Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 438/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. T., K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení

s , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. marca 2011, postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013

doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 21. júna 2005 domáhala

na okresnom súde vyslovenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva

z 28. augusta 2002 uzatvorenej medzi jej manželom M. M. a obchodnou spoločnosťou G.,

s. r. o., K. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2006 určil, že táto

zmluva je ako celok neplatná. Okresný súd dospel k záveru, že nehnuteľnosti, na ktoré sa

zmluva vzťahovala, nadobudla sťažovateľka spolu s manželom M. M. (žalovaným

vo 4. rade).

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. – 3. rade. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. mája 2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. februára 2008 určil,

že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 28. augusta 2002 uzatvorená medzi

M. M. (žalovaným vo 4. rade) a obchodnou spoločnosťou G., s. r. o., K. (žalovaným

v 1. rade), v časti II bode 1, týkajúcej sa rozostavaného domu na parc. č..., zapísaného

na liste vlastníctva č..., k. ú. K., je neplatná. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, teda

aj v časti tykajúcej sa oplotenia, studne, žumpy a trvalých porastov, ktoré sťažovateľka

podľa svojho tvrdenia nadobudla spolu s manželom za trvania manželstva.

Sťažovateľka uvádza, že v čase rozhodovania veci „nemala k dispozícii dôkazy

preukazujúce vyššie uvedené, žalovaný v 4. rade, manžel sa zdržiaval mimo územia

Slovenska, na neznámom mieste a mal všetky listiny preukazujúce vlastnícke právo

k predmetným veciam. Súd sa aj napriek mojim námietkam, týmto vôbec nezaoberal“.

Sťažovateľka ďalej k podstate sťažnosti uvádza, že na okresnom súde „V roku

2009... podala návrh na obnovu konania... Svoj návrh... odôvodnila tým, že sú splnené

podmienky na obnovu konania v zmysle ods. a/ a b/ ,

že má nové dôkazy, ktoré... v pôvodnom konaní nemala a účelom bolo zrušiť protizákonné

rozhodnutie súdu v pôvodnom konaní.“.

Okresný súd však uznesením sp. zn. z 15. marca 2011 obnovu konania

zamietol. V odôvodnení uviedol, že „neboli splnené podmienky na obnovu konania, pretože

som o uvedených skutočnostiach vedela už v pôvodnom konaní. Súd sa na pojednávaní

nezaoberal mojimi námietkami, ani nemal za preukázané či v pôvodnom konaní som mala

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Mám za to, že boli splnené podmienky na obnovu

konania, z čoho musel vychádzať aj súd, keď obnovu konania pripustil. Voči Uzneseniu

Okresného súdu Košice-okolie, č. k. som podala v zákonnej lehote odvolanie,

ale odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Mojimi námietkami sa odvolací

súd vôbec nezaoberal a úplne sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala

dovolanie, v ktorom „žiadala... rozsudok Krajského súdu v Košiciach a rozhodnutie súdu

prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení

dovolania... namietala, že rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa vychádzajú

z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné. Nepovolením obnovy

konania, uvedené rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní, ktoré sú protizákonné, pretože

sú v rozpore s a to tým, že bezdôvodne ma pozbavujú

vlastníckeho práva ostávajú v platnosti.

V právnom štáte platí zákon pre všetkých a súdy sú povinné súdnu ochranu poskytnúť

všetkým. Taktiež... namietala, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa je

v rozpore so skutkovým stavom zisteným na pojednávaní a skutkovým stavom v odôvodnení

rozsudku. Súd prvého stupňa... na pojednávaní odmietol poskytnúť dostatočný časový

priestor vyjadriť sa k veci a odôvodnenie uznesenia je v rozpore s mojim vyjadrením

na pojednávaní a s predloženými dôkazmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením, sp. zn. ... dovolanie

odmietol.“.

Podľa názoru sťažovateľky „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo porušené... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s princípom právneho štátu podľa

, právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a bolo porušené... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo D. M.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s princípom právneho štátu podľa

Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Košiciach v

konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Okresného súdu Košice-okolie v

konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd ruší napadnuté uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice-okolie a vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, Krajský súd v Košiciach a Okresný

súd Košice-okolie sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť D. M. trovy právneho

zastúpenia vo výške 275,94 € na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia. Trovy konania sú za 2 právne úkony po 130,16 EUR a 2x režijný paušál

po 7,81 EUR.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1. K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 21. februára 2012.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného

súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol

teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

2. K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je

potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení

prvostupňového rozhodnutia v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu

nižšieho stupňa.

Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už vyslovil, že zákonodarcom upravenú

fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka

občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozhodnutie je nevyhnutné považovať

za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

().

Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, obmedzila iba na tvrdenie, že odvolací súd sa jej

námietkami vôbec nezaoberal a úplne sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný ďalej zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1 a 3 a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil podľa a ,

pretože bolo podľa jeho názoru „vecne správne, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne

ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa

s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič

nemení ani odvolanie“.

Podľa názoru krajského súdu ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených odvolacích

dôvodov nebol daný. Krajský súd ďalej uviedol, že „Neúplnosť zistenia skutkového stavu

[ ] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len

za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná

okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní

uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný –

nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého

stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalobkyňa v odvolaní neoznačila žiaden dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný – nebol

vykonaný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva

a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym

posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),

pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho

na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho

i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne

závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.“.

V závere odôvodnenia krajský súd uviedol, že sťažovateľka „v odvolaní v podstate

iba opakuje skutočnosti uvádzané už v konaní na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd

riadne a presvedčivo vyrovnal, preto k dôvodom napadnutého uznesenia nie je potrebné nič

dodať“.

Podľa právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku

k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené

základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia

neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného

orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľke bol

umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu

(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez

svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (o vyslovenie neplatnosti zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva z 28. augusta 2002 vedenom okresným súdom pod

sp. zn. ). Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia

okrem iného aj s odkazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 15. marca 2011 nie je v prípade zamietnutia návrhu na obnovu konania v rozpore

so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu; ústavný súd v tejto

súvislosti poznamenáva, že v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 21. februára

2012 sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré

následne sťažovateľka formulovala vo svojej sťažnosti ústavnému súdu. Z hľadiska

procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky

na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s .

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského

súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 15. marca

2011) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému

súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. ,

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu

judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa

2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa

a ani právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25

ods. 2 ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo zaručené v , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov

vyjadrených v nezistil, sťažnosť aj v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, podľa pri jej

predbežnom prorokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

Argumentácia sťažovateľky uplatnená v sťažnosti vo vzťahu k namietanému postupu

a uzneseniu najvyššieho súdu sa zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jej

v sťažnosti označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru bez

zdôvodnenia, v čom má podľa nej toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľka neuvádza

žiadne konkrétne výhrady voči napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu,

nemožno s ňou polemizovať jej ani oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľka okrem strohej konštatácie

o nepochybnom porušení jej v sťažnosti označených základných práv podľa a práva

podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu ničím neodôvodnila

namietané porušenie svojich označených základných práv podľa a práva podľa

dohovoru, nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

a postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu (napr. )

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie

sťažovateľky neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľky neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti

uvádza, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Napokon ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

s prihliadnutím aj na napadnuté uznesenie krajského súdu dodáva, že tento sa podľa neho

so skutkovou a právnou problematikou súvisiacou s posudzovanou vecou (návrhom

na povolenie obnovy konania) vysporiadal z hľadiska ústavných aspektov spôsobom

ústavne akceptovateľným.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú, ako aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013