Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 411/2013
PDF · 363.07 KB
No categories available
III. ÚS 411/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., Advokátska
kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47, čl. 48 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 232/2012
a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2013 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj namietané porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47, čl. 48 a čl. 152 ods. 4
ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 232/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 23. marca 2011 domáhala určenia,
že konkretizované nehnuteľnosti po nebohej M. S., rod. M. (ďalej len „poručiteľka“),
nepatria do dedičstva po poručiteľke. Za odporcu označila svojho brata Ing. J. S., N. (ďalej
len „odporca“). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 13 C 88/2011.
Svoj návrh sťažovateľka založila na tvrdení, že v čase, keď okresný súd v inom
konaní rozsudkom č. k. 4 C 39/99-236 z 12. augusta 2004 (potvrdeným aj krajským súdom)
na návrh jej brata určil neplatnosť darovacej zmluvy zo 6. marca 1996, poručiteľka
(darkyňa) už nežila. Poručiteľka tak nespĺňala kritériá účastníka konania. Po právoplatnom
ukončení uvedeného súvisiaceho konania odporca podal návrh na prerokovanie
novoobjaveného dedičstva. Svoj naliehavý právny záujem sťažovateľka odôvodnila tak,
že „konajúcimi súdmi vytvorenou neistotou svojho právneho postavenia vzhľadom aj na to,
že prakticky neprichádza do úvahy výlučná určovacia žaloba jedného z účastníkov zmluvy
na jej neplatnosť v prípadoch, keď došlo k vzájomnému plneniu – pritom brat, J. S. nebol
ani účastníkom právneho úkonu – a nárok na vzájomné plnenie z neplatnej alebo zrušenej
zmluvy je zo zákona podmienený v zmysle ust. § 457 OZ tým, že ide o vzájomnú reštitučnú
povinnosť a teda v žiadnom prípade sa tu nemôže jednať o dedičstvo novoobjaveného
majetku s prihliadnutím aj na tú podmienku, že neplatnosti sa musí domáhať voči všetkým
účastníkom právneho úkonu.“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 88/2011-125 z 2. mája 2012 sťažovateľkin návrh
zamietol, keďže dospel k záveru, že „nepreukázala naliehavý právny záujem
na požadovanom negatívnom určení... Navrhovateľka sa nemôže negatívnym určovacím
návrhom úspešne domáhať revízie skutkových zistení a právnych záverov všeobecných
súdov vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 39/99, v ktorej bolo rozsudkom...
určené, že darovacia zmluva uzavretá medzi darkyňou M. S., rod. M. a obdarovanou M. H.
zo dňa 6.3.1996, právoplatná a účinná dňa 7.11.1997... je neplatná... Uvedený rozsudok je
s poukazom na § 159 ods. 2 po bodkočiarku O. s. p. záväzný nielen pre účastníkov, ale aj
pre všetky orgány. Na základe uvedeného právoplatného rozsudku súdu Správa katastra...
v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., v znení účinnom do 14.10.2008, zapísala
záznamom práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli zo zákona nebohej matke účastníkov
konania. V danom prípade bola v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 4C 39/99 určená
absolútna neplatnosť darovacej zmluvy, pričom absolútna neplatnosť pôsobí zo zákona
od počiatku. Preto subjektívne práva a povinnosti z absolútne neplatného právneho úkonu
nevzniknú. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno platne zhojiť ani dodatočným
schválením a ani odpadnutím vady prejavu vôle. Platnosť zmluvy sa posudzuje vždy ku dňu
jej uzavretia. Navyše, darovacia zmluva je... charakterizovaná jednostranným (bezplatným)
plnením darcu v prospech obdarovaného, teda plnením darcu bez protiplnenia
obdarovaného, a tak v prípade určenia neplatnosti darovacej zmluvy nie je dôvodný postup
Na podklade teoretického vymedzenia pojmu „naliehavý právny záujem“ okresný
súd uzavrel, že „v danom prípade, vzhľadom na záväznosť právoplatného výroku rozsudku
vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 39/99 nie je právne postavenie
navrhovateľky, ako dedičky po nebohej matke, ohrozené odporcom, ktorý je jej bratom,
a teda druhým dedičom po nebohej matke. S poukazom na právoplatné určenie absolútnej
neplatnosti darovacej zmluvy, na základe ktorej bola navrhovateľka ako obdarovaná
z uvedenej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností, po istý čas, ako vlastník v návrhu
špecifikovaných nehnuteľností, nie je ohrozené ani jej právne postavenie (bývalého)
vlastníka, keďže z absolútne neplatného právneho úkonu nenadobudla žiadne práva,
keď absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a vyvoláva tie
dôsledky, že sa naň hľadí ako keby nebol urobený a nie je možné ho konvalidovať.
