Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 150/2013
PDF · 225.88 KB
No categories available
I. ÚS 150/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 78/2012 z 22.
augusta 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Levice a jeho uznesením
sp. zn. 7 Er 152/2007 zo 7. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 11 CoE 78/2012 z 22. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“) v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 7 Er 152/2007 zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento
povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky
a v nadväznosti na rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté
rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s.,
B., ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní
vedenom okresným súdom. Okresný súd ako súd exekučný rozhodol napadnutým
rozhodnutím (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom konaní/exekúcii tak, že exekúciu
zastavil. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo druhostupňovým krajským súdom
v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne, a to predovšetkým z dôvodu, že oba
súdy vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského
súdu na konanie za nekalú zmluvnú podmienku, ktorá v spojení s ďalšími nekalými
podmienkami obsiahnutými v zmluve o úvere ako spotrebiteľskej zmluve spôsobovala
značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníka ako spotrebiteľa a sťažovateľky ako
silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých
rovín.
3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené
tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu,
Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému
všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten
dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. ... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.
3.2 V ďalšom sťažovateľka namieta v postupe napadnutých všeobecných súdov, že
nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na konanie
o prejudiciálnej otázke, keď poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej
aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu
skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie».
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.
I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich
sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach
odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.
11. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa
stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym
dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh
medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie
rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.
V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky
týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod
32 a tam citovaná judikatúra).
12. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
13. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho
opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1
ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).
14. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,
ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
15. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných
prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí
aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu
prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť
s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.
16. Už v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.
nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“,
ústavný súd poukázal na to, že čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ, z ktorého vyplýva, že
smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli
prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá,
povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy
o fungovaní EÚ [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb.
s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)].
Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za ustanovených podmienok)
majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva
vnútroštátnym súdnym orgánom.
17. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia
všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20
uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008)
a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.
18. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de
Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07).
19. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
21. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
22. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal
spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom
na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej
otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru
položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené
predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
23. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
24. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd
postupoval v predmetnej veci ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní
potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Svoje rozhodnutie
oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
vopred zvoleného rozhodcovského súdu na konanie, bez možnosti inej voľby, ktoré vyložil
v kontexte podmienok vnútroštátnej legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských
práv. Ústavný súd takýto postup všeobecného súdu hodnotí ako ústavne
konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať
predmetný prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem, ani opätovne
podrobiť revízii napadnuté rozhodnutie krajského súdu so zámerom vylepšiť jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto by
nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov v nich
prijatých s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).
25. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,
ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného
na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení
(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Inými
slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie konkrétnych okolností posudzovaného
prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti
odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
26. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
27. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
28. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásadu
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
29. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnenej nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013