Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 422/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa a 4 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2012 doručená sťažnosť B. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. A. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. júna

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2003 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. februára

2005 zaviazal sťažovateľa zaplatiť Ing. A. M., B. (ďalej len „žalobkyňa“), sumu

18 256,66 € (550 000 Sk) s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Predmetom súdneho

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (ďalej aj „pôvodné

konanie“) bolo rozhodovanie o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala proti sťažovateľovi

zaplatenia ceny zo zmluvy o dielo, ktorú s ním ako objednávateľom uzatvorila písomne

17. júla 2000.

Sťažovateľ sa návrhom z 19. septembra 2005 podaným okresnému súdu domáhal

obnovy uvedeného súdneho konania. Dôvodom na povolenie obnovy konania bola podľa

sťažovateľa skutočnosť, že vo veci vedenej Okresným riaditeľstvom PZ B. pod sp. zn.

ORP-547/1-OEK-B3-2005 bola 15. júna 2005 vypočutá žalobkyňa ako svedkyňa, ktorá

uviedla, že podpis na odsúhlasených variantných návrhoch ako dôkaz predložený v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. nie je podpisom sťažovateľa.

Sťažovateľ považoval preukázanie toho, kto potvrdzoval variantný návrh projektu,

za dôležité, keďže zadanie obsahu a rozsahu diela je podstatnou náležitosťou zákonnej

úpravy zmluvy o dielo. Podľa jeho názoru výpoveď žalobkyne je novým dôkazom

produkovaným v trestnom konaní, ktorý vznikol až po vyhlásení rozsudku v pôvodnom

konaní, pričom takýto dôkaz môže byť významný a závažný pre rozhodnutie vo veci samej.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. júla 2010 (v poradí druhým,

keďže v poradí prvé uznesenie okresného súdu z 8. februára 2006 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. júla 2006 o zamietnutí návrhu na obnovu

konania zrušil najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2010 z dôvodu

procesného pochybenia, pretože vo veci nebolo nariadené pojednávanie, a uvedenú vadu

konania konštatoval aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. zo 16. októbra

2008, pozn.) povolil obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

[z dôvodu podľa „ písmeno a) “].

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. júla 2010 podala

žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak,

že návrh na obnovu pôvodného konania zamietol.

Podľa sťažovateľa «odvolací súd zmenu uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola

obnova konania povolená, iba stručne odôvodnil tým, že „skutočnosti a dôkazy je potrebné

považovať za nové vtedy, ak ich účastník konania nemohol bez svojej viny použiť napriek

tomu, že v čase pôvodného konania objektívne existovali. Dôkaz, ktorým žalovaný

odôvodnil svoj návrh však nemá takýto charakter, keď samotný žalovaný v návrhu na

obnovu konania uvádza, že dôvodom obnovy konania je dôkaz produkovaný v trestnom

konaní, ktorý vznikol až po tom, čo bol vyhlásený rozsudok napadnutý návrhom na obnovu

konania“... Na základe takýchto právnych úvah dospel odvolací súd k záveru, že

„žalovaným označený dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní vôbec neexistoval, [nemožno]

zaradiť medzi dôvody oprávňujúce súd povoliť v zmysle

obnovu konania“...».

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 15. júna 2012 dovolanie sťažovateľa „s poukazom na ustanovenie

zamietol“. Sťažovateľ považuje závery dovolacieho súdu

za arbitrárne, a to z týchto nasledovných dôvodov:

„a) Najvyšší súd... sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa vôbec

nezaoberal jeho námietkami uvedenými v dovolaní, ktoré smerovali voči nedostatočnému

odôvodneniu rozhodnutiu odvolacieho súdu... (nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia

odvolacieho súdu videl sťažovateľ v tom, že odvolací súd v napadnutom uznesení

iba konštatuje, že nový dôkaz, ktorý vznikol až po skončení pôvodného konania, nemôže byť

dôvodom obnovy konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku...). Najvyšší súd... sa navyše vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľa

smerujúcimi špeciálne voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania...

b) Najvyšší súd... prekročil rozsah preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu

v dovolacom konaní a pri posudzovaní veci vychádzal z odlišného skutkového záveru ako

obidva súdy nižších stupňov, a to navyše bez toho aby dal sťažovateľovi možnosť

sa k takémuto novému posúdeniu veci vyjadriť.