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje žiadne právne následky, ani v prípade,
ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní tunajšieho súdu po nebohej
matke účastníkov konania... nebol spoluvlastnícky podiel poručiteľky z nehnuteľností
špecifikovaných v návrhu predmetom dedičstva, sú všetci dedičia zo základného dedičského
konania nebohej poručiteľky, v danom prípade len účastníci tohto konania, považovaní
za vlastníkov dedičstva po nebohej matke.“.
V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu sťažovateľka kritizovala
postoj okresného súdu k jej podaniu označenému ako „Žiadosť o postup podľa § 15 OSP“
z 24. januára 2012, v ktorom poukázala na skutočnosti spôsobilé podľa jej názoru
spochybniť nezaujatosť vo veci konajúcej sudkyne, a preto navrhla, „aby uvedené
skutočnosti konajúca sudkyňa neodkladne oznámila predsedovi súdu v zmysle § 15 OSP
a požiadala ho, aby dotknuté veci pridelil inému sudcovi“. O tomto podaní však nebolo
rozhodnuté pre nesplnenie formálnych náležitostí. Podľa názoru sťažovateľky uvedeného
v podanom odvolaní „ak súd uviedol, že nie je možné, aby účastník konania na postup
podľa § 15 vyzýval, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone, pretože Občiansky súdny
poriadok ani iné zákonné normy takýto postup nevylučujú. Aj keď ide o neobvyklý postup,
nie je možné uprieť účastníkovi konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil
predsedovi súdu dôvody na svoje vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek
existencii dôvodov na vylúčenie sudcu, sudca v súlade s § 15 ods. 1 OSP nepostupuje.“.
K meritu prerokovávanej veci sťažovateľka v odvolaní namietala „skutočnosť,
voči komu bola táto neplatnosť (v konaní okresného súdu sp. zn. 4 C 39/99, pozn.)
vyslovená, pričom darkyňa pre stratu spôsobilosti byť subjektom práva nemohla byť
ani účastníkom konania, ale v jej prospech z uvedeného dôvodu nemohol byť ani spätne
v katastri zapísaný majetok, ktorého neplatnosť zmluvného prevodu bola vyslovená v konaní
pod sp. zn. 4C/39/99. Keďže neplatnosť darovacej zmluvy bola vyslovená len voči jednému
z účastníkov zmluvy, do katastra nebolo možné zapísať ako vlastníka osobu, ktorá nežije
a voči ktorej neplatnosť vyslovená nebola. Plnenie neplatného právneho úkonu zakladá
skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Navrhovateľka je preto toho názoru, že nejde o novoobjavený majetok poručiteľa,
ale o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu. Súd
v odôvodnení rozsudku nedal odpoveď na argument navrhovateľky, kedy sa mali
nehnuteľnosti stať novoobjaveným majetkom poručiteľky.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa postupu
podľa § 15 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže dôjsť jednak na základe
oznámenia sudcu, v prípade, ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený
z prejednania veci (§ 15 OSP) a tiež z podnetu účastníka konania, ktorý má právo uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (§ 15a OSP). Teda
v prípade, ak má účastník konania pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu,
je na ňom, aby využil svoje právo v zmysle ustanovenia § 15a OSP. Nemôže však vyzývať
sudcu, aby sám oznámil predsedovi skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho
na postup podľa § 15 OSP, pretože postup v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je
len na sudcovi a v prípade existencie takýchto skutočností je sudca povinný takýmto
