Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 584/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2013 doručená sťažnosť J. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

B., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. mája 2013

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Partizánske (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -308 z 2. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) vyhovel návrhu navrhovateľky Ing. B. K. a určil neplatnosť zmluvy o

bezodplatnom prevode členského podielu v Poľnohospodárskom družstve podielnikov V. z

10. novembra 2009 uzavretej medzi bývalým manželom navrhovateľky Ing. A. K. ako

prevodcom a J. K. ako nadobúdateľom. Účastníkmi konania vedeného okresným súdom na

strane odporcov boli Ing. A. K. ako prevodca členského podielu a odporca v 1. rade a

sťažovateľ ako nadobúdateľ členského podielu a odporca v 2. rade.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu vo veci samej a zmenil v časti jeho výrok o trovách konania. Krajský súd

v dôsledku úmrtia odporcu v 1. rade v odvolacom konaní konal s jeho právnymi nástupcami

ako účastníkmi konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv postupom

a rozsudkom krajského súdu a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza:

«Zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu SR tým, že svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, s niektorými námietkami v odvolaní sa ani nezaoberal.

Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu spočíva podľa môjho názoru v tom, že súdy

bližšie neuviedli právny argument k rozpornej skutočnosti o absolútnej neplatnosti dohody

o prevode členských práv, neuviedli relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by skutkovo

dokazovali a právne odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru. Nedostatkom

rozsudku súdu druhého stupňa bolo už aj to, že ním súd druhého stupňa potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorý bol už sám o sebe nezákonný z obdobných dôvodov uvedených

v tejto sťažnosti. Súdy sa tiež dostatočne nevysporiadali s mojimi tvrdeniami (ktoré sú

relevantné pre posúdenie celej veci), ktorých iné právne posúdenie mohlo mať zásadný

vplyv na rozhodnutie vo veci samej tým, že návrh by bol zamietnutý. Najmä ide

o nasledovné moje námietky: absolútna neplatnosť podľa ust. nie je tu

aplikovateľná, nevysporiadanie sa súdu so zmenou návrhu navrhovateľky z uplatnenia

absolútnej neplatnosti na relatívnu neplatnosť atď.

Vo vzťahu k posúdeniu absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy: súd pri

konštatovaní absolútnej neplatnosti aplikoval ust. § 229 ods. 1 Obchod. zák., ktorého

údajné porušenie relevantnou zmluvou zakladalo rozpor so zákonom ( ). Opakovane

sme namietali, že predmetnou zmluvou mohlo dôjsť nanajvýš k porušeniu Stanov družstva,

ktoré v danom čase v družstve platili, nie však k rozporu so zákonom. v

ust. § 229 ods. 1 upravuje, že členské práva a povinnosti môže člen previesť na iného člena,

pokiaľ to stanovy nevylučujú. V tomto prípade Stanovy prevod nevylučovali. Fakt, že

Stanovy definovali podmienku prevodu medzi členmi na rok trvajúce členstvo v družstve

u nadobúdateľa, však neznamená ich vylúčenie a zároveň ani Obchod. zák. nesankcionuje

prevod nesúladný so Stanovami absolútnou neplatnosťou. Stanovy družstva nie sú

všeobecne záväzným právnym predpisom, nie sú zákonom, tj. nemožno tu aplikovať ust. §

39 . Nesúlad právneho úkonu – zmluvy o prevode členských práv a povinností v družstve

so stanovami nemôže byť sankcionovateľné absolútnou neplatnosťou. A zároveň nemôže byť

súdne napadnuteľné z daného dôvodu osobou bez priameho vzťahu k právnemu úkonu,

ktorou tu bola práve navrhovateľka. Viď komentár k , autor I. Fekete a kol., vyd.

EUROKODEX r. 2011, str. 277 cit. „O rozpor so zákonom v zmysle ust. ide vtedy,

ak je porušovaná právna norma obsiahnutá vo všeobecne záväznom predpise nižšej právnej

sily (napr. vo vyhláške) avšak na základe zmocnenia daného zákonom. Na druhej strane

však nejde o rozpor so zákonom, ak právny úkon odporuje predpisu, ktorý všeobecne

záväznú povahu nemá (napr. interné predpisy ústredného orgánu štátnej správy.)“

V odôvodnení nesprávnosti právneho posúdenia poukazujem aj na nález ÚS SR zn.

ÚS 242/07, kde je uvedené cit. „ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita

výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmlúv

zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie

zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska

funkcia zmlúv. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne

konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z taká prax,

keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci

k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim neplatnosť zmluvy.“ Po ďalšie,

v obchodnoprávnych vzťahoch sa úpravou lex specialis (§ 267 Obchod. zák.) rozširuje

úprava relatívnej neplatnosti oproti absolútnej neplatnosti – obvyklejšej

v občianskoprávnych vzťahoch.

