Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 207/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Kanada, zastúpenej advokátom JUDr. E. Ž., K.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -487 z 1. apríla 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -512 zo 7. decembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012

doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-487 z 1. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“)

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -512

zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. - 487 z 1. apríla

2011, mala byť sťažovateľka zbavená práva získať spoluvlastnícky podiel k pozemkom

po svojom nebohom otcovi v rámci dedičského konania.

Sťažovateľka uviedla, že napadnutým prvostupňovým rozsudkom bola zamietnutá jej

žaloba o určenie predmetu dedičstva po tom, čo okresný súd dospel k záveru, že

nepreukázala, že jej otec „J. B. je tým istým J. B., ktorý je zapísaný ako väčšinový

spoluvlastník (podiel 9764/10740) predmetných pozemkov v liste vlastníctva na správe

katastra“.

Podľa sťažovateľky „O nespravodlivom procese, a to konkrétne v otázke

objektívneho hodnotenia dôkazov svedčia jednak dôkazy samotné a jednak skutočnosť, že

1. rozsudok OS Prešov (z 2. 7. 2007) vyhovel mojej žalobe a pokladal za nespornú totožnosť

môjho otca s osobou zapísanou ako spoluvlastník. Svoj názor zmenil po zrušujúcom

rozsudku KS v Prešove (z 25. 5. 2009) s odôvodnením, že je viazaný názorom odvolacieho

súdu.“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd „hodnotil dôkazy neobjektívne a účelovo preto, že

na predmetných pozemkoch sú vybudované rodinné domy aj tretích osôb, ktoré si pozemky

zakúpili od žalovaných v 5. a 6. rade, t. j. tých, ktorí si nechali k pozemkom podvodne

notárky osvedčiť vydržanie vlastníctva, pozemky rozparcelovali na stavebné a rozpredali“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že jej otec sa v roku 1946 vysťahoval s manželkou a ňou

ako jedinou dcérou do Kanady. O jeho spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ktoré sa

vytvorili z pôvodnej pozemnoknižnej parcely a boli evidované na LV č..., „sa rozpútal boj

v rodine jeho sestry po novembri v r. 1989“. Na preukázanie skutočnosti, že jej otec bol

spoluvlastníkom sporných pozemkov, sťažovateľka poukazuje na viaceré dôkazy, ktoré

v konaní pred všeobecnými súdmi predložila, pričom podrobne vysvetľuje, za akých

okolností došlo k spísaniu osvedčenia o ich vydržaní žalovanou v 1. rade a žalovanými

v 5. a 6. rade.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej opisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi

s tým, že «Prvým rozsudkom z 2. 7. 2007, č. k. , OS Prešov vyhovel mojej

žalobe a určil, že tam uvedené pozemky, nachádzajúce sa v kat. území N., ktoré sa vytvorili

z pôvodnej parcely č. 832/1, patria do dedičstva po mojom nebohom otcovi.

Odvolací súd, KS v Prešove, najprv zvolal pojednávanie vo veci a pre neprítomnosť

F. H. ho odročil (jeho pobyt nepoznala ani manželka). Následne bez pojednávania KS

v Prešove uznesením z 25. 5. 2009, č. k. rozsudok OS Prešov zrušil a vrátil

na nové konanie. Ako hlavný dôvod uviedol, že sa nestotožňuje s názorom OS Prešov, lebo

som síce dokázala, že J. B. je môj otec, ale nedokázala som, že ide o toho J. B., ktorý je

uvedený vo výpise z pozemkovej knihy, keďže v PK nie je uvedený dátum narodenia J. B.

(Čo je známy stav v pozemkových knihách.)

Týmto právnym názorom bez bližšieho odôvodnenia znegoval všetky písomné

tvrdenia samotných príslušníkov rodiny i uznania účastníkov a názor pokladal OS Prešov

za záväzný.

OS Prešov vykonal v novom konaní ďalšie dôkazy na moje návrhy:

- Správa kat. Prešov oznámila súdu, že u nej sa nenachádza kúpna zmluva pod č. čd.

