Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 307/2013
PDF · 223.33 KB
No categories available
I. ÚS 307/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 2722/2013, sp. zn. Rvp 2729/2013 – sp. zn. Rvp 2739/2013, zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15
NcC 447/2012 z 15. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2722/2013, sp.
zn. Rvp 2729/2013 – sp. zn. Rvp 2739/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2722/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P. s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra
2012 vo vzťahu aj ku konaniam vedeným na tomto súde pôvodne pod sp. zn. 15 NcC
459/2012, sp. zn. 15 NcC 448/2012, sp. zn. 15 NcC 449/2012, sp. zn. 15 NcC 450/2012, sp.
zn. 15 NcC 451/2012, sp. zn. 15 NcC 452/2012, sp. zn. 15 NcC 453/2012, sp. zn. 15 NcC
454/2012, sp. zn. 15 NcC 455/2012, sp. zn. 15 NcC 456/2012, sp. zn. 15 NcC 457/2012 a
sp. zn. 15 NcC 458/2012.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Lučenec (ďalej
len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli
vedené na okresnom súde sp. zn. 17 C 154/2012, sp. zn. 5 C 178/2012, sp. zn. 4 C 51/2012,
sp. zn. 10 C 200/2012, sp. zn. 4 C 122/2012, sp. zn. 10 C 195/2012, sp. zn. 5 C 124/2012,
sp. zn. 12 C 177/2012, sp. zn. 6 C 170/2012, sp. zn. 9 C 124/2012, sp. zn. 5 C 162/2012
a sp. zn. 8 C 185/2012.
3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom
a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej
na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex
in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
5. Krajský súd uznesením sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra 2012 rozhodol tak,
že v predmetných konaniach nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania vecí. Uvedené uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky «nesprávne,
zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
6. V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.
zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a
odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
7. V sporoch vedených pred okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Lučenec a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Lučenec, aby tak
dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Lučenec a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.
Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať
regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich
regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“.
8. Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra 2012.
9. Krajský súd podľa sťažovateľky vo svojom uznesení sp. zn. 15 NcC 447/2012
z 15. októbra 2012 dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu,
ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
10. Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými
ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie
a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv
uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch
súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej
republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
11. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených
práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je
prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp.
zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na publikované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania
či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení
sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd
v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c
O. s. p.)...“
12. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
13. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 NcC 447/2012
z 15. októbra 2012, zruší toto rozhodnutie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
16. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
17. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2722/2013, sp. zn. Rvp 2729/2013 – sp. zn. Rvp 2739/2013, a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
18. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný
súd v tej istej veci koná.
19. Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom
súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
20. Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 2507/2013 prebieha na ústavnom súde
konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra 2012, v ktorom
prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie – konania o námietkach zaujatosti
pôvodne vedených aj pod spisovými značkami sp. zn. 15 NcC 459/2012 (Rvp 2722/2013),
sp. zn. 15 NcC 448/2012 (Rvp 2729/2013), sp. zn. 15 NcC 449/2012 (Rvp 2730/2013),
sp. zn. 15 NcC 450/2012 (Rvp 2731/2013), sp. zn. 15 NcC 451/2012 (Rvp 2732/2013),
sp. zn. 15 NcC 452/2012 (Rvp 2733/2013), sp. zn. 15 NcC 453/2012 (Rvp 2734/2013),
sp. zn. 15 NcC 454/2012 (Rvp 2735/2013), sp. zn. 15 NcC 455/2012 (Rvp 2736/2013),
sp. zn. 15 NcC 456/2012 )Rvp 2737/2013), sp. zn. 15 NcC 457/2012 (Rvp 2738/2013)
a sp. zn. 15 NcC 458/2012 (Rvp 2739/2013), a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti
sudcov okresného súdu.
21. Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 2722/2013,
sp. zn. Rvp 2729/2013 – sp. zn. Rvp 2739/2013, vystupujú identickí účastníci konania
(sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie
sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra
2012 vo vzťahu aj ku konaniam pôvodne vedeným pod sp. zn. 15 NcC 459/2012, sp. zn.
15 NcC 448/2012, sp. zn. 15 NcC 449/2012, sp. zn. 15 NcC 450/2012, sp. zn.
15 NcC 451/2012, sp. zn. 15 NcC 452/2012, sp. zn. 15 NcC 453/2012,
sp. zn. 15 NcC 454/2012, sp. zn. 15 NcC 455/2012, sp. zn. 15 NcC 456/2012, sp. zn.
15 NcC 457/2012 a sp. zn. 15 NcC 458/2012) a sťažovateľka sa aj v sťažnostiach týkajúcich
sa týchto konaní v návrhu rozhodnutia (petite) domáha vyslovenia porušenia rovnakých
práv ako v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2507/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského
súdu sp. zn. 15 NcC 447/2012 z 15. októbra 2012.
22. Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 2507/2013 bráni
tomu, aby vo veci prebiehali konania vedené pod sp. zn. Rvp 2722/2013,
sp. zn. Rvp 2729/2013 – sp. zn. Rvp 2739/2013, a preto bolo potrebné sťažnosti
sťažovateľky vedené pod uvedenými spisovými značkami odmietnuť pre neprípustnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Podľa § 20 ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrh... musí obsahovať, akej
veci sa týka,... proti komu smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie
návrhu a navrhované dôkazy (odsek 1). K návrhu... sa musí pripojiť splnomocnenie
na zastupovanie navrhovateľa advokátom... (odsek 2). Ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania... (odsek 3), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce
ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Citované ustanovenie
§ 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl.
zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone
o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
24. V závere svojej argumentácie ústavný súd konštatuje, že splnomocnenia, ktoré
sťažovateľka priložila k ústavným sťažnostiam podaným prostredníctvom kvalifikovaného
právneho zástupcu, ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti, sú udelené obchodnej
spoločnosti F., B., a absentuje pri nich podpis splnomocnenca, ktorý splnomocnenie prijíma
na znak svojho súhlasu. V dôsledku tejto skutočnosti k sťažnostiam doložené
splnomocnenia nezodpovedajú dikcii § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto táto
samotná skutočnosť by mohla byť dôvodom na odmietnutie sťažovateľkou podaných
sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonných
náležitostí.
25. V súvislosti s týmto nedostatkom ústavný súd pripomína, že nie je povinný ho
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Povinnosti advokáta definované zákonom
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013