spôsobom postupovať. Keďže sudkyňa takýto spôsob nevyužila, nevidela dôvody pre takýto
postup, a preto bolo len na navrhovateľke, ak chcela, aby sa o vylúčení sudkyne
rozhodovalo, aby postupovala podľa ustanovenia § 15a OSP. Ak potom námietka zaujatosti
vznesená navrhovateľkou v priebehu konania neobsahovala všetky zákonom predpísané
náležitosti (absentoval v nej údaj o čase, kedy sa navrhovateľka dozvedela o dôvodoch
pre vylúčenie sudkyne), nadriadený súd rozhodujúci námietke zaujatosti o nej v súlade
s ustanovením § 15a ods. 3 OSP nerozhodoval a vec vrátil súdu prvého stupňa
bez rozhodnutia o námietke...“.
V otázke posúdenia podmienky naliehavého právneho záujmu na navrhovanom
určení krajský súd konštatoval správnosť záverov okresného súdu, pretože „právne
postavenie navrhovateľky nie je ohrozené, a teda táto žaloba spornosť práva
medzi účastníkmi konania neodstraňuje, pričom rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom
súde Komárno pod sp. zn. 4C 39/99, potvrdeným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre... je
súd aj v tomto konaní viazaný, pričom argumenty, ktorým navrhovateľka argumentuje
v tomto konaní boli podstatné pre posúdenie určenia neplatnosti darovacej zmluvy,
avšak nemôže nimi opätovne odôvodňovať naliehavý právny záujem v tejto veci, čím by
v podstate došlo k situácii, kedy by nenastali účinky rozhodnutia, vysloveného v konaní
sp. zn. 4C 39/99, teda to, že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti
stali predmetom dedičského konania o novoobjavenom majetku po M. S.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka porušenie základného práva
„na spravodlivé súdne konanie“ vidí v tom, že „v čase svojej smrti nebola darkyňa
vlastníčkou nehnuteľností. V zmysle všeobecných ustanovení Obč. Zák. darkyňa smrťou
stratila spôsobilosť byť účastníčkou katastrálneho konania (§7 ods.2 OZ), zároveň
so smrťou fyzickej osoby zákon spája zánik jej spôsobilosti mať práva a povinnosti. Fyzická
osoba smrťou prestáva byť právnym subjektom. Preto nie je možné, aby po smrti fyzickej
osoby bolo vyznačené v jej prospech vlastníctvo k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností,
pretože by išlo o vlastníctvo neexistujúcej osoby a neexistujúceho právneho subjektu.
Takýto postup odporuje aj v tom čase platným ustanoveniam katastrálneho zákona
i občianskeho zákonníka, pretože mŕtva... osoba nemôže nadobúdať práva a povinnosti,
a rovnako ani majetok... z rovnakého dôvodu mal petit pôvodnej žaloby (o určenie
neplatnosti darovacej/zaopatrovacej zmluvy znieť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
darkyni, ktorá už v čase podania žaloby nežila. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je možné tento
nedostatok odstraňovať v inom konaní, a to ani v konaní dedičskom.“.
Ďalej sťažovateľka dôvodí, že s ohľadom na vyslovenie neplatnosti darovacej
zmluvy v súvisiacom konaní pred okresným súdom „pripadá do úvahy aplikácia § 451
obč.zák., teda žaloba na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu resp. právneho
dôvodu, ktorý odpadol, pri súčasnej aplikácii § 457 Obč. Zák. V tejto súvislosti
sťažovateľka upozorňuje na porušenie zásady rovnakého rozhodovania v porovnateľných
prípadoch, teda na princíp legitímnych očakávaní, vymedzený rámcom judikatúry...“. Cituje
právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vo veci sp. zn. 3 Cdo 154/2010.