2125 zo dňa 9. júla 1920 (na základe ktorej v tento deň podľa výpisu z pozemkovej knihy

nadobudli po jednej polovici nehnuteľnosti J. B. a jeho sestra M. G. rod. B. (poznámka: súd

neskôr v novom rozsudku konštatoval, že ide o jeho sestru),

- Ministerstvo vnútra SR, štátny archív v Prešove, oznámilo listom z 10. 3. 2010, že

v období rokov 1896 - 1906 sa vo F. narodil iba jeden človek s menom J. B., a to

15. 9. 1905, a ďalej že jeho otec (po preklade do slovenčiny) sa volá J. B. a matka je M.

rodená V. Okrem toho pre úplnosť predložilo MV SR aj výpis z matriky z r. 1900, kde sa

nachádza osoba s čiastočnou zhodou mena, a to „J. B. K.“. Je to síce iné meno, ale súdu

poslúžilo na pochybnosti, hoci nik z účastníkov takú osobu nepozná.

- Bol vypočutý svedok M. V., znalý rodinných pomerov a ten uviedol, že v r. 1964 bol

môj otec J. B. v P. a vo F. (rodnej obci), rozprával mu, že bol vo F. a že má tam ešte

pozemky, ktoré zobral štát.

Tieto ďalšie dôkazy v spojení s tými, ktoré už v súdnom spise boli, a to aj vzhľadom

na prvý, vyhovujúci rozsudok OS Prešov, poukazovali bez akejkoľvek pochybnosti na to, že

môj nebohý otec je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a patria teda do dedičstva.

Napriek tomu OS Prešov rozsudkom z 1. 4. 2011 žalobu zamietol s poukazom na to,

že som nedokázala, že môj otec je tým J. B., ktorý je zapísaný ako vlastník v pozemkovej

knihe. Súd v odôvodnení aj uvádza, že bol viazaný právnym názorom KS v Prešove pri

hodnotení dôkazov.

Proti v poradí druhému (tento krát nevyhovujúcemu) rozsudku OS Prešov som sa

odvolala podaním z 19. 5. 2011, ale Krajský súd v Prešove tento rozsudok potvrdil

so stručným stotožnením sa s právnym názorom OS Prešov.».

Sťažovateľka je presvedčená, že výpovedná hodnota ňou predložených dôkazov bola

postačujúca na unesenie dôkazného bremena, a preto preukázala, že jej právny predchodca

bol pozemnoknižným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vzhľadom na to označuje

rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu za arbitrárny

a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, za účelový.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva

podľa a , ako aj právo podľa dohovoru. Ďalej navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil do rozhodnutia vo veci samej

vykonateľnosť označených rozsudkov súdov oboch stupňov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnostných námietok je tvrdenie, že rozsudok okresného súdu č. k.

-487 z 1. apríla 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. -512

zo 7. decembra 2011, ktorým bol ako vecne správny potvrdený prvostupňový rozsudok

o zamietnutí žaloby sťažovateľky o určenie predmetu dedičstva, sú arbitrárne, pretože

ignorujú dôkazy jednoznačne svedčiace v prospech sťažovateľky (v konaní pred

všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobkyne).

Sťažovateľka sa prostredníctvom argumentácie obsiahnutej v sťažnosti domáha

ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom jej argumentácia je v zásade

totožná s obsahom jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Zo zistení ústavného

súdu vyplýva, že generálny prokurátor podal 5. novembra 2012 mimoriadne dovolanie

sp. zn. VI/1 Pz 375/12 proti rozsudku okresného súdu č. k. -487 z 1. apríla 2011

v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. -512

zo 7. decembra 2011. Súdny spis sa v čase predbežného prerokovania sťažnosti nachádza

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa

najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu a zároveň jej námietky boli na základe podaného podnetu

premietnuté aj do mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora smerujúceho proti tým

istým rozhodnutiam, proti ktorým smeruje aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu, ako

aj s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je konanie

o mimoriadnom dovolaní skončené, je potrebné sťažnosť považovať za neprípustnú, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu

k okresnému súdu, ako aj ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Podaním mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom vznikol stav, keď by

o veci sťažovateľky mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch

rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania, resp. mimoriadneho dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.

Súbežné podanie dovolania, resp. mimoriadneho dovolania a sťažnosti ústavnému

súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc

ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom

prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania,

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu krajského súdu, ibaže by to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučovali. Preto v prípade, ak by v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora nedošlo k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia (teda

aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je daná právomoc ústavného súdu

tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia, a zákonná

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia

najvyššieho súdu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, jeho body 51, 53, 54, a tiež

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ,

a ).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o mimoriadnom dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie

sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní za obvyklých

podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už

neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku okresného súdu č. k. -487 z 1. apríla 2011 a rozsudku krajského súdu

č. k. -512 zo 7. decembra 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013