Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 580/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. M., Z., zastúpeného advokátom JUDr. R.

M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-267 zo 16. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2012 doručená sťažnosť RNDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -267 zo 16. júla 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. -267 zo dňa 16. 7. 2012 bol zrušený rozsudok Okresného súdu

Zvolen č. k. -220 zo dňa 15. 3. 2012, ako aj opravné uznesenie Okresného súdu

Zvolen č. k. -231 zo dňa 25. 4. 2012 a vec bola vrátená Okresnému súdu

Zvolen na ďalšie konanie.

Prvostupňový súd zrušeným rozsudkom rozhodol tak, že výpoveď odporcu

Gymnázia... daná navrhovateľovi RNDr. M. M. dňa 20. 4. 2011 je neplatná.

Súčasne bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 4.328,465 EUR titulom

náhrady mzdy za obdobie od 1. 8. 2011 do 31. 1. 2012 spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 10. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9,5 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 11. 2011 do zaplatenia, spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 12. 2011 do zaplatenia,

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 721,41 EUR od 1. 1. 2012

do zaplatenia a trovy konania v sume 2 394,38 EUR na účet právneho zástupcu

navrhovateľa. Vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý pričom odporca bol ďalej zaviazaný

zaplatiť súdny poplatok v sume 359,20 EUR.

Neskôr vydal prvostupňový súd opravné uznesenie, kde v časti o trovách konania

opravil výrok, ktorý má znieť: „... trovy konania vo výške 2 394,38 EUR na účet právneho

zástupcu navrhovateľa...“».

Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -220 z 15. marca 2012 (ďalej

aj „prvostupňový rozsudok“) bolo určené, že výpoveď, ktorá mu bola daná (doručená) jeho

zamestnávateľom 20. apríla 2011, je neplatná. Malo ísť o výpoveď podľa § 63 ods. 1

, t. j. sťažovateľ sa mal stať na základe rozhodnutia zamestnávateľa

nadbytočným.

Ako dôvod neplatnosti výpovede kvalifikoval okresný súd skutočnosť, že nenastali

preukázateľné účinky jej doručenia, čo zakladá jej neplatnosť podľa druhej vety § 61 ods. 1

. Sťažovateľ poukazuje na to, že svedecké výpovede štatutárnej zástupkyne

odporcu a v priebehu dokazovania pred okresným súdom vypočutých svedkov si vzájomne

odporovali, pričom ako príklad uvádza rozpor vo výpovediach svedkov, pokiaľ ide

o spísanie záznamu o doručovaní výpovede, keďže svedkovia odlišne vypovedali, kedy

a za koho prítomnosti sa záznam mal spísať a podpísať. Za najdôležitejší dôkaz o absencii

účinkov doručenia výpovede považuje sťažovateľ skutočnosť, ktorú potvrdili vypočutí

svedkovia, ale tiež štatutárna zástupkyňa odporcu, „a to, že na záver pohovoru navrhovateľ

(t. j. sťažovateľ, pozn.) výslovne požadoval prevziať výpoveď. Štatutárna zástupkyňa, ako

aj menovaní svedkovia potvrdili, že navrhovateľovi odmietli výpoveď na záver pohovoru

odovzdať.“.

Sťažovateľ ďalej polemizuje s výpoveďou štatutárnej zástupkyne odporcu

spochybňujúc jej tvrdenia, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých malo dôjsť k prevzatiu

výpovede.

Právna argumentácia sťažovateľa je založená v prvom rade na tvrdení, že krajský súd

zrušením prvostupňového rozsudku a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie

porušil (ďalej aj „OSP“), pretože tri

podmienky, ktorých kumulatívne splnenie je nevyhnutné na to, aby tak mohol urobiť, neboli

v danej veci dodržané. Sťažovateľ podrobne odôvodňuje, prečo z jeho pohľadu nebola

naplnená ani jedna z podmienok na rozhodnutie odvolacieho súdu podľa označeného

ustanovenia . Navyše, krajský súd podľa sťažovateľa zrušil

prvostupňový rozsudok bez toho, aby dôvod jeho zrušenia akokoľvek odôvodnil.

V nadväznosti na to je sťažovateľ presvedčený, „že zrušenie prvostupňového

rozsudku bez naplnenia zákonného dôvodu a bez náležitého odôvodnenia splnenia

podmienok na takýto postup vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia. Krajský súd

v Banskej Bystrici tak konal v rozpore s ústavným imperatívom konať na základe ,

v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ), čím

zasiahol“ do jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Za ďalší dôvod opodstatnenosti svojej sťažnosti považuje sťažovateľ porušenie § 221

ods. 1 , k čomu malo dôjsť tým, že krajský súd sa na rámec odvolacích dôvodov

zaoberal „existenciou ďalších výpovedí“. Táto skutočnosť je podľa sťažovateľa pre konanie

„významná z dôvodu, že po rozhodnutí odvolacieho súdu je prvostupňový súd podľa § 226

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“.

