Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 411/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., Advokátska

kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a 2 , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

namietaného porušenia , , , a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -159 z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2013 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj namietané porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47, čl. 48 a čl. 152 ods. 4

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -159 z 29. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 23. marca 2011 domáhala určenia,

že konkretizované nehnuteľnosti po nebohej M. S., rod. M. (ďalej len „poručiteľka“),

nepatria do dedičstva po poručiteľke. Za odporcu označila svojho brata Ing. J. S., N. (ďalej

len „odporca“). Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Svoj návrh sťažovateľka založila na tvrdení, že v čase, keď okresný súd v inom

konaní rozsudkom č. k. -236 z 12. augusta 2004 (potvrdeným aj krajským súdom)

na návrh jej brata určil neplatnosť darovacej zmluvy zo 6. marca 1996, poručiteľka

(darkyňa) už nežila. Poručiteľka tak nespĺňala kritériá účastníka konania. Po právoplatnom

ukončení uvedeného súvisiaceho konania odporca podal návrh na prerokovanie

novoobjaveného dedičstva. Svoj naliehavý právny záujem sťažovateľka odôvodnila tak,

že „konajúcimi súdmi vytvorenou neistotou svojho právneho postavenia vzhľadom aj na to,

že prakticky neprichádza do úvahy výlučná určovacia žaloba jedného z účastníkov zmluvy

na jej neplatnosť v prípadoch, keď došlo k vzájomnému plneniu – pritom brat, J. S. nebol

ani účastníkom právneho úkonu – a nárok na vzájomné plnenie z neplatnej alebo zrušenej

zmluvy je zo zákona podmienený v zmysle ust. tým, že ide o vzájomnú reštitučnú

povinnosť a teda v žiadnom prípade sa tu nemôže jednať o dedičstvo novoobjaveného

majetku s prihliadnutím aj na tú podmienku, že neplatnosti sa musí domáhať voči všetkým

účastníkom právneho úkonu.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -125 z 2. mája 2012 sťažovateľkin návrh

zamietol, keďže dospel k záveru, že „nepreukázala naliehavý právny záujem

na požadovanom negatívnom určení... Navrhovateľka sa nemôže negatívnym určovacím

návrhom úspešne domáhať revízie skutkových zistení a právnych záverov všeobecných

súdov vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. , v ktorej bolo rozsudkom...

určené, že darovacia zmluva uzavretá medzi darkyňou M. S., rod. M. a obdarovanou M. H.

zo dňa 6.3.1996, právoplatná a účinná dňa 7.11.1997... je neplatná... Uvedený rozsudok je

s poukazom na po bodkočiarku záväzný nielen pre účastníkov, ale aj

pre všetky orgány. Na základe uvedeného právoplatného rozsudku súdu Správa katastra...

v súlade s , v znení účinnom do 14.10.2008, zapísala

záznamom práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli zo zákona nebohej matke účastníkov

konania. V danom prípade bola v konaní tunajšieho súdu sp. zn. určená

absolútna neplatnosť darovacej zmluvy, pričom absolútna neplatnosť pôsobí zo zákona

od počiatku. Preto subjektívne práva a povinnosti z absolútne neplatného právneho úkonu

nevzniknú. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno platne zhojiť ani dodatočným

schválením a ani odpadnutím vady prejavu vôle. Platnosť zmluvy sa posudzuje vždy ku dňu

jej uzavretia. Navyše, darovacia zmluva je... charakterizovaná jednostranným (bezplatným)

plnením darcu v prospech obdarovaného, teda plnením darcu bez protiplnenia

obdarovaného, a tak v prípade určenia neplatnosti darovacej zmluvy nie je dôvodný postup

podľa ...“.

Na podklade teoretického vymedzenia pojmu „naliehavý právny záujem“ okresný

súd uzavrel, že „v danom prípade, vzhľadom na záväznosť právoplatného výroku rozsudku

vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. nie je právne postavenie

navrhovateľky, ako dedičky po nebohej matke, ohrozené odporcom, ktorý je jej bratom,

a teda druhým dedičom po nebohej matke. S poukazom na právoplatné určenie absolútnej

neplatnosti darovacej zmluvy, na základe ktorej bola navrhovateľka ako obdarovaná

z uvedenej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností, po istý čas, ako vlastník v návrhu

špecifikovaných nehnuteľností, nie je ohrozené ani jej právne postavenie (bývalého)

vlastníka, keďže z absolútne neplatného právneho úkonu nenadobudla žiadne práva,

keď absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a vyvoláva tie

dôsledky, že sa naň hľadí ako keby nebol urobený a nie je možné ho konvalidovať.

Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje žiadne právne následky, ani v prípade,

ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní tunajšieho súdu po nebohej

matke účastníkov konania... nebol spoluvlastnícky podiel poručiteľky z nehnuteľností

špecifikovaných v návrhu predmetom dedičstva, sú všetci dedičia zo základného dedičského

konania nebohej poručiteľky, v danom prípade len účastníci tohto konania, považovaní

za vlastníkov dedičstva po nebohej matke.“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu sťažovateľka kritizovala

postoj okresného súdu k jej podaniu označenému ako „Žiadosť o postup podľa “

z 24. januára 2012, v ktorom poukázala na skutočnosti spôsobilé podľa jej názoru

spochybniť nezaujatosť vo veci konajúcej sudkyne, a preto navrhla, „aby uvedené

skutočnosti konajúca sudkyňa neodkladne oznámila predsedovi súdu v zmysle

a požiadala ho, aby dotknuté veci pridelil inému sudcovi“. O tomto podaní však nebolo

rozhodnuté pre nesplnenie formálnych náležitostí. Podľa názoru sťažovateľky uvedeného

v podanom odvolaní „ak súd uviedol, že nie je možné, aby účastník konania na postup

podľa § 15 vyzýval, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone, pretože Občiansky súdny

poriadok ani iné zákonné normy takýto postup nevylučujú. Aj keď ide o neobvyklý postup,

nie je možné uprieť účastníkovi konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil

predsedovi súdu dôvody na svoje vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek

existencii dôvodov na vylúčenie sudcu, sudca v súlade s nepostupuje.“.

K meritu prerokovávanej veci sťažovateľka v odvolaní namietala „skutočnosť,

voči komu bola táto neplatnosť (v konaní okresného súdu sp. zn. , pozn.)

vyslovená, pričom darkyňa pre stratu spôsobilosti byť subjektom práva nemohla byť

ani účastníkom konania, ale v jej prospech z uvedeného dôvodu nemohol byť ani spätne

v katastri zapísaný majetok, ktorého neplatnosť zmluvného prevodu bola vyslovená v konaní

pod sp. zn. . Keďže neplatnosť darovacej zmluvy bola vyslovená len voči jednému

z účastníkov zmluvy, do katastra nebolo možné zapísať ako vlastníka osobu, ktorá nežije

a voči ktorej neplatnosť vyslovená nebola. Plnenie neplatného právneho úkonu zakladá

skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia podľa .

Navrhovateľka je preto toho názoru, že nejde o novoobjavený majetok poručiteľa,

ale o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu. Súd

v odôvodnení rozsudku nedal odpoveď na argument navrhovateľky, kedy sa mali

nehnuteľnosti stať novoobjaveným majetkom poručiteľky.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -159 z 29. novembra 2012 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa postupu

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže dôjsť jednak na základe

oznámenia sudcu, v prípade, ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený

z prejednania veci ( ) a tiež z podnetu účastníka konania, ktorý má právo uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť ( ). Teda

v prípade, ak má účastník konania pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu,

je na ňom, aby využil svoje právo v zmysle ustanovenia . Nemôže však vyzývať

sudcu, aby sám oznámil predsedovi skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho

na postup podľa , pretože postup v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je

len na sudcovi a v prípade existencie takýchto skutočností je sudca povinný takýmto

spôsobom postupovať. Keďže sudkyňa takýto spôsob nevyužila, nevidela dôvody pre takýto

postup, a preto bolo len na navrhovateľke, ak chcela, aby sa o vylúčení sudkyne

rozhodovalo, aby postupovala podľa ustanovenia . Ak potom námietka zaujatosti

vznesená navrhovateľkou v priebehu konania neobsahovala všetky zákonom predpísané

náležitosti (absentoval v nej údaj o čase, kedy sa navrhovateľka dozvedela o dôvodoch

pre vylúčenie sudkyne), nadriadený súd rozhodujúci námietke zaujatosti o nej v súlade

s ustanovením nerozhodoval a vec vrátil súdu prvého stupňa

bez rozhodnutia o námietke...“.

