Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 598/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti M. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48

ods. 2 a a , a 3,

ods. 2 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu

Čadca č. k. -70 a č. k. -68 z 18. marca 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti M. Č. vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky boli 30. mája 2013 doručené sťažnosti M. Č.,

K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 2 (ďalej len „“) a , a 3,

čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“),

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor) uzneseniami Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -70 a č. k. -68 z 18. marca 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že okresný súd napadnutými

uzneseniami zamietol návrhy sťažovateľa ako povinného na odklad exekúcií. V konaniach

vedených okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej

aj „exekučné konania okresného súdu“) podal sťažovateľ 11. decembra 2012 návrhy

na odklad exekúcií, o ktorých rozhodla vyššia súdna úradníčka tohto súdu tak, že jeho

návrhy zamietla uzneseniami sp. zn. a sp. zn. z 3. januára 2013.

Na základe podaných odvolaní boli označené uznesenia z 3. januára 2013 v súlade s § 374

ods. 4 (ďalej aj „OSP“) zrušené, pričom sudkyňa okresného

súdu rozhodla o návrhoch sťažovateľa na odklad exekúcií opätovne tak, že tieto zamietla

(napadnuté uznesenia okresného súdu, pozn.). Podľa názoru sťažovateľa okresný súd

v napadnutých uzneseniach „nedal odpoveď ani na jeden argument uvádzaný sťažovateľom

ako povinným v odvolaní proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky“, čím došlo k porušeniu

, listiny, a 3 , a 3 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou okresného súdu nariadiť pojednávania

na účely rozhodnutia o jeho odvolaniach proti uzneseniam sp. zn. a sp. zn.

z 3. januára 2013, a to vzhľadom „k sťažovateľom tvrdeným skutočnostiam

v návrhu na odklad exekúcie, ale predovšetkým vzhľadom ku skutočnostiam namietaným

sťažovateľom v odvolaní...“, a keďže okresný súd pojednávanie vo veci nenariadil, porušil

, listiny, a 3 , a 3 listiny,

, listiny a dohovoru. K porušeniu citovaných

ustanovení , listiny a dohovoru malo následne podľa sťažovateľa dôjsť aj tým,

že „okresný súd vyniesol rozhodnutie bez toho, aby prijateľným spôsobom posúdil fakty,

svoje odôvodnenie založil okresný súd viac-menej na legalistickej argumentácii a okresný

súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ako povinného na odklad exekúcie vôbec

neskúmal proporcionalitu medzi odkladom exekúcie a dôsledkom prípadného odkladu

exekúcie na postavenie oprávneného“.

Sťažovateľ v sťažnostiach ďalej uvádza:

„... Okresný súd Čadca nebol pri rozhodovaní sťažovateľa ako povinného na odklad

exekúcie nezávislý. O odvolaní proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky, ktorým zamietla

návrh sťažovateľa ako povinného na odklad exekúcie, rozhodovala sudkyňa Okresného

súdu Čadca, ktorá zároveň (v skoršom období) rozhodovala o vydaní rozsudku,

ktorý je v prejednávanom prípade exekučným titulom.“ (rozsudky okresného súdu

sp. zn. a sp. zn. z 22. apríla 2010, pozn.), čím došlo k porušeniu

, listiny, a 3 , a 3 listiny,

a 2 , a 2 listiny a dohovoru.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie „nezávislosti a nestrannosti súdu“ tým,

že sudkyňa okresného súdu v napadnutých uzneseniach v rozpore „s ústavne garantovanou

zásadou prezumpcie neviny obviňuje sťažovateľa z konania ktoré by mohlo napĺňať

skutkovú podstatu trestného činu... Sudkyňa Okresného súdu Čadca tak uvádza nepravdivé

skutočnosti, resp. skutočnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

ani v skutočnom stave veci, keďže od dnešného dňa nebol sťažovateľ právoplatne odsúdený

za žiaden trestný čin v súvislosti s poškodzovaním práv veriteľa (oprávneného v exekučnom

konaní). Navyše na Okresnom súde Čadca je pod sp. zn. vedené konanie

v právnej veci navrhovateľa... proti odporkyni... o vyslovenie právnej neúčinnosti právneho