Išlo o posúdenie dvoch otázok:

- či výpoveď Ing. A. M. v trestnom konaní zo dňa 15. 06. 2005 je novým dôkazom

alebo novou skutočnosťou, ktorá vznikla až po vyhlásení rozsudku vo veci samej,

- či tento nový dôkaz alebo nová skutočnosť môže pre sťažovateľa privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.“

Podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd „posúdil otázku, či ide o nový dôkaz

alebo novú skutočnosť, inak ako súdy nižších stupňov napriek tomu, že táto otázka nebola

predmetom predchádzajúceho konania a ani nebola v podanom dovolaní namietaná,

zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výsledkom je tzv. prekvapivé

rozhodnutie, ktoré rieši otázku dovtedy neriešenú, resp. nespornú. Zároveň porušil aj právo

sťažovateľa vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v namietanom rozhodnutí sám posúdil,

že predložený nový dôkaz (resp. skutočnosť) nie je spôsobilý privodiť pre sťažovateľa

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Táto otázka však nebola predmetom posudzovania

odvolacieho súdu a súd prvého stupňa dokonca dospel k presne opačnému záveru, že nový

dôkaz je spôsobilý privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Preukázanie, že variantné návrhy dispozičného riešenia nepotvrdzoval sťažovateľ,

ale iná osoba, je dôležité pre posúdenie veci samej, keďže zadanie obsahu a rozsahu diela

je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Vzhľadom na to, že predmetom konania vo veci

samej bolo zaplatenie ceny za dielo, je podstatné, aby v konaní bolo preukázané kto

a ako zadal rozsah diela, za vykonanie ktorého si navrhovateľka v pôvodnom konaní

uplatňovala zaplatenie ceny diela vo výške 18.256,66 EUR /550.000,- Sk s prísl...

Dôvody obnovy konania boli na základe predloženého nového dôkazu dané, keďže

tento nový dôkaz poskytuje minimálne možnosť, že v novom konaní po jeho posúdení

a zhodnotení vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní, bude

rozhodnuté pre sťažovateľa priaznivejšie ako pôvodne. Pokiaľ sa v obnovenom konaní totiž

preukáže, že sťažovateľ nepodpísal a neodsúhlasil variantné návrhy dispozičného riešenia,

je možné, že právny základ nároku uplatňovaného navrhovateľkou bude posúdený inak

a teda vo veci samej bude aj inak rozhodnuté.

Je vecou súdu konajúceho v obnovenom konaní, aby po právoplatnosti obnovy

konania preskúmal, či tento nový dôkaz vo vzájomnej súvislosti s dôkazmi vykonanými

v pôvodnom konaní odôvodňuje odlišné rozhodnutie vo veci samej.

Pravdepodobnosť možného nového rozhodnutia priaznivejšieho pre sťažovateľa bola

teda v konaní pred súdmi nižších stupňov v dostatočnej miere preukázaná a odôvodnená.

Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k odlišnému záveru bez ohľadu na vyššie

uvedenú argumentáciu, jeho rozhodnutie nemá oporu v dôkazoch vykonaných súdom

prvého stupňa a ním zistených právnych skutočnostiach...“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a 4 a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa a 4 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 15. júna 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. júna 2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd slovenskej republiky je povinný zaplatiť B. H. trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet advokáta JUDr. A. D. č. ú... do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená

ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“), trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca a 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca spravodajca v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu spravodajcu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu spravodajcu z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Podľa petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu podľa

a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júna 2012. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že nezaručuje žiadne základné

právo, ale má charakter ústavnej blankety, prostredníctvom ktorej ústavodarca ustanovil

zákonodarcovi povinnosť prijať zákon, ktorý upraví „Podmienky a podrobnosti o súdnej

a inej právnej ochrane...“. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokoval v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či možno

považovať sťažnosť sťažovateľa za opodstatnenú z hľadiska jeho kľúčovej sťažnostnej

argumentácie, podľa ktorej sa najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení

nedostatočne vysporiadal s jeho dovolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávneho

právneho posúdenia jeho návrhu na obnovu konania krajským súdom.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je zásadne spojená

so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým

tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

(ďalej len „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy

konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne

garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie v konaní o obnovu konania nemožno spájať s povinnosťou všeobecných súdov

(v danom prípade krajského súdu a tiež najvyššieho súdu) preberať skutkové a právne

názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených práv došlo tým, že najvyšší súd

sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti

rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol jeho návrh na obnovu pôvodného konania

vedeného pred okresným súdom o zaplatenie vymáhanej sumy s príslušenstvom, ktoré

skončilo v jeho neprospech. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd nenapravil

pochybenia krajského súdu, ktorého zmeňujúce uznesenie z 31. januára 2011 vychádzalo

podľa jeho tvrdenia z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ],

a tiež namietal, že vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po oboznámení so skutkovým

stavom zisteným okresným súdom a právnymi závermi z neho vyplývajúcimi poukázal

na vecné a právne dôvody, na základe ktorých krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu

tak, že návrh sťažovateľa na obnovu pôvodného konania zamietol, pričom v tejto súvislosti

najmä uviedol:

„K tomuto záveru dospel (krajský súd, pozn.) z dôvodu, že skutočnosti a dôkazy

je potrebné považovať za nové vtedy, ak ich účastník konania napriek tomu, že v čase

pôvodného konania objektívne existovali nemohol bez svojej viny použiť. Keďže dôkaz,

ktorým žalovaný odvodil návrh na obnovu nemá takýto charakter, nakoľko samotný

žalovaný uvádza, že dôvodom návrhu na obnovu konania je dôkaz produkovaný v trestnom

konaní, ktorý vznikol po tom, čo vyhlásený rozsudok napadnutý návrhom na obnovu

konania. Nakoľko výsluch žalobkyne ako svedkyne bol vykonaný pred OR PZ Bratislava III.

až 15. júna 2005 a napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 03. 2005, odvolací

súd dospel k záveru, že žalovaným označený dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní neexistoval,

nemožno zaradiť medzi dôvody oprávňujúce povoliť v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1

obnovu konania.“

Po oboznámení s podstatou argumentácie sťažovateľa vyjadrenou v jeho dovolaní

a vyjadrením žalobkyne k dovolaniu najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Predmetom dovolania je právoplatné uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací

súd prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol návrh žalovaného na obnovu konania povolený

zmenil a návrh na obnovu konania zamietol.

Základnou otázkou pre posúdenie správnosti právoplatného odvolacieho rozhodnutia

je či dôvod, ktorým žalovaný odôvodnil jeho návrh na povolenie obnovy konania

má charakter nových skutočnosti a dôkazov, ktoré účastník konania napriek tomu, že v čase

pôvodného konania objektívne existovali, nemohol bez svojej viny použiť.

Z návrhu na obnovu konania je zrejmé, že žalovaný za skutočnosť a dôkaz, ktorý

bez svojej viny nemohol použiť a ide o nový dôkaz, ktorý môže pre neho privodiť

priaznivejšie rozhodnutie označil dôkaz produkovaný v trestnom konaní, ktorý vznikol

až po tom, ako bol vyhlásený rozsudok napadnutý návrhom na obnovu konania,

keďže výsluch žalobkyne ako svedkyne bol vykonaný pred OR PZ B. pod sp. zn. ORP-547/1-

OEK-83 2005 dňa 15. júna 2005 a napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 3.

2005.

