Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 640/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 13. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. augusta

2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku,

ktorým okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní

na povolenie odkladu exekúcie z dôvodu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku

a navrhovaný odklad exekúcie nepovolil. Z obsahu pripojeného uznesenia okresného súdu

vyplýva, že týmto uznesením okresný súd súčasne rozhodol o zamietnutí námietok

sťažovateľky proti exekúcii, ako aj o jej návrhu na povolenie odkladu exekúcie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Dňa 19. 3. 2009 podal žalobca: H. s. r. o. proti sťažovateľovi ako žalovanému

žalobu o zaplatenie EUR 18 494 s príslušenstvom, ktorej Medzinárodný obchodný

rozhodcovský súd v B. (ďalej aj len ako „MORS“) svojim rozsudkom zo dňa 12. 5. 2009,

sp. zn. vyhovel. Tento rozsudok bol následne rozhodnutím Okresného súdu

Bratislava II zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. (právoplatný 21. 12. 2011)

na návrh sťažovateľa zrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní došlo k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov konania (dôvodom bolo nedoručovanie písomností sťažovateľovi

a nemožnosť sa k nim kvalifikovane vyjadriť).

Na základe tejto skutočnosti bola vec opätovne vrátená na konanie pred MORS,

ktorý rozsudkom zo dňa 25. 9. 2012 v spojení s opravným uznesením, sp. zn. 3/2009, zo dňa

10. 10. 2012 (ďalej aj len ako „Rozhodcovský rozsudok“) opätovne rozhodol v prospech

žalobcu. Na základe Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je na Okresnom súde

Bratislava I z podnetu spoločnosti H. s. r. o. ako oprávneného vedené exekučné konanie

pod sp. zn. , v ktorom je sťažovateľ povinným.

Podľa názoru sťažovateľa bol Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom

a boli ním dotknuté práva sťažovateľa v dôsledku porušenia zásady rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania, nakoľko pri jeho vydaní MORS nevykonal nové dokazovanie,

výlučne odkázal na pôvodný zrušený rozhodcovský rozsudok bez toho aby akýmkoľvek

spôsobom odstránil vady vytknuté všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia zásady

rovnosti účastníkov konania. Vzhľadom na uvedené podal sťažovateľ dňa 19. 11. 2012

žalobu na zrušenie Rozhodcovského rozsudku. Dňa 22. 5. 2013 Krajský súd v Bratislave

rozhodnutím sp. zn. rozhodol, že na konanie o žalobe sťažovateľa, ktorej

predmetom je zrušenie Rozhodcovského rozsudku je miestne príslušný Okresný sud

Bratislava I, na ktorom sa v súčasnosti vedie konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku

pod sp. zn. .

Vzhľadom na skutočnosť, že sa vedie súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie

Rozhodcovského rozsudku, podal sťažovateľ dňa 29. 5. 2013 návrh na odklad

exekúcie vedenej na základe Rozhodcovského rozsudku v súlade s § 56 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj len ako „Exekučný poriadok“). Návrh

na odklad exekúcie odôvodnil sťažovateľ nasledovnými skutočnosťami:

1. exekučný titul, na základe ktorého prebieha predmetná exekúcia nie je materiálne

vykonateľný a teda prebiehajúca exekúcia je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie

exekučného konania, nakoľko exekučný titul neobsahuje všetky zákonné náležitosti

(miesto rozhodcovského konania), exekučný titul neobsahuje zákonom vyžadované

odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a exekučný titul nie je právoplatný (bližšie

v článku I návrhu na odklad exekúcie);

2. vedie sa súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie exekučného titulu

a na základe doterajších súdnych rozhodnutí v obdobných právnych veciach je možné

očakávať, že exekučný titul bude zrušený pre porušenie zásady rovnosti účastníkov konania

(bližšie v článku II návrhu na odklad exekúcie);

3. vedie sa konanie o zrušenie spoločnosti oprávneného bez likvidácie čo môže viesť

k zastaveniu exekučného konania (bližšie v článku 111 návrhu na odklad exekúcie).

Na doplnenie je potrebné uviesť, že povinný v rámci podaných námietok

uplatnil kompenzačnú námietku – nárok sťažovateľa voči oprávnenému vo výške

EUR 26 695,06 s príslušenstvom, ktorý je predmetom konania vedeného na Medzinárodnom

obchodnom rozhodcovskom súde v B. pod sp. zn. , ktoré do tohto času

nie je právoplatne ukončené. Na základe uvedeného je zrejmé, že je vedené ďalšie konanie,

ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57

Exekučného poriadku ak bude nárok sťažovateľa rozhodcovským súdom priznaný,

čo je opätovne dôvodom na povolenie odkladu exekúcie v tejto právnej veci...