úkonu, pričom v rámci predmetného konania nebol do dnešného dňa vytýčený žiaden termín

pojednávania, napriek tomu sudkyňa v odôvodnení... (napadnutých uznesení, pozn.)

už prijala záver o účelovom zbavovaní sa majetku zo strany sťažovateľa, o poškodzovaní

práv oprávneného ako veriteľa a o možnom naplnení skutkovej podstaty trestného činu,

čo za danej situácie, keď v právnej veci odporovacej žaloby ešte nebolo vytýčené ani jedno

pojednávanie, naznačuje budúce rozhodnutie Okresného súdu Čadca vo veci vedenej

na súde pod sp. zn. a sudkyňa v rámci exekučného konania prejudikuje

rozhodnutie súdu v občiansko-právnej veci... Takýmto postupom okresného súdu došlo

k hrubému narušeniu ústavnej garancie nezávislosti a nestrannosti súdu, ako aj

garantovanej zásady prezumpcie neviny sťažovateľa.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými

uzneseniami okresného súdu boli porušené v sťažnostiach označené základné práva podľa

, listiny a práva podľa dohovoru, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci

vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľ si v sťažnostiach uplatňuje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume celkom 20 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľa a rozhodnutia

okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a

v spojení s , tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 3 a , a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. -70

a č. k. -68 z 18. marca 2013

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd:

1. sa v napadnutých uzneseniach nevysporiadal so všetkými argumentmi uvádzanými

v jeho odvolaniach (ďalej len „prvá námietka“),

2. nenariadil pojednávanie na účely vykonania dokazovania (ďalej len „druhá

námietka“) a

3. rozhodol v rozpore s požiadavkou nezávislého a nestranného rozhodovania, keďže

o odklade exekúcií v exekučných konaniach rozhodovala sudkyňa okresného súdu, ktorá

rozhodovala v skorších konaniach, výsledkom ktorých boli rozsudky (rozsudky okresného

súdu sp. zn. a sp. zn. z 22. apríla 2010, pozn.), ktoré

sú exekučnými titulmi v rámci týchto exekučných konaní (ďalej len „tretia námietka“).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľa

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa okresný súd nevysporiadal so žiadnym argumentom

uvádzaným v jeho odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. z 3. januára 2013, čím porušil , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že k úlohám právneho štátu patrí okrem iného aj vytvorenie právnych

a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,

t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného

práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu

spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci

do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených

osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok

umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného

z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať

za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru

(obdobne ). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to,

aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je

diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú

priamo zo zákona (m. m. ).

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 18. marca 2013 predovšetkým

uviedol:

„V danom prípade bol návrh na odklad exekúcie podaný z dôvodu, že:

1. podľa § 56 ods. 2 EP v nadväznosti na § 57 ods. 1 písm. b) EP možno očakávať

zastavenie exekúcie a zrušenie exekučného titulu, pretože bolo podané dovolanie

a povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa ,

2. podľa § 56 ods. 1 EP by sa povinný bez svojej viny ocitol v existenčnej tiesni,

exekúcia zasiahne do hospodárskej sféry povinného, ohrozí uspokojovanie jeho základných

životných potrieb.

Súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie odkladu

exekúcie podľa § 57 EP, a to ani pod bodom 1, ani pod bodom 2.

Súd musí vždy vychádzať zo stavu ku dňu rozhodovania podľa

Ku dňu rozhodovania povinný nepreukázal dôvody na zastavenie exekúcie pod bodom 1, 2.

1. Z pripojeného spisu súd zistil, že povinný podal dovolanie, ku dňu

rozhodovania nezaplatil ani súdny poplatok za dovolanie. Aj keby bol súdny poplatok

za dovolanie zaplatený, nebola by tým splnená podmienka podľa § 56 ods. 2 EP a § 57

ods. 1 písm. b) EP. Rozhodnutie ku dňu rozhodovania exekučného súdu nebolo zrušené,

nestalo sa neúčinným, nebola odložená jeho vykonateľnosť. Pokiaľ povinný tvrdí,

že odloženie vykonateľnosti a zrušenie exekučného titulu sa dá predpokladať, pretože

povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa , súd

sa s týmto názorom povinného nestotožnil: Tento dôvod bol už uvedený v odvolacom konaní

a v jednom súdenom prípade aj v dovolacom konaní. Aj odvolací, aj dovolací súd

konštatovali, že povinnému (odporcovi) Okresný súd Čadca neodňal možnosť konať pred

súdom. Z tohto dôvodu sa nedá preto predpokladať zrušenie exekučného titulu, ani odklad

vykonateľnosti.