Sťažovateľka je presvedčená o danosti jej naliehavého právneho záujmu
„na požadovanom určení, pretože ako podielový spoluvlastník nehnuteľností bola zapísaná
v katastri nehnuteľností až do doby, kým nedošlo po smrti darkyne na základe rozsudku OS
Komárno 4C/39/99 k právne neprípustnému zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v prospech osoby, ktorá už nežila... Pokiaľ súd argumentuje nevykonateľnosťou rozsudku
o určení neplatnosti darovacej zmluvy, nemôže tento argument (dôsledok nesprávne
formulovaného petitu v žalobe o určení neplatnosti darovacej zmluvy) zaťažovať
sťažovateľku, ktorá nebola v predmetnom konaní navrhovateľkou a teda nemala dispozičné
oprávnenie žalobou a jej petitom... Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, v čase svojej smrti
nebola darkyňa vlastníčkou nehnuteľností, a v zmysle vyššie uvedených skutočností
akékoľvek neskoršie právne skutočnosti sú pre určenie, či vec bola v čase smrti poručiteľa
v jeho vlastníctve, právne bezvýznamné. V aktuálnom dedičskom konaní po matke
sťažovateľky sa koná o prejednanie novoobjaveného majetku, a nie novo-nadobudnutého
majetku.“. V tejto súvislosti sťažovateľka dôvodí, že v súvisiacom konaní „bola síce
vyslovená neplatnosť právneho úkonu... ale súdom vyslovený výrok predsa neznie,
že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke“.
Sťažovateľka tiež „namieta, že svoj právny názor v priebehu konania oprela
o judikatúru v porovnateľných veciach, prvostupňový súd sa však argumentačne
nevyporiadal s tým, prečo sa jeho rozhodnutie odlišuje od rozhodnutí v predložených
porovnateľných veciach, pričom k právu na spravodlivé súdne konanie organicky prináleží
právo na úplné a presvedčivé odôvodnenie. Tento nedostatok neodstránil... ani odvolací
súd, pričom ide o skutočnosť zásadnú pre rozhodnutie vo veci, teda argument účastníka,
na ktorý je potrebné odpovedať... Posúdenie odvolacieho súdu... sa nevyporiadalo s tým,
kedy sa mal predmetný majetok stať novoobjaveným majetkom poručiteľky, a či ho
poručiteľka vlastnila v čase svojej smrti. Ide pritom o skutočnosť podstatnú pre rozhodnutie
meritórne...“.
Sťažovateľka zotrváva na názore, podľa ktorého „nie je... možné uprieť účastníkovi
konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil predsedovi súdu dôvody na svoje
vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek existencii dôvodov na vylúčenie
sudca nepostupuje v súlade s § 15 ods. 1 O. s. p... Napriek námietke sťažovateľky
v podanom odvolaní súd neskúmal, či sú dané skutočnosti spochybňujúce nezaujatosť
sudcu, a prisvedčil názoru súdu prvostupňového, že účastník nemôže vyzývať sudcu na
postup podľa § 15 O. s. p. Takéto tvrdenie a takúto odpoveď na svoj argument považuje
sťažovateľka za nesúladné s ustanovením čl. 2 Ústavy SR...“. Sťažovateľka k sťažnosti
pripojila fotografiu, ktorá údajne zachytáva nasadanie konajúcej sudkyne do auta právnej
zástupkyne odporcu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti meritórne takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní spisová značka 9Co 232/2012 porušil právo
sťažovateľky M. H. na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v zmysle dodatkového protokolu, ako aj práva garantované čl. 46
ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj na čl. 1 ods. 1 Dodatkového dohovoru, s následným porušením aj čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 47 a 48, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
3. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co 232/2012
zo dňa 29.12.2012 (správne malo byť 29.11.2012, pozn.).