Exekučný súd je v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené predpoklady na vedenie

exekučného konania, a to o. i. aj skutočnosť či je exekučný titul v súlade so zákonom

a či spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Napriek skutočnosti, že exekučný titul

je formálne opatrený doložkou o vykonateľnosti, nezbavuje to exekučný súd povinnosti

preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho materiálnej vykonateľnosti.

Ak je exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu, ktorým

je Rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný skúmať aj to, či toto rozhodnutie spĺňa

formálne a obsahové náležitosti rozhodcovského rozsudku stanovené v § 34 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej aj len ako „Zákon

o rozhodcovskom konaní“). Jednou z týchto základných náležitostí rozhodcovského

rozsudku je (i) miesto rozhodcovského konania [§ 34 ods. 2 písm. d) Zákona

o rozhodcovskom konaní] a (ii) odôvodnenie rozhodcovského rozsudku [§ 34 ods. 2 písm. g)

Zákona o rozhodcovskom konaní], ktoré musí spĺňať zákonom stanovené formálne

a obsahové náležitosti ( v spojení s Zákona

o rozhodcovskom konaní).

Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom neobsahoval ani miesto

rozhodcovského konania ako ani žiadne relevantné odôvodnenie, nakoľko sa odvoláva

na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 12. 5. 2009, ktorý bol zrušený Okresným

súdom Bratislava II, a teda ako taký neexistuje, a teda je zrejmé, že predmetný

Rozhodcovský rozsudok neobsahuje všetky náležitosti predpokladané Zákonom

o rozhodcovskom konaní.

Ako konštatoval Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 12. 5. 2011, sp. zn.

: jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný

exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a teda ak neexistuje

spôsobilý exekučný titul či už z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia

je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené predpoklady

na vedenie takéhoto konania.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. Súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný vo stránke materiálnej

aj formálnej. Ak bude exekúcia podlá titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu i bez návrhu zastavená.

Okresný súd Bratislava I rovnako v napadnutom Uznesení žiadnym spôsobom

neodôvodnil, prečo je exekúcia prípustná ak prebieha na základe exekučného titulu, ktorý

nespĺňa zákonom stanovené náležitosti čo sťažovateľ namietal v podanom návrhu na odklad

exekúcie.

Vychádzajúc zo súdnej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, pre výkon

exekúcie chyba v prejednávanej veci spôsobilý exekučný titul, t. j. po stránke formálnej

aj materiálnej právoplatný a vykonateľný exekučný titul a z toho dôvodu je exekúcia

neprípustná, na túto skutočnosť však pri nepovolení odkladu exekúcie Okresný súd

Bratislava I žiadnym spôsobom neprihliadal a dostatočne neodôvodnil, prečo

je Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul po materiálnej stránke vykonateľný nakoľko

sa zaoberal len čisté formálnou stránkou tohto rozhodnutia v rozpore s § 44 ods. 2

Exekučného poriadku.

Ak súd konštatoval v napadnutom Uznesení, že pri povoľovaní odkladu exekúcie

je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, či povolenie odkladu exekúcie obmedzuje

vymožiteľnosť práva oprávneného, mal rovnako odôvodniť prečo považuje poskytnutie

súdnej ochrany oprávnenému pri vymožiteľnosti jeho práva za dôležitejšie oproti

poskytnutiu práva sťažovateľovi ako povinného pri vzniku majetkovej ujmy vykonaním

exekúcie, ktorá je neprípustná a ktorej zastavenie možno očakávať na základe dôvodov

uvedených povinným, ak odkladom exekúcie v tomto prípade nedochádza k zhoršeniu

ani k zániku vymožiteľnosti nároku oprávneného, ktorý je predmetom exekučného titulu,

a teda neexistuje skutočnosť, ktorá by bránila povoleniu odkladu exekúcie nakoľko

povolením odkladu by nebol oprávnený poškodený v žiadnom rozsahu...

Napadnuté Uznesenie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie, ktoré by dávalo

odpovede na všetky sťažovateľom namietané skutočnosti nakoľko žiadnym spôsobom

neodôvodňuje, prečo Okresný súd Bratislava I nemal za preukázané naplnenie zákonných

podmienok pre povolenie odkladu exekúcie.