2. Povinný nepreukázal ani dôvod podľa § 56 ods. 1 EP. Súd má za to, že sa neocitol

bez svojej viny v existenčnej tiesni, exekúcia nezasiahne do hospodárskej sféry povinného,

ohrozí uspokojovanie jeho základných životných potrieb. Povinný sa mohol na situáciu

pripraviť, oprávnenému za podaný tovar nezaplatil počas niekoľkých rokov, nedostal

sa do tejto situácie náhle a bez svojho zavinenia. Jeho majetková situácia je nadštandardná.

V tomto smere súd poukazuje na to, že uznesením č. k. -626 zo dňa 12. 3. 2012

Okresný súd Čadca zamietol jeho návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov

pre nadštandardnú životnú úroveň. Rozhodnutie bolo Krajským súdom potvrdené. Povinný

je spoločníkom niekoľkých spoločností, napr.:... Počas celého obdobia trvajúcich súdnych

sporov bol zastúpený advokátom, vlastní nehnuteľnosti..., pričom povinný nepredložil

dôkazy o vlastníctve vozidiel, stave na účtoch.

Nad rámec uvedeného s poukazom na dôvody odvolania zo dňa 11. 2. 2013 (č. listu

66 spisu) sudkyňa udáva:

Súd nevychádza z predpokladov povinného a želaní povinného, ale zo skutkového

stavu ku dňu rozhodovania podľa Skutkový a právny stav ku dňu

rozhodnutia je zhodný so skutkovým a právnym stavom, ktorým zdôvodnila svoje

rozhodnutie vyššia súdna úradníčka.

Za zhoršenie majetkovej situácie povinného nemožno považovať, keď sa povinný sám

účelovo zbavuje majetku, poškodzuje práva veriteľa – oprávneného (prevod majetku

na svokru...), čo už hraničí s trestnou činnosťou, keď sa povinný po právoplatnosti

exekučného titulu zbavuje majetku, aby sa vyhol exekúcii. Takému právu nemožno

poskytnúť právnu ochranu. Taký postup by bol nielen v rozpore so zákonom, ale aj v

rozpore s dobrými mravmi v nadväznosti na výsledky základného a exekučného konania

a v nadväznosti na § 56 ods. 1 EP sa povinný svojou vinou, svojím konaním ocitol v tejto

situácii. Naviac, jeho majetková situácia, okrem už opísaných dôvodov v rozhodnutí vyššej

súdnej úradníčky, nie je taká, že by sa povinný, alebo jeho rodina ocitli v existenčnej tiesni.

Povinný má zdroje príjmov, keď predal nehnuteľnosti svokre, má prosperujúce spoločnosti,

na ktoré nebol vyhlásený konkurz. V prebiehajúcich súdnych sporoch počas niekoľkých

rokov bol a je naďalej zastúpený advokátom. Pokiaľ by situácia bola taká ťaživá, ako tvrdí,

bol by zastúpený Centrom právnej pomoci ako bezplatným zástupcom.“

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 18. marca 2013 okrem už citovaného

odôvodnenia k možnosti očakávať zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) v súlade

s § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol:

„Z pripojeného spisu súd zistil, že povinný podal dovolanie.

Rozhodnutie – exekučný titul však ku dňu rozhodovania exekučného súdu nebolo zrušené,

nestalo sa neúčinným, nebola odložená jeho vykonateľnosť. Pokiaľ povinný tvrdí,

že odloženie vykonateľnosti a zrušenie exekučného titulu sa dá predpokladať, pretože

povinnému bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa , súd

sa s týmto názorom povinného nestotožnil. Tento dôvod bol už uvedený v odvolacom konaní

a aj v dovolacom konaní. Aj odvolací, aj dovolací súd konštatovali, že povinnému

(odporcovi) Okresný súd Čadca neodňal možnosť konať pred súdom. Uznesením

Najvyššieho súdu sp. zn. 8/2012 zo dňa 31. 7. 2012 bolo dovolanie odmietnuté.

