Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 579/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

Slovenskej republiky a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť M. M. trovy konania v sume

331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2013 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. Ľ., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ “), ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

[predtým vedenom pod sp. zn. a sp. zn. ) (ďalej len

„napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii žalobcu v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom

sp. zn. z 28. januára 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil

žalovanému notárovi JUDr. I. M. povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 5 000 000 Sk s

príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2009 zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že povinnosť zaplatiť znížil na sumu 270 000 Sk a vo zvyšnej časti

návrh zamietol. Predmetný rozsudok krajského súdu bol zrušený v rámci dovolacieho

konania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. januára 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 22. novembra

2011 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že priznal sťažovateľovi sumu 78 503,61 €

s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Tento rozsudok krajského súdu

bol opätovne zrušený v rámci dovolacieho konania uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. a vec bola vrátená krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu

predložený 8. augusta 2012.

Podľa sťažovateľa krajský súd v jeho právnej veci postupuje v rozpore s jeho

základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, ako aj jeho základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

, pokiaľ od roku 2008 dosiaľ nebolo v jeho veci právoplatne rozhodnuté z dôvodu, že

krajský súd ignoruje právny názor dovolacieho súdu. Postup krajského súdu spočívajúci

v nesprávnej a neefektívnej činnosti podľa sťažovateľa spôsobuje prieťahy v konaní

a nevedie k odstráneniu jeho právnej neistoty, pričom celková doba konania od podania

žaloby je 11 rokov, pričom konanie na krajskom súde trvá už 5 rokov.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že nejde o zložitú právnu vec a ani

účastníci konania nespôsobovali prieťahy v konaní. Z hľadiska sťažovateľa však ide

o „existenčný spor“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

krajského súdu, pretože v danom prípade nejde o typickú nečinnosť, ale o „nekvalitu“

v rozhodovaní krajského súdu ako odvolacieho súdu, na ktorú sa účastník konania sťažovať

nemôže.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. na súdnu ochranu podľa SR, na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a jeho právo na

spravodlivé prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave, v

konaní vedenom pod sp. zn. /predtým a 15Co 264/2008/

porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v označenej veci konal bez zbytočných

prieťahov.

3. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000 EUR, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť mu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. M. M. priznáva náhradu trov konania v sume 331,12 EUR, ktorú je Krajský súd v

Bratislave povinný zaplatiť na účet JUDr. E. Ľ. do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 18. septembra 2013 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ “) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie

konanie.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3192/13 doručeným ústavnému súdu faxom 4. októbra 2013 a poštou

10. októbra 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Prípisom zo dňa 30. 09. 2013 som požiadal JUDr. M. F., predsedníčku senátu 9 Co

Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. ; požadované

vyjadrenie menovanej predsedníčky senátu mi bolo doručené dňa 02. 10. 2013.

V tomto vyjadrení JUDr. M. F. uviedla, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod

sp. zn. rozhodoval odvolací súd už len o časti navrhovateľom uplatňovanej

náhrady škody (keď časť náhrady bola už navrhovateľovi priznaná predchádzajúcimi

rozhodnutiami prvostupňového i odvolacieho súdu), pričom spornou zostalo posúdenie

miery účastí navrhovateľa, ako poškodeného, na vzniknutej škode. V prípade konania

vedeného pod sp. zn. išlo v poradí o tretie odvolacie konanie v danej veci,

nakoľko o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 15C

152/2002-193 zo dňa 28. 01. 2008 rozhodoval odvolací súd najprv v odvolacom konaní sp.

zn. a potom aj v odvolacom konaní sp. zn. (rozsudky

odvolacieho súdu boli zrušené v dovolacom konaní uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) Spis bol predložený

Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu do oddelenia 9Co dňa 12. 09. 2012

(podľa evidencie v registri spisovej kancelárie) po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej

republiky v (poradí druhom) dovolacom konaní svojím uznesením sp. zn.

zrušil (v poradí druhý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

22. 11. 2011 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Následne bola predmetná právna vec vedená pod sp. zn. rozhodnutá

na odvolacom pojednávaní dňa 11. 04. 2013 (odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa sumy 78.503,61 € zmenil tak, že odporcu

zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 45.309,70 € s 15,5 % úrokom z omeškania

ročne od 15. 02. 2002 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku

návrh navrhovateľa zamietol a rozhodol o trovách konania). Písomné rozhodnutie vo veci

bolo vypracované dňa 20. 05. 2013 (po predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia

do 20. 05. 2013).

