Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 459/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. S. B., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základných

práv podľa a 4 a , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. januára

2013 a rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -226 z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 23. januára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -226 z 31. mája 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že okresný súd na návrh K.

M. rozsudkom z 31. mája 2013 rozviedol jej manželstvo so sťažovateľom, ich maloletého

syna H... zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky a sťažovateľovi uložil povinnosť

prispievať na jeho výživu mesačne sumou 200 €. Súčasne upravil styk sťažovateľa

s maloletým na čas po rozvode tak, že je oprávnený stretávať sa s ním „počas každého roka

každý párny týždeň od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod...“, ďalej upravil jeho

styk s maloletým každý rok v mesiacoch júl a august, počas vianočných sviatkov a počas

Veľkonočného pondelka. (Okresný súd návrhu sťažovateľa na „striedavú osobnú

starostlivosť“ nevyhovel). O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 23.

januára 2013 tak, že „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku týkajúceho sa

úpravy práv a povinností k maloletému H... na čas po rozvode, v časti výroku o náhradu

trov konania štátu a v časti výroku o náhrade trov konania účastníkov potvrdzuje“.

3. Sťažovateľ uviedol, že základom pre rozhodnutie okresného súdu a následne

aj krajského súdu „boli neúplné vyjadrenia zo znaleckého posudku...“, preto „viackrát

navrhol... v priebehu konania... vykonať opravný znalecký posudok..., čo bolo súdom

zamietnuté...“. Postup vo veci konajúcich súdov podľa názoru sťažovateľa „bol nezákonný

s intenzitou takou, že porušili ústavné práva sťažovateľa...“. Sťažovateľ v súvislosti

s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov „dôvodne konštatuje porušenie základného

práva na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivé súdne konanie“.

4. Keďže v rozsudku krajského súdu „nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo

zdôvodnené, prečo súd nevykonal ďalšie navrhované dôkazy vrátane výsluchu znalkyne

na pojednávaní...“, sťažovateľ dospel k záveru, že tým „bolo zásadným spôsobom porušené

právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“.

5. Sťažovateľ tvrdí, že už uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich

všeobecných súdov mu „bol fakticky upretý výkon rodičovských práv a povinností“, a tým

mu bolo spôsobené „porušenie ochrany rodičovstva, práva na starostlivosť o deti

a rešpektovanie súkromného a rodinného života“.

6. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ početne argumentoval rozhodnutiami

Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky a ústavného

súdu. Ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu

č. k. -226 z 31. mája 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. januára 2013.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46

ods. 1 ...

... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z ...

... na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce z ...

... rovnosť účastníkov konania pred súdom vyplývajúcu z ...

... na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods.

2 Dohovoru...

... na rodičovské práva a starostlivosť o dieťa, ktoré je rovnaké ako rodičovské práva

druhého rodiča vyplývajúce z čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -321 zo dňa 23. 01. 2013 a rozsudkom

Okresného súdu v Nitre č. k. -226, zo dňa 31. 05. 2012 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 23. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému

súdu... vracia na ďalšia konanie.

... Krajský súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške

1.500,- EUR...

... Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

8. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Sťažovateľ namietal porušenie práv (pozri body 1 a 7) rozsudkami okresného

súdu z 31. mája 2012 a krajského súdu z 23. januára 2013.

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu

č. k. -226 z 31. mája 2012

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú

osobu, ako aj právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného

práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému

súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu ().

14. V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv

podľa , ako aj práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým

rozsudkom okresného súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ,

práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu sp.

zn. z 23. januára 2013

15. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

16. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd

napadnutým rozsudkom porušil ním označené základné práva podľa , práva podľa

dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa predovšetkým tým, že potvrdil (a teda akceptoval)

výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti o jeho styku s maloletými synom, nevykonal

ním navrhované dôkazy a nedostatočne odôvodnil svoje faktické a právne závery (pozri tiež

body 3 až 5).

17. Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní tejto časti sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku

krajského súdu v častiach týkajúcich sa uvedených námietok a sťažovateľom označenými

základnými právami podľa , právami podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

18. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal predovšetkým vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu

a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup

k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou týchto práv nie je to,

aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane

odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ). Rovnako

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

22. Ústavný súd z týchto hľadísk (body 19 až 21) preskúmal rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 23. januára 2013, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie

v odvolaním napadnutých častiach jeho výrokov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu odôvodnenia prvostupňového súdu,

oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanoviská navrhovateľky, kolízneho

opatrovníka a vedľajšieho účastníka k nemu:

„Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 31. 05. 2012 č. k. -226

rozviedol manželstvo účastníkov konania..., s tým, že maloletého H. na čas po rozvode zveril

do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá bude dieťa zastupovať a spravovať jeho

majetok. Odporcovi na čas po rozvode určil vyživovaciu povinnosť v sume 200 eur mesačne

na maloletého H... Zároveň súd upravil aj styk odporcu s týmto dieťaťom počas každého

párneho týždňa v kalendárnom roku od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod., v

každom roku od 16. 07. od 08.00 hod. do 31. 07. do 16.00 hod., a od 16. 08. od 08.00 hod.

do 30. 08. do 16.00 hod., počas vianočných sviatkov v každom párnom roku od 23. 12. od

17.00 hod. do 27. 12, do 17.00 hod. a v každom nepárnom roku od 28. 12. od 17.00 hod. do

01. 01. do 17.00 hod. nasledujúceho párneho roku a počas Veľkonočného pondelka

v každom nepárnom roku od 08.00 hod. do 16.00 hod., s tým, že odporca je povinný si dieťa

v stanovenom čase vyzdvihnúť v mieste bydliska navrhovateľky a po skončení styku

je povinný navrhovateľke na tom istom mieste odovzdať. Navrhovateľka je povinná dieťa na

styk riadne pripraviť a odovzdať ho odporcovi...

Pokiaľ ide o upravený rozsah stretávania sa odporcu s maloletým H. na čas

po rozvode, súd ho stanovil s poukazom na výpovede účastníkov a denný režim dieťaťa,

pričom ho považoval za prijateľný. Až samotná realizácia styku preukáže možnosti

účastníkov s tým, že v prípade dosiahnutia určitej dohody im nič nebráni rozsah styku

rozšíriť. Po rozchode rodičov, aj keď je dieťa zverené iba jednému z rodičov, nezaniká

právo na styk s dieťaťom druhému z rodičov. Je všeobecne prospešné pre zdravý vývoj

dieťaťa, aby malo kontakt s obidvoma rodičmi, aj napriek tomu, že bude vyrastať naďalej

iba v domácnosti jedného z rodičov. Odporca v rámci rozvodového konania požadoval

striedavú starostlivosť, pričom na konkrétnom spôsobe úpravy styku so synom

nespolupracoval a súd v dôsledku uvedeného konkrétny rámec styku určil podľa stanovísk

navrhovateľky, kolízneho opatrovníka a čiastočne aj odporcu.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa výroku o úprave práv a povinností rodičov

k maloletému H. na čas po rozvode a tým aj v časti výroku o náhrade trov konania

účastníkov a náhrade trov konania štátu podal včas odvolanie otec (odporca). Krajskému

súdu... navrhol jeho zmenu v napadnutej časti tak, že maloletý H. bude na čas po rozvode

zverený do striedavej starostlivosti obidvom rodičom v polmesačných intervaloch v mesiaci,

s tým, že otec bude mať maloletého H. v striedavej osobnej starostlivosti od 15. dňa

v mesiaci od 17.00 hod. do konca mesiaca do 17.00 hod. a matka ho bude mať v striedavej

osobnej starostlivosti od začiatku mesiaca od 17.00 hod. do 15. dňa v mesiaci do 17.00 hod.