4. Sťažovateľke M. H., bytom N., priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3500 EUR, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu
do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorý je pre ústavný súd
záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), požaduje vysloviť porušenie jej práva
„na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy...
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Z citovanej formulácie vyplýva, že sťažovateľka namieta prieťahy v postupe
krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní, ktoré majú mať za následok porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote.
Túto časť svojho petitu sťažovateľka nijako neodôvodnila, hoci podľa § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde predstavuje odôvodnenie povinnú obsahovú náležitosť každého
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. V tejto časti preto sťažnosť nespĺňa
zákonom predpísané náležitosti. Napriek tomu ústavný súd nepristúpil k výzve na doplnenie
sťažnosti, lebo dospel k záveru, že takýto postup by bol so zreteľom na podstatné skutkové
okolnosti sťažovateľkinho prípadu procesne neefektívny.
Stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu totiž dôsledne rešpektuje právny názor,
podľa ktorého o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje
(v tomto prípade krajského súdu), nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva,
lebo v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,
podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr.
IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci
svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,
I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje
ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh i z vyjadrení samotnej sťažovateľky bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 232/2012
bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. februára 2012) právoplatne ukončené
(na fotokópii písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu je ako dátum právoplatnosti
vyznačený 5. december 2012). Sťažovateľka sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd
obrátila v čase, keď už tento prostriedok nápravy zásahu do jej základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy i jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1
dohovoru) objektívne nebol spôsobilý splniť svoj účel. Preto v tejto časti by aj v prípade
doplnenia o zodpovedajúce odôvodnenie bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka do sťažnostného petitu pojala aj námietku porušenia jej práva
na spravodlivé prejednanie veci zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, „ako aj práva
garantované čl. 46 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
2.1 K tejto časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej ústavný považuje za potrebné
v prvom rade uviesť, že ústava v čl. 46 ods. 2 garantuje základné právo každého, kto tvrdí,
že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Inými slovami, ide tu o ústavný základ
súdneho prieskumu vrchnostenských aktivít verejnej správy prameniaci z katalógu
základných práv a slobôd.
V sťažovateľkinej veci okresný súd a neskôr krajský súd rozhodovali vo veci
tzv. určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP. Predmetom konania bolo rozhodnutie
o tom, či sťažovateľkou konkretizované nehnuteľnosti sú alebo nie sú súčasťou dedičstva.
V popísanej perspektíve teda o súdnom prieskume rozhodnutí či postupov orgánov verejnej
správy nemožno vôbec uvažovať, keďže sťažovateľka bola účastníčkou civilného
(sporového) súdneho konania, ktorého účelom bolo vyriešiť údajný súkromný spor
medzi sťažovateľkou a odporcom ako subjektmi súkromného práva.
Žalované konanie teda nespadá do vecného rámca základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 2 ústavy, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
2.2 Okrem toho však sťažovateľka namieta aj porušenie práva na spravodlivé
prejednanie jej veci (formálno-právne je regulované v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj práva
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ide tu teda o základné právo na súdnu ochranu.
Sťažovateľka k tejto časti svojej sťažnosti predniesla v podstate dve námietky. Prvá
sa týka meritórneho posúdenia jej určovacieho návrhu krajským súdom a druhá sa
koncentruje na problém sťažovateľkiných pochybností o nezaujatosti sudkyne, ktorá kauzu
na prvom stupni prerokovávala a rozhodla.
Pokiaľ ide o právne posúdenie okresným súdom zistených skutkových okolností (tie
zjavne nevyvolávajú žiadne spory), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
V nadväznosti na citovaný stabilný postoj ústavného súdu k vlastnej pozícii
pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov hodno zdôrazniť, že námietky
prednesené sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti majú v prevažnej miere charakter,
ktorého právna analýza a hodnotenie by ústavný súd stavali práve do pozície ďalšej
inštancie všeobecného súdnictva. Týka sa to právnej argumentácie súvisiacej so smrťou
poručiteľky, a tým aj stratou jej právnej subjektivity, s charakterom záznamu ako jedného
z druhov zápisu vecných práv do katastra nehnuteľností, ako aj problematiky absolútnej
neplatnosti právnych úkonov.
