Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 640/2013
PDF · 280.96 KB
No categories available
I. ÚS 640/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
3 Er 898/2013 z 13. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 898/2013 z 13. augusta
2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku,
ktorým okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní
na povolenie odkladu exekúcie z dôvodu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku
a navrhovaný odklad exekúcie nepovolil. Z obsahu pripojeného uznesenia okresného súdu
vyplýva, že týmto uznesením okresný súd súčasne rozhodol o zamietnutí námietok
sťažovateľky proti exekúcii, ako aj o jej návrhu na povolenie odkladu exekúcie.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Dňa 19. 3. 2009 podal žalobca: H. s. r. o. proti sťažovateľovi ako žalovanému
žalobu o zaplatenie EUR 18 494 s príslušenstvom, ktorej Medzinárodný obchodný
rozhodcovský súd v B. (ďalej aj len ako „MORS“) svojim rozsudkom zo dňa 12. 5. 2009,
sp. zn. 3/2009 vyhovel. Tento rozsudok bol následne rozhodnutím Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. 26 Cb/78/2010 (právoplatný 21. 12. 2011)
na návrh sťažovateľa zrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní došlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania (dôvodom bolo nedoručovanie písomností sťažovateľovi
a nemožnosť sa k nim kvalifikovane vyjadriť).
Na základe tejto skutočnosti bola vec opätovne vrátená na konanie pred MORS,
ktorý rozsudkom zo dňa 25. 9. 2012 v spojení s opravným uznesením, sp. zn. 3/2009, zo dňa
10. 10. 2012 (ďalej aj len ako „Rozhodcovský rozsudok“) opätovne rozhodol v prospech
žalobcu. Na základe Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je na Okresnom súde
Bratislava I z podnetu spoločnosti H. s. r. o. ako oprávneného vedené exekučné konanie
pod sp. zn. 3 Er/898/2013, v ktorom je sťažovateľ povinným.
Podľa názoru sťažovateľa bol Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom
a boli ním dotknuté práva sťažovateľa v dôsledku porušenia zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania, nakoľko pri jeho vydaní MORS nevykonal nové dokazovanie,
výlučne odkázal na pôvodný zrušený rozhodcovský rozsudok bez toho aby akýmkoľvek
spôsobom odstránil vady vytknuté všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia zásady
rovnosti účastníkov konania. Vzhľadom na uvedené podal sťažovateľ dňa 19. 11. 2012
žalobu na zrušenie Rozhodcovského rozsudku. Dňa 22. 5. 2013 Krajský súd v Bratislave
rozhodnutím sp. zn. 1 Ncb/14/2013 rozhodol, že na konanie o žalobe sťažovateľa, ktorej
predmetom je zrušenie Rozhodcovského rozsudku je miestne príslušný Okresný sud
Bratislava I, na ktorom sa v súčasnosti vedie konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku
pod sp. zn. 31 Cb/142/2013.
Vzhľadom na skutočnosť, že sa vedie súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie
Rozhodcovského rozsudku, podal sťažovateľ dňa 29. 5. 2013 návrh na odklad
exekúcie vedenej na základe Rozhodcovského rozsudku v súlade s § 56 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj len ako „Exekučný poriadok“). Návrh
na odklad exekúcie odôvodnil sťažovateľ nasledovnými skutočnosťami:
1. exekučný titul, na základe ktorého prebieha predmetná exekúcia nie je materiálne
vykonateľný a teda prebiehajúca exekúcia je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie
exekučného konania, nakoľko exekučný titul neobsahuje všetky zákonné náležitosti
(miesto rozhodcovského konania), exekučný titul neobsahuje zákonom vyžadované
odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a exekučný titul nie je právoplatný (bližšie
v článku I návrhu na odklad exekúcie);
2. vedie sa súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie exekučného titulu
a na základe doterajších súdnych rozhodnutí v obdobných právnych veciach je možné
očakávať, že exekučný titul bude zrušený pre porušenie zásady rovnosti účastníkov konania
(bližšie v článku II návrhu na odklad exekúcie);
3. vedie sa konanie o zrušenie spoločnosti oprávneného bez likvidácie čo môže viesť
k zastaveniu exekučného konania (bližšie v článku 111 návrhu na odklad exekúcie).
