Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 207/2013
PDF · 198.28 KB
No categories available
IV. ÚS 207/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Kanada, zastúpenej advokátom JUDr. E. Ž., K.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012
doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.
12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“)
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co/74/2011-512
zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol
potvrdený ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. 12 C/271/04- 487 z 1. apríla
2011, mala byť sťažovateľka zbavená práva získať spoluvlastnícky podiel k pozemkom
po svojom nebohom otcovi v rámci dedičského konania.
Sťažovateľka uviedla, že napadnutým prvostupňovým rozsudkom bola zamietnutá jej
žaloba o určenie predmetu dedičstva po tom, čo okresný súd dospel k záveru, že
nepreukázala, že jej otec „J. B. je tým istým J. B., ktorý je zapísaný ako väčšinový
spoluvlastník (podiel 9764/10740) predmetných pozemkov v liste vlastníctva na správe
katastra“.
Podľa sťažovateľky „O nespravodlivom procese, a to konkrétne v otázke
objektívneho hodnotenia dôkazov svedčia jednak dôkazy samotné a jednak skutočnosť, že
1. rozsudok OS Prešov (z 2. 7. 2007) vyhovel mojej žalobe a pokladal za nespornú totožnosť
môjho otca s osobou zapísanou ako spoluvlastník. Svoj názor zmenil po zrušujúcom
rozsudku KS v Prešove (z 25. 5. 2009) s odôvodnením, že je viazaný názorom odvolacieho
súdu.“.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd „hodnotil dôkazy neobjektívne a účelovo preto, že
na predmetných pozemkoch sú vybudované rodinné domy aj tretích osôb, ktoré si pozemky
zakúpili od žalovaných v 5. a 6. rade, t. j. tých, ktorí si nechali k pozemkom podvodne
notárky osvedčiť vydržanie vlastníctva, pozemky rozparcelovali na stavebné a rozpredali“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že jej otec sa v roku 1946 vysťahoval s manželkou a ňou
ako jedinou dcérou do Kanady. O jeho spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ktoré sa
vytvorili z pôvodnej pozemnoknižnej parcely a boli evidované na LV č..., „sa rozpútal boj
v rodine jeho sestry po novembri v r. 1989“. Na preukázanie skutočnosti, že jej otec bol
spoluvlastníkom sporných pozemkov, sťažovateľka poukazuje na viaceré dôkazy, ktoré
v konaní pred všeobecnými súdmi predložila, pričom podrobne vysvetľuje, za akých
okolností došlo k spísaniu osvedčenia o ich vydržaní žalovanou v 1. rade a žalovanými
v 5. a 6. rade.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej opisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi
s tým, že «Prvým rozsudkom z 2. 7. 2007, č. k. 12 C 271/2004, OS Prešov vyhovel mojej
žalobe a určil, že tam uvedené pozemky, nachádzajúce sa v kat. území N., ktoré sa vytvorili
z pôvodnej parcely č. 832/1, patria do dedičstva po mojom nebohom otcovi.
Odvolací súd, KS v Prešove, najprv zvolal pojednávanie vo veci a pre neprítomnosť
F. H. ho odročil (jeho pobyt nepoznala ani manželka). Následne bez pojednávania KS
v Prešove uznesením z 25. 5. 2009, č. k. 1 Co/173/07 rozsudok OS Prešov zrušil a vrátil
na nové konanie. Ako hlavný dôvod uviedol, že sa nestotožňuje s názorom OS Prešov, lebo
som síce dokázala, že J. B. je môj otec, ale nedokázala som, že ide o toho J. B., ktorý je
uvedený vo výpise z pozemkovej knihy, keďže v PK nie je uvedený dátum narodenia J. B.
(Čo je známy stav v pozemkových knihách.)
Týmto právnym názorom bez bližšieho odôvodnenia znegoval všetky písomné
tvrdenia samotných príslušníkov rodiny i uznania účastníkov a názor pokladal OS Prešov
za záväzný.
OS Prešov vykonal v novom konaní ďalšie dôkazy na moje návrhy:
- Správa kat. Prešov oznámila súdu, že u nej sa nenachádza kúpna zmluva pod č. čd.