V otázke posúdenia podmienky naliehavého právneho záujmu na navrhovanom

určení krajský súd konštatoval správnosť záverov okresného súdu, pretože „právne

postavenie navrhovateľky nie je ohrozené, a teda táto žaloba spornosť práva

medzi účastníkmi konania neodstraňuje, pričom rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom

súde Komárno pod sp. zn. , potvrdeným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre... je

súd aj v tomto konaní viazaný, pričom argumenty, ktorým navrhovateľka argumentuje

v tomto konaní boli podstatné pre posúdenie určenia neplatnosti darovacej zmluvy,

avšak nemôže nimi opätovne odôvodňovať naliehavý právny záujem v tejto veci, čím by

v podstate došlo k situácii, kedy by nenastali účinky rozhodnutia, vysloveného v konaní

sp. zn. , teda to, že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti

stali predmetom dedičského konania o novoobjavenom majetku po M. S.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka porušenie základného práva

„na spravodlivé súdne konanie“ vidí v tom, že „v čase svojej smrti nebola darkyňa

vlastníčkou nehnuteľností. V zmysle všeobecných ustanovení Obč. Zák. darkyňa smrťou

stratila spôsobilosť byť účastníčkou katastrálneho konania ( ), zároveň

so smrťou fyzickej osoby zákon spája zánik jej spôsobilosti mať práva a povinnosti. Fyzická

osoba smrťou prestáva byť právnym subjektom. Preto nie je možné, aby po smrti fyzickej

osoby bolo vyznačené v jej prospech vlastníctvo k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností,

pretože by išlo o vlastníctvo neexistujúcej osoby a neexistujúceho právneho subjektu.

Takýto postup odporuje aj v tom čase platným ustanoveniam katastrálneho zákona

i , pretože mŕtva... osoba nemôže nadobúdať práva a povinnosti,

a rovnako ani majetok... z rovnakého dôvodu mal petit pôvodnej žaloby (o určenie

neplatnosti darovacej/zaopatrovacej zmluvy znieť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po

darkyni, ktorá už v čase podania žaloby nežila. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je možné tento

nedostatok odstraňovať v inom konaní, a to ani v konaní dedičskom.“.

Ďalej sťažovateľka dôvodí, že s ohľadom na vyslovenie neplatnosti darovacej

zmluvy v súvisiacom konaní pred okresným súdom „pripadá do úvahy aplikácia § 451

obč.zák., teda žaloba na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu resp. právneho

dôvodu, ktorý odpadol, pri súčasnej aplikácii § 457 Obč. Zák. V tejto súvislosti

sťažovateľka upozorňuje na porušenie zásady rovnakého rozhodovania v porovnateľných

prípadoch, teda na princíp legitímnych očakávaní, vymedzený rámcom judikatúry...“. Cituje

právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

vo veci sp. zn. .

Sťažovateľka je presvedčená o danosti jej naliehavého právneho záujmu

„na požadovanom určení, pretože ako podielový spoluvlastník nehnuteľností bola zapísaná

v katastri nehnuteľností až do doby, kým nedošlo po smrti darkyne na základe rozsudku OS

Komárno k právne neprípustnému zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

v prospech osoby, ktorá už nežila... Pokiaľ súd argumentuje nevykonateľnosťou rozsudku

o určení neplatnosti darovacej zmluvy, nemôže tento argument (dôsledok nesprávne

formulovaného petitu v žalobe o určení neplatnosti darovacej zmluvy) zaťažovať

sťažovateľku, ktorá nebola v predmetnom konaní navrhovateľkou a teda nemala dispozičné

oprávnenie žalobou a jej petitom... Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, v čase svojej smrti

nebola darkyňa vlastníčkou nehnuteľností, a v zmysle vyššie uvedených skutočností

akékoľvek neskoršie právne skutočnosti sú pre určenie, či vec bola v čase smrti poručiteľa

v jeho vlastníctve, právne bezvýznamné. V aktuálnom dedičskom konaní po matke

sťažovateľky sa koná o prejednanie novoobjaveného majetku, a nie novo-nadobudnutého

majetku.“. V tejto súvislosti sťažovateľka dôvodí, že v súvisiacom konaní „bola síce

vyslovená neplatnosť právneho úkonu... ale súdom vyslovený výrok predsa neznie,

že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke“.

