Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (193)I. ÚS 278/2013
PDF · 253.54 KB
No categories available
I. ÚS 278/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43
CoE 123/2012-44 z 19. júna 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 11 Er
3513/2007-29 z 10. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 43 CoE 123/2012-44 z 19.
júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Er 3513/2007-29 z 10. novembra
2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník
dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa
stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj
rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu, a to sp. zn.
SR 6661/06 z 8. januára 2007, bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením
č. k. 11 Er 3513/2007-29 z 10. novembra 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a rozhodol
o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky
svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne a návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd porušil
sťažovateľkou označené práva, najmä právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý
súdny proces tým, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú
interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že
„Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba
v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu
rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských
a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že
ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí
rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie (iný titul) je
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke
formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá
zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu
exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu a krajského súdu.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené
konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú
medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil
na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý
exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej
v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu
bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.
Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy
týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky,
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou
zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom,
pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podstatnom dôvodil: «Po zhodnotení
skutočností, zistených z predloženého spisu, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého
stupňa v tom. že zmluva o úvere zo dňa 14. 11. 2005 (č. l. 25-26 spisu) v tomto prípade je
zmluvou spotrebiteľskou. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou
úpravou SR a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku
z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom. Zároveň v týchto súvislostiach treba zdôrazniť, že odkaz na aplikáciu
Obchodného zákonníka ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy
je právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov, ktoré sú
pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude musieť byť aplikovaný Občiansky zákonník.
Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul – rozhodcovský
rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné lak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom
vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie
sp. zn. 3 Cdo 140/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára
2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho
predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností,
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonal sa skúma materiálna
vykonateľnosť rozhodnutia, Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas
celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo
aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver
o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne
korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného
poriadku a nielen v 44 ods. 2 Exekučného poriadku...
Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom
konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny
názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo laze výkonu
rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej
v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, $ cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicatae, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pec súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Pokiaľ oprávnený namieta), že exekučný súd založil a odôvodnil svoju rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď
aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť,
odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli
záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
struny, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1
smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú,
ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú ne rovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak. ako to vyplýva
z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú
spotrebiteľské právne vzťahy.
Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom
konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len
overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna
prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi.
Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,
štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je
čitateľný a prehľadný.
V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá
v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa lak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd v týchto súvislostiach dodáva, že hodnotenie postupu rozhodcovského
súdu, ako aj hodnotenie práv a povinností dohodnutých zmluvnými stranami v zmluve
o úvere ohľadom neprimeranej vysokej sankcie – úroku z omeškania 0,25 % denne a ich
súladu so zákonom okresným súdom potom, ako správne dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, je
nadbytočné. Právny záver okresného súdu je preto z vyššie uvedených dôvodov správny
a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku pre jej neprípustnosť.»
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu
úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj
s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu
a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského
práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy
o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako
napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako
spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je
teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom
konaní.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným podľa§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným podľa§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo podľa
§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho
predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym predpisom bol v okolnostiach
posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý
vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd
na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutia okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej
vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru
sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie
však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013