Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., C., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa doc. JUDr. B.

F., PhD., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu i inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho opravným

uznesením z 3. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

doc. JUDr. B. F., PhD., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu i inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009 (ďalej len „opravné

uznesenie z 3. decembra 2009“) a postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (ďalej len

„uznesenie z 25. októbra 2012“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Sťažovateľ sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia finančnej čiastky v sume

66.387,84 EUR s príslušenstvom vyplývajúcej z platnej zmenky. Žalovaní boli ručitelia

(avalisti) z blankozmenky na rad vystavenej spoločnosťou P... dňa 29. 5. 1998 v prospech

spoločnosti D... so splatnosťou po vyplnení v súlade s vyplňovacím zmluvným právom.

Zmenka bola dňa 13. 12. 2000 predložená na úhradu priamemu dlžníkovi ako aj avalistom

– žalovaným. Postúpením na rad indosamentom sa vlastníkom zmenky stal žalobca. Zmenka

nebola uhradená, a z tohto dôvodu bola uplatnená súdnou cestou.“

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 26. júla 2004, ktorým žalovaných

zaviazal na finančnému plnenie zo zmenky. Žalovaní podali proti nemu v zákonnej

lehote námietky. Krajský súd v právnej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 2. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že

zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 26. júla 2004 zrušil a návrh zamietol.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu v zákonnej lehote odvolanie. Počas

občianskeho súdneho konania sťažovateľka tiež podala návrh na zámenu účastníka konania

na strane žalobcu, ktorý odôvodnila indosamentom, ktorým boli práva zo zmenky

prevedené na Ing. J. R. Krajský súd uznesením zámenu účastníka konania na strane žalobcu

pripustil. Po podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu vo veci zámeny účastníkov

konania najvyšší súd uznesením sp. zn. zrušil rozhodnutie krajského súdu.

Na základe uvedeného sa podľa sťažovateľky žalobcom stala sťažovateľka ako pôvodná

vlastníčka zmenky.

Sťažovateľka vytýka súdom konajúcim v jej právnej veci, že vydali rozhodnutia,

ktorými „zrušili zmenkový platobný rozkaz a následne konanie zastavili z údajne

procesných dôvodov, t. j. strata vecnej legitimácie z vlastníckych práv k zmenke. Podľa

zmenkového a šekového zákona takéto rozhodnutie presahuje právomoc súdu, pretože nie je

možné zastaviť konanie pre pochybnosť v indosácii, a tým vyhlásiť neplatnosť zmenky.

Zmenka je podľa svojho obsahu (originál v spise) platná a bezchybná... Podľa zmenkového

práva, ak je pochybnosť o indosácii – vo vlastníckom vzťahu označených osôb postupom v

rade, stáva sa vlastníkom tá osoba, ktorá je následne označená na alongu alebo zmenke ako

vlastník, a tým jej vznikajú všetky práva zo zmenky.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Zastávame názor, v spojitosti s citovaným

zákonom, že už pri rozhodnutí o zmenkovom platobnom rozkaze Krajským súdom Banská

Bystrica, po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky na nové konanie sp. zn.:

3Zm/110/03-Sn-266 zo dňa 2. 4. 2009 tým, že vydal rozhodnutie o zamietnutí návrhu (čiže

uplatneného práva zo zmenky jej vlastníkom) došlo prinajmenšom k porušeniu zmenkového

a šekového zákona, pretože v zmysle tohto zákona vlastník zmenky nemôže stratiť svoje

práva zo zmenky, pokiaľ ich uplatnil v zákonnej lehote a zmenka nie je ničotná. Preto aj

tento súd mal ďalej konať s následným vlastníkom (v tomto prípade pôvodný žalobca – je

vyznačený na zmenke ako vlastník pre plnenie na rad), a nie konanie zastaviť

s odôvodnením, že po nepripustení do konania stratil legitimáciu. Ide o osobu, ktorá podala

návrh na začatie konania o zmenkovom platobnom rozkaze.“

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu

z 27. augusta 2009“) v prospech sťažovateľky tak, že predmetný rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne opravným uznesením z 3. decembra 2009

najvyšší súd zmenil v neprospech sťažovateľky výrok tohto rozsudku tak, že rozsudok

krajského súdu potvrdil. Uvedeným postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní bola

„sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa ods. l SR, ako aj práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd opravným uznesením z 3. decembra 2009

„modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný

materiálnoprávny význam. Opravným uznesením došlo k úplnému potvrdeniu správnosti

rozsudku krajského súdu čo malo za následok zastavenie konania o majetkovom práve

žalobcu. Opísaná modifikácia v spojení s argumentmi uvedenými v ďalšom texte spôsobila,

