Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 397/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a ,

základného práva zaručeného v v spojení s

ods. 4 a s Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Poprad v konaní vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom Okresného súdu

Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uznesením z 8. decembra 2008 (rozhodnutie o vzatí do väzby),

rozsudkom zo 14. decembra 2009 a uznesením z 18. októbra 2012, postupom Krajského

súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 27. januára 2011 a 29. januára 2013, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013

doručená sťažnosť J. K., P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v a (ďalej

len „ústava“), základného práva zaručeného v v spojení s

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad (ďalej len „vyšetrovateľ

PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2008

(rozhodnutie o vzatí do väzby), rozsudkom zo 14. decembra 2009 a uznesením z 18. októbra

2012, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 27. januára 2011

a 29. januára 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2012.

Zo sťažnosti, z jej príloh a z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí

vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. decembra

2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. d) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), prečinu sexuálneho zneužívania

podľa , prečinu porušovania domovej slobody podľa

a a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa

a , za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia a trest prepadnutia veci.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľ a ďalšia obžalovaná odvolania,

o ktorých krajský súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2011 podľa § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol.

Následne sťažovateľ podal proti druhostupňovému rozhodnutiu dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. februára 2012 podľa § 382 písm. c)

odmietol, pretože neboli splnené dôvody dovolania.

Sťažovateľ neskôr vo svojej trestnej veci podal návrh na povolenie obnovy konania,

ktorý však okresný súd uznesením č. k. -18 z 24. mája 2012 podľa § 399 ods. 2

zamietol. Práva podať sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ

vzdal priamo na verejnom zasadnutí po vyhlásení tohto rozhodnutia.

Dňa 21. augusta 2012 však sťažovateľ opäť podal okresnému súdu návrh

na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd uznesením č. k. -16

z 18. októbra 2012 podľa zamietol, pretože nezistil

podmienky obnovy konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením

č. k. -35 z 29. januára 2013 rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov

v uvedených konaniach týkajúcich sa jeho trestnej veci došlo k porušeniu jeho označených

základných práv zaručených a listinou, resp. práv zaručených dohovorom

a dodatkovým protokolom.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí:

«Podkladom pre moje začatie trestného stíhania v zmysle par. 199 ods. 1 Trest.

poriadku a súčasne pre začatie trestného stíhania podľa par. 206 ods. 1 Trest. poriadku,

mňa ako obvineného bolo oznámenie o „údajnom“ spáchaní trestnej činnosti, ktoré bolo

vykonané tak, ako to vyplýva z oznámenia V. V. dňa 4. decembra 2008 v čase od 10.30 hod.

do 12.45 hod. za prítomnosti jej triednej učiteľky...

Následne toho istého dňa, t. j. 4. decembra 2008, bol vykonaný výsluch svedka

V. V..., pričom výsluch bol realizovaný v čase od 14.30 hod. do 15.45 hod.

Dňa 4. decembra 2008 som bol vyrozumený v telefonickom rozhovore, že sa mám

dostaviť na políciu... Po cca 15 min... som sa dostavil na miesto policajného zboru,

bolo niečo po 17.00 hod..., kde som bol následne zadržaný vyšetrovateľom PZ P..., kde

mi predložil uznesenie o vznesení obvinenia a tým aj trestného stíhania mojej osoby...

V zmysle... par. 33 som teda mohol v trest. konaní vystupovať

ako obvinený až po tom, čo som prebral uznesenie o vznesení obvinenia, teda po 17.00 hod.

dňa 4. decembra 2008...

Zo spisového materiálu nevyplýva, že vyšetrovateľ bol začal konanie vo veci tak,

ako to skonštatoval Najvyšší súd Slovenskej rep., rozhodnutie sp. zn. ,

a napriek tomu svedeckú výpoveď voči konkrétnej osobe vykonanú pred samotným

vznesením obvinenia bez prítomnosti obhajcu považuje za výpoveď v súlade s príslušnými

právnymi predpismi...

