Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 63/2013
PDF · 174.91 KB
No categories available
I. ÚS 63/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., Kanada, zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín
pod sp. zn. 21 C 42/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2012 doručená sťažnosť M. G., Kanada (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. M. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 21 C 42/2006.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo spisu okresného súdu (ktorý bol vyžiadaný
ústavným súdom) vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 C 42/2006 sa
začalo 16. marca 2006 doručením návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho
proti jej bývalému manželovi ako odporcovi, ktorým sťažovateľka navrhovala vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku manželstva (ďalej len „BSM“).
Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 42/2006-391
z 30. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 30. decembra 2009“) v spojení s opravným
uznesením z 12. mája 2010 tak, že návrh sťažovateľky zamietol.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky uznesením č. k. 5 Co 169/2010-429
z 21. decembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 30. decembra 2009“) v spojení
s opravným uznesením z 12. mája 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis
sa nachádzal na krajskom súde od 1. júna 2010 do 11. januára 2011.
Okresný súd vo veci druhýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 42/2006-562
z 18. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 18. novembra 2011“) tak, že určil okruh vecí
patriacich do BSM a BSM vyporiadal.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky aj odporcu rozsudkom č. k. 17 Co 136/2012-
585 z 12. decembra 2012 potvrdil. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 19. apríla 2012,
po písomnom vyhotovení rozsudku z 12. decembra 2012 bol doručovaný účastníkom
konania priamo krajským súdom a následne bol spis predložený ústavnému súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. novembra 2012 namietala
nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu aj krajského súdu v označenom konaní
a uviedla:
„Dňa 16. 3. 2006 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh sťažovateľky
na začatie konania v občianskoprávnej veci, ktorá je vedená na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 21C 42/2006. Návrhom sa sťažovateľka domáha vyporiadania zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov...
Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo 6 a pol roka, vec nie je doposiaľ
právoplatne ukončená. Okresný súd Trenčín rozhodol o žalobnom návrhu prvý krát až
rozsudkom doručeným dňa 10. 3. 2010, t. j. po 4 rokoch od podania návrhu, v rámci tohto
konania neboli zo strany súdu vykonávané žiadne úkony niekoľko mesiacov. Následne bol
tento rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa, a to uznesením doručeným dňa
17. 1. 2011. Následne Okresný súd Trenčín vôbec nekonal ďalších 6 mesiacov. Druhý krát
rozhodol Okresný súd Trenčín až dňa 18. 11. 2011, pričom tento rozsudok bol vyhotovený
a doručený sťažovateľke až dňa 7. 3. 2012, t. j. skoro po 4 mesiacoch od jeho vyhlásenia
a po viac ako roku od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne. Následne bolo
opätovne podané odvolanie ako sťažovateľkou tak aj odporcom. Sťažovateľka podala
odvolanie v mesiaci marec 2012. O odvolaniach Krajský súd v Trenčíne zatiaľ nerozhodol...
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ide o právo na spravodlivý a rýchly proces,
ktoré je právom každého občana. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
21C 42/2006 svojou nečinnosťou toto ústavné právo sťažovateľky porušil...
Sťažovateľka opakovane podávala sťažnosti pre porušenie jej práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov predsedovi Okresného súdu Trenčín, dňa 1. 3. 2010,
posledne dňa 4. 5. 2011. Tieto sťažnosti a ich vybavenie zo strany predsedu súdu však
nevedú k náprave...
Navrhovateľka ešte v roku 2007 podala aj ústavnú sťažnosť doručenú Ústavnému
súdu SR dňa 3. 10. 2007. V tom čase Ústavný súd SR rozhodol tak, že sťažnosť M. G.
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 229/07-8 ).