že sa žalobcovi postupom porušovateľa odňala možnosť konať pred súdom. Postup podľa

môže súd aplikovať len v prípade, ak je potrebné

opraviť chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti vo výroku rozsudku (resp.

v záhlaví, odôvodnení, poučení a pod.), pričom zákon má na mysli výlučne zjavné

nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo v písomnom vyhotovení rozsudku –

pisárske chyby, omyly v súčtoch a podobne. Je neprípustné, aby súd podľa ust.

menil obsah rozsudku.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentovala, že z obsahu odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 nevyplýva, že rozsudok krajského súdu je potrebné ako

vecne správny potvrdiť. Naopak, najvyšší súd dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru krajského súdu, pričom v otázke procesného nástupníctva potvrdil

irelevanciu existencie zmluvy o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho

zákonníka uzavretej medzi sťažovateľkou a Ing. J. R., a teda krajský súd má podľa

sťažovateľky v konaní pokračovať pre vadu v indosácii zmenky s pôvodným žalobcom –

sťažovateľkou.

Sťažovateľka v snahe domôcť sa ochrany svojich práv iniciovala dovolacie konanie.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením z 25. októbra 2012 tak, že jej

dovolanie odmietol. V predmetnom rozhodnutí sa najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky

vôbec nevysporiadal s právnymi výhradami sťažovateľky k aplikácii a interpretácii práva

súdmi nižšieho stupňa a osobitne ustanovení Zmenkový a šekový

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový a šekový zákon“) a súčasne sa

odmietol zaoberať aj zásadným problémom „opravy“ súdneho rozhodnutia vo výrokovej

časti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 25. marca 2013 a označenom ako „Doplnenie

právnej argumentácie“ sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd pri

rozhodovaní v jej právnej veci zrejme vychádzal z nesprávneho skutkového stavu, keďže

existuje pochybnosť o obsahu zmenky, ktorej fotokópia sa nachádza v súdnom spise,

na ktorej podľa sťažovateľky chýba jej spodná časť obsahujúca podpis indosatára a miesto

a dátum vystavenia zmenky.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: medzi žalobcom:

T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s

príslušenstvom porušené bolo.

2) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

(opravným uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. 12. 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn.: medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2)

Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s príslušenstvom porušené bolo.

3) Zrušuje sa opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 3. 12. 2009 vydané v konaní vedenom medzi žalobcom: T... a

žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s

príslušenstvom v celom rozsahu bez náhrady.

4) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: medzi

žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,-

EUR s príslušenstvom porušené bolo.

5) Základné právo spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

(opravným uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn.: medzi žalobcom: T... a žalovaným: 1) Ing. J. Š... a

2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84 EUR s príslušenstvom porušené bolo.

6) Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 25. 10. 2012 vydané v konaní vedenom medzi žalobcom: T... a

žalovaným: 1) Ing. J. Š... a 2) Ing. I. U... o zaplatenie istiny 66.387,84,- EUR s

príslušenstvom v celom rozsahu a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

7) Spoločnosti T... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR (slovom

tristo eur), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti T... trovy

konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho

zástupcu F., s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietal

primárne porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní a jeho opravným

uznesením z 3. decembra 2009, ktorým opravil výrok rozsudku najvyššieho súdu

z 27. augusta 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho

uznesením z 25. októbra 2012, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

z 25. októbra 2012

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu a jeho

uznesením z 25. októbra 2012, ktorým odmietol jej dovolanie ako neprípustné, keďže sa

vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie ustanovení

zmenkového a šekového zákona a súčasne sa nezaoberal ani zásadným problémom

opravného uznesenia z 3. decembra 2009, a teda neodstránil pochybenia, ktorých sa

predtým dopustili krajský súd ako súd prvého stupňa a najvyšší súd ako odvolací súd

v predchádzajúcom konaní v právnej veci sťažovateľky.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 25. októbra 2012 mohlo v danom prípade

dôjsť k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo

možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou

označených práv.

Najvyšší súd v uznesení z 25. októbra 2012 k námietkam sťažovateľky v relevantnej

časti odôvodnenia uviedol:

«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom (síce najskôr so zrejmou

nesprávnosťou v prvom výroku vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, kde omylom

uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu „zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie“,

ktorú ale na návrh súdu prvého stupňa, ktorý túto zrejmú nesprávnosť zistil, odstránil

opravným uznesením v súlade so zákonom, tak, že správne znenie výroku vo veci samej je:

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa „potvrdzuje“). V zmysle ustanovenia

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( )

alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho

súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

rozhodnutí. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa v znení opravného uznesenia, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania

nevyslovil, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení

až 3 .

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené.