... po mojom zadržaní dňa 4. decembra 2008 po 17-tej hod. a odmietnutí vypovedať

bez prítomnosti môjho právnika a odmietnutie o ustanovenie obhajoby v zmysle par. 40

ods. 2 Trest. poriadku, ale nie odmietnutie obhajoby podľa vlastného výberu, mi nebol

určený termín dokedy si mám zvoliť obhajcu a keby som si ho nezvolil môže mi ho zvoliť

iná oprávnená osoba. O 17.45 hod. ma vyšetrovateľ PZ – P. zatkol...

Následne som bol prevezený na Obv. odd. PZ – P. do cely predbežného zadržania...

Nikto ma neinformoval pri mojom zadržaní a následnom zatknutí, že bol vykonaný

výsluch svedkyne V., a to isté, to už som bol v CPZ, že sa ide vykonať výsluch svedkyne S.

M. dňa 5. decembra 2008.

Túto jej výpoveď... vykonanú bez mojej prítomnosti a prítomnosti obhajcu, kde

ma nik neupozornil ani neinformoval, že bude vykonaný výsluch sv. M. sa tiež opiera

ako o zákonný získaný dôkaz aj Krajský súd Prešov v konaní o obnove konania sp. zn.

...

Tu by som chcel poukázať na to, že osoba vo väzbe musí byť informovaná

o podaniach založených do spisu a musí mať skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť...

Dňa 8. decembra 2008 na pojednávaní o rozhodovaní o mojej väzbe ma ani

p. sudca... tiež neoboznámil so skutočnosťou, že už boli vykonané výsluchy svedkýň...

a na moju otázku, že prečo sa pojednáva bez prítomnosti môjho advokáta som dostal

odpoveď..., že tu na tomto konaní mi ho netreba...

Opätovný výsluch v prítomnosti môjho obhajcu boli vykonané dňa 29. apríla 2009.

Svedkyňa V. V. odmietla vypovedať..., ale nepotvrdila, že trvá na svojej výpovedi

zo dňa 4. decembra 2008. Následne bola vypočutá len v konaní pred súdom na Okresnom

súde Poprad, kde využila svoje zákonné právo v zmysle par. 130 Trest. poriadku...

... v konaní pred súdom, tak aj pri vyšetrovateľovi PZ – P. mi bolo popreté

a obmedzené moje právo na obhajobu a tým aj právo na spravodlivý proces...

Svedkyňa S. M. dňa 29. apríla 2009, za prítomnosti obhajcu vypovedala prakticky

v môj prospech, avšak súd túto jej výpoveď... nepovažoval za dôveryhodnú a prikláňal

sa k výpovedi robenej dňa 5. decembra 2008, bez prítomnosti môjho obhajcu alebo mojou

prítomnosťou...

Mám za to, že táto výpoveď sa dá označiť za procesne nezákonnú...

Výpovede oboch svedkýň... boli jedinými priamymi dôkazmi...

Pojednávanie na Okresnom súde v Poprade a využitím svojho zákonného práva

v zmysle par. 130 Trest. por. svedkyňou V. mi bolo obmedzené a popreté právo

na obhajobu, klásť svedkyni otázky a tak dokázať svoju nevinu a dokázať, že svedkyňa

V. napriek skutočnosti jej rozporov vo výpovedi zo dňa 4. decembra 2008 nevypovedala

pravdu. Tu chcem poukázať aj na hrubé poručenie ustanovenia ...

Moje odsúdenie založené a uznané výpoveďami svedkýň... prijaté Okresným súdom

Poprad a nasledujúcimi súdmi, mi bolo popreté moje základné právo a hrubo porušené

a garantované aj tak aj právo na spravodlivý proces, právo

na rovnosť strán, nerešpektovanie nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej rep...