Každý z rodičov bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok v čase vykonávania

osobnej starostlivosti. Súd počas trvania osobnej starostlivosti ani jednému z rodičov

výživné neurčuje. Namietal závery znaleckého posudku a zároveň navrhol vykonať opravný

znalecký posudok, čo súd prvého stupňa neakceptoval z údajného dôvodu hospodárností

konania. Po vzájomnom odlúčení sa komunikácia medzi rodičmi zlepšila. Nesúhlas matky

so striedavou starostlivosťou nie je prejavom zlej komunikácie, ale je podmienený platením

výživného. Obidvaja rodičia bývajú v N., čo je ideálna možnosť pre nariadenie striedavej

osobnej starostlivosti. Kolízny opatrovník potrebné šetrenia nevykonával v intenciách

normy IN-14/2012 a svojou pasivitou plnil vôľu prvostupňového súdu. Súd neskúmal,

či striedavá starostlivosť bude na prospech maloletého dieťaťa.

Matka (navrhovateľka) v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla odvolaciemu

súdu rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 31. 05. 2012... v napadnutej časti potvrdiť

a rozhodnúť o trovách odvolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania. Znalkyňa striedavú osobnú starostlivosť o dieťa

neodporučila, nakoľko dieťa je viac naviazané na matku a taktiež aj s poukazom

na rozdielne vedenú výchovu dieťaťa zo strany rodičov. Potrebu vydania opravného

znaleckého posudku otec náležité nezdôvodnil. Po odchode zo spoločnej domácnosti otec

na výživu maloletého H. neprispel žiadnym finančným obnosom. Tvrdenie otca,

že s nariadením striedavej osobnej starostlivosti nesúhlasí kvôli výživnému je absolútne

zavádzajúce. Súd určil výživné 200 eur mesačne v súlade s ust. § 75 ods. 1 Zákona

o rodine...

Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že... Napadnutý

rozsudok v časti výroku ohľadne zverenia maloletého H. do osobnej starostlivosti matky,

ako aj v časti úpravy styku otca maloletým H. na čas po rozvode navrhuje potvrdiť a v časti

týkajúcej sa určenia výšky výživného na maloletého H. na čas po rozvode navrhuje výživné

určiť v sume 180 eur mesačne.

Vedľajší účastník (Rada pre práva dieťaťa - SR) ktorý do konania vstúpil s poukazom

na ust. , , na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 23. 01. 2013 uviedol,

že pokiaľ ide o zverenie maloletého H. načas po rozvode, súhlasí s napadnutým

prvostupňovým rozsudkom. Výšku výživného navrhol určiť v sume 120 eur mesačne na čas

po rozvode s prihliadnutím na výšku dôchodku, vek dieťaťa a rozsah styku otca s dieťaťom.

Pokiaľ ide o rozsah styku otca s maloletým H. na čas po rozvode, navrhol ho rozšíriť

v zmysle písomnej špecifikácie, ktorú založil do spisu (č. 1. 311 a 312).“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd..., ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa zo dňa 31. 05. 2012... v napadnutých častiach výtokov, procesným postupom podľa

, a a po doplnení dokazovania ( )

oboznámením obsahu správy Ú. v N. zo dňa 16. 01. 2013, správy referátu

poradenskopsychologických služieb v N. zo dňa 09. 11. 2013 a záznamu o pohovore s

maloletým H. zo dňa 22. 01. 2013 ich prečítaním a dospel k tomu záveru, že podané

odvolanie otca nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmavacej činnosti z hľadiska podaného

odvolania nepodrobil výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa rozvodu manželstva rodičov

maloletého H. M. (právoplatný dňom 04. 07. 2013), pretože v tejto časti výroku žiaden z

účastníkov odvolanie nepodal...

V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu matky

na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností obidvoch rodičov k maloletému H. M. na

čas po rozvode v rozsahu zodpovedajúcom obsahu ustanovenia až 4 zistil

skutkový stav, ktorý pri dodržaní myšlienkového postupu zakotveného v ust.

(hodnotenie dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti) aj následne správne

posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§ 23 ods. 1, § 24 ods. 1, 3,

4 a 5, § 25 ods. 1, 2, § 65 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine). Vychádzajúc z uvedeného

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach výrokov, ako vecne

správny, podľa potvrdil. V časti týkajúcej sa zverenia maloletého H. M.

na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, súd správne akceptoval závery

znaleckého posudku znalkyne PhDr. Z. B. vypracovaného na základe požiadavky súdu.