Sťažovateľka tiež „namieta, že svoj právny názor v priebehu konania oprela

o judikatúru v porovnateľných veciach, prvostupňový súd sa však argumentačne

nevyporiadal s tým, prečo sa jeho rozhodnutie odlišuje od rozhodnutí v predložených

porovnateľných veciach, pričom k právu na spravodlivé súdne konanie organicky prináleží

právo na úplné a presvedčivé odôvodnenie. Tento nedostatok neodstránil... ani odvolací

súd, pričom ide o skutočnosť zásadnú pre rozhodnutie vo veci, teda argument účastníka,

na ktorý je potrebné odpovedať... Posúdenie odvolacieho súdu... sa nevyporiadalo s tým,

kedy sa mal predmetný majetok stať novoobjaveným majetkom poručiteľky, a či ho

poručiteľka vlastnila v čase svojej smrti. Ide pritom o skutočnosť podstatnú pre rozhodnutie

meritórne...“.

Sťažovateľka zotrváva na názore, podľa ktorého „nie je... možné uprieť účastníkovi

konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil predsedovi súdu dôvody na svoje

vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek existencii dôvodov na vylúčenie

sudca nepostupuje v súlade s .. Napriek námietke sťažovateľky

v podanom odvolaní súd neskúmal, či sú dané skutočnosti spochybňujúce nezaujatosť

sudcu, a prisvedčil názoru súdu prvostupňového, že účastník nemôže vyzývať sudcu na

postup podľa Takéto tvrdenie a takúto odpoveď na svoj argument považuje

sťažovateľka za nesúladné s ustanovením SR...“. Sťažovateľka k sťažnosti

pripojila fotografiu, ktorá údajne zachytáva nasadanie konajúcej sudkyne do auta právnej

zástupkyne odporcu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti meritórne takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní spisová značka porušil právo

sťažovateľky M. H. na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 48

ods. 2 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v zmysle dodatkového protokolu, ako aj práva garantované čl. 46

ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ako aj na čl. 1 ods. 1 Dodatkového dohovoru, s následným porušením aj čl. 1, čl. 2

ods. 2, a 48, SR.

3. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 29.12.2012 (správne malo byť 29.11.2012, pozn.).

4. Sťažovateľke M. H., bytom N., priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 3500 EUR, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu

do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorý je pre ústavný súd

záväzný ( ), požaduje vysloviť porušenie jej práva

„na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v ...

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Z citovanej formulácie vyplýva, že sťažovateľka namieta prieťahy v postupe

krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní, ktoré majú mať za následok porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote.

Túto časť svojho petitu sťažovateľka nijako neodôvodnila, hoci podľa § 20 ods. 1

predstavuje odôvodnenie povinnú obsahovú náležitosť každého

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. V tejto časti preto sťažnosť nespĺňa

zákonom predpísané náležitosti. Napriek tomu ústavný súd nepristúpil k výzve na doplnenie

sťažnosti, lebo dospel k záveru, že takýto postup by bol so zreteľom na podstatné skutkové

okolnosti sťažovateľkinho prípadu procesne neefektívny.

Stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu totiž dôsledne rešpektuje právny názor,

podľa ktorého o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje

(v tomto prípade krajského súdu), nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva,

lebo v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr.

, , ). Ústavný súd preto v rámci

svojej rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa poskytuje

ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh i z vyjadrení samotnej sťažovateľky bez akýchkoľvek

pochybností vyplýva, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn.

bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. februára 2012) právoplatne ukončené

(na fotokópii písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu je ako dátum právoplatnosti

vyznačený 5. december 2012). Sťažovateľka sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd

obrátila v čase, keď už tento prostriedok nápravy zásahu do jej základného práva podľa

i jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (

dohovoru) objektívne nebol spôsobilý splniť svoj účel. Preto v tejto časti by aj v prípade

doplnenia o zodpovedajúce odôvodnenie bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka do sťažnostného petitu pojala aj námietku porušenia jej práva

na spravodlivé prejednanie veci zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, „ako aj práva

garantované čl. 46 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

2.1 K tejto časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej ústavný považuje za potrebné

v prvom rade uviesť, že v garantuje základné právo každého, kto tvrdí,

že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Inými slovami, ide tu o ústavný základ

súdneho prieskumu vrchnostenských aktivít verejnej správy prameniaci z katalógu

základných práv a slobôd.

V sťažovateľkinej veci okresný súd a neskôr krajský súd rozhodovali vo veci

tzv. určovacej žaloby podľa . Predmetom konania bolo rozhodnutie

o tom, či sťažovateľkou konkretizované nehnuteľnosti sú alebo nie sú súčasťou dedičstva.

V popísanej perspektíve teda o súdnom prieskume rozhodnutí či postupov orgánov verejnej

správy nemožno vôbec uvažovať, keďže sťažovateľka bola účastníčkou civilného

(sporového) súdneho konania, ktorého účelom bolo vyriešiť údajný súkromný spor

medzi sťažovateľkou a odporcom ako subjektmi súkromného práva.