Z dokladu označeného ako „zápisnica o výsluchu svedka“ založený v spise na č. listu

20, je zrejmé, že Ing. A. M. /v tomto spore žalobca/ bola vypočutá ako svedkyňa v trestnej

veci podvod podľa ustanovenia , písmeno b/ v štádiu pokusu podľa

, kde vo vyjadrení svedka k veci uviedla, že v marci roku 2000

ju kontaktoval Ľ. H. ako konateľ spoločnosti E., s. r. o. B. ohľadom toho, že sa dopočul,

že spoločnosť A., s. r. o. má možnosť na... č... realizovať nadstavbu podkrovia s tým,

že spoločnosť A., s. r. o. má troch spoločníkov a konateľov, z ktorých jedným bola Ing. A.

M. a že pri príprave inominátnej zmluvy sa dozvedela od Ľ. H., že zmluvnou stranou nebude

spoločnosť E., s. r. o., ale súkromná osoba, jeho brat B. H. Potvrdila, že sa zoznámila s B.

H. ako aj skutočnosť, že inominátna zmluva bola aj podpísaná medzi spoločnosťou

A., s. r. o. a B. H. Z dôvodu, že B. H. oznámil, že nemôže plniť záväzky z tejto zmluvy

a podľa zmluvy sa vykonávali súvisiace činnosti, po vzájomnej dohode boli vypracované

následne dve zmluvy, návrhy s týkajúce sa realizácie G 17, a že tieto zmluvy boli aj B. H.

podpísané, ale že si nespomína, či tieto zmluvy podpísala B. H. pred ňou, alebo právny

zástupca B. H., JUDr. Ch., doniesol už tieto zmluvy B. H. podpísané. Vo svedeckej výpovedi

Ing. A. M. potvrdila, že dňa 16. 06. 2000 boli podpísané variantné návrhy, ktoré

pravdepodobne podpísal brat B. H., Ľ. H., alebo B. H., nakoľko toto si nepamätá. Potvrdila,

že B. H. jej navrhol dohodu o zániku zmluvy, s ktorou dohodou nesúhlasila, nakoľko

už vo veci preukázala 100 % vecné plnenie, ktoré prevzatie B. H. potvrdil a do dnešného

dňa jej dlhuje sumu 4 350 000 Sk.

Zo zápisnice z pojednávania v novom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

zo dňa 14. 06. 2010 za prítomnosti B. H. /dôkaz v spise na liste č. 105/ z tvrdenia B. H.

vyplýva, že nikdy nepodpisoval variantné návrhy a že nikdy jeho brata ako súkromnú osobu

nesplnomocnil na úkony súvisiace s jeho zastupovaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo žiadneho dôkazu predloženého v spise nezistil,

že B. H. jeho podpis na zmluve popieral. Z jeho obrany je iba zrejme, že zmluva bola takého

rozsahu, že pri jej podpisovaní sa mala podieľať aj jeho manželka ako dotknutá účastníčka

zo vzťahu z bezpodielového vlastníctva, ktorú obranu konajúci súd kvalifikoval v danej veci

ako právne nedôvodnú. Z návrhu na povolenie obnovy konania nevyplýva, že B. H. žiadal

vykonať dôkaz o tom, že zmluvu na základe ktorej bol nárok uplatnený on nepodpísal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní dokladov dospel k názoru,

že dôvod, ktorým žalovaný odvodzoval jeho návrh na obnovu konania, je v podstate novou

skutočnosťou, nie dôkazom. Ide však o novú skutočnosť, ktorá vzhľadom na jej charakter

v novom konaní nemôže žalovanému privodiť lepšie rozhodnutie vo veci. Nová skutočnosť

spočívajúca vo výpovedi žalobkyne v trestom konaní sa týkala podpísania variantných

návrhov a nie zmluvy, na základe ktorej bol nárok žalobou uplatnený. Zásadne nejde o novú

skutočnosť preukazujúcu iný rozsah plnenia, za ktoré žalobkyňa jej právo na zaplatenie

ceny v spore uplatnila. V danom prípade nová skutočnosť uvádzaná žalovaným v jeho

návrhu na obnovu konania s predmetom konania nesúvisí a nemôže pre neho privodiť lepšie

rozhodnutie vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / na základe takto zisteného

skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že odvolací súd dospel k správnemu záveru,

že dôkaz, ktorým žalovaný odôvodnil jeho návrh na obnovu konania nemá charakter

v zmysle ustanovenia »

