Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 248/2013
PDF · 197.73 KB
No categories available
I. ÚS 248/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej
v konaní o sťažnosti W. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006, takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006 p o r u š i l
základné právo W. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. W. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. W. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,06 € (slovom
štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 248/2013-11 z 24. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť W. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2006.
2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v takto opísanom skutkovom stave: „1. Návrhom
na začatie konania podaným na okresnom súde 28. 4. 2006, neskôr viackrát zmeneným,
sa žalobcovia domáhajú voči sťažovateľovi, ako jednému z viacerých žalovaných, určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré tento nadobudol po ich verejnej dražbe 13. 4.
2006.
2. Vec bola okresným súdom už dvakrát meritórne rozhodnutá, ale odvolací súd
ostatným uznesením z 12. 3. 2012, sp. zn. 2 Co 70/2011, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Okresný súd nám až 6. 11. 2012 doručil predvolanie na pojednávanie 10. 1. 2013;
z uvedeného vyplýva, že vec ešte nie je právoplatne skončená, hoci od podania návrhu
na súd uplynula doba takmer 7 rokov...
Sťažovateľ na odstránenie označených prieťahov, ktorými trpí konanie od samotného
začiatku, podal predsedovi súdu 14. 9. 2010 sťažnosť: predseda v reakcii zo 17. 9. 2010
konštatoval iba procesný priebeh konania so záverom, že konajúca sudkyňa bola
so sťažnosťou oboznámená.“
3. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal
tento nález:
„1. Základné právo W. M. podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
nečinnosťou OS Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 103/2006, porušené bolo.
2. Okresnému súdu prikazuje v uvedenej veci konať bez prieťahov.
3. W. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 EUR, ktorú sumu mu zaplatí
Okresný súd Košice II do 2 mesiacov.
4. OS Košice II je povinný uhradiť W. M. trovy právneho zastúpenia...“
4. Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
odôvodnil s poukázaním na „... stav beznádeje, neistoty, nespravodlivosti...“.
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci podaním z 15. mája 2013 písomne
vyjadril okresný súd (sp. zn. 1 SprV/310/2013) a k jeho vyjadreniu zaujala stanovisko
právna zástupkyňa sťažovateľa.
5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov, ktoré
vykonal okresný súd vo veci. K prieťahom vo veci vedenej pod sp. zn. 23 C/103/2006
sa vyjadril takto: „... súd v danom konaní vykonával úkony a vytyčoval pojednávania,
pričom vo veci i dvakrát meritórne rozhodol v primeraných časových úsekoch, pričom
nebolo zaznamenané žiadne obdobie dlhodobejšej nečinnosti prvostupňového súdu. Dĺžka
predmetného konania bola ovplyvnená predovšetkým tou skutočnosťou, že žalobcovia
zmenili petit žaloby, ale i procesnou prekážkou, keď došlo k úmrtiu žalobcu v 1. rade a bolo
potrebné zistiť jeho právnych nástupcov a ich aktuálny pobyt. V dôsledku podaných
odvolaní sa spis opakovane, a to celkom až štyrikrát (17. 10. 2006 – 26. 1. 2007, 30. 3.
2007 – 6. 11. 2007, 1. 7. 2008 – 23. 3. 2009 a 28. 3. 2011 – 17. 5. 2012) nachádzal na
odvolacom Krajskom súde v Košiciach, pričom tieto časové úseky... dĺžku predmetného
konania výrazne ovplyvnili (spolu 2 roky a 9 mesiacov).
Zároveň dávam do pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ nebol účastníkom
daného konania od podania žaloby a stal sa ním až po nadobudnutí právoplatnosti
uznesenia o jeho vstupe do konania po odmietnutí jeho odvolania proti uvedenému
uzneseniu odvolacím súdom. Práve skutočnosť, že sa spis v období od 30. 3. 2007 do 6. 11.
2007 nachádzal na odvolacom súde, spôsobil sám sťažovateľ...“
5.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného
súdu uviedol: „... neobstojí obrana predsedu, že v dôsledku podaným odvolaní zo strany
účastníkov, vec bola štyrikrát na odvolacom súde, takže tieto úseky súdneho konania
by nemali ísť na vrub okresného súdu.
Opak je však pravdou, lebo nesústredené konanie, v ktorom si okresný súd neobjasnil
ihneď na začiatku konania predmet sporu, či nerešpektovanie platného práva (hmotného
i procesného), má vždy za následok, okrem iného, aj porušenie práva v jeho časovej
dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku prejednania
nevyhnutného odvolania, po kasačnom zásahu krajského súdu, je dobou zakladajúcou
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné iba okresnému súdu. Ak by totiž rozhodol
zákonne a spravodlivo, odvolací súd by nevydal zrušujúce rozhodnutie, ale potvrdzujúce,
či zmeňujúce, ale končiace spor...“
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy
a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu
predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje
ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných
pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).
II.
7. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených písomností a zo spisu
okresného súdu sp. zn. 23 C/103/2006 zistil, že v predmetnej veci sa od roku 2006 vedie
konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ktorého jedným z účastníkov (na strane žalovaných) je tiež sťažovateľ. Toto konanie nie je
doteraz právoplatne skončené.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu
právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto
zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto
povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 až 4 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať
nové pojednávanie.
12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02).
V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolo
posúdenie návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, v ktorom všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 6 a § 100 ods. 1 OSP)
a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila
so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).
14. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom
prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú na rozhodnutie. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec
patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.
15. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil právne významné okolnosti, na základe ktorých
by osoba sťažovateľa mimo procesného rámca participovala na zistených prieťahoch
v konaní pred okresným súdom.
16. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom to, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, posudzoval ako celok s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal nielen z hľadiska sťažovateľom
namietaného obdobia zbytočných prieťahov, ale aj z hľadiska celkového priebehu
posudzovaného konania. V tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa pred okresným súdom
začalo podaním žaloby 28. apríla 2006 a doteraz nie je právoplatne skončené. Aj keď
okresný súd do času rozhodovania ústavného súdu už trikrát rozhodol, tieto rozhodnutia boli
dvakrát odvolacím súdom zrušené. Ústavný súd sa priklonil k názoru sťažovateľa,
že k zbytočným prieťahom v konaní došlo, a to napriek tomu, že okresný súd vykonával
úkony (rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodoval o pripustení
zmeny žalobného petitu, nariaďoval súdne pojednávania, vykonával úkony spojené
s prerokovaním veci, zabezpečoval listinné dôkazy...). Jeho konanie bolo nekoncentrované
a neefektívne. Svedčí o tom napr. skutočnosť, že (i) 3. mája 2006 po odstúpení spisu
z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu Bratislava I Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol, že miestne príslušným súdom je okresný súd a spis mu bol vrátený
22. septembra 2006, (ii) aj keď v merite veci rozhodol 10. apríla 2008, 12. mája 2008 musel
okresný súd vydať opravné uznesenie k dôvodom pôvodného rozsudku, (iii) aj keď v merite
veci rozhodol 10. januára 2013, 4. apríla 2013 musel rozhodnúť doplňujúcim rozsudkom.
17. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že aj keď okresný súd rozhodol
vo veci rozsudkom 10. apríla 2008, podané odvolanie sťažovateľom bolo z vecného
hľadiska dôvodné, keď Krajský súd v Košiciach zrušil toto rozhodnutie. Okresný súd vec
nesprávne právne posúdil a objektívne vzaté možno túto skutočnosť pripísať na ujmu
neefektívneho správania okresného súdu. Obdobne, aj keď okresný súd rozhodol vo veci
rozsudkom 18. novembra 2010, podané odvolanie bolo z vecného hľadiska dôvodné.
Vychádzajúc z dôvodov uvedených krajským súdom v zrušujúcom uznesení z 12. marca
2012, že napadnuté rozhodnutie nemožno preskúmať, aj túto skutočnosť možno rovnako
pripísať na ujmu neefektívneho správania okresného súdu.
18. Z vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal
koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný
súd za potrebné poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu, pretože
celková doba viac ako 6 rokov (od kedy je sťažovateľ účastníkom konania), počas ktorej
vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej
sťažnosti. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
19. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
20. O príkaze pre porušovateľa konať vo veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd
v danom procesnom štádiu konania nerozhodol, a to vzhľadom na úpravu petitu
sťažovateľom v rámci jeho vyjadrenia zo 14. júna 2013 a na skutočnosť, že v súčasnosti
sa vec nachádza na odvolacom súde v dôsledku podaného odvolania.
21. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde). Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €
z dôvodov uvedených v bode 4 odôvodnenia tohto nálezu. Vzhľadom na okolnosti danej
veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníka konania) ústavný súd dospel k názoru,
že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať
mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,
ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia
práv sťažovateľa (pozri body 15, 16 a nasl.), skutočnosť, že všeobecné súdy opakovane
meritórne i procesne vo veci rozhodovali (teda neboli celkom zjavne nečinné),
ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 1 500 €. Z uvedených dôvodov
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.
22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi,
ktorý bol vo veci namietaných porušení svojich práv úspešný, vznikli trovy konania
z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala 3 úkony právnych
služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 13. decembra
2012 a zaujatie písomného stanoviska zo 14. júna 2013 k vyjadreniu okresného súdu.
Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon (celkovo 2 úkony) vykonaný v roku
2012 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný paušál
7,63 € (127,16 € + 7,63 €), teda spolu = 134,79 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku
2013 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný paušál
7,81 € (130,16 € + 7,81 €), teda spolu = 137,97 €. Odmena za právne zastúpenie
pred ústavným súdom (celkovo 3 úkony právnych služieb a 3 x paušálna náhrada)
predstavuje sumu 407,55 €, plus 20 % DPH (advokátka je platcom dane z pridanej
hodnoty), teda celkovo 489,06 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).
23. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013