Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 348/2012
PDF · 177.13 KB
No categories available
I. ÚS 348/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr.
V. K., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 50 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl.
6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Poprad sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009, uznesením Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 2 To 20/2010 z 27. januára 2011, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 a uznesením Okresného súdu Poprad sp.
zn. 5 Nt 4/2012 z 24. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012
doručená sťažnosť J. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. V. K., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009 (ďalej len
„rozsudok zo 14. decembra 2009“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 To 20/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „uznesenie z 27. januára
2011“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 (ďalej len „uznesenie z 21. februára 2012“) a uznesením
okresného súdu sp. zn. 5 Nt 4/2012 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 24. mája
2012“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 4. decembra 2008 po 17.00 h mu bolo doručené
uznesenie o začatí trestného stíhania proti nemu pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona, ako aj za prečin sexuálneho zneužívania podľa § 202
ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
V súlade s § 33 Trestného poriadku mohol sťažovateľ v uvedenom konaní
vystupovať ako obvinený až potom, ako mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného
stíhania, t. j. až od 4. decembra 2008 po 17.00 h. Táto skutočnosť vyplýva zo spisového
materiálu založeného v spise okresného súdu sp. zn. 5 T 77/2000.
Výsluch svedkyne V. V., ktorý bol „podkladom“ na začatie trestného konania v jeho
veci, sa uskutočnil 4. decembra 2008 v čase od 10.30 h do 12.45 h za prítomnosti Mgr. T.
Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že „až po doručení uznesenia o začatí
trestného stíhania mojej osoby som sa mohol obhajovať proti obvineniu, resp. zvoliť si
obhajcu, ktorý by sa prípadne zúčastnil výsluchu svedka. Tým, že výsluch svedka
poškodeného V. V. bol vykonaný ešte pred vznesením obvinenia, mi bolo znemožnené reálne
naplnenie práva na obhajobu...
Poukazujem na časový postup celého konania pred vznesením obvinenia. Oznámenie
trestnej činnosti V. V. dňa 4. 12. 2008 v čase od 10.30 do 12.45 hod. Logicky potom
vyplýva, že uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008 zo
dňa 4. 12. 2008. ktorým začína trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. a § 206 ods. 1
Tr. por. mňa ako obvineného, mohlo byť vypracované až po oznámení trestnej činnosti a až
následne mi mohlo byť doručené.
So spisového materiálu nevyplýva, že by vyšetrovateľ bol začal tzv. konanie vo veci,
tak ako to aj skonštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Tdo 5/2012 a napriek tomu
svedeckú výpoveď voči konkrétne obvinenej osobe vykonanú pred samotným vznesením
obvinenia bez prítomnosti obhajcu považuje za výpoveď v súlade s príslušnými právnymi
predpismi.
Som toho názoru, že pri postupe orgánov činných v trestnom konaní došlo
k porušeniu môjho práva na obhajobu, pretože, ak sa výsluch usvedčujúcej svedkyne, ktorý
je jediným priamym dôkazom usvedčujúcim ma zo spáchania trestnej činnosti konal
predtým, než som sa vôbec dozvedel o trestnom konaní a o vznesení obvinenia, nemohol
som reálne využiť svoje právo na obhajobu dané ust. § 2 ods. 9 Tr. por.
Som toho názoru, že výsluch svedkyne V. realizovaný pred vznesením obvinenia voči
mne nebol neodkladným úkonom. Nejednalo sa o osobu mladšiu ako 15 rokov. Som
presvedčený, že v danom prípade sa jedná z procesného hľadiska o nepoužiteľnú výpoveď
svedka.
Po vzatí do väzby som žiadal o opätovný výsluch svedkyne V. a tiež M. Tieto výsluchy
boli vykonané dňa 29. 4. 2009. Svedkyňa V. však už odmietla vypovedať, pričom ako zo
zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 20. 4. 2009 vyplýva po poučení o práve odmietnuť
výpoveď toto právo využila, ale nepotvrdila svoju výpoveď zo dňa 4. 12. 2008. Podobne sa
zachovala aj v konaní pred súdom.
Svedkyňa S. M. dňa 20. 4. 2009 za prítomnosti obhajcu vypovedala prakticky v môj
prospech, avšak súd jej výpoveď vykonanú už po vznesení obvinenia voči mne a vykonanú v
prítomnosti obhajcu t. j. 20. 4. 2009, nepovažoval za hodnovernú. Pokiaľ sa jedná o
výpoveď S. M. zo dňa 5. 12. 2008 tiež som toho názoru, že v danom prípade sa nejednalo o
neodkladný úkon, aj keď sa jednalo o osobu mladšiu ako 15 rokov.
Výpovede oboch svedkýň teda V. a M. boli jedinými priamymi dôkazmi
usvedčujúcimi ma z trestnej činnosti a napriek tejto skutočnosti som nemal reálnu možnosť
klásť týmto svedkom otázky.
Napriek tomu, že od samého začiatku konania pred súdom poukazujem na porušenie
môjho práva na obhajobu, ktoré mi zaručuje jednak čl. 46, čl. 50 Ústavy Slovenskej
republiky, § 2 ods. 9 základných zásad Zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku,
v platnom znení, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd v súvislosti s výpoveďou svedkyne V. V. zo dňa 4. 12. 2008 nebola
táto skutočnosť pri posudzovaní otázky viny zohľadnená.
