Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 190/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo

445/2012 z 23. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013

doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 24. marca 2011 podal

sťažovateľ okresnému súdu návrh, ktorým sa proti odporcovi domáhal určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy o prevode bytu spísanej formou notárskej zápisnice 17. apríla 2003. Okresný

súd rozsudkom č. k. -50 zo 14. februára 2012 návrh sťažovateľa zamietol, čo

na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -66

z 30. mája 2012 potvrdil.

Dovolanie sťažovateľa odôvodnené tým, že mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom podľa (ďalej len „OSP“), pretože

odvolací súd prerokoval vec v jeho neprítomnosti bez nariadenia pojednávania, v ktorom

zároveň spochybnil úplnosť zistenia skutkového stavu veci aj právne posúdenie veci

odvolacím súdom, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je subjektívne presvedčený, že odmietnutím jeho

dovolania v dovolacom konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , pretože „sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho

prospech“. Najvyšší súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou

zmluvou... prišiel o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil „porušenie namietaného

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým uznesením odporcu zo dňa

23. 01. 2013 sp. zn. , a aby vec odporcovi vrátil na ďalšie konanie, pretože

sťažovateľ chce vo veci dosiahnuť, aby mu v konečnom dôsledku bolo obnovené jeho

pôvodné vlastníctvo k predmetnému bytu, ktorý opísal v tejto sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, II.

ÚS 1/05 a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2013, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozsudku

odvolacieho súdu (potvrdzujúcemu rozsudok prvostupňového súdu), čo odôvodnil tým, že

„sa fakticky nedomohol žiadneho spravodlivého rozhodnutia v jeho prospech“ a že najvyšší

súd v podstate potvrdil „nezákonnosť toho, že ním namietanou kúpnou zmluvou... prišiel

o svoj vlastný byt a prakticky sa stal bezdomovcom“.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Zároveň je potrebné uviesť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu právo

na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že predmetná sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (mutatis mutandis napr. , , ).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, osobitne posudzujúc

podmienky prípustnosti dovolania podľa aj existenciu vád konania podľa

, pričom dospel k záveru, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť

dovolania...“, a preto „tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa

v spojení s ...“, uvedeným postupom neporušil

označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až strane 4 zdôvodnený

dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Preto bez toho, aby ústavný súd podrobne

citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, po preskúmaní jeho

obsahu ho z ústavnoprávneho hľadiska hodnotí ako jasné, dostatočne odôvodnené

a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v .

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením práva sťažovateľa na súdnu ochranu, porušenie

ktorého namietal, sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013