Okresný súd Bratislava I sa pri odôvodnení nepovolenia odkladu exekúcie obmedzil

len na konštatovanie, že sťažovateľ ako povinný nepreukázal že sú tu dôvody, na základe

ktorých možno očakávať zastavenie exekúcie, pritom konštatoval, že povinný preukázal,

že sa vedie súdne konanie o zrušenie exekučného titulu.

Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 19. 1. 2011,

sp. zn. základným predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie podľa

§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku je, že súd pozitívne posúdi, či v prebiehajúcom súdnom

konaní, vzhľadom na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe je pravdepodobné očakávať

úspech žaloby a teda zastavenie exekúcie. Takéto posúdenie v napadnutom Uznesení

Okresného súdu Bratislava I však úplne absentuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. konštatoval,

že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku by malo byť

dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom

môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného

poriadku. Ústavný súd teda explicitne nevyžaduje vydané uznesenie o odklade

vykonateľnosti exekučného titulu, ako dôvodil Okresný súd Bratislava I v napadnutom

Uznesení, ale konštatuje že postačuje ak je zo strany povinného preukázané, že sa vedie

konanie, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie,

čo je v tomto prípade konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

Túto skutočnosť sťažovateľ preukázal dostatočným spôsobom, čo aj konštatuje Okresný súd

Bratislava I v napadnutom Uznesení, avšak Okresný súd Bratislava I ju žiadnym spôsobom

bližšie nevyhodnotil z hľadiska možnosti privodenia dôsledku zastavenia exekúcie.

V konaní o zrušenie Rozhodcovského rozsudku je naviac možné sa domnievať,

že bude Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom zrušený, a to s prihliadnutím

na doterajšie súdne rozhodnutia v obdobných právnych veciach (s rovnakým skutkovým

a procesným základom), kedy bol zrušený aj pôvodný rozhodcovský rozsudok vydaný

Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom dňa 12. 5. 2009, sp. zn.

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. ,

na ktorý sa v plnom rozsahu odvoláva aj exekučný titul v predmetnej právnej veci

bez akéhokoľvek odstránenia vád vytknutých všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia

zásady rovnosti účastníkov konania. Na základe uvedeného je zrejmé, že aj exekučným

titulom (nakoľko sa vo svojom odôvodnení odvoláva v plnom rozsahu na pôvodný

rozhodcovský rozsudok) bola porušená rovnosť účastníkov konania, a teda exekučný titul

musí byť v predmetnom konaní zrušený. Toto konštatovanie potvrdzuje aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 28. 2. 2013, č. k. deklaroval,

že nakoľko povinný využil svoje právo a trval na nariadení ústneho pojednávania

v rozhodcovskom konaní a rozhodcovský súd na tento návrh žiadnym spôsobom

neprihliadol, má povinný možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku (ktoré

je v tomto konaní exekučným titulom) žalobou podanou na všeobecnom súde v zmysle § 40

ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní. V obdobnej právnej veci (zrušenie

rozhodcovského rozsudku MORS, ktorý je skutkovo aj právne totožný s exekučným

titulom v predmetnej právnej veci) vydal Okresný súd Bratislava I dňa 21. 5. 2013

uznesenie, sp. zn. (nadobudlo dňa 27. 6. 2013 právoplatnosť

a vykonateľnosť), ktorým povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku MORS

č. k. 12/2008. Na základe tejto skutočnosti ako aj skutočnosti, že v predmetnej právnej veci

(o zrušenie Rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v napadnutom

exekučnom konaní), rozhoduje rovnaký miestne príslušný súd, je možné sa domnievať,

že bude aj v prípade Rozhodcovského rozsudku vykonateľnosť odložená a následne bude

tento v súdnom konaní zrušený. Táto skutočnosť len potvrdzuje, že na povolenie odkladu

exekúcie boli splnené zákonné podmienky.

Okresný súd Bratislava I však v napadnutom Uznesení žiadnym spôsobom

neodôvodnil, prečo by súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie Rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu vo vedenom exekučnom konaní a ktorého vedenie povinný

dostatočným spôsobom preukázal, nemalo byť dostatočné pre naplnenie zákonnej

podmienky pre odklad exekúcie, ak je možné očakávať, že v tomto súdnom konaní bude

exekučný titul zrušený a teda následne zastavená exekúcia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na skutkový stav veci

opísaný v článku II tejto sťažnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie Uznesenia jasne

a zrozumiteľne nedáva odpovede na žiadne zásadné právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto je v rozpore s právom na súdnu a inú

právnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle a 2

SR...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu a „... vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 bolo Uznesením, ktorým Okresný súd

Bratislava I nepovolil odklad exekúcie vedenej v právnej veci oprávneného: H. s. r. o.

proti povinnému: A., s. r. o. o vymoženie EUR 18 494 s príslušenstvom pod sp. zn.