S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu sa v celom rozsahu stotožňuje.“

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 17. októbra 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„a. ESĽP vo svojej judikatúre uprednostňuje globálny, celkový pohľad na súdne

konanie. K porušeniu práva na skončenie veci v primeranej dobe dochádza aj vtedy, ak

konanie trvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli

zaznamenané prieťahy zo strany súdu /Libavský v. ČR alebo Králiček v. ČR/.

Namietané konanie ako celok v trvaní 11 rokov a z toho odvolacie konanie trvajúce

vyše 5 rokov, nezodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavrieť takýto

druh konania podľa judikatúry ESĽP /maximálne 5-6 rokov vzhľadom aj na prebehnuté

dovolacie konanie/.

b. V okolnostiach prípadu najmä neefektívny postup krajského súdu mal za následok

vznik prieťahov v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľom. Ignorovanie

jeho názoru i názoru kasačného rozhodnutia NS SR, nutne viedlo k novému prejednaniu

veci a tým aj k predĺženiu konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 do 28. februára

2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení predseda senátu Milan Ľalík a sudcovia

Marianna Mochnáčová a Peter Brňák. Na základe podaného oznámenia sudcu Milana

Ľalíka o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol

uznesením sp. zn. z 19. marca 2013 Milan Ľalík vylúčený z konania

a rozhodovania vo veci. Súčasne na základe oznámenia Petra Brňáka o dôvodoch vylúčenia

zo sudcovskej funkcie v tejto veci bol uznesením sp. zn. zo 4. septembra

2013 Peter Brňák vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci. Z uvedených dôvodov

v zmysle čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu rozhodoval vo veci samej senát

v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu

sp. zn. zistil tento priebeh napadnutého konania:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. januára 2008 bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 5 000 000 Sk s 15,5 % úrokom z omeškania

od 15. februára 2002 do zaplatenia. Po podaní odvolania žalovaným bola veci na krajskom

súde pridelená sp. zn. .

Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 4. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 28. januára 2008 tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 8 962,36 € s 15,5 % úrokom z omeškania

ročne od 15. februára 2002 do zaplatenia (tento výrok nadobudol právoplatnosť 12. marca

2009). V zostávajúcej napadnutej časti návrh zamietol.

Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. februára 2009 bolo okresnému súdu doručené 14. apríla 2009.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011 bol rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 4. februára 2008 v zamietajúcej časti zrušený

a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, kde bola vedená

pod sp. zn. .

Po pojednávaní uskutočnenom krajským súdom 2. novembra 2011 bol 22. novembra

2011 vyhlásený rozsudok krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu zmenil

v napadnutej zamietajúcej časti tak, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi

78 503,61 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia.

V ten istý deň bolo vydané opravné uznesenie, ktorým krajský súd opravil výrok

svojho rozsudku z 22. novembra 2011 v časti určenia sumy súdneho poplatku.

Na základe dovolania podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 22. novembra 2011 najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. júla 2012 predmetný rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Po opakovanom predložení spisu krajskému súdu bola veci pridelená

sp. zn. .

V poradí tretí rozsudok krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu

zmenený tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 45 309,70 € s 15,5 %

úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia, bol vyhlásený na pojednávaní

11. apríla 2013.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 11. apríla 2013, ktorým rozhodoval o časti sťažovateľom uplatnenej

náhrady škody, nadobudol právoplatnosť 5. júna 2013.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní.

III.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ( ,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o náhradu škody vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté

konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani

krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť

osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný

súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľ svojím správaním zásadným spôsobom

neprispel k celkovej dĺžke konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup krajského súdu z hľadiska

posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd

konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý,

no zároveň poznačený neefektívnosťou.

K postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd uvádza, že v danom

prípade posudzoval aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. , keďže ide o tú istú vec, ktorej po podaní odvolania, resp. dovolaní

boli po vrátení veci na krajský súd pridelené stále iné spisové značky.

O neefektívnosti postupu krajského súdu svedčí najmä skutočnosť, že najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. januára 2011 dovolaním sťažovateľa napadnutý

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. februára 2009 zrušil v zamietajúcej

časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Podľa záverov súdov zodpovednosť, ktorá je predmetom tohto súdneho konania má

povahu zodpovednosti objektívnej. Napriek tomu sa v rámci konania zameriavali na zistenie

konkrétneho porušenia povinnosti odporcu ako je to pri zodpovednosti všeobecnej

a v odôvodnení rozsudkov poukazovali na jednotlivé ustanovenia

v znení neskorších predpisov, ktoré odporca (ako notár) mal porušiť. Za týchto okolností

z rozsudkov súdov nie je zrejmé, ako posúdili zodpovednosť, ktorá je predmetom konania

a ich rozhodnutia sú v tomto smere nedostatočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné...