Žalované konanie teda nespadá do vecného rámca základného práva zaručeného

, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2 Okrem toho však sťažovateľka namieta aj porušenie práva na spravodlivé

prejednanie jej veci (formálno-právne je regulované v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj práva

garantovaného v . Ide tu teda o základné právo na súdnu ochranu.

Sťažovateľka k tejto časti svojej sťažnosti predniesla v podstate dve námietky. Prvá

sa týka meritórneho posúdenia jej určovacieho návrhu krajským súdom a druhá sa

koncentruje na problém sťažovateľkiných pochybností o nezaujatosti sudkyne, ktorá kauzu

na prvom stupni prerokovávala a rozhodla.

Pokiaľ ide o právne posúdenie okresným súdom zistených skutkových okolností (tie

zjavne nevyvolávajú žiadne spory), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

, ).

V nadväznosti na citovaný stabilný postoj ústavného súdu k vlastnej pozícii

pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov hodno zdôrazniť, že námietky

prednesené sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti majú v prevažnej miere charakter,

ktorého právna analýza a hodnotenie by ústavný súd stavali práve do pozície ďalšej

inštancie všeobecného súdnictva. Týka sa to právnej argumentácie súvisiacej so smrťou

poručiteľky, a tým aj stratou jej právnej subjektivity, s charakterom záznamu ako jedného

z druhov zápisu vecných práv do katastra nehnuteľností, ako aj problematiky absolútnej

neplatnosti právnych úkonov.

Ústavný súd v záujme čo najvyššej miery zrozumiteľnosti svojho uznesenia však

predsa považuje za dôležité podčiarknuť, že argument, podľa ktorého „v čase svojej smrti

nebola darkyňa vlastníčkou nehnuteľností“, svedčí o sťažovateľkinom nepochopení

dôvodov oboch v jej veci konajúcich všeobecných súdov, na ktorých v konečnom dôsledku

založili svoje pre sťažovateľku negatívne rozhodnutia. Ak predsa oba súdy zhodne, správne

a detailne vysvetlili podstatu absolútnej neplatnosti právnych úkonov (účinky ex tunc),

potom je zreteľné, že v dôsledku autoritatívneho posúdenia darovacej zmluvy uzavretej

medzi poručiteľkou a sťažovateľkou ako neplatnej poručiteľka ako darca nikdy vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam nestratila.

Na tomto právnom závere nič nemení ani zápis v katastri nehnuteľností realizovaný

v prospech obdarovanej, lebo podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené

v § 7 (teda aj údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností

a o iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam) sú hodnoverné, len ak sa nepreukáže

opak. V súvisiacom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. sa však

opak právoplatne preukázal, preto bolo správne, že v dôsledku chýbajúceho právoplatného

rozhodnutia o dedičstve novoobjaveného majetku bola formou záznamu k sporným

nehnuteľnostiam zapísaná ako vlastníčka poručiteľka. Aj tento záznam bude mať v katastri

nehnuteľností svoje miesto (teda bude hodnoverný) len dovtedy, kým sa autoritatívne

v dedičskom konaní nepotvrdí, kto smrťou poručiteľky vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nadobudol.

V koncepte odôvodnenia záverov krajského súdu nemožno opomenúť veľmi dôležitý

aspekt súvisiaci s ústavným princípom právnej istoty. Krajský súd výstižne zdôraznil,

že „argumenty, ktorými navrhovateľka argumentuje v tomto konaní boli podstatné

pre posúdenie určenia neplatnosti darovacej zmluvy, avšak nemôže nimi opätovne

odôvodňovať naliehavý právny záujem v tejto veci, čím by v podstate došlo k situácii,

kedy by nenastali účinky rozhodnutia, vysloveného v konaní sp. zn. , teda to,

že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského

konania o novoobjavenom majetku“. S citovaným právnym názorom sa ústavný súd v plnej

miere stotožňuje a nemá dôvod čokoľvek k nemu dodávať.