, porušené... Uznesenie Okresného súdu Bratislava I o nepovolení odkladu

exekúcie zo dňa 13. 8. 2013, sp. zn. zrušil... priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh

sťažovateľky na odklad exekúcie.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal

jej opodstatnenosťou v naznačenom smere predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením okresného súdu a základným právom

upraveným v , porušenie ktorého sťažovateľka v sťažnosti namietala.

V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pokiaľ

ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vedúceho

k požiadavke vyslovenia porušenia jej označeného základného práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa by došlo vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu

realizované, aj keď nie podľa jej subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

namietaným uznesením okresného súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o návrhu sťažovateľky

na odklad exekúcie sú v súlade s označeným článkom .

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku „Exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo

nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, 6b)

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo

nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným

veriteľom,

k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie

úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.“.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku „Exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy,

ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.“.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa

v tom, že okresný súd odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku nepovolil,

čo odôvodnil tým, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s namietaným nedostatkom

spôsobilého exekučného titulu a svoje uznesenie neodôvodnil dostatočne.

Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom namietaného uznesenia dospel k záveru,

že sťažnosť nie je dôvodná.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má postavenie povinnej

v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom, ktorý bol poverený vykonaním

exekúcie okresným súdom poverením zo 7. mája 2013. Exekučným titulom v predmetnom

exekučnom konaní je vykonateľné rozhodnutie Medzinárodného rozhodcovského súdu

v Bratislave sp. zn. 3/2009 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným rozhodnutím

sp. zn. 3/2009 z 10. októbra 2012.

Sťažovateľka podala námietky proti označenej exekúcii, ako aj návrh na odklad

exekúcie z totožných dôvodov, ktoré vymedzila takto: „... exekučný titul, na základe

ktorého prebieha exekučné konanie nie je materiálne vykonateľný, nakoľko neobsahuje

všetky zákonné náležitosti, bol vydaný orgánom ktorý na to nie je oprávnený, neobsahuje

zdôvodnenie a nie je právoplatný... vedie sa súdne konanie, ktoré začalo po vzniku

exekučného titulu a predmetom ktorého je zrušenie exekučného titulu... vedie sa konanie

o zrušenie spoločnosti oprávneného bez likvidácie.“ V námietkach proti exekúcii

sťažovateľka okrem uvedených dôvodov namietala, že ňou bola uplatnená kompenzačná

námietka.

Vzhľadom na totožnosť dôvodov námietok sťažovateľky proti exekúcii a dôvodov

návrhu na povolenie odkladu exekúcie okresný súd o nich rozhodol v jednom uznesení.

Okresný súd sa podrobne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi návrhu sťažovateľky

na povolenie odkladu exekúcie a uviedol:

„V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému

bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,

alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti

rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Súd už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia postupoval podľa ust. zákona

§ 45 ods. 2 cit. Zákona a preskúmal predložený exekučný titul a nezistil nedostatky podľa

odseku 1 písm. b) alebo c) cit. Zákona. Námietky povinného ohľadne materiálnej

neplatnosti exekučného titulu sú dôvodmi na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa § 40 cit. Zákona, ktoré sú predmetom osobitného súdneho konania

a exekučný súd nie je kompetentný posudzovať ich v exekučnom konaní. Súd je preto

viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom...

Povinný súdu osvedčil, že dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh

na zrušenie Rozhodcovského rozsudku vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom

v B. sp. zn. 3/2009 zo dňa 25. 09. 2012 v spojení s opravným rozhodnutím č. k.

zo dňa 10. 10. 2012 a návrh na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodnutia.

Súd zistil, že Okresný súd Bratislava I vec dňa 19. 04. 2013 postúpil na Okresný súd

Bratislava II, z dôvodu miestnej nepríslušnosti. Okresný súd Bratislava II vo veci koná,

vec nie je právoplatne skončená. Ku dňu rozhodnutia súdu povinný súdu nepreukázal

povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd je preto viazaný právoplatným

a vykonateľným exekučným titulom...

Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka

č. 14256/S súd zistil, že oprávnený j e zapísaný v obchodnom registri, nezanikol... Z výpisu

z obchodného registra má súd za preukázané, že spoločnosť oprávneného je zapísaná

v obchodnom registri a nebola ku dňu rozhodnutia súdu vymazaná, má právnu subjektivitu

a nemá obmedzenie vykonávať právne úkony. Z uvedeného preto vyplýva, že oprávnený

bol oprávnený podať návrh na začatie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia...“

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia týkajúcej sa dôvodov na odklad exekúcie

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol: «Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56

ods. 2 Ex. por. vyžaduje splnenie zákonnej domnienky, pre ktorú je možné dôvodne

očakávať (t. j. dôvodne sa domnievať), že exekúcia bude zastavená. Preukázanie jej

splnenia zaťažuje povinného. V tejto súvislosti sa od povinného očakáva, aby preukázal

minimálne skutočnosť, že sa začalo konanie, ktoré môže viesť k zastaveniu exekúcie.

Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu,

ktoré môže byť vydané aj v konaní o obnove konania ( ), resp. situácia, s ktorou

odklad vykonateľnosti spája právo, napr. povolenie obnovy konania ( ).

Takouto skutočnosťou však automaticky nie je akékoľvek súdne konanie začaté povinným,

ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu.(uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 15. januára 2009, sp. zn. -29).

Z výkladu citovaného ustanovenia zákona ako i doterajšej judikatúry súdov vyplýva,

že odklad exekúcie je osobitným a svojim charakterom skôr výnimočným inštitútom,

ktorým súd priznáva povinnému časovo obmedzené exekučné moratórium v prípade,

ak by pokračovanie v exekúcii mohlo mať vzhľadom na tvrdenia povinného, ktorými

preukazuje dôvodnosť odkladu nepriaznivé následky. Súd preto pri skúmaní existencií

okolností na povolenie odkladu exekúcie podlá § 56 ods. 2 EP musí ustáliť či dôvody

uvádzané povinným dostatočne preukazujú naplnenie zákonnej domnienky „ak možno

očakávať, že exekúcia bude zastavená“.

Skúmanie naplnenia týchto podmienok povolenia odkladu exekúcie je podstatné

vzhľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania a garanciu práva oboch účastníkov

na súdnu ochranu zakotvenú v Ústave SR. Exekučné konanie ako vyplýva už z obsahu

jeho označenia je konaním vykonávacím, v ktorom sa realizuje nútený výkon právoplatných

rozhodnutí súdov a iných exekučných titulov. Svojou podstatou je posledným štádiom

(fázou) súdnej ochrany a jeho účelom je zabezpečiť rýchly, nerušený a efektívny prístup

k vymoženiu práva oprávneného, ktoré mu bolo priznané právoplatným a vykonateľným

exekučným titulom.

Povolenie odkladu exekúcie, ktorým sa povinnému dočasným exekučným moratóriom

priznáva súdna ochrana napriek existencii vykonateľného exekučného titulu preto musí

byť výsledkom dôkladného posúdenia opodstatnenosti dôvodov uvádzaných povinným

v kontexte s právom oprávneného na vymožiteľnosť práva (súdnu ochranu).

Po oboznámení sa s obsahom spisu a v ňom založenými listinnými dôkazmi dospel

súd k záveru, že návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie nie je opodstatnený.

Súd zistil, že povinný dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh

na zrušenie Rozhodcovského rozsudku vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom

v Bratislave sp. zn. 3/2009 zo dňa 25. 09. 2012 v spojení s opravným rozhodnutím

č. k. 3/2009 zo dňa 10. 10. 2012 a návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného

rozhodnutia. Podľa § 40 ods. 2 cit. Zákona, podaním žaloby na zrušenie rozhodcovského

rozsudku, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd v čase rozhodovania

vo veci nemal za preukázané, že konajúci súd na návrh povinného povolil odklad

vykonateľnosť exekučného titulu.

Na základe uvedeného súd ustálil, že exekučné konanie prebieha na základe

vykonateľného exekučného titulu a keďže nebolo preukázané, že sú tu dôvody na zastavenie

exekúcie podľa § 57 a 58 Exekučného poriadku, súd nepovolil odklad exekúcie a rozhodol

tak, ako to vyplýva z druhého výroku tohto uznesenia...»

Podľa názoru ústavného súdu sa s dôvodmi návrhu na odklad exekúcie podľa

§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku vysporiadal okresný súd ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tiež nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti

opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

() v ustanovení , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne

konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)

tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky

aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé

a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že okresný súd sa návrhom

sťažovateľky na odklad exekúcie a dôvodmi v ňom obsiahnutých podrobne zaoberal.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým okresný

súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa .

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013