Porušením práva na spravodlivé súdne konanie je nepreskúmateľnosť rozhodnutia

pre nedostatok jeho odôvodnenia ( ), z dôvodu porušenia procesných

ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná

nesprávnosť rozhodnutia. Povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie spôsobom uvedeným v ust.

je jedným z princípov riadneho a spravodlivého súdneho procesu

vyplývajúcich z čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd, SR. Ak rozhodnutie náležitosti požadované ust. 157

ods. 2 neobsahuje, stáva sa nepreskúmateľným. Povinnosť súdu riadne odôvodniť

rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiadava i so špecifickými námietkami účastníka.

Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej

sa účastníkovi konania okrem odopretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

právom predvídaným spôsobom, odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov, teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom...

Súd sa nesprávne vysporiadal aj s preukázaním naliehavého právneho záujmu podľa

ust. pri tejto určovacej žalobe. Odôvodnil ho tým, že na súde v Partizánskom

prebieha konanie o vysporiadanie BSM medzi navrhovateľkou a jej manželom, dnes už

zosnulým mojím otcom, po ktorom vstúpili na jeho miesto do konania dedičia – jeho deti,

kde je predmetom vysporiadania okrem iného aj dotknutý členský podiel v družstve.

Odvolací súd mal znova skúmať, či aj za zmenených okolností účastníctva v konaní, právny

záujem na určovací žalobe stále trval, čo sa však nestalo a toto súd opomenul, čím opäť

smeruje k nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov. Navyše neskúmal, či nie je možné

domáhať sa neplatnosti predmetného právneho úkonu priamo v konaní o vysporiadanie

BSM, ako vyriešenia otázky predbežnej, čím by naliehavý právny záujem na terajšom určení

odpadol.

Nepreskúmateľnosť dôvodov vyplýva aj z toho, že odvolací súd sa nedostatočne

a nesprávne vysporiadal aj s procesnou otázkou zmeny návrhu. Pôvodne sa navrhovateľka

domáhala určenia neplatnosti dotknutého právneho úkonu z dôvodu absolútnej neplatnosti,

neskôr svoj návrh zmenila a oprela ho o dôvody relatívnej neplatnosti. Neobstojí

konštatovanie súdu, že argumentácia relatívnou neplatnosťou bola „len podpornou

argumentáciou“. Domnievam sa, že sa tieto dva spôsoby vyslovenia neplatnosti sa

vzájomne vylučujú, majú potencionále iný okruh účastníkov konania, iné účinky, iné

skutkové predpoklady a lehoty uplatnenia či právne dôvody. Nemožno teda vnímať návrh

navrhovateľky pôvodný deklarujúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako ten istý

návrh, ktorý neskôr zmenila na dovolanie sa relatívnej neplatnosti. Nie je správny výklad

ten, že zo strany navrhovateľky išlo len o „podporné dôvody“, z ktorých súd v rozsudku sám

vyberie použiteľný dôvod v záujme vyhovenia návrhu. Navrhovateľka v podstate zmenila

skutkový a právny titul návrhu a súd tým, že určil neplatnosť právneho úkonu podľa

pôvodnej verzie návrhu, priznal navrhovateľke iné práva, než akých sa v závere konania

vlastne sama domáhala a zároveň vyniesol petit rozsudku mimo rámca návrhu (rozpor s ust.

). Týmto procesným postupom súd porušil zásadu predvídateľnosti

súdneho rozhodovania v súlade s procesnými pravidlami .

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady

a princípy. Každé konanie súdu v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného

práva na súdnu alebo inú právnu ochranu...

Sekundárne deklarujem touto ústavnou sťažnosťou aj porušenie práva vlastniť

majetok, tj. SR, toto ústavné právo priznáva vlastníkovi právo na ochranu

majetku, ktorý nadobudol v súlade s právnym poriadkom. Vzhľadom nato, že som členský

podiel v družstve nadobudol legálnou zmluvou od môjho otca a tým som získal vlastnícke

práva k nemu, právoplatným vyslovením neplatnosti daného právneho úkonu súdom som

poškodený vo svojich vlastníckych právach k členskému podielu a nemôžem ich v jeho

dôsledku ďalej vykonávať atď. Stav právnej neistoty vlastníckych práv môže trvať až

do rozhodnutia ústavného súdu. V kontexte porušenia práv na spravodlivý proces došlo

jeho následkom zo strany odvolacieho súdu aj k porušeniu môjho garantovaného

práva vlastniť majetok – v danom prípade členský podiel v družstve...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„v konaní pred Krajským súdom Trenčín vedenom pod sp. zn. bolo

porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v a

Slovenskej republiky.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č -389 zo

dňa 23. 5. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na nové konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.000,- EUR, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Trenčín sťažovateľovi v lehote 1 mesiac

od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho

zastúpenia vo výške 330,74,- EUR na účet jeho právneho zástupcu... do 1 mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa postupom

a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok

okresného súdu vo veci samej (a zmenený vo výroku o trovách konania).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok

krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti

rozsudku okresného súdu a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:

„Preskúmaním veci bolo odvolacím súdom zistené, že prvostupňový súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, v potrebnej miere

vykonal dokazovanie a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplynulo, že

navrhovateľka má naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právneho

úkonu. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je v zmysle § 80

písm. c) základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej

úspešnosti určovacej žaloby. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa, ktorý musí byť

v čase vyhlásenia rozsudku daný. Tento právny záujem musí byť kvalifikovaný, t. j.

naliehavý. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať

priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa,

alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté.