Ostatní svedkovia vypočutí v konaní pred súdom I. stupňa neboli priamymi svedkami
mojej údajnej trestnej činnosti a mali informácie len od V. V. Svedok J. V. vo vyjadrení k
dovolaniu uviedol, že výpoveď V. nemusí byť pravdivá. Podobne sa vyjadrila aj svedkyňa
Mgr. T. na hlavnom pojednávaní. Uviedla, že po bližšom spoznaní V. V. si na ňu zmenila
názor. /zápisnica zo dňa 28. 10. 2009. str. 11 prvý odsek/.“.
Okresný súd na základe sťažovateľom opísaného skutkového stavu svojím
rozsudkom zo 14. decembra 2009 uznal sťažovateľa vinným v bode I zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), c) a ods. 2 písm. d)
Trestného zákona, v bode II zo spáchania prečinu sexuálneho zneužívania podľa § 202
ods. 1. písm. a) Trestného zákona a v bode III zo spáchania prečinu porušovania domovej
slobody podľa § 104 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, z prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2. písm. a) Trestného zákona a zároveň bol sťažovateľovi
uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 (štrnásť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. d)
a ods. 4 Trestného zákona ho okresný súd na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Krajský súd uznesením z 27. januára 2011 na základe odvolania podaného
sťažovateľom rozsudok okresného súdu zo 14. decembra 2009 potvrdil.
Následne sťažovateľ podal 3. marca 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd svojím
uznesením z 21. februára 2012 odmietol.
Na okresnom súde podal sťažovateľ taktiež návrh na obnovu konania, ktorý však bol
uznesením z 24. mája 2012 (doručeným sťažovateľovi 30. mája 2012) v zmysle § 309 ods. 2
Trestného poriadku zamietnutý.
Podľa sťažovateľa z uvedeného „je zrejmé, že súdy záver o vine za posudzovanú
trestnú činnosť založili na procesne nepoužiteľnom dôkaze, ich postup nebol v súlade
so zásadami zákonnosti trestného konania, zistenia skutkového stavu bez dôvodných
pochybností a voľného hodnotenia dôkazov, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu zásady
prezumpcie neviny“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 a čl. 50 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru boli rozsudkom okresného súdu zo 14. decembra
2009, uznesením krajského súdu z 21. januára 2010, uznesením najvyššieho súdu
z 21. februára 2012, ako aj uznesením okresného súdu z 24. mája 2012 porušené, zruší
uznesenie okresného súdu z 24. mája 2012 a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov
konania v sume 134,79 €.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
zo 14. decembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2011
Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti doručenej mu 9. decembra
2011 a vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 8/2012 namietal porušenie svojich bližšie neoznačených
základných práv a slobôd postupom okresného súdu rozsudkom zo 14. decembra 2009
a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 27. januára 2011
a jemu predchádzajúcim postupom. Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 8/2012
z 12. januára 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol, a to v časti smerujúcej proti rozsudku
okresného súdu zo 14. decembra 2009 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prejednanie a rozhodnutie a v časti smerujúcej proti uzneseniu z 27. januára 2011 z dôvodu
jej oneskoreného podania.
Z uvedeného vyplýva, že konštatovanie, že nedostatok právomocí ústavného súdu
vo veci predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, ako aj oneskorené podanie sťažnosti
sťažovateľa predstavujú neodstraniteľné nedostatky procesných podmienok konania, ktoré
nemôžu byť odstránené ani dodatočnou aktivitou sťažovateľa ako účastníka konania.
Existencia prekážky res iudicata vylučuje možnosť opakovane preskúmať
sťažovateľove námietky porušenia ním označených práv rozsudkom okresného súdu
zo 14. decembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2011, preto ústavný súd
v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
z 21. februára 2012
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z 21. februára 2012 bolo
sťažovateľovi doručené 30. marca 2012.
Sťažnosť sťažovateľa z 19. júna 2012 bola prevzatá na poštovú prepravu 22. júna
2012 a ústavnému súdu bola doručená 25. júna 2012.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti v rámci predbežného prerokovania
návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry,
podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany ním označených práv na ústavnom súde
podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným
súdom. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako podanú oneskorene.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
z 24. mája 2012
Z obsahu uznesenia okresného súdu z 24. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ, ako aj
prokurátor sa vzdali svojho práva podať proti nemu sťažnosť. S ohľadom na túto skutočnosť
uvedené uznesenie neobsahuje v súlade s § 176 ods. 3 Trestného poriadku odôvodnenie.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenie
obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že sťažovateľ mal možnosť
svoje námietky smerujúce proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2012 predložiť
krajskému súdu podaním sťažnosti proti uvedenému uzneseniu, pričom práve krajský súd je
súdom, do ktorého právomoci patrí oprávnenie rozhodnúť o nich.
Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania
vedeného proti nemu mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich
v sťažnosti označených práv pred všeobecnými súdmi, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Záver
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok,
a preto bolo bez právneho významu, aby požiadal sťažovateľa o odstránenie nedostatkov
jeho sťažnosti (predloženie ním vlastnoručne podpísaného splnomocnenia na podanie
sťažnosti ústavnému súdu, pretože k sťažnosti priložené splnomocnenie podpísala matka
sťažovateľa), alebo sa zaoberal ďalšími jeho požiadavkami, ktoré z nej vyplynuli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012