Uvedená znalkyňa v súvislosti s výchovným prostredím vo vzťahu k tomuto dieťaťu na čas

po rozvode uprednostnila alternatívu výchovného prostredia u matky, ktorú odôvodnila

jednak rozsahom a hĺbkou citovej väzby dieťaťa k matke a jednak štruktúrou a povahou

jej osobnosti, ktorá je v porovnaní s povahou a štruktúrou osobnosti otca vhodnejšia

pre zabezpečenie výchovy dieťaťa. Taktiež relácie kolízneho opatrovníka ohľadne spôsobu

a kvality výchovy matky vo vzťahu k maloletému H. na čas do rozvodu manželstva

sú pozitívne. S prihliadnutím na uvedené dôvody, odvolací súd nevzhliadol dôvod k tomu,

aby výchovné prostredie maloletého H. menil spôsobom ako požadoval otec v priebehu

konania a nad týmto dieťaťom nariadil striedavú osobnú starostlivosť obidvoch rodičov.

K takto navrhovanej striedavej starostlivosti rodičov vyjadrila v rámci podaného

znaleckého posudku negatívne stanovisko aj znalkyňa PhDr. Z. B., uprednostňujúc

výchovné prostredie u matky, avšak za dodržania kontaktov (stretávania) aj s otcom.

Pri akceptovaní takéhoto stanoviska znalkyne, ako aj pri akceptovaní tej zásady, že práva

a povinnosti k dieťaťu majú obidvaja rodičia, pričom jedným z takýchto práv je aj podieľať

sa na výchove maloletého dieťaťa, súd prvého stupňa v rámci výroku napadnutého rozsudku

určil taký rozsah stretávania sa otca s maloletým H., ktorý je aj podľa názoru odvolacieho

súdu primeraný. Taktiež zodpovedá veku a životnému režimu sedemročného dieťaťa, ako aj

právu odporcu realizáciou súdom upraveného styku podieľať sa na výchove dieťaťa

zvereného do osobnej starostlivosti druhého rodiča, t. j. matky. Odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožňuje aj so zaujatým právnym záverom prvostupňového súdu ohľadne určenia

výšky výživného na maloletého H. v sume 200 eur mesačne... Odvolací súd záverom

poznamenáva, že nevzhliadol dôvod na doplnenie dokazovania požadovaného otcom v

rámci ním podaného odvolania, resp. v rámci jeho prednesú na odvolacom pojednávaní

dňa 23. 01. 2013. a takýto návrh uznesením o vedení konania zamietol, pretože rozsah,

vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ako aj rozsah doplneného dokazovania

odvolacím súdom považoval za postačujúci na rozhodnutie o merite veci tým spôsobom, že

predmetný rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach výrokov, ako vecne

správny podľa potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah

odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje ( ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1

písm. a) s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania, pretože v napadnutej časti ide o konanie, ktoré je možné začať aj bez návrhu.“

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

preto ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

III.

26. Sťažovateľ namietal aj „Porušenie ochrany rodičovstva, práva na starostlivosť

o deti a rešpektovanie súkromného a rodinného života [ SR,

SR... SR..., a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa]“ označeným

postupom a rozhodnutím krajského súdu [body 1 a 7 (vo vzťahu k okresnému súdu pozri

bod 14)].

27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patria sťažovateľom v bode 26 označené práva vyplývajúce z , dohovoru

a Dohovoru o právach dieťaťa, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

28. Vzhľadom na možnosť porušenia označených práv len v príčinnej súvislosti

s porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov dospel ústavný súd

k záveru, že keďže v danom prípade nebolo zistené porušenie základného práva sťažovateľa

podľa ani práva podľa dohovoru (pozri bod 25),

v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,

že napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný, pričom medzi ním a v bode 26 označenými právami sťažovateľa zaručenými

, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

30. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie odvolacieho rozsudku,

priznaním mu finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013