Na doplnenie je potrebné uviesť, že povinný v rámci podaných námietok
uplatnil kompenzačnú námietku – nárok sťažovateľa voči oprávnenému vo výške
EUR 26 695,06 s príslušenstvom, ktorý je predmetom konania vedeného na Medzinárodnom
obchodnom rozhodcovskom súde v B. pod sp. zn. 4/2009, ktoré do tohto času
nie je právoplatne ukončené. Na základe uvedeného je zrejmé, že je vedené ďalšie konanie,
ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57
Exekučného poriadku ak bude nárok sťažovateľa rozhodcovským súdom priznaný,
čo je opätovne dôvodom na povolenie odkladu exekúcie v tejto právnej veci...
Exekučný súd je v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené predpoklady na vedenie
exekučného konania, a to o. i. aj skutočnosť či je exekučný titul v súlade so zákonom
a či spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Napriek skutočnosti, že exekučný titul
je formálne opatrený doložkou o vykonateľnosti, nezbavuje to exekučný súd povinnosti
preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho materiálnej vykonateľnosti.
Ak je exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu, ktorým
je Rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný skúmať aj to, či toto rozhodnutie spĺňa
formálne a obsahové náležitosti rozhodcovského rozsudku stanovené v § 34 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej aj len ako „Zákon
o rozhodcovskom konaní“). Jednou z týchto základných náležitostí rozhodcovského
rozsudku je (i) miesto rozhodcovského konania [§ 34 ods. 2 písm. d) Zákona
o rozhodcovskom konaní] a (ii) odôvodnenie rozhodcovského rozsudku [§ 34 ods. 2 písm. g)
Zákona o rozhodcovskom konaní], ktoré musí spĺňať zákonom stanovené formálne
a obsahové náležitosti (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 51 ods. 3 Zákona
o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom neobsahoval ani miesto
rozhodcovského konania ako ani žiadne relevantné odôvodnenie, nakoľko sa odvoláva
na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 12. 5. 2009, ktorý bol zrušený Okresným
súdom Bratislava II, a teda ako taký neexistuje, a teda je zrejmé, že predmetný
Rozhodcovský rozsudok neobsahuje všetky náležitosti predpokladané Zákonom
o rozhodcovskom konaní.
Ako konštatoval Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 12. 5. 2011, sp. zn.
IV. ÚS 183/2011: jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný
exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a teda ak neexistuje
spôsobilý exekučný titul či už z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia
je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené predpoklady
na vedenie takéhoto konania.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/164/96 Súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný vo stránke materiálnej
aj formálnej. Ak bude exekúcia podlá titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu i bez návrhu zastavená.
Okresný súd Bratislava I rovnako v napadnutom Uznesení žiadnym spôsobom
neodôvodnil, prečo je exekúcia prípustná ak prebieha na základe exekučného titulu, ktorý
nespĺňa zákonom stanovené náležitosti čo sťažovateľ namietal v podanom návrhu na odklad
exekúcie.
Vychádzajúc zo súdnej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, pre výkon
exekúcie chyba v prejednávanej veci spôsobilý exekučný titul, t. j. po stránke formálnej
aj materiálnej právoplatný a vykonateľný exekučný titul a z toho dôvodu je exekúcia
neprípustná, na túto skutočnosť však pri nepovolení odkladu exekúcie Okresný súd
Bratislava I žiadnym spôsobom neprihliadal a dostatočne neodôvodnil, prečo
je Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul po materiálnej stránke vykonateľný nakoľko
sa zaoberal len čisté formálnou stránkou tohto rozhodnutia v rozpore s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.
Ak súd konštatoval v napadnutom Uznesení, že pri povoľovaní odkladu exekúcie
je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, či povolenie odkladu exekúcie obmedzuje
vymožiteľnosť práva oprávneného, mal rovnako odôvodniť prečo považuje poskytnutie
súdnej ochrany oprávnenému pri vymožiteľnosti jeho práva za dôležitejšie oproti
poskytnutiu práva sťažovateľovi ako povinného pri vzniku majetkovej ujmy vykonaním
exekúcie, ktorá je neprípustná a ktorej zastavenie možno očakávať na základe dôvodov
uvedených povinným, ak odkladom exekúcie v tomto prípade nedochádza k zhoršeniu
ani k zániku vymožiteľnosti nároku oprávneného, ktorý je predmetom exekučného titulu,
a teda neexistuje skutočnosť, ktorá by bránila povoleniu odkladu exekúcie nakoľko
povolením odkladu by nebol oprávnený poškodený v žiadnom rozsahu...
Napadnuté Uznesenie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie, ktoré by dávalo
odpovede na všetky sťažovateľom namietané skutočnosti nakoľko žiadnym spôsobom
neodôvodňuje, prečo Okresný súd Bratislava I nemal za preukázané naplnenie zákonných
podmienok pre povolenie odkladu exekúcie.