Mám zato, že v mojom prípade došlo jak orgánov činných v trestnom konaní,

tak aj pri rozhodovaní o uvalení väzby, tak aj v postupe súdov... k hrubému poručeniu

môjho základného práva a slobody, práva na obhajobu, ktoré mi garantuje čl. 46 ods. 1

, Listiny, , ods. 3 písm. b, písm. c,

písm. d Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Skutočnosť, že hlavný dôkaz výpoveď svedkyne V. bola vykonaná pred tým, ako som

sa dozvedel o začatí trestného konania a o vznesení obvinenia voči mojej osobe došlo

k porušeniu môjho základného práva na obhajobu, tiež, že ma nik neinformoval o úkone

výsluchu svedkyne M. napriek skutočnosti, že mi bola obmedzená osobná sloboda... Bolo mi

zmarené a odopreté moje právo – právo sa obhajovať a právo zúčastniť sa na vyšetrovacích

úkonoch...

... je zrejmé, že súdy záver o vine... založili na procesne nepoužiteľnom dôkaze,

ich postup nebol v súlade so zásadami zákonnosti trestného konania, zistenia skutkového

stavu bez dôvodných pochybností a voľného hodnotenia dôkazov, popretie a obmedzenie

môjho práva a slobody v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny čl. 6

ods. 2 Dohovoru...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo sťažovateľa J. K... zaručené v , Sloven. rep.,

v spojení s a článkom 1 Protokolu č. 1,

ods. 1 Listiny zákl. práv a slobôd, článok 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru... vyšetrovateľom PZ –

P., rozhodnutím o vzatí do väzby dňa 8. 12. 2008, Okresným súdom Poprad, rozsudkom

Okresného súdu v Poprade sp. zn. zo dňa 14. decembra 2009, uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. (správne má byť sp. zn. ,

pozn.) zo dňa 27. 1. 2011, unesením Najvyššieho súdu Slovenskej rep. sp. zn.

zo dňa 21. 2. 2012, uznesením Okresného súdu v Poprade sp. zn. , uznesením

Okresného súdu v Poprade sp. zn. zo dňa 18. 10. 2012, uznesením Krajského

súdu v Prešove zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. -35 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. januára 2013 (správne má

byť 29. januára 2013, pozn.) sp. zn. -35 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie a rozhodnutie. ...

4. J. K. priznáva náhradu trov konania 134,79 €...“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom konania je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

a , základného práva zaručeného v v spojení s

a s dodatkového protokolu, základného práva zaručeného v listiny,

práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom vyšetrovateľa PZ v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uznesením z 8. decembra 2008 (rozhodnutie o vzatí do väzby), rozsudkom zo 14. decembra

2009 a uznesením z 18. októbra 2012, postupom krajského súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 27. januára 2011

a 29. januára 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. februára 2012.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva

ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý

bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu práv postupom vyšetrovateľa PZ v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. decembra 2009 a uznesením z 8. decembra 2008 (rozhodnutie o vzatí

sťažovateľa do väzby), postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. januára 2011 a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. februára 2012

1.1 Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota

je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Podľa zistenia ústavného súdu konanie okresného súdu vedené pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 27. januára 2011, a to rozsudkom zo 14. decembra

2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2011. Podľa

zistenia ústavného súdu bol rozsudok okresného súdu doručený sťažovateľovi 15. apríla

2010 a jeho obhajkyni 14. apríla 2010. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi

doručené 5. augusta 2011 a jeho obhajkyni 4. augusta 2011.

Konanie o dovolaní vedené najvyšším súdom pod sp. zn. bolo

právoplatne skončené vydaním uznesenia z 21. februára 2012, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené 30. marca 2012 a jeho obhajkyni 28. marca 2012.

Konanie o návrhu na obnovu konania vedené okresným súdom pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia č. k. -18 z 24. mája

2012 (sťažovateľ sa vzdal práva podať sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu), ktoré bolo

sťažovateľovi doručené ešte v tom istom mesiaci.

Z uvedených zistení vyplýva, že všetky namietané konania vrátane prípravného

konania vedeného vyšetrovateľom PZ pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, ako aj konania

o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie z 8. decembra 2008,

boli právoplatne skončené viac ako dva mesiace pred podaním sťažnosti sťažovateľa

ústavnému súdu 2. mája 2013 (podané na poštovú prepravu 30. apríla 2013).