Dovolateľ (žalobca) namietal vadu konania podľa , ktorú videl

v tom, že odvolací súd opravným uznesením modifikoval v celosti pre žalobcu pozitívny

výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Táto modifikácia

podľa dovolateľa spôsobila, že žalobcovi sa postupom odvolacieho súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Podľa účinného v čase vydania opravného uznesenia, súd kedykoľvek aj

bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

žiada, aby súdne rozhodnutie bolo určité, jasné

a formálne bezchybné. Nemožno však celkom vylúčiť, aby sa chyby a nesprávnosti dostali

do rozsudku. Také nedostatky je preto žiadúce odstrániť. Tu ale narážame na zásadu

procesného práva, že len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Medzi týmito dvoma zákonnými požiadavkami je rozpor a rieši ho ustanovenie § 164

takým spôsobom, že oprávňuje opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu chyby

vpísaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Ide o chyby technického rázu nemajúce

podstatnejší význam. Musí teda ísť o celkom zjavne spoznateľné pochybenia (napr.

z rozporu výroku a odôvodnenia). V prípade iných zrejmých nesprávností sa jedná o také

chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní,

tzn. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činností

osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému

zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho

odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.

Opraviť možno výrok rozsudku, jeho odôvodnenie i poučenie. V prípade, ak sa

opravuje výrok rozsudku, musí sa tak urobiť opravným uznesením. V prípade opravy

ostatných častí rozsudku môže sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd

za tým účelom od účastníkov vyžiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má možnosť odložiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, pokiaľ opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť, aby

sa predišlo výkonu chybného výroku. Opravné uznesenie, ktorým sa upravuje výrok

rozsudku treba doručiť do vlastných rúk účastníkov konania.

V danom prípade išlo jednoznačne o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení

rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290), ktorá:

1.) je zjavná z porovnania tohto chybného výroku (prvý výrok výrokovej časti)

s odôvodnením (strana 6, odsek štvrtý), v ktorom je jasne uvedené, že odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil podľa ;

2.) táto zrejmá nesprávnosť, ktorej sa odvolací súd dopustil v písomnom vyhotovení

rozsudku je ďalej zjavná zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 288),

na ktorom bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok;

3.) o zjavnej nesprávnosti svedčí aj znenie druhého výroku výrokovej časti rozsudku

odvolacieho, súdu (č. l. 290), t. j. výroku o trovách odvolacieho konania v nadväznosti

na odôvodnenie toho výroku v poslednom odseku rozsudku odvolacieho súdu (posledná

strana), z ktorého je zjavný plný úspech žalovaných v odvolacom konaní. Je preto otázne,

prečo žalobca (dovolateľ) nenapadol aj nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu

o trovách odvolacieho konania (resp. neodôvodnil jeho napadnutie), veď aj z neho

bezpochyby vyplýva, že žalovaní mali v odvolacom konaní úspech, čo vypovedá o tom, že

odvolací súd skutočne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ;

4.) a napokon to, že k výskytu tejto zrejmej nesprávnosti došlo len zjavným

a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo

k vyhotoveniu rozsudku odvolacieho súdu, zreteľne vyplýva aj z toho, že rozhodnutie

odvolacieho súdu má formu rozsudku, ktorý je ako forma rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle správne

v záhlaví označený slovom rozsudok. Ak by sa malo jednať, ako tvrdí dovolateľ,

o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, malo by rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia,

ako to vyplýva z ustanovenia , a uznesenie ako forma rozhodnutia by bola v tom

prípade uvedená v záhlaví dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Predmetná zrejmá nesprávnosť v prvom výroku výrokovej časti rozsudku

odvolacieho súdu (č. l. 290) bola správne odstránená odvolacím súdom vydaním opravného

uznesenia (č. l. 299) v súlade s citovaným ustanovením v nadväznosti na

ustanovenie pojednávajúce o tom, že pre konanie na odvolacom súde

platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, ak neustanovuje

inak. Inak ustanovuje v , tak že z použitia pred odvolacím súdom vylučuje

ustanovenia a , a . Použitie ustanovenia platí teda v

plnej miere i pre odvolacie konanie. Odvolací súd sa preto nedopustil dovolateľom

vytýkaného pochybenia, keď opravil zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho rozsudku

vydaním opravného uznesenia. Takýto postup odvolacieho súdu bol nevyhnutný z dôvodu

odstránenia tejto zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení jeho rozsudku a bol úplne v

súlade so zákonom.

Dovolací súd preto uzatvára, že nešlo o modifikáciu tvrdenú dovolateľom, v ktorej

vidí odňatie mu možnosti konať pred súdom, ale iba o opravu v súlade s ustanovením § 164

v spojení s ustanovením . Z toho vyplýva neexistencia dovolateľom

tvrdenej vady konania podľa .

Existenciu žiadnej inej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v ustanovení

, okrem už vyhodnotenej dovolacím súdom za nedôvodnú ( ),

dovolateľ neuvádza a ani nebola zistená dovolacím súdom.

