
môcť byť napravené žiadnym riadnym, dokonca ani obvyklým mimoriadnym opravným
prostriedkom.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva RNDr. M. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.
13 CoPr/6/2012-267 zo dňa 16. 7. 2012 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 13 CoPr/6/2012-267 zo dňa
16. 7. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. RNDr. M. M. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR,
ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu
.JUDr. R. M., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd preto ešte predtým, než pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je
povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú
vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti sú námietky založené na tvrdení sťažovateľa o „rozsiahlom
porušení jeho procesných práv“ ako účastníka konania „o určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy“ napadnutým uznesením krajského súdu,
v dôsledku čoho mali byť porušené aj jeho v petite sťažnosti označené práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.
I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby
napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci
nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne
neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí
mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií
zakotvených v § 46 a nasl. ústavy, resp. v čl. 6 dohovoru, túto, ako už bolo uvedené,
ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne posudzuje ako celok, t. j.
až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne
skončilo.
Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný
posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok
a jeho výsledok sú ústavne udržateľné. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v ďalšom
priebehu konania bude musieť byť rešpektovaný právny názor vyslovený v namietanom
uznesení krajského súdu.
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol
s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre
namietané porušenie základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,
že sťažovateľ nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142
ods. 1 ústavy a § 1 a 7 OSP (IV. ÚS 195/2010)]. Každý iný postup by neprípustne rozširoval
kompetencie ústavného súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej
(opravnej) inštancie mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred
všeobecnými súdmi prebieha.
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z uvedených zásad, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci
samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba
určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je zároveň to, že v konkrétnom prípade
musí ísť o rozhodnutie spôsobilé priamo výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv
alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa
názoru ústavného súdu vo veci tejto sťažnosti nejde.
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že poskytnúť
ochranu sťažovateľom označeným základným právam na podklade ich možného porušenia
z dôvodov uvedených v sťažnosti a posúdenie námietok sťažovateľa formulovaných v jeho
sťažnosti bude úlohou všeobecných súdov v ďalších štádiách konania v jeho právnej veci
vrátane konania o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii. Ústavný súd preto
rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu
rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd na základe uvedeného
konštatuje, že sťažovateľ má v ďalšom priebehu konania v jeho právnej veci k dispozícii
procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského súdu priamo v rámci
tohto konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného rozhodnutia krajského súdu.
Zároveň ústavný súd dodáva, že sťažovateľ bude mať možnosť, aby sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy prípadne napadol právoplatné rozhodnutie vo veci samej (za splnenia
podmienok ustanovených zákonom o ústavnom súde), ktoré bude v jeho veci ešte iba
vydané.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa (bod 2 a 3 petitu
sťažnosti).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012