Sťažnosť v tejto časti bola teda podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej

lehoty ustanovenej v , a preto ju ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu,

že bola podaná oneskorene.

1.2 Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv zaručených v a , základného práva zaručeného v listiny,

ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2012

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2012 bolo navyše možné

odmietnuť podľa aj pre jej neprípustnosť.

Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný,

ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ už v minulosti podal ústavnému súdu dve sťažnosti doručené

9. decembra 2011 a 25. júna 2012, ktoré boli vedené pod sp. zn. IV. ÚS 8/2012

a sp. zn. , a ktorými namietal porušenie svojich základných práv zaručených

v a , základného práva zaručeného v listiny, ako aj práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo

14. decembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2011,

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2012 a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2012, ako aj postupmi, ktoré týmto

rozhodnutiam predchádzali. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 8/2012-7 z 12. januára

2012 sťažnosť sťažovateľa (doručenú ústavnému súdu 9. decembra 2011) odmietol,

a to v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu zo 14. decembra 2009 z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie a v časti smerujúcej

proti uzneseniu krajského súdu z 27. januára 2011 z dôvodu jej oneskoreného podania.

Uznesením č. k. -7 zo 4. júla 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa (doručenú 25. júna 2012) v časti smerujúcej proti porušeniu práv rozsudkom

okresného súdu zo 14. decembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2011

ako neprípustnú (z dôvodu existencie uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 8/2012

z 12. januára 2012), v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 21. februára 2012

z dôvodu jej oneskoreného podania a v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

z 24. mája 2012 (sp. zn. ) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Uvedené dôvody, pre ktoré boli predchádzajúce sťažnosti sťažovateľa odmietnuté,

predstavujú neodstrániteľné nedostatky procesných podmienok konania, ktoré nemôžu

byť odstránené ani dodatočnou aktivitou sťažovateľa ako účastníka konania.

Existencia prekážky res iudicata vylučuje možnosť opakovane preskúmať

sťažovateľove námietky porušenia ním označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2012

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2012, preto ústavný súd v tejto

časti mohol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde odmietnuť aj ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. októbra 2012

V označenom konaní okresný súd znova rozhodoval o návrhu sťažovateľa (v poradí

druhý návrh) na povolenie obnovy konania, ktorý bol doručený okresnému súdu 21. augusta

2012. O tomto návrhu okresný súd uznesením č. k. -16 z 18. októbra 2012

rozhodol tak, že ho podľa zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu bola prípustná sťažnosť.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu

z 18. októbra 2012 sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený konať a rozhodnúť

krajský súd a v prípade jeho zistenia, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa súdom prvého stupňa, mal povinnosť týmto právam alebo slobodám poskytnúť

ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013

3.1 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a v listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013, ústavný súd poznamenáva,

že vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis

, ). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia

skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie

všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, ). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu

môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho

prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ).

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodoval a uznesením

z 29. januára 2013 rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -16 z 18. októbra 2012, ktorým okresný súd zamietol návrh na povolenie

obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa. Výsledkom konania krajského súdu bolo,

že sťažnosť sťažovateľa podľa zamietol

ako nedôvodnú.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia druhostupňový súd okrem iného uviedol:

„Predpokladom povolenia obnovy konania, ktorá je jedným z dvoch mimoriadnych

zákonom stanovených prostriedkov umožňujúcich zrušenie právoplatného rozhodnutia

vo veci, je preukázanie splnenia podmienok, pokiaľ ide o trestné stíhanie, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom, presne vymedzených v ustanovení

Podľa tohto ustanovenia obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré

by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol

v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh

trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania nie je teda možné

preskúmavať správnosť pôvodného rozhodnutia, jeho zákonnosť a odôvodnenosť,

nie je možné posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd

pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie

a obhajobou obvineného, či rešpektoval zásady bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní,

či bolo zachované právo na obhajobu a pod., ale skúma len, či vyšli najavo skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a či by tieto dôkazy alebo skutočnosti samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli známe už predtým, mohli

odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo v rámci ktorých by bol uložený trest v zrejmom

nepomere s účelom trestu...

Odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania doručenom súdu prvého

stupňa dňa 21. 8. 2012 uvádzal, že tento návrh podal na základe odporúčania Generálnej

prokuratúry. Dôvodom je skutočnosť, že svedkyňa V. V. pri podaní vysvetlenia vo veci

vedenej OO PZ P. pod ČVS: ORP-1378/PP-PP-2011 vypovedala inak ako v tejto trestnej

veci, je tu podľa jeho názoru pochybnosť, že sa skutok stal, pretože vierohodnosť svedkyne

V. V. je podľa jeho názoru pochybná. Táto svedkyňa v prípravnom konaní v tejto trestnej

veci vypovedala, že pýtala peniaze od M. K. na učebné pomôcky, vo veci vedenej políciou

pod ČVS: ORP-1378/PP-PP-2011 však vypovedala, že peniaze na nákup učebníc

nemeckého jazyka jej dali rodičia a peniaze od svedka K. pýtala na rozbité okno.

Preskúmajúc obsah predloženého spisu súdu prvého stupňa sp. zn.

ako aj spisu sp. zn. dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ ide

o prehodnocovanie zákonnosti pôvodného rozhodnutia a to v otázke, že svedkyňa

poškodená nebola pred súdom prvého stupňa vypočutá, pričom v prípravnom konaní bola

vypočutá len po začatí trestného stíhania pred vznesením obvinenia a bez prítomnosti

obhajcu ako aj v otázke, že odsúdený nemal v pôvodnom konaní dostatok času na zvolenie

si obhajcu, nemohli by tieto skutočnosti samy o sebe odôvodniť povolenie obnovy

pôvodného konania, z dôvodov vyššie uvedených, teda tieto skutočnosti nie sú nové

skutočnosti alebo dôkazy ako ich má na mysli ust. , navyše tieto otázky

boli riešené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp, zn. zo dňa

21. 2. 2012, ktorým bolo odmietnuté dovolanie obv. J. K.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že poškodená V. V. mala v konaní vedenom pred OO PZ P.

v inej trestnej veci (vedenej pod ČVS: ORP-1378/PP-PP-2011) uvádzať, že peniaze

si požičala od M. K. na zaplatenie rozbitého okna v škole a učebnice nemčiny si kúpila

za peniaze, ktoré jej dali rodičia, pričom v tejto trestnej veci (vedenej pred Okresným

súdom Poprad pod sp. zn. ) v prípravnom konaní dňa 4. 12. 2008 uviedla, že

peniaze si požičala na nákup učebníc nemeckého jazyka, čím malo byť preukázané, že jej

rodičia nedávali peniaze na učebné pomôcky, ide o novú skutočnosť. Preto bolo potrebné

skúmať, či takáto nová skutočnosť je spôsobilá, či už sama o sebe alebo v spojení s doteraz

známymi skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že ani takýto dôkaz by nemohol

odôvodniť iné rozhodnutie o vine. V tejto súvislosti je treba povedať, že tak poškodená V. V.

ako aj svedok M. K. zhodne potvrdili, že svedok K. dal poškodenej peniaze v hodnote

5.000,- Sk, a poškodená V. časť tejto sumy použila na nákup trička, teplákov a tenisiek

na telesnú výchovu. Napokon aj poškodená S. M. pri svojej výpovedi dňa 5. 12. 2008

uviedla, že rodičia im na školské pomôcky neprispievali a aj ona si kúpila za peniaze, ktoré

mali od svedka M. K. učebné pomôcky. Taktiež súd prvého stupňa sa v pôvodnom konaní

zaoberal aj hodnotením vierohodnosti svedkyne poškodenej V. V. a to aj znaleckým

dokazovaním, pričom bola skúmaná aj vierohodnosť výpovedí obžalovaných J. K. a S. K.

a aj v kontexte hodnotenia týchto záverov by podľa názoru krajského súdu zmena v častí

výpovede svedkyne V. V. nebola takým dôkazom, ktorý by mohol odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo o treste.