Zákonná sudkyňa v danej veci opakovane nekoná, vykonáva úkony raz za pol roka,
vec nie je po 6 a pol roku ukončená... Navrhovateľka má 65 rokov, žije v Kanade a odporca
má 75 rokov. Keďže práva sťažovateľa na rýchly a spravodlivý proces boli porušené,
vznikla jej touto nečinnosťou Okresného súdu Trenčín nemajetková ujma. Sťažovateľka
požaduje primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky vo výške 20.000 Eur... Sťažovateľka túto požiadavku odôvodňuje tým, že ide
o konanie, ktorého predmetom je uplatnenie jej práva na finančné vyporiadanie po rozvode
manželov. Tým, že súd vo veci bezdôvodne nekoná, boli práva sťažovateľky významne
poškodené...“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 21C 42/2006
porušil právo M. G. , aby sa jej vec prerokovalo bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Trenčín a Krajskému súdu Trenčín v konaní pod sp. zn.
21C 42/2006 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je
Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresnému súdu Trenčín ukladá zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia
na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, ako aj
postupom krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 21 Cb 42/2006.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu 14. novembra 2012 okresný súd vo veci už meritórne rozhodol a na základe
odvolania sťažovateľky i odporcu bolo už vedené odvolacie konanie krajským súdom (vec
bola predložená krajskému súdu na odvolacie konanie 19. apríla 2012).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už objektívne nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v namietanom konaní, keďže okresný súd už vo veci nekonal,
čím je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti okresnému súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho označeného základného práva aj
postupom krajského súdu, je namieste konštatovať, že krajský súd ako odvolací súd vo veci
konal počnúc od 19. apríla 2012 a odvolacie konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu 14. novembra 2012 trvalo necelých sedem mesiacov.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľka nepodala sťažnosť
na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu pred doručením jej sťažnosti ústavnému
súdu 14. novembra 2012 [sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“)].
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak
sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred
všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl.
8 ods. 2 ústavy (napr. IV. ÚS 53/03, IV. ÚS 278/04).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nepodala predsedovi okresného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a z obsahu sťažnosti
nevyplývajú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by ústavný súd
mohol upustiť od splnenia podmienky prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch).
Za takýto dôvod hodný osobitného zreteľa v tomto prípade nemožno považovať ani celkovú
dobu trvania označeného súdneho konania a jeho doterajší priebeh.
Na základe uvedeného a v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03,
IV. ÚS 152/03, III. ÚS 304/04, I. ÚS 71/08) dospel ústavný súd k záveru, že je naplnený
dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti krajskému súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť z dôvodu nevyčerpania
dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jej základného práva.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Zo spisu okresného súdu vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 21 C 42/2006 vo veci konal okresný súd od 16. marca 2006 do 1. júna 2010
(v trvaní štyroch rokov a necelých troch mesiacov), krajský súd ako súd odvolací od 1. júna
2010 do 11. januára 2011 (v trvaní necelých osem mesiacov), po zrušení prvého rozsudku
okresného súdu a vrátení veci opätovne vo veci konal okresný súd od 11. januára 2011
do 19. apríla 2012 (v trvaní jedného roka a troch mesiacov) a následne konal krajský súd
v odvolacom konaní od 19. apríla 2012 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu
14. novembra 2012 a následne do 12. decembra 2012 (v trvaní necelých osem mesiacov),
keď vo veci rozhodol tak, že potvrdil druhý rozsudok okresného súdu a zároveň pristúpil
k doručovaniu svojho rozhodnutia účastníkom konania, resp. ich zástupcom.
Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní konania ako celku (teda postupu
okresného súdu v spojení s postupom krajského súdu) je namieste hodnotiť postup
okresného súdu v čase od 16. marca 2006 do 11. januára 2011 (vrátane prvého odvolacieho
konania vedeného krajských súdom) ako neefektívne, uvedené však vzhľadom na celkovú
dĺžku konania a najmä vzhľadom na to, že ďalší postup okresného súdu ani krajského súdu
sa nevyznačuje nečinnosťou či neefektívnou činnosťou, nie je možné ustáliť
v posudzovanom konaní ako celku takú nečinnosť či neefektívnu činnosť, ktorá by mohla
dosahovať ústavnoprávny rozmer. Preto je daný aj ďalší dôvod na odmietnutie tejto
sťažnosti proti okresnému súdu, ako aj krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky
v celom rozsahu odmietol a ďalšími jej nárokmi sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013