Ústavný súd v záujme čo najvyššej miery zrozumiteľnosti svojho uznesenia však
predsa považuje za dôležité podčiarknuť, že argument, podľa ktorého „v čase svojej smrti
nebola darkyňa vlastníčkou nehnuteľností“, svedčí o sťažovateľkinom nepochopení
dôvodov oboch v jej veci konajúcich všeobecných súdov, na ktorých v konečnom dôsledku
založili svoje pre sťažovateľku negatívne rozhodnutia. Ak predsa oba súdy zhodne, správne
a detailne vysvetlili podstatu absolútnej neplatnosti právnych úkonov (účinky ex tunc),
potom je zreteľné, že v dôsledku autoritatívneho posúdenia darovacej zmluvy uzavretej
medzi poručiteľkou a sťažovateľkou ako neplatnej poručiteľka ako darca nikdy vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam nestratila.
Na tomto právnom závere nič nemení ani zápis v katastri nehnuteľností realizovaný
v prospech obdarovanej, lebo podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené
v § 7 (teda aj údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností
a o iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam) sú hodnoverné, len ak sa nepreukáže
opak. V súvisiacom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 39/99 sa však
opak právoplatne preukázal, preto bolo správne, že v dôsledku chýbajúceho právoplatného
rozhodnutia o dedičstve novoobjaveného majetku bola formou záznamu k sporným
nehnuteľnostiam zapísaná ako vlastníčka poručiteľka. Aj tento záznam bude mať v katastri
nehnuteľností svoje miesto (teda bude hodnoverný) len dovtedy, kým sa autoritatívne
v dedičskom konaní nepotvrdí, kto smrťou poručiteľky vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudol.
V koncepte odôvodnenia záverov krajského súdu nemožno opomenúť veľmi dôležitý
aspekt súvisiaci s ústavným princípom právnej istoty. Krajský súd výstižne zdôraznil,
že „argumenty, ktorými navrhovateľka argumentuje v tomto konaní boli podstatné
pre posúdenie určenia neplatnosti darovacej zmluvy, avšak nemôže nimi opätovne
odôvodňovať naliehavý právny záujem v tejto veci, čím by v podstate došlo k situácii,
kedy by nenastali účinky rozhodnutia, vysloveného v konaní sp. zn. 4C 39/99, teda to,
že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského
konania o novoobjavenom majetku“. S citovaným právnym názorom sa ústavný súd v plnej
miere stotožňuje a nemá dôvod čokoľvek k nemu dodávať.
Významným v kontexte analyzovanej argumentácie sťažovateľky je aj jej poukaz
na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 154/2010, ktorý je však
v okolnostiach konania vedeného pred okresným súdom a neskôr aj pred krajským súdom
irelevantný. Podľa názoru najvyššieho súdu dedičské rozhodnutie o novoobjavenom
majetku nepotvrdzuje, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, keďže po smrti poručiteľa
môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik
vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržanie). Pri aplikácii tohto názoru
na sťažovateľkinu kauzu je z obsahu sťažnosti i z príloh k nej pripojených zjavné,
že sťažovateľka v konaní o jej určovacej žalobe existenciu žiadnych takýchto právnych
skutočností netvrdila ani nepreukázala. Tým neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné
bremeno týkajúce sa splnenia podmienky pre meritórne prerokovanie určovacieho návrhu,
ktorou je podľa § 80 písm. c) OSP existencia naliehavého právneho záujmu. Záver
okresného súdu i krajského súdu sa tak do rozporu s predmetným právnym názorom
najvyššieho súd nedostal.