Prvostupňový súd teda dospel k správnemu záveru, že v prejednávanej veci

podmienky pre povolenie obnovy pôvodného konania (sp. zn. ) vyplývajúce

z ust. zistené neboli. Navyše návrh odsúdeného J. K. na povolenie obnovy

konania vo veci vedenej pred Okresným súdom Poprad, v ktorom uvádzal odsúdený

rovnaké dôvody bol právoplatne zamietnutý aj uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn.

zo dňa 24. 5. 2012.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd, považujúc rozhodnutie súdu

prvého stupňa za zákonné a správne, sťažnosť odsúdeného v zmysle § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol.“

V citovanej časti napadnutého uznesenia krajský súd uviedol zreteľné dôvody,

prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu

na povolenie obnovy pôvodného konania vedeného pod sp. zn. zamietol.

Svoje závery pritom oprel o konkrétne ustanovenia príslušného procesnoprávneho predpisu

(), ktorým sa konanie riadilo a ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval.

Sťažovateľovi jasne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom ozrejmil, ktoré podmienky

musia byť pre povolenie obnovy splnené a prečo tieto za splnené nepovažoval.

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli

nezlučiteľné so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

a listiny). Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené

nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu (),

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu

k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové

zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný.

Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav

nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd pritom dospel

k záveru, že rozhodnutie krajského súdu z 29. januára 2013 spĺňa všetky kladené

požiadavky na spravodlivé rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, ktoré konkrétne základné právo

z katalógu základných práv zaručených v namieta, z obsahu sťažnosti vyplýva,

že išlo o námietku porušenia , preto ústavný súd sťažnosť z hľadiska

možného porušenia základných práv zaručených v ďalších odsekoch

už neposudzoval. Koniec koncov už zo samotného znenia týchto ustanovení je zrejmé,

že tieto sa na vec sťažovateľa vzhľadom na predmet namietaného konania nemôžu

vzťahovať.

3.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013 došlo aj k porušeniu jeho

práva na spravodlivé súdne konanie, je potrebné uviesť, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd

alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý

upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania),

resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. , A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý

v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 ()].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom

rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie

základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade

rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného

poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa

a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi namietaným porušením práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu.

Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu namietaného porušenia čl. 6 ods. 3

dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 50

a v spojení s dodatkového protokolu a ústavný

súd poznamenáva, že sťažovateľ neuviedol žiaden argument na podporu tvrdenia o porušení

týchto práv v konaní o povolení obnovy konania. Porušenie práva na obhajobu,

ktoré sťažovateľ v sťažnosti zvlášť zvýrazňuje, namietal iba v súvislosti s konaním

vedeným okresným súdom pod sp. zn. a s ním súvisiacimi konaniami

vedenými krajským súdom ako odvolacím súdom (sp. zn. ) a najvyšším súdom

ako dovolacím súdom (sp. zn. ), prípadne v prípravnom konaní vedenom

vyšetrovateľom PZ (ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008). V konaní o povolenie obnovy konania

v prípade sťažovateľa nebolo možné tieto základné práva aplikovať. V tomto type konania

nešlo o rozhodovanie o vine a treste sťažovateľa ( ) a nemohlo dôjsť

ani k porušeniu prezumpcie neviny ( ). Rovnako tak v konaní o povolenie

obnovy konania vzhľadom na predmet tohto konania sťažovateľ nemal dôvod obhajovať

sa vo vzťahu k trestnej činnosti ( ), z ktorej už bol právoplatne uznaný

vinným, a s tým súvisí aj nedôvodnosť prípadného odopierania jeho výpovede (čl. 50 ods. 4

) v takomto konaní. Ani základné práva zaručené v a 6 nie sú

na prípad sťažovateľa aplikovateľné.

Podobná je situácia aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva vlastniť majetok

( a dodatkového protokolu), keď sťažovateľ v sťažnosti neuviedol

žiadnu skutočnosť, ktorá by čo i len náznakom svedčila o možnosti zásahu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. do označeného práva sťažovateľa.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013