Okresný súd Bratislava I sa pri odôvodnení nepovolenia odkladu exekúcie obmedzil
len na konštatovanie, že sťažovateľ ako povinný nepreukázal že sú tu dôvody, na základe
ktorých možno očakávať zastavenie exekúcie, pritom konštatoval, že povinný preukázal,
že sa vedie súdne konanie o zrušenie exekučného titulu.
Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 19. 1. 2011,
sp. zn. 6 Cdo/141/2010 základným predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie podľa
§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku je, že súd pozitívne posúdi, či v prebiehajúcom súdnom
konaní, vzhľadom na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe je pravdepodobné očakávať
úspech žaloby a teda zastavenie exekúcie. Takéto posúdenie v napadnutom Uznesení
Okresného súdu Bratislava I však úplne absentuje.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 1/09 konštatoval,
že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku by malo byť
dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom
môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného
poriadku. Ústavný súd teda explicitne nevyžaduje vydané uznesenie o odklade
vykonateľnosti exekučného titulu, ako dôvodil Okresný súd Bratislava I v napadnutom
Uznesení, ale konštatuje že postačuje ak je zo strany povinného preukázané, že sa vedie
konanie, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie,
čo je v tomto prípade konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
Túto skutočnosť sťažovateľ preukázal dostatočným spôsobom, čo aj konštatuje Okresný súd
Bratislava I v napadnutom Uznesení, avšak Okresný súd Bratislava I ju žiadnym spôsobom
bližšie nevyhodnotil z hľadiska možnosti privodenia dôsledku zastavenia exekúcie.
V konaní o zrušenie Rozhodcovského rozsudku je naviac možné sa domnievať,
že bude Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom zrušený, a to s prihliadnutím
na doterajšie súdne rozhodnutia v obdobných právnych veciach (s rovnakým skutkovým
a procesným základom), kedy bol zrušený aj pôvodný rozhodcovský rozsudok vydaný
Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom dňa 12. 5. 2009, sp. zn. 3/2009
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. 26 Cb/78/2010,
na ktorý sa v plnom rozsahu odvoláva aj exekučný titul v predmetnej právnej veci
bez akéhokoľvek odstránenia vád vytknutých všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia
zásady rovnosti účastníkov konania. Na základe uvedeného je zrejmé, že aj exekučným
titulom (nakoľko sa vo svojom odôvodnení odvoláva v plnom rozsahu na pôvodný
rozhodcovský rozsudok) bola porušená rovnosť účastníkov konania, a teda exekučný titul
musí byť v predmetnom konaní zrušený. Toto konštatovanie potvrdzuje aj Ústavný súd
Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 28. 2. 2013, č. k. IV. ÚS 115/2013 deklaroval,
že nakoľko povinný využil svoje právo a trval na nariadení ústneho pojednávania
v rozhodcovskom konaní a rozhodcovský súd na tento návrh žiadnym spôsobom
neprihliadol, má povinný možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku (ktoré
je v tomto konaní exekučným titulom) žalobou podanou na všeobecnom súde v zmysle § 40
ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní. V obdobnej právnej veci (zrušenie
rozhodcovského rozsudku MORS, ktorý je skutkovo aj právne totožný s exekučným
titulom v predmetnej právnej veci) vydal Okresný súd Bratislava I dňa 21. 5. 2013
uznesenie, sp. zn. 27 Cb/226/2012 (nadobudlo dňa 27. 6. 2013 právoplatnosť
a vykonateľnosť), ktorým povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku MORS
č. k. 12/2008. Na základe tejto skutočnosti ako aj skutočnosti, že v predmetnej právnej veci
(o zrušenie Rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v napadnutom
exekučnom konaní), rozhoduje rovnaký miestne príslušný súd, je možné sa domnievať,
že bude aj v prípade Rozhodcovského rozsudku vykonateľnosť odložená a následne bude
tento v súdnom konaní zrušený. Táto skutočnosť len potvrdzuje, že na povolenie odkladu
exekúcie boli splnené zákonné podmienky.
Okresný súd Bratislava I však v napadnutom Uznesení žiadnym spôsobom
neodôvodnil, prečo by súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie Rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu vo vedenom exekučnom konaní a ktorého vedenie povinný
dostatočným spôsobom preukázal, nemalo byť dostatočné pre naplnenie zákonnej
podmienky pre odklad exekúcie, ak je možné očakávať, že v tomto súdnom konaní bude
exekučný titul zrušený a teda následne zastavená exekúcia.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na skutkový stav veci
opísaný v článku II tejto sťažnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie Uznesenia jasne
a zrozumiteľne nedáva odpovede na žiadne zásadné právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto je v rozpore s právom na súdnu a inú
právnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
SR...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu a „... vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo Uznesením, ktorým Okresný súd
Bratislava I nepovolil odklad exekúcie vedenej v právnej veci oprávneného: H. s. r. o.
proti povinnému: A., s. r. o. o vymoženie EUR 18 494 s príslušenstvom pod sp. zn.