Pokiaľ ide o námietku spochybňujúcu nezaujatosť sudkyne konajúcej na prvom
stupni v sťažovateľkinej veci, ústavný súd nezistil v právnom názore krajského súdu,
podľa ktorého konania nemá právo „vyzývať sudcu, aby sám oznámil predsedovi
skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho na postup podľa § 15 OSP“, žiadne
signály ústavného nesúladu. Dôvodom tohto záveru je neodškriepiteľný fakt,
na ktorý poukázal i krajský súd, a to právo účastníka konania namietať nezaujatosť sudcu.
Sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti fotokópiu podania z 24. januára 2012, z obsahu
ktorého skutočne vyplýva absencia esenciálnych náležitostí námietky zaujatosti. Ak potom
okresný súd k obsahu námietky neprihliadal a ani ju na vybavenie nadriadenému súdu
nepredložil, postupoval jednoznačne v súlade s § 15a ods. 3 OSP. Nemožno preto
akceptovať snahu sťažovateľky zhojiť nekvalifikovanosť svojho podania formuláciou práva
(vyzývať konajúceho sudcu na oznámenie svojej zaujatosti vo veci), ktoré by si vyžadovalo
procesnú reakciu sudcu.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o vecnej správnosti
prvostupňového rozsudku v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský
súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný
súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia citovaného v naratívnej časti tohto uznesenia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné považovať podmienku
naliehavého právneho záujmu na určení, že konkretizované nehnuteľnosti netvoria súčasť
dedičstva po poručiteľke, za splnenú. V každom prípade tento postup krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor,
nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod
zasahovať do záverov krajského súdu. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je
vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
V časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.
3. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka žiada vysloviť aj porušenie
jej práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 78/2011) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení iného práva
hmotnoprávneho charakteru (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané
sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení
ústavno-procesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda ani práva sťažovateľky podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. I v tejto časti je
preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.
4. Napokon sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti musel
zaoberať časťou sťažnostného petitu formulovanou v tom zmysle, že krajský súd porušil
základné práva sťažovateľky garantované ústavou i jej práva zaručené dohovorom
„s následným porušením aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 a 48, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR“.
Použité slovné spojenie „s následným porušením“ naznačuje, že sťažovateľka vníma
navrhované ustanovenia ústavy ako porušené v dôsledku porušenia jej základných práv
zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom. Už len z tohto hľadiska ústavný súd
musel v predmetnej časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože základné
práva sťažovateľky garantované ústavou i jej práva zaručené dohovorom
podľa predchádzajúcich bodov odôvodnenia tohto uznesenia zjavne porušené neboli.
Preto ani o porušení ústavných článkov, ku ktorých porušeniu malo dôjsť v dôsledku
porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy či porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno uvažovať.
Okrem toho však ústavný odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej čl. 1
ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011),
a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy
(napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie navrhla
sťažovateľka vysloviť, má taktiež charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania,
preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie
(napr. III. ÚS 119/2011). Aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho interpretačného
princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m.
IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).
Uvedeným charakteristikám sa vymyká len sťažovateľkou namietané porušenie čl. 47
a čl. 48 ústavy. Tieto ústavné články však zaručujú viacero čiastkových práv tvoriacich
spolu s ďalšími právami obsah základného práva na súdnu ochranu. No sťažovateľka
v sťažnosti netvrdí porušenie niektorého zo základných práv inkorporovaných
do uvedených ústavných článkov (s výnimkou základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy). Nemožno tak zistiť, ktoré z nich malo
byť podľa sťažovateľky v konaní pred krajským súdom porušené. V nadväznosti na to
potom sťažnosť neobsahuje ani žiadne dôvody pre záver o porušení takýchto práv. V tejto
časti bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť v celom jej rozsahu, bolo už
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou
v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (navrhované finančné zadosťučinenie, zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013