Významným v kontexte analyzovanej argumentácie sťažovateľky je aj jej poukaz

na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , ktorý je však

v okolnostiach konania vedeného pred okresným súdom a neskôr aj pred krajským súdom

irelevantný. Podľa názoru najvyššieho súdu dedičské rozhodnutie o novoobjavenom

majetku nepotvrdzuje, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, keďže po smrti poručiteľa

môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik

vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržanie). Pri aplikácii tohto názoru

na sťažovateľkinu kauzu je z obsahu sťažnosti i z príloh k nej pripojených zjavné,

že sťažovateľka v konaní o jej určovacej žalobe existenciu žiadnych takýchto právnych

skutočností netvrdila ani nepreukázala. Tým neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné

bremeno týkajúce sa splnenia podmienky pre meritórne prerokovanie určovacieho návrhu,

ktorou je podľa existencia naliehavého právneho záujmu. Záver

okresného súdu i krajského súdu sa tak do rozporu s predmetným právnym názorom

najvyššieho súd nedostal.

Pokiaľ ide o námietku spochybňujúcu nezaujatosť sudkyne konajúcej na prvom

stupni v sťažovateľkinej veci, ústavný súd nezistil v právnom názore krajského súdu,

podľa ktorého konania nemá právo „vyzývať sudcu, aby sám oznámil predsedovi

skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho na postup podľa “, žiadne

signály ústavného nesúladu. Dôvodom tohto záveru je neodškriepiteľný fakt,

na ktorý poukázal i krajský súd, a to právo účastníka konania namietať nezaujatosť sudcu.

Sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti fotokópiu podania z 24. januára 2012, z obsahu

ktorého skutočne vyplýva absencia esenciálnych náležitostí námietky zaujatosti. Ak potom

okresný súd k obsahu námietky neprihliadal a ani ju na vybavenie nadriadenému súdu

nepredložil, postupoval jednoznačne v súlade s . Nemožno preto

akceptovať snahu sťažovateľky zhojiť nekvalifikovanosť svojho podania formuláciou práva

(vyzývať konajúceho sudcu na oznámenie svojej zaujatosti vo veci), ktoré by si vyžadovalo

procesnú reakciu sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o vecnej správnosti

prvostupňového rozsudku v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský

súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný

súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia citovaného v naratívnej časti tohto uznesenia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné považovať podmienku

naliehavého právneho záujmu na určení, že konkretizované nehnuteľnosti netvoria súčasť

dedičstva po poručiteľke, za splnenú. V každom prípade tento postup krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod

zasahovať do záverov krajského súdu. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie garantované a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je

vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

V časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 i práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je

predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka žiada vysloviť aj porušenie

jej práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení iného práva

hmotnoprávneho charakteru (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavno-procesných princípov obsiahnutých v a dohovoru,

a teda ani práva sťažovateľky podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. I v tejto časti je

preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Napokon sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti musel

zaoberať časťou sťažnostného petitu formulovanou v tom zmysle, že krajský súd porušil

základné práva sťažovateľky garantované i jej práva zaručené dohovorom

„s následným porušením aj , , a 48, SR“.

Použité slovné spojenie „s následným porušením“ naznačuje, že sťažovateľka vníma

navrhované ustanovenia ako porušené v dôsledku porušenia jej základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom. Už len z tohto hľadiska ústavný súd

musel v predmetnej časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože základné

práva sťažovateľky garantované i jej práva zaručené dohovorom

podľa predchádzajúcich bodov odôvodnenia tohto uznesenia zjavne porušené neboli.

Preto ani o porušení ústavných článkov, ku ktorých porušeniu malo dôjsť v dôsledku

porušenia a 2 či porušenia dohovoru, nemožno uvažovať.

Okrem toho však ústavný odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej čl. 1

má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ),

a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie tohto ustanovenia

(napr. ). Rovnako , ktorého porušenie navrhla

sťažovateľka vysloviť, má taktiež charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania,

preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť ich porušenie

(napr. ). Aj má charakter generálneho interpretačného

princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m.

, ).

Uvedeným charakteristikám sa vymyká len sťažovateľkou namietané porušenie čl. 47

a . Tieto ústavné články však zaručujú viacero čiastkových práv tvoriacich

spolu s ďalšími právami obsah základného práva na súdnu ochranu. No sťažovateľka

v sťažnosti netvrdí porušenie niektorého zo základných práv inkorporovaných

do uvedených ústavných článkov (s výnimkou základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa ). Nemožno tak zistiť, ktoré z nich malo

byť podľa sťažovateľky v konaní pred krajským súdom porušené. V nadväznosti na to

potom sťažnosť neobsahuje ani žiadne dôvody pre záver o porušení takýchto práv. V tejto

časti bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť v celom jej rozsahu, bolo už

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou

v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (navrhované finančné zadosťučinenie, zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013