Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 190/2013
PDF · 151.32 KB
No categories available
III. ÚS 190/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
445/2012 z 23. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013
doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 445/2012 z 23. januára 2013.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 24. marca 2011 podal
sťažovateľ okresnému súdu návrh, ktorým sa proti odporcovi domáhal určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy o prevode bytu spísanej formou notárskej zápisnice 17. apríla 2003. Okresný
súd rozsudkom č. k. 10 C/50/2011-50 zo 14. februára 2012 návrh sťažovateľa zamietol, čo
na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co/105/2012-66
z 30. mája 2012 potvrdil.
Dovolanie sťažovateľa odôvodnené tým, že mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože
odvolací súd prerokoval vec v jeho neprítomnosti bez nariadenia pojednávania, v ktorom
zároveň spochybnil úplnosť zistenia skutkového stavu veci aj právne posúdenie veci
odvolacím súdom, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je subjektívne presvedčený, že odmietnutím jeho
dovolania v dovolacom konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože „sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho
prospech“. Najvyšší súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou
zmluvou... prišiel o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil „porušenie namietaného
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým uznesením odporcu zo dňa
23. 01. 2013 sp. zn. 6 Cdo 445/2012, a aby vec odporcovi vrátil na ďalšie konanie, pretože
sťažovateľ chce vo veci dosiahnuť, aby mu v konečnom dôsledku bolo obnovené jeho
pôvodné vlastníctvo k predmetnému bytu, ktorý opísal v tejto sťažnosti“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne
neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II.
ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 445/2012 z 23. januára 2013, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu (potvrdzujúcemu rozsudok prvostupňového súdu), čo odôvodnil tým, že
„sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho prospech“ a že najvyšší
súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou zmluvou... prišiel
o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Zároveň je potrebné uviesť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu právo
na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08, III. ÚS 164/2011). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že predmetná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, osobitne posudzujúc
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP aj existenciu vád konania podľa § 237
OSP, pričom dospel k záveru, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť
dovolania...“, a preto „tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP...“, uvedeným postupom neporušil
označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu
o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až strane 4 zdôvodnený
dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Preto bez toho, aby ústavný súd podrobne
citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, po preskúmaní jeho
obsahu ho z ústavnoprávneho hľadiska hodnotí ako jasné, dostatočne odôvodnené
a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením práva sťažovateľa na súdnu ochranu, porušenie
ktorého namietal, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013