Za pochybenie krajského súdu pokladá sťažovateľ v tejto súvislosti to, že

„oboznámenie odporcu s výpoveďou zo dňa 20. 4. 2011, teda list zo dňa 9. 6. 2011 vrátane

prílohy nesprávne posúdil ako doručenie údajnej novej výpovede“.

Krajský súd mal napokon porušiť , a tým aj v petite sťažnosti označené

práva sťažovateľa tým, že „dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa

bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil

a umožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv“.

S poukazom na uvedenú argumentáciu považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie

za arbitrárne, vychádzajúce „z nesprávnych právnych záverov odvolacieho súdu

a z rozsiahleho porušenia procesných práv účastníka konania, v dôsledku čoho bolo priamo

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj zásady spravodlivého súdneho

procesu v zmysle , Dohovoru a Listiny“.

Pokiaľ ide o povinnosť vyčerpania opravných prostriedkov a iných právnych

prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), sťažovateľ zastáva názor, „že nápravu

napadnutého súdneho rozhodnutia nemožno účinne dosiahnuť iným právnym prostriedkom,

nakoľko ide o právoplatné rozhodnutie súdu“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd uvádza v napadnutom rozhodnutí „právne názory

a mení skutkové posúdenia veci, procesne neprípustným spôsobom, pričom prvostupňový

súd je takýmto právnym názorom aj v rozsahu nového skutkového posúdenia viazaný

v zmysle . Z uvedeného je zrejmé, že ďalej v konaní pred súdom prvého stupňa

nie je možné uvedené procesné vady odvolacieho konania a nesprávne právne závery z nich

vzniknuté odstrániť., pričom prvostupňový súd bude musieť v intenciách napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnúť. Prípadné potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho

súdu na nový rozsudok prvého stupňa (vydaného v dôsledku oktrojovaného odlišného

právneho názoru) však nebude pripúšťať dovolanie nesprávne právne posúdenie veci. Je

teda zrejmé, že vec je tak naliehavá, nakoľko v ďalšom konaní tieto procesné vady nebudú

môcť byť napravené žiadnym riadnym, dokonca ani obvyklým mimoriadnym opravným

prostriedkom.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva RNDr. M. M. podľa ,

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.

-267 zo dňa 16. 7. 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -267 zo dňa

16. 7. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. RNDr. M. M. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR,

ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

.JUDr. R. M., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd preto ešte predtým, než pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je

povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú

vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované .

Podstatou sťažnosti sú námietky založené na tvrdení sťažovateľa o „rozsiahlom

porušení jeho procesných práv“ ako účastníka konania „o určenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy“ napadnutým uznesením krajského súdu,

v dôsledku čoho mali byť porušené aj jeho v petite sťažnosti označené práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby

napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci

nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (čo platí, aj pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií

zakotvených v a nasl. , resp. v dohovoru, túto, ako už bolo uvedené,

ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne posudzuje ako celok, t. j.

až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný

posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok

a jeho výsledok sú ústavne udržateľné. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v ďalšom

priebehu konania bude musieť byť rešpektovaný právny názor vyslovený v namietanom

uznesení krajského súdu.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol

s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre

namietané porušenie základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,

že sťažovateľ nemá podľa a a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142

ods. 1 a a 7 ()]. Každý iný postup by neprípustne rozširoval

kompetencie ústavného súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej

(opravnej) inštancie mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred

všeobecnými súdmi prebieha.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z uvedených zásad, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci

samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba

určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je zároveň to, že v konkrétnom prípade

musí ísť o rozhodnutie spôsobilé priamo výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa

názoru ústavného súdu vo veci tejto sťažnosti nejde.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že poskytnúť

ochranu sťažovateľom označeným základným právam na podklade ich možného porušenia

z dôvodov uvedených v sťažnosti a posúdenie námietok sťažovateľa formulovaných v jeho

sťažnosti bude úlohou všeobecných súdov v ďalších štádiách konania v jeho právnej veci

vrátane konania o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii. Ústavný súd preto

rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z i svoju doterajšiu

rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie ( ). Ústavný súd na základe uvedeného

konštatuje, že sťažovateľ má v ďalšom priebehu konania v jeho právnej veci k dispozícii

procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského súdu priamo v rámci

tohto konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného rozhodnutia krajského súdu.

Zároveň ústavný súd dodáva, že sťažovateľ bude mať možnosť, aby sťažnosťou podľa

prípadne napadol právoplatné rozhodnutie vo veci samej (za splnenia

podmienok ustanovených ), ktoré bude v jeho veci ešte iba

vydané.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa (bod 2 a 3 petitu

sťažnosti).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012