2125 zo dňa 9. júla 1920 (na základe ktorej v tento deň podľa výpisu z pozemkovej knihy
nadobudli po jednej polovici nehnuteľnosti J. B. a jeho sestra M. G. rod. B. (poznámka: súd
neskôr v novom rozsudku konštatoval, že ide o jeho sestru),
- Ministerstvo vnútra SR, štátny archív v Prešove, oznámilo listom z 10. 3. 2010, že
v období rokov 1896 - 1906 sa vo F. narodil iba jeden človek s menom J. B., a to
15. 9. 1905, a ďalej že jeho otec (po preklade do slovenčiny) sa volá J. B. a matka je M.
rodená V. Okrem toho pre úplnosť predložilo MV SR aj výpis z matriky z r. 1900, kde sa
nachádza osoba s čiastočnou zhodou mena, a to „J. B. K.“. Je to síce iné meno, ale súdu
poslúžilo na pochybnosti, hoci nik z účastníkov takú osobu nepozná.
- Bol vypočutý svedok M. V., znalý rodinných pomerov a ten uviedol, že v r. 1964 bol
môj otec J. B. v P. a vo F. (rodnej obci), rozprával mu, že bol vo F. a že má tam ešte
pozemky, ktoré zobral štát.
Tieto ďalšie dôkazy v spojení s tými, ktoré už v súdnom spise boli, a to aj vzhľadom
na prvý, vyhovujúci rozsudok OS Prešov, poukazovali bez akejkoľvek pochybnosti na to, že
môj nebohý otec je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a patria teda do dedičstva.
Napriek tomu OS Prešov rozsudkom z 1. 4. 2011 žalobu zamietol s poukazom na to,
že som nedokázala, že môj otec je tým J. B., ktorý je zapísaný ako vlastník v pozemkovej
knihe. Súd v odôvodnení aj uvádza, že bol viazaný právnym názorom KS v Prešove pri
hodnotení dôkazov.
Proti v poradí druhému (tento krát nevyhovujúcemu) rozsudku OS Prešov som sa
odvolala podaním z 19. 5. 2011, ale Krajský súd v Prešove tento rozsudok potvrdil
so stručným stotožnením sa s právnym názorom OS Prešov.».
Sťažovateľka je presvedčená, že výpovedná hodnota ňou predložených dôkazov bola
postačujúca na unesenie dôkazného bremena, a preto preukázala, že jej právny predchodca
bol pozemnoknižným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vzhľadom na to označuje
rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu za arbitrárny
a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, za účelový.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva
podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil do rozhodnutia vo veci samej
vykonateľnosť označených rozsudkov súdov oboch stupňov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnostných námietok je tvrdenie, že rozsudok okresného súdu č. k.
12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. 18 Co/74/2011-512
zo 7. decembra 2011, ktorým bol ako vecne správny potvrdený prvostupňový rozsudok
o zamietnutí žaloby sťažovateľky o určenie predmetu dedičstva, sú arbitrárne, pretože
ignorujú dôkazy jednoznačne svedčiace v prospech sťažovateľky (v konaní pred
všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobkyne).
Sťažovateľka sa prostredníctvom argumentácie obsiahnutej v sťažnosti domáha
ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom jej argumentácia je v zásade
totožná s obsahom jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Zo zistení ústavného
súdu vyplýva, že generálny prokurátor podal 5. novembra 2012 mimoriadne dovolanie
sp. zn. VI/1 Pz 375/12 proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 18 Co/74/2011-512
zo 7. decembra 2011. Súdny spis sa v čase predbežného prerokovania sťažnosti nachádza
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku
najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.
Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 86/2013).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu a zároveň jej námietky boli na základe podaného podnetu
premietnuté aj do mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora smerujúceho proti tým
istým rozhodnutiam, proti ktorým smeruje aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu, ako
aj s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je konanie
o mimoriadnom dovolaní skončené, je potrebné sťažnosť považovať za neprípustnú, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu
k okresnému súdu, ako aj ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Podaním mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom vznikol stav, keď by
o veci sťažovateľky mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch
rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 192/2011).
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, IV. ÚS 86/2013), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania, resp. mimoriadneho dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.
Súbežné podanie dovolania, resp. mimoriadneho dovolania a sťažnosti ústavnému
súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc
ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom
prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania,
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu krajského súdu, ibaže by to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučovali. Preto v prípade, ak by v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora nedošlo k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia (teda
aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je daná právomoc ústavného súdu
tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia, a zákonná
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia
najvyššieho súdu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, jeho body 51, 53, 54, a tiež
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010
a III. ÚS 192/2011).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o mimoriadnom dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie
sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní za obvyklých
podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už
neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011 a rozsudku krajského súdu
č. k. 18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra 2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2013