Rozhodnutie nadobudlo dňa 1. 10. 2012 právoplatnosť a stalo sa vykonateľným. Z tohto

dôvodu sa nedá preto predpokladať ani zrušenie exekučného titulu, ani odklad

vykonateľnosti.“.

Ústavný súd rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie

dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne relevantných východísk; sa ústavný súd zaoberal

posúdením obsahu napadnutých uznesení okresného súdu z uvedených hľadísk a dospel

k záveru, že okresný súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí.

Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd povoliť

odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,

že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť

nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad

exekúcie možno povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, teda

z tzv. sociálneho dôvodu, prichádza do úvahy iba v prípade, ak sú súčasne splnené tieto

podmienky:

1. povinný je fyzickou osobou,

2. povinný o odklad exekúcie požiadal,

3. povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia

mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky,

4. povinný sa ocitol v takomto postavení iba prechodne,

5. oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.

Podmienku uvedenú v bode 3, teda pojem „zvlášť nepriaznivých následkov“, treba

vykladať tak, že o tento prípad pôjde iba vtedy, ak následky neodkladného výkonu exekúcie

spočívajú v ohrození základných životných istôt. Podmienku uvedenú v bode 4 treba

vykladať zasa tak, že ide o dôvod, ktorý je iba prechodný, teda nie je dlhodobý alebo trvalý.

To znamená, že ide o dôvod, v súvislosti s ktorým možno opodstatnene očakávať, že časom

odpadne a v exekúcii bude možné pokračovať. Preto trvalý stav takéhoto sociálneho

postavenia povinného vylučuje možnosť z tohto dôvodu povoliť na jeho návrh odklad

exekúcie.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

V súlade s § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví,

ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené

alebo sa stalo neúčinným.

Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá

preukázanie povinným takých okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať

zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie

podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu

by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup,

ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa

§ 57 Exekučného poriadku. Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade

vykonateľnosti exekučného titulu, nie je ňou však automaticky akékoľvek súdne konanie

začaté povinným, ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu.

Vykladať podmienky, za splnenia ktorých môže exekučný súd exekúciu zastaviť

podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, je potrebné tak, aby sa dosiahla spravodlivá

rovnováha, a dôsledne porovnať následky nepovolenia odkladu exekúcie pre povinného

a následky jeho povolenia pre oprávneného tak, aby ani oprávnený nebol povolením

odkladu exekúcie vážne poškodený.

V naznačenom smere zákon síce chráni záujmy povinného, nesmie však zároveň

ani zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola exekúcia nariadená

a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku

neodďaľovalo.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných

právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží

povinného nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu

exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné

bremeno unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva

z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré

označí. Je preto povinnosťou povinného, ak chce dosiahnuť odklad exekúcií podľa § 56

ods. 1 Exekučného poriadku, aby dôkazné bremeno uniesol tým, že sám iniciatívne súdu

poskytne všetky potrebné informácie. Z „návrhov povinného na odklad exekúcií

z 11. decembra 2012“, z „odvolaní povinného proti uzneseniam o zamietnutí návrhu

povinného na odklad exekúcií“ a ani z napadnutých uznesení okresného súdu však

nevyplýva, že to tak bolo („dôkazy o vlastníctve vozidiel, stave na účtoch nepredložil“),

navyše podmienku toho, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre sťažovateľa alebo

pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky, odôvodňuje hypotetickou úvahou

o „nemožnosti účinnej nápravy v prípade, že po vykonaní exekúcií dôjde následne

k zrušeniu rozhodnutí súdov, ktoré sú podkladom výkonu exekúcií“ (návrhy povinného

na odklad exekúcií z 11. decembra 2012, pozn.), t. j. bez uvedenia konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich prechodné ohrozenie uspokojovania výživy a iných základných potrieb

sťažovateľa a príslušníkov jeho rodiny. Sťažovateľ teda podľa názoru ústavného súdu

v posudzovaných veciach nielenže neuniesol dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia.