Dovolateľ vzhliadol dovolací dôvod aj v . Za inú vadu,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci pritom považuje porušenie

procesného predpisu – odvolacím súdom. Konkrétne vytýka odvolacieho súdu, že

svojím postupom v odvolacom konaní porušil , keď vykonal opravu rozsudku tak,

že zmenil jeho obsah. Na to je potrebné uviesť, že odvolací súd nezmenil obsah svojho

rozhodnutia, obsah je jasný z odôvodnenia, z ktorého jednoznačne vyplýva, že odvolací súd

mienil rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, a aj ho potvrdil. Odvolací súd vydaním

opravného uznesenia len menil – opravoval zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho

potvrdzujúceho rozsudku, a konkrétne výrok vo veci samej - prvý výrok. V žiadnom prípade

sa preto aplikáciou ustanovenia nedopustil porušenia toho procesného predpisu,

ale opravu vykonal správne a v súlade so zákonom.

Dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj ustanovenie .

Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci ( )

je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm.

c) v spojení s veta prvá .

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c)

), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.»

Ústavný súd v zhode s najvyšším súdom poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. , ).

Podľa citovaného uznesenia z 25. októbra 2012 nezakladali námietky uplatnené

sťažovateľkou v dovolaní týkajúce sa nesprávnej modifikácie výroku rozsudku najvyššieho

súdu z 27. augusta 2009 vykonanej opravným uznesením z 3. decembra 2009 prípustnosť

dovolania podľa (ďalej aj „OSP“). Ani

námietka sťažovateľky týkajúca sa zmeny obsahu rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta

2009 vykonaním opravy jeho výroku nezakladala podľa najvyššieho súdu prípustnosť

dovolania podľa . Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho

posúdenia veci ako dovolacieho dôvodu podľa vznesenej

sťažovateľkou, táto síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti

dovolania (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov

krajského súdu). Napadnuté uznesenie z 25. októbra 2012 nie je zjavne neodôvodnené ani

arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok, najmä

vo veci preskúmania postupu odvolacieho súdu pri oprave výroku rozsudku najvyššieho

súdu z 27. augusta 2009.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je ani opravným súdom

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie

najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Uznesenie z 25. októbra 2012 nemôže byť

v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť

iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov pri oprave zrejmých nesprávností súdnych rozhodnutí.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho

opravným uznesením z 3. decembra 2009

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu

v odvolacom konaní a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009, ku ktorému malo

dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd svoj pôvodný výrok v rozsudku najvyššieho súdu

z 27. augusta 2009 (ktorým rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie) následne opravným uznesením z 3. decembra 2012 zmenil, keď rozsudok

krajského súdu potvrdil, a tak mu priznal opačný materiálnoprávny význam. Uvedenú

opravu najvyšší súd vykonal v zmysle prvej a druhej vety z dôvodu zrejmej

nesprávnosti v uvedenom výroku tohto rozhodnutia. Uvedeným postupom podľa

sťažovateľky jej najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom, keďže pôvodný výrok

rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 bol pre sťažovateľku pozitívny.

Uvedenú námietku sťažovateľky vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal najvyšší súd

v rámci dovolacieho konania a s poukazom na znenie , na formu súdneho

rozhodnutia (rozsudok) v odvolacom konaní, na výrok o trovách konania, na odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu z 27. augusta 2009 (odkazuje na rozsudok krajského súdu), ako

aj na zápisnicu o vyhlásení rozsudku dospel k záveru, že uvedený postup najvyššieho súdu

bol nevyhnutný a úplne v súlade so zákonom.

Ústavný súd tak po preskúmaní opravného uznesenia z 3. decembra 2009 dospel

k záveru, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku o oprave zrejmých nesprávností jednotlivých častí súdneho rozhodnutia

(v danom prípade výroku rozhodnutia), ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe

uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky sú v tomto smere

neopodstatnené. V nadväznosti na uvedené však ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že výrok súdneho rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia a musí presne, jasne

a zrozumiteľne formulovať závery, ku ktorým dospel všeobecný súd pri svojom

rozhodovaní. Preto je povinnosťou všeobecného súdu dôsledne rešpektovať požiadavky

určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku rozhodnutí, aby uvedeným postupom nebola

narušená právna istota účastníka konania, a to ani na krátky čas.

Argumentáciou sťažovateľky spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení jej

právnej veci krajským súdom a najvyšším súdom v odvolacom konaní, najmä chybnou

aplikáciou ustanovení zmenkového a šekového zákona, sa ústavný súd nezaoberal, keďže

v zmysle petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný, sťažovateľka žiadala nálezom vysloviť len porušenie označených práv

postupom najvyššieho súdu a jeho opravným uznesením z 3. decembra 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013