3 Er/898/2013, porušené... Uznesenie Okresného súdu Bratislava I o nepovolení odkladu
exekúcie zo dňa 13. 8. 2013, sp. zn. 3 Er 898/2013 zrušil... priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh
sťažovateľky na odklad exekúcie.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal
jej opodstatnenosťou v naznačenom smere predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením okresného súdu a základným právom
upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka v sťažnosti namietala.
V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pokiaľ
ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vedúceho
k požiadavke vyslovenia porušenia jej označeného základného práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy,
ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade
opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom
konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým
súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu
realizované, aj keď nie podľa jej subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,
ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením okresného súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o návrhu sťažovateľky
na odklad exekúcie sú v súlade s označeným článkom ústavy.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku „Exekúciu súd zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo
nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, 6b)
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať,
h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným
veriteľom,
k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie
úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.“.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku „Exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy,
ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.“.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v tom, že okresný súd odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku nepovolil,
čo odôvodnil tým, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s namietaným nedostatkom
spôsobilého exekučného titulu a svoje uznesenie neodôvodnil dostatočne.
Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom namietaného uznesenia dospel k záveru,
že sťažnosť nie je dôvodná.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má postavenie povinnej
v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom, ktorý bol poverený vykonaním
exekúcie okresným súdom poverením zo 7. mája 2013. Exekučným titulom v predmetnom
exekučnom konaní je vykonateľné rozhodnutie Medzinárodného rozhodcovského súdu
v Bratislave sp. zn. 3/2009 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným rozhodnutím
sp. zn. 3/2009 z 10. októbra 2012.
Sťažovateľka podala námietky proti označenej exekúcii, ako aj návrh na odklad
exekúcie z totožných dôvodov, ktoré vymedzila takto: „... exekučný titul, na základe
ktorého prebieha exekučné konanie nie je materiálne vykonateľný, nakoľko neobsahuje
všetky zákonné náležitosti, bol vydaný orgánom ktorý na to nie je oprávnený, neobsahuje
zdôvodnenie a nie je právoplatný... vedie sa súdne konanie, ktoré začalo po vzniku
exekučného titulu a predmetom ktorého je zrušenie exekučného titulu... vedie sa konanie
o zrušenie spoločnosti oprávneného bez likvidácie.“ V námietkach proti exekúcii
sťažovateľka okrem uvedených dôvodov namietala, že ňou bola uplatnená kompenzačná
námietka.
Vzhľadom na totožnosť dôvodov námietok sťažovateľky proti exekúcii a dôvodov
návrhu na povolenie odkladu exekúcie okresný súd o nich rozhodol v jednom uznesení.
Okresný súd sa podrobne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi návrhu sťažovateľky
na povolenie odkladu exekúcie a uviedol:
„V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti
rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Súd už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia postupoval podľa ust. zákona
§ 45 ods. 2 cit. Zákona a preskúmal predložený exekučný titul a nezistil nedostatky podľa
odseku 1 písm. b) alebo c) cit. Zákona. Námietky povinného ohľadne materiálnej
neplatnosti exekučného titulu sú dôvodmi na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 cit. Zákona, ktoré sú predmetom osobitného súdneho konania
a exekučný súd nie je kompetentný posudzovať ich v exekučnom konaní. Súd je preto
viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom...
Povinný súdu osvedčil, že dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh
na zrušenie Rozhodcovského rozsudku vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom
v B. sp. zn. 3/2009 zo dňa 25. 09. 2012 v spojení s opravným rozhodnutím č. k. 3/2009
zo dňa 10. 10. 2012 a návrh na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodnutia.
Súd zistil, že Okresný súd Bratislava I vec dňa 19. 04. 2013 postúpil na Okresný súd
Bratislava II, z dôvodu miestnej nepríslušnosti. Okresný súd Bratislava II vo veci koná,
vec nie je právoplatne skončená. Ku dňu rozhodnutia súdu povinný súdu nepreukázal
povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd je preto viazaný právoplatným
a vykonateľným exekučným titulom...
Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
č. 14256/S súd zistil, že oprávnený j e zapísaný v obchodnom registri, nezanikol... Z výpisu
z obchodného registra má súd za preukázané, že spoločnosť oprávneného je zapísaná
v obchodnom registri a nebola ku dňu rozhodnutia súdu vymazaná, má právnu subjektivitu
a nemá obmedzenie vykonávať právne úkony. Z uvedeného preto vyplýva, že oprávnený
bol oprávnený podať návrh na začatie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia...“
Okresný súd v relevantnej časti uznesenia týkajúcej sa dôvodov na odklad exekúcie
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol: «Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56
ods. 2 Ex. por. vyžaduje splnenie zákonnej domnienky, pre ktorú je možné dôvodne
očakávať (t. j. dôvodne sa domnievať), že exekúcia bude zastavená. Preukázanie jej
splnenia zaťažuje povinného. V tejto súvislosti sa od povinného očakáva, aby preukázal
minimálne skutočnosť, že sa začalo konanie, ktoré môže viesť k zastaveniu exekúcie.
Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu,
ktoré môže byť vydané aj v konaní o obnove konania (§ 233 OSP), resp. situácia, s ktorou
odklad vykonateľnosti spája právo, napr. povolenie obnovy konania (§ 234 ods. 3 OSP).
Takouto skutočnosťou však automaticky nie je akékoľvek súdne konanie začaté povinným,
ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu.(uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 15. januára 2009, sp. zn. II. ÚS 1/09-29).
Z výkladu citovaného ustanovenia zákona ako i doterajšej judikatúry súdov vyplýva,
že odklad exekúcie je osobitným a svojim charakterom skôr výnimočným inštitútom,
ktorým súd priznáva povinnému časovo obmedzené exekučné moratórium v prípade,
ak by pokračovanie v exekúcii mohlo mať vzhľadom na tvrdenia povinného, ktorými
preukazuje dôvodnosť odkladu nepriaznivé následky. Súd preto pri skúmaní existencií
okolností na povolenie odkladu exekúcie podlá § 56 ods. 2 EP musí ustáliť či dôvody
uvádzané povinným dostatočne preukazujú naplnenie zákonnej domnienky „ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená“.
Skúmanie naplnenia týchto podmienok povolenia odkladu exekúcie je podstatné
vzhľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania a garanciu práva oboch účastníkov
na súdnu ochranu zakotvenú v Ústave SR. Exekučné konanie ako vyplýva už z obsahu
jeho označenia je konaním vykonávacím, v ktorom sa realizuje nútený výkon právoplatných
rozhodnutí súdov a iných exekučných titulov. Svojou podstatou je posledným štádiom
(fázou) súdnej ochrany a jeho účelom je zabezpečiť rýchly, nerušený a efektívny prístup
k vymoženiu práva oprávneného, ktoré mu bolo priznané právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom.
Povolenie odkladu exekúcie, ktorým sa povinnému dočasným exekučným moratóriom
priznáva súdna ochrana napriek existencii vykonateľného exekučného titulu preto musí
byť výsledkom dôkladného posúdenia opodstatnenosti dôvodov uvádzaných povinným
v kontexte s právom oprávneného na vymožiteľnosť práva (súdnu ochranu).
Po oboznámení sa s obsahom spisu a v ňom založenými listinnými dôkazmi dospel
súd k záveru, že návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie nie je opodstatnený.
Súd zistil, že povinný dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh
na zrušenie Rozhodcovského rozsudku vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom
v Bratislave sp. zn. 3/2009 zo dňa 25. 09. 2012 v spojení s opravným rozhodnutím
č. k. 3/2009 zo dňa 10. 10. 2012 a návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného
rozhodnutia. Podľa § 40 ods. 2 cit. Zákona, podaním žaloby na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd v čase rozhodovania
vo veci nemal za preukázané, že konajúci súd na návrh povinného povolil odklad
vykonateľnosť exekučného titulu.
Na základe uvedeného súd ustálil, že exekučné konanie prebieha na základe
vykonateľného exekučného titulu a keďže nebolo preukázané, že sú tu dôvody na zastavenie
exekúcie podľa § 57 a 58 Exekučného poriadku, súd nepovolil odklad exekúcie a rozhodol
tak, ako to vyplýva z druhého výroku tohto uznesenia...»
Podľa názoru ústavného súdu sa s dôvodmi návrhu na odklad exekúcie podľa
§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku vysporiadal okresný súd ústavne akceptovateľným
spôsobom.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tiež nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti
opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne
konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)
tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti
zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky
aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé
a preskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že okresný súd sa návrhom
sťažovateľky na odklad exekúcie a dôvodmi v ňom obsiahnutých podrobne zaoberal.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým okresný
súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013