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd ďalej uviedol,

že „žalovaný v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nespochybňoval jeho podpis

na zmluve, z ktorej je predmetný návrh uplatnený, čo potvrdzuje aj vyhlásenie žalobkyne

v zápisnici o výsluchu svedka keď uviedla, že s návrhom B. H. o zániku nesúhlasila. Pokiaľ

B. H. mal záujem od zmluvy odstúpiť musel si byť vedomý skutočnosti, že zmluvu podpísal.

Tvrdenie Ing. A. M. ohľadne neistoty, ktorý z bratov H. podpísal variantné návrhy podpísal,

nemožno označiť za skutočnosť, alebo dôkaz, účastník konania bez svojej viny nemohol

použiť ak, môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Skúmanie otázky,

kto podpísal variantné návrhy, je pre dôvodnosť predmetného nároku bezpredmetná

a jednoznačne nejde ani o skutočnosť, alebo dôkaz, ktorú bez svojej viny účastník konania

v pôvodnom konaní nemohol použiť a mohla by neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie

vo veci samej.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po preskúmaní napadnutého

uznesenia konštatuje, že najvyšší súd sa s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal

jasne a zrozumiteľne v rámci posudzovania dôvodov dovolania (zisťovanie podmienok

prípustnosti obnovy konania) a zisťovaní prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237

).

Predmetom dovolacieho prieskumu bolo predovšetkým preskúmanie právneho

záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého vo veci sťažovateľa neboli naplnené podmienky

na obnovu pôvodného konania podľa .

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav

v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno

domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností

procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia

a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku

napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú

prípustnosť obnovy konania podľa (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu

publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie, alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je okrem iného

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [ ], a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 228 ods. 1

písm. b) ].

Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa sa uplatňuje

v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť

alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej

viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní

alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, dôkazy alebo rozhodnutia

účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny

neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania

aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (porovnaj napr. R 72/1954).

Ustanovenie má ako dôvod obnovy konania na zreteli také

skutočnosti a dôkazy, ktoré sú v porovnaní s pôvodným konaním nové, teda v dobe

pôvodného konania objektívne existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy

nepoužiteľné bez toho, aby niesol vinu na tom, že o nich nevedel, prípadne nesplnil

si povinnosť tvrdenia alebo povinnosť dôkaznú. O možnosť vykonať dôkazy, ktoré

sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [ ], ide vtedy, keď

účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním

navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru.

Ustanovenie sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania

tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol

ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – pozri § 122 ods. 1

) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka.

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľovi bol

umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecné súdy (okresný súd, krajský súd i najvyšší

súd ako dovolací súd) na základe ním podaného návrhu (na obnovu konania) v jeho veci

konali a rozhodli. Vychádzajúc najmä z citovanej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd v ňom zrozumiteľne,

uplatnením logického výkladu a ústavne akceptovateľným odôvodnením dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa neboli naplnené dôvody dovolania podľa (pričom

neprípustnosť dovolania v časti trov konania je zrejmá z jeho konštatovania, že

„prípustnosť dovolania je daná ustanovením “) a zároveň

neboli naplnené podmienky obnovy konania podľa , a preto dovolanie

podľa zamietol.

Ústavný súd zastáva názor, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne prezentoval myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k zamietnutiu dovolania (že dôkaz, ktorým sťažovateľ odôvodnil svoj návrh na obnovu

konania, nespĺňa podmienky vyplývajúce z ), a preto jeho právne závery

vyslovené vo veci sťažovateľa nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) zodpovedajú obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej

možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych

opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania

(m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz

na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím

o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv

z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca

podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že námietky sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. júna 2012 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a základným právom podľa a ani právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to,

aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia poukazuje na svoje zistenie

(z vyžiadaného spisu okresného súdu, pozn.), že medzičasom už na základe právoplatného

rozhodnutia v pôvodnom konaní došlo v priebehu exekučného konania k zániku

pohľadávky žalobkyne voči sťažovateľovi jej splnením.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013