Odôvodnenie napadnutých uznesení okresného súdu podľa názoru ústavného súdu

jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho

i skutkového podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho návrhoch na povolenie

odkladu exekúcií, ako aj z jeho odvolaní proti uzneseniam vydaným vyššou súdnou

úradníčkou. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné

a spôsob aplikácie dotknutých noriem okresným súdom je podľa jeho názoru zlučiteľný

s i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutých právnych

noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností

dotknutých subjektov. Závery okresného súdu, pokiaľ ide o (ne)existenciu dôvodov

na povolenie odkladu exekúcií, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom

namietané porušenie jeho základného práva podľa a listiny,

ako aj práva podľa z hľadiska prvej námietky je zjavne neodôvodnené,

a preto v tejto časti jeho sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnené.

II.2.2 K druhej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie za účelom vykonania

dokazovania“ a rozhodnutia o jeho návrhoch na odklad exekúcií (po zrušení uznesení

okresného súdu z 3. januára 2013), čím podľa jeho názoru porušil ,

ods. 1 listiny, , listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v prvom rade uvádza,

že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva výslovne povinnosť

príslušného všeobecného súdu nariadiť pojednávanie pri rozhodovaní o návrhu povinného

na odklad exekúcie. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovaných vecí, ústavný súd

zastáva názor, že postup, ktorý zvolil okresný súd, t. j. že rozhodol v oboch veciach

o návrhoch sťažovateľa, ktorými sa domáhal odkladu exekúcií okresného súdu

na neverejných zasadnutiach, je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Sťažovateľ v súvislosti s druhou námietkou argumentuje aj právnymi názormi

ústavného súdu vyslovenými v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetom

ktorého bolo posúdenie ústavnej súladnosti postupu okresného súdu, ktorý rozhodol

o povolení odkladu už nariadenej exekúcie, keďže v tomto konaní vyslovil právny názor,

že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie (na účely zisťovania, či sú splnené predpoklady

pre odklad exekúcie), musí v takomto prípade v súlade s ustanovením

nariadiť pojednávanie (m. m. ).

Ústavný súd nespochybňuje právne názory vyslovené v konaní vedenom

pod sp. zn. , považuje však za potrebné poukázať na rozdiely medzi vecou

posudzovanou v konaní vedenom pod sp. zn. a vecami sťažovateľa. V konaní

vedenom pod sp. zn. ústavný súd vyslovil okrem iného porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím príslušného

okresného súdu, ktorý bol v procesnom podstavení oprávneného, ku ktorým došlo

rozhodnutím príslušného okresného súdu tým, že tento povolil odklad exekúcie

do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní povinného proti rozsudku

okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom vyslovil právny názor,

že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný

na vykonávaní dokazovania ( ), vrátane práva klásť účastníkom otázky

( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať [

a (m. m. )]. Z uvedeného vyplýva, že vo veci vedenej

pod sp. zn. bol namietaným postupom a rozhodnutím príslušného okresného

súdu o povolení odkladu exekúcie dotknutý oprávnený, a nie povinný. Je logickým

záujmom oprávneného pokračovať v exekúcií, a preto pokiaľ sa príslušný súd chce

stotožniť s argumentmi povinného o odklade exekúcie, má oprávnený v zásade právo

predniesť svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal náležitú

odpoveď.

V posudzovaných veciach v tomto konaní je sťažovateľ v predmetných exekučných

konaniach v procesnom postavení povinného, zatiaľ čo vo veci vedenej ústavným súdom

pod sp. zn. bol (iný) sťažovateľ účastníkom napadnutého exekučného konania

v procesnom podstavení oprávneného. Vychádzajúc z uvedeného nemožno, právne názory

ústavného súdu vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn. mechanicky

aplikovať aj na veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z hľadiska

rozhodnutia vo veci konajúceho všeobecného súdu o tom, či nariadi pojednávanie,

nie nezanedbateľný rozdiel medzi prípadmi, keď sa domáha nariadenia pojednávania

účastník, ktorý konanie svojím návrhom inicioval, a prípadmi, ak o to žiada účastník

konania, ktorý toto konanie svojím návrhom neinicioval.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka.

Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne

previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti

účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach, kde nedochádza k žiadnemu

dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam,

kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Ústavný súd už vyslovil právny názor,

podľa ktorého nie je v rozpore s výklad, podľa ktorého sa dokazovanie

vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania,

čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky na rozhodnutie

bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania (). Tento právny

názor z doterajšej judikatúry ústavného súdu je nepochybne aplikovateľný aj na veci

sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom druhej

námietky sťažovateľa uplatnenej proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a ním

označenými základnými právami podľa a , resp.

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažností

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažností z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.2.3 K tretej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ ďalej namieta, že v exekučných konaniach vedených okresným

súdom pod sp. zn. a sp. zn. rozhodla o jeho návrhoch

o odklad exekúcií sudkyňa, ktorá rozhodovala v skorších konaniach, výsledkom ktorých

bolo vydanie rozsudkov (exekučných titulov v konaniach vedených týmto súdom

pod sp. zn. a sp. zn. , pozn.), čím malo podľa jeho tvrdenia dôjsť

predovšetkým k porušeniu , listiny a dohovoru,

keďže došlo „k hrubému narušeniu ústavnej garancie nezávislosti a nestrannosti súdu,

ako aj garantovanej zásady prezumpcie neviny sťažovateľa“.

Imanentnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je rozhodovanie nezávislým a nestranným súdom. K zabezpečeniu tejto

požiadavky (uplatniteľnej aj v exekučných konaniach)

ustanovuje inštitút vylúčenia sudcov z dôvodu ich zaujatosti ( až ).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno

mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec má prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa

odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie

ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v oboch exekučných konaniach vedených

okresným súdom (sp. zn. a sp. zn. ) podal sťažovateľ námietky

proti exekúciám, o ktorých rozhodol okresný súd uzneseniami č. k. -45

a č. k. -41 z 8. októbra 2012 tak, že tieto námietky zamietol. Označené

uznesenia okresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka tohto súdu Mgr. L.

S., pričom tieto nadobudli právoplatnosť 1. novembra 2012. Z rozvrhu

práce okresného súdu na rok 2012, ako aj z rozvrhu práce tohto súdu na rok 2013

(http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny-sud-Cadca/Rozvrh-prace.aspx) vyplýva,

že predsedníčkou senátu 4 Er okresného súdu je JUDr. A. P. a vyššou súdnou úradníčkou

tohto senátu je Mgr. L. S., ktorá je zároveň predsedníčkou senátu poverená konaním

a rozhodovaním podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Zo zásady

„vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá je v plnom rozsahu aplikovateľná na občianske súdne

konanie, vyplýva, že je povinnosťou sťažovateľov sledovať svoje subjektívne práva a robiť

také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Uplatnenie tejto zásady v konkrétnych okolnostiach prípadu predpokladá, že sťažovateľ

mohol a mal využiť príslušný právny prostriedok, ktorý mu poskytoval zákon, a uplatniť

námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu, keďže najneskôr doručením uznesení

okresného súdu č. k. -45 a č. k. -41 z 8. októbra 2012

(1. novembra 2012, pozn.) mu mohli byť známe rozhodujúce skutočnosti týkajúce

sa namietaných exekučných konaní (ich spisové značky, ako aj identifikácia vyššej súdnej

úradníčky a v konečnom dôsledku identifikácia zákonnej sudkyne, ktorá na základe

verejnosti prístupného rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 a 2013 poverila konkrétnu

vyššiu súdnu úradníčku konať podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ sa musel o dôvode, pre ktorý

je sudkyňa okresného súdu JUDr. A. P. podľa jeho názoru vylúčená z prerokovania

a rozhodnutia v exekučných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , dozvedieť najneskôr 1. novembra 2012, keď označené uznesenia

okresného súdu nadobudli právoplatnosť.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností sťažovateľa ústavný súd

zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. , ,

, ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Zo zistení ústavného súdu ani z vyjadrenia

sťažovateľa nevyplýva, že by túto možnosť (postup podľa a nasl. ) pred súdom

využil. V sťažnostiach sťažovateľ tvrdí, že postup sudkyne okresného súdu porušil „ústavné

garancie nezávislosti a nestrannosti súdu“. Za tých okolností mal sťažovateľ využiť

možnosť vyplývajúcu mu z už citovaných ustanovení ,

pričom o jeho námietke by rozhodoval v konečnom dôsledku nadriadený súd.