Ustanovením zákona v znení do 30. 6. 2003 bolo treba

chápať aj v súvislosti s ustanovením , podľa ktorého nie je

ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym

zákonníkom. Z tohto hľadiska a najmä so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu bude

treba zvážiť aj použití ustanovenia § 441 Obč. zák. o zavinení poškodeného, podľa ktorého

ak škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne; ak škoda bola

spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. V uvedenej súvislosti súdy zvážia

a vyhodnotia aj chovanie samotného navrhovateľa a ustália či tu nie je dôvod na použitie

ustanovenia o zavinení § 441 Obč. zák., čo je osobitne významné z hľadiska rozsahu

náhrady škody.

Pokiaľ ide o použitie ustanovenia v znení

do 30. 6. 2003 skutkový stav dokazovania bude treba doplniť o zistenia požadované

v dovolaní ako aj o zistenie, akú konkrétu starostlivosť, bolo možné odo odporcu vyžadovať

pri nakladaní s predmetom úschovy...“

Postup krajského súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 19. júla 2012 dovolaním sťažovateľa napadnutý

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2011 opätovne zrušil

v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem

iného uviedol:

„Pokiaľ odvolací súd zistil, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, ide

o zistenie, ktoré odôvodňuje použitie ustanovenia § 441 Obč. zák. Tu však bolo treba

vyhádzať z miery účasti poškodeného na vzniku škody. Pre záver o zavinení poškodeného

taktiež treba, aby boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku jeho zodpovednosti

za škodu...

Na druhej strane treba (ako nesprávnosť) vytknúť odvolaciemu súdu ustálenie miery

účasti poškodeného (žalobcu) na vzniku škody v pomere 50 ku 50. V predmetnej veci bolo

treba zohľadniť, že podstatnou je objektívna zodpovednosť žalovaného (notára) za

vzniknutú škodu. Pokiaľ sa však aj žalobca na škode podieľal (najmä tým, že svojim

neopatrným konaním umožnil, resp. uľahčil dokončiť nekalú transakciu), spoluzavinil škodu

z nedbanlivosti. Miera jeho nedbanlivosti v porovnaní s objektívnou zodpovednosťou

žalovaného potom bude podstatne nižšia, než ustáli odvolací súd. So zreteľom na to možno

vyvodiť záver, že odvolací súd si nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval ustanovenie § 441

Obč. zák.“

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným

súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len

vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) taktiež

uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho

veci rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup krajského súdu v označenom

konaní ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil najmä skutočnosť, že až v poradí tretím rozsudkom

krajského súdu po predchádzajúcich dvoch dovolacích konaniach bolo právoplatne

rozhodnuté o celom sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd rozhodol, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom

neefektívnou činnosťou krajského súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa a jeho práva podľa dohovoru.

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

Z petitu podanej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj

o vyslovenie porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1

v napadnutom konaní vedenom krajským súdom, pričom jeho prípadné porušenie

vo svojej argumentácii vyvodzoval len z porušenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť ( ).

Preskúmanie postupu krajského súdu nesignalizuje taký postup súdu, z ktorého by sa

dalo odvodiť, že sťažovateľovi nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannom

a nezávislom súde. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej judikatúry uvádza, že

prieťahy v súdnom konaní nemajú za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu ( ). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľovi poskytnutie

súdnej ochrany.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci bez

zbytočných prieťahov [ a ].

Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie

na krajskom súde už právoplatne skončené rozsudkom sp. zn. z 11. apríla

2013, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3

písm. a) , t. j. prikázať krajskému súdu konať vo veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

8 000 € z dôvodov uvedených sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Počas celej uvedenej

doby neistoty je sťažovateľ frustrovaný nekvalitou a neefektivitou odvolacieho súdu, trpí

pocitom beznádeje a úzkosti,... pričom časový horizont právoplatného skončenia veci,

je ešte v nedohľadne...“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ( ). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu a zároveň

berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci

bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie

sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia JUDr. E. Ľ. v konaní vedenom ústavným

súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti

a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní

pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom)

tak predstavuje celkovú sumu 331,12 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 17. októbra 2013

(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho

obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013