Pre určovací návrh ( ) je charakteristická jeho preventívna

povaha; jeho miesto (uplatnenie) je predovšetkým tam, kde nemožno odstrániť stav

ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nie je

možno dospieť iným vhodným právnym prostriedkom, tiež v prípadoch, keď určovací návrh

účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho

vzťahu a jeho prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, ktorá vytvára právny rámec a je

zárukou odvrátenia alebo obmedzenia budúcich sporov účastníkov.

V danej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu

zodpovedá uvedeným zásadám pre posudzovanie naliehavého právneho záujmu

navrhovateľky v zmysle Navrhovateľke patrí právo na súdnu ochranu,

nakoľko práve týmto rozhodnutím sa vyrieši jej právna neistota v tom smere, či podiel člena

družstva, ktorý bol bezodplatne prevedený, bude predmetom vyporiadania BSM, resp.

predmetom dedenia po pôvodnom odporcovi. Účelom určenia požadovanej neplatnosti

právneho úkonu je odstránenie právnej neistoty o existencii daného práva. Pokiaľ má byť

dôsledkom určenia neplatnosti právneho úkonu zaradenie hodnoty členského podielu

prevádzajúceho pôvodného odporcu 1) do masy BSM, je potom navrhovateľka ako

účastníčka (navrhovateľka) konania o vyporiadanie BSM aktívne legitimovaná na podanie

takejto určovacej žaloby. Členský podiel, ktorý bol v danom prípade predmetom prevodu,

má majetkovú hodnotu a ako taká môže byť zaradená do masy vyporiadavaného

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Zmluvou zo dňa 10. 11. 2009 Ing. A. K. (pôvodný odporca v 1. rade) ako

prevádzajúci previedol na odporcu 2) ako nadobúdateľa bezodplatne svoj členský podiel

v Poľnohospodárskom družstve podielnikov V... s tým, že nominálna hodnota podielu podľa

evidenčného listu je 409.068 Eur. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k

záveru, že predmetná zmluva o bezodplatnom prevode podielu člena je v zmysle § 229 ods.

1 a neplatná. Zmluva totiž odporuje

článku 2 písm. A) bodu 8 stanov družstva Poľnohospodárskeho družstva podielnikov V. v

znení ich úplného znenia zo dňa 03. 11. 2008, uložené v zbierke listín Okresného súdu

Trenčín. V zmysle citovaného článku stanov prevod členských práv a povinností na iného

člena družstva nie je dovolený, ak nadobúdateľ členských práv a povinností je členom

družstva kratšiu dobu ako jeden rok. V danom prípade niet pochybností o tom, že odporca v

2. rade ako nadobúdateľ členského podielu nesplnil túto v stanovách vymedzenú

podmienku, keďže v čase prevodu bol členom družstva kratšiu dobu ako jeden rok. Ust. §

229 ods. 1 stanovuje, že členské práva a povinnosti môže člen

previesť na iného člena družstva, pokiaľ to stanovy nevylučujú. Tým je zakotvená voľná

prevoditeľnosť členských práv a povinností medzi členmi navzájom. Prevoditeľnosť

členských práv a povinností môžu stanovy úplne vylúčiť, alebo viazať na splnenie určitých

podmienok. Nakoľko uzavretá zmluva o bezodplatnom prevode členského podielu je

v rozpore so stanovami družstva (ktoré nemajú charakter všeobecne záväzného predpisu,

čo odvolateľ uvádza správne), ide o právny úkon, ktorý odporuje zákonu (§ 229 ods. 1

), a teda je neplatný v zmysle .

Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom je absolútnou neplatnosťou. Z povahy

absolútnej neplatnosti právneho úkonu je zrejmé, že vylučuje zároveň jeho relatívnu

neplatnosť. Za daných okolností je právne irelevantné argumentovať na námietke

odvolateľa, či sa navrhovateľka v konaní domáhala aj relatívnej neplatnosti predmetného

právneho úkonu, a či sa jednalo len o podpornú argumentáciu, a preto nebol daný dôvod

na zmenu žalobného petitu, ani zmenu právnej kvalifikácie. Predmet občiansko-právneho

konania vymedzuje výlučne navrhovateľ, ktorý disponuje tak samotným konaním, ako aj

predmetom konania. Súd je návrhom viazaný a nemôže prisúdiť viac alebo niečo iné, než čo

bolo navrhované. Výnimky z tejto zásady upravuje len ust. , v zmysle

ktorého môže súd prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba

vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý

spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa dôvodne vyhovel uplatnenému žalobnému

návrhu, keď dospel k právnemu záveru o neplatnosti predmetného právneho úkonu.“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa postupom a rozsudkom krajského súdu a je

naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa

postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa , je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2

sťažnosť odmieta aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013