Za uvedených okolností vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť

postupu podľa uvedených ustanovení , sú sťažnosti v tejto

časti neprípustné, a preto ich ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 .

II.3 K namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru a základného práva na prezumpciu neviny podľa a 2

a čl. 40 ods. 1 a 2 listiny uzneseniami okresného súdu č. k. -70

a č. k. -68 z 18. marca 2013

Podľa a 2 a a 2 listiny len súd rozhoduje

o vine a treste za trestné činy. Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Porušenie citovaných ustanovení , listiny a dohovoru sťažovateľ spája

s odôvodnením napadnutých uznesení okresného súdu, predovšetkým z touto ich časťou:

„Za zhoršenie majetkovej situácie povinného nemožno považovať, keď sa povinný

sám účelovo zbavuje majetku, poškodzuje práva veriteľa – oprávneného (prevod majetku

na svokru...), čo už hraničí s trestnou činnosťou, keď sa povinný po právoplatnosti

exekučného titulu zbavuje majetku, aby sa vyhol exekúcii.“

Z judikatúry ESĽP k čl. 6 ods. 2 dohovoru vyplýva, že prezumpcia neviny

je porušená, ak rozhodnutia súdu alebo vyjadrenia verejných činiteľov týkajúce sa osoby

obvinenej z trestného činu odrážajú názor, že táto osoba je vinná, ešte predtým, než bola jej

vina preukázaná zákonným spôsobom. Zásadný rozdiel je potrebné urobiť medzi tvrdením,

že niekto je len podozrivý zo spáchania trestného činu a jasným vyhlásením, že dotknutá

osoba sa dopustila daného činu bez toho, aby bola právoplatne odsúdená. Je dôležité, aké

slová verejní činitelia zvolia pre svoje vyjadrenia predtým, než je dotknutá osoba súdená

a uznaná za vinnú z určitého trestného činu (Khuzhin a ďalší proti Rusku, rozsudok

z 23. októbra 2008, § 94).

Z citovanej časti napadnutých uznesení okresného súdu nevyplýva, že by sudkyňa

okresného súdu prezentovala názor o vine sťažovateľa, naopak, vyslovený názor bol

zovšeobecnením jej postoja ku konaniu akéhokoľvek povinného, ktorý sa po nariadení

exekúcie zbavuje majetku, pričom takúto činnosť považuje sudkyňa okresného súdu

vo všeobecnosti za „hraničiacu“ s trestnou činnosťou.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho

základných práv podľa a 2 a a 2 listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 2 dohovoru za nedôvodné, a preto túto časť sťažností pri predbežnom prerokovaní

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.4 K namietanému porušeniu a 3 a a 3 listiny

uzneseniami okresného súdu č. k. -70 a č. k. -68 z 18. marca

2013

Podľa a 3 a a 3 listiny každý má právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy

od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci

sú si v konaní rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa , ako aj listiny

sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd

(, , ). To znamená, že všetci účastníci súdneho

konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán

().

Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe

konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať

na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení

konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také

ich predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania

musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných

argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.

Prihliadajúc na charakter relevantnej časti exekučného konania (konanie o odklade

exekúcie), ktoré prebehlo bez účasti (vyjadrenia) oprávneného, teda jednostranne, ústavný

súd v súvislosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu z obsahu sťažnosti nemôže

vyvodiť argumenty (dôvody), na základe ktorých sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv podľa a listiny.

Článok 47 ods. 2 (ako aj listiny) zaručuje právo na právnu pomoc

v kvalifikovanej forme prostredníctvom osoby s právnickým vzdelaním v každom konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy. Sťažovateľ porušenie

citovaných ustanovení a listiny ani v tomto prípade neodôvodnil.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou

(pozri napr. ) zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti,

príp. jej časti má významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa,

aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok

na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí

odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že sťažnosti sťažovateľa z hľadiska

namietaného porušenia základných práv podľa a 3 , resp. a

3 listiny (vo vzťahu ku všetkým trom jeho námietkam) neobsahujú kvalifikované

odôvodnenie, a preto nespĺňajú ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Za týchto okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013