Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 140 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (758)II. ÚS 245/2013
PDF · 258.66 KB
No categories available
II. ÚS 245/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaniach vedených pod spisovými značkami: 17
Er 581/2010, 7 Er 906/2010, 7 Er 542/2010, 7 Er 466/2010, 10 Er 122/2011, 7 Er 69/2011,
10 Er 804/2010 a 15 Er 997/2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10951/2012 až
sp. zn. Rvp 10958/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 17 Er 581/2010, 7 Er 906/2010, 7 Er 542/2010, 7 Er 466/2010, 10 Er 122/2011, 7
Er 69/2011, 10 Er 804/2010 a 15 Er 997/2010 (ďalej aj „napadnuté konania“).
2. Zo sťažností vedených ústavným súdom (s takmer identickým obsahom,
s rozdielom len v označení povinného, čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených
konaní, pod ktorými sú konania vedené súdnym exekútorom) vyplýva, že sťažovateľka
(oprávnená, pozn.) osobitne podanými návrhmi požiadala zvoleného súdneho exekútora
o vykonanie exekúcií. Zvolený súdny exekútor, postupujúc podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), následne požiadal
okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, o ktorých okresný súd podľa
sťažovateľky doteraz nerozhodol. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uvádza: „V exekučnom konaní... je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.“
3. Sťažovateľka uvádza: „Porušovateľ napriek tomu, že vec ním prejednávaná;
- nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti;
- si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu...;
do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.“
Sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutých konaniach je okresný súd
neodôvodnene nečinný, resp. koná neefektívne, a preto podala 25. mája 2011 v zmysle
§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou
iniciovaných exekučných konaniach. Sťažovateľka k sťažnostiam nepriložila označené
sťažnosti adresované predsedovi okresného súdu.
Sťažovateľka uvádza chronológiu žiadostí o informácie o stave konaní
pred okresným súdom a sťažností na prieťahy v konaní, ktoré podala od 2. júla 2009 (ďalej
23. septembra 2009, 13. novembra 2009 atď.), a uvádza, že „Porušovateľ doposiaľ
neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv
sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi rad žiadostí, výziev
a sťažností“.
Uvedeným postupom okresného súdu v napadnutých konaniach malo podľa
sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.
4. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou
označené práva, prikáže okresnému súdu, aby v nich konal bez zbytočných prieťahov,
a zakáže okresnému súdu, aby pokračoval v diskriminácii. Sťažovateľka sa zároveň
domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
5. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10951/2012 až sp. zn. Rvp 10958/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
III.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
17. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
19. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide
o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa
§ 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto
lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
20. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade...
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených.
21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že nedôvodnou nečinnosťou
a neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v exekučných konaniach
pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií
boli porušené jej označené práva.
A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach
22. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
23. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
24. Ústavný súd dožiadaním od okresného súdu zistil tento stav konaní:
- konanie vedené pod sp. zn. 17 Er 581/2010 (Rvp 10951/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 4. augusta 2010 a uznesením sp. zn.
17 Er 581/2010 z 31. októbra 2011 v časti zastavené,
- konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 906/2010 (Rvp 10952/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 24. novembra 2010, uznesením sp. zn.
7 Er 906/2010 z 3. októbra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 524/2010 (Rvp 10953/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15. júla 2010, uznesením sp. zn.
7 Er 524/2010 z 20. septembra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 466/2010 (Rvp 10954/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 23. júna 2010, uznesením sp. zn.
7 Er 466/2010 z 23. marca 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 10 Er 122/2011 (Rvp 10955/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 22. februára 2011, uznesením sp. zn.
10 Er 122/2011 zo 17. októbra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 69/2011 (Rvp 10956/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 2. februára 2011, uznesením sp. zn.
7 Er 69/2011 zo 6. septembra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 10 Er 804/2010 (Rvp 10957/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 19. októbra 2010, uznesením sp. zn.
10 Er 804/2010 z 23. apríla 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnutá,
- konanie vedené pod sp. zn. 15 Er 997/2010 (Rvp 10958/2012) začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 21. decembra 2010, uznesením sp. zn.
15 Er 997/2010 z 3. novembra 2011 bolo konanie čiastočne zastavené a na zostávajúcu
sumu bolo dňa 24. mája 2012 vydané poverenie na vykonanie exekúcie.
25. Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažností ústavnému súdu (30. júla 2012)
trvala doba konania na všeobecných súdoch vo veci sp. zn. 17 Er 581/2010 24 mesiacov,
vo veci sp. zn. 7 Er 906/2010 20 mesiacov, vo veci sp. zn. 7 Er 524/2010 24 mesiacov,
vo veci sp. zn. 10 Er 122/2011 17 mesiacov a vo veci sp. zn. 7 Er 69/2011 17 mesiacov.
Vo veci sp. zn. 7 Er 466/2010, sp. zn. 10 Er 804/2010 a vo veci sp. zn.
15 Er 997/2010 sa sťažovateľka na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou osobne
podanou 30. júla 2012 až v čase, keď porušenie označeného základného práva
na všeobecnom súde, ktorý označila za účastníka konania, už netrvalo (o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté pred podaním sťažnosti), a teda právna
neistota sťažovateľky bola už odstránená.
26. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, spravidla návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený
(I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
27. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup
samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).
28. V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že
sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide
o stovky až tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd
konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky
čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie
[napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti
Nemecku (rozhodnutie komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann
a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri
aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3.].
Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre
ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac
nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami
až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a teda k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám.
Už uvedená doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí,
avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokovanej veci (porovnaj proces
argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN,
Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium,
2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9.). V prípadoch obdobných prerokovanej veci sa táto
doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad
a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy,
a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
29. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní
kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je
jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom),
o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho
konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú
zo správania sťažovateľky.
30. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu
dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu
vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva
do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných
prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred
dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd
v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení
porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom
čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým
osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej
právnej neistoty“.
V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných
prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak
existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).
31. Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaných
prípadov, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach
sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž
nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je
preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke,
ako aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní.
32. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom
ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia
prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená
v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.
V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu,
boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie
poverenia v danom prípade nevzťahovala.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní
by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).
33. Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len
s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného
článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
35. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00).
36. Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
a z jej argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti
(z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu okresného súdu dospel k záveru,
že z tohto postupu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky. Ústavný súd vzhľadom
na uvedené, a preto že dospel k záveru, že v sťažnosťami napadnutých konaniach nie sú
splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v týchto konaniach
nemohlo postupom okresného súdu dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
37. Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2013