Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 579/2013
PDF · 269.1 KB
No categories available
I. ÚS 579/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 579/2013 -38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 (predtým vedenom pod sp. zn. 15 Co 264/2008
a sp. zn. 15 Co 127/2011 ) takto
rozhodol:
1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 p o r u š e n é
b o l i .
2. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť M. M. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2013 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. Ľ., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012
[predtým vedenom pod sp. zn. 15 Co 264/2008 a sp. zn. 15 Co 127/2011 ) (ďalej len
„napadnuté konanie“)].
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii žalobcu v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom
sp. zn. 15 C 152/02 z 28. januára 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil
žalovanému notárovi JUDr. I. M. povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 5 000 000 Sk s
príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 264/2008 zo 4. februára 2009 zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že povinnosť zaplatiť znížil na sumu 270 000 Sk a vo zvyšnej časti
návrh zamietol. Predmetný rozsudok krajského súdu bol zrušený v rámci dovolacieho
konania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie.
Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra
2011 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že priznal sťažovateľovi sumu 78 503,61 €
s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Tento rozsudok krajského súdu
bol opätovne zrušený v rámci dovolacieho konania uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 64/2012 a vec bola vrátená krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu
predložený 8. augusta 2012.
Podľa sťažovateľa krajský súd v jeho právnej veci postupuje v rozpore s jeho
základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy , resp. právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj jeho základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy , pokiaľ od roku 2008 dosiaľ nebolo v jeho veci právoplatne rozhodnuté z dôvodu, že
krajský súd ignoruje právny názor dovolacieho súdu. Postup krajského súdu spočívajúci
v nesprávnej a neefektívnej činnosti podľa sťažovateľa spôsobuje prieťahy v konaní
a nevedie k odstráneniu jeho právnej neistoty, pričom celková doba konania od podania
žaloby je 11 rokov, pričom konanie na krajskom súde trvá už 5 rokov.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že nejde o zložitú právnu vec a ani
účastníci konania nespôsobovali prieťahy v konaní. Z hľadiska sťažovateľa však ide
o „existenčný spor“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
krajského súdu, pretože v danom prípade nejde o typickú nečinnosť, ale o „nekvalitu“
v rozhodovaní krajského súdu ako odvolacieho súdu, na ktorú sa účastník konania sťažovať
nemôže.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo M. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na
spravodlivé prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave, v
konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 434/2012 /predtým 15Co 127/2011 a 15Co 264/2008/
porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v označenej veci konal bez zbytočných
prieťahov.
3. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000 EUR, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť mu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.
4. M. M. priznáva náhradu trov konania v sume 331,12 EUR, ktorú je Krajský súd v
Bratislave povinný zaplatiť na účet JUDr. E. Ľ. do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 579/2013 z 18. septembra 2013 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie
konanie.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3192/13 doručeným ústavnému súdu faxom 4. októbra 2013 a poštou
10. októbra 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Prípisom zo dňa 30. 09. 2013 som požiadal JUDr. M. F., predsedníčku senátu 9 Co
Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. 9 Co 434/2012 ; požadované
vyjadrenie menovanej predsedníčky senátu mi bolo doručené dňa 02. 10. 2013.
V tomto vyjadrení JUDr. M. F. uviedla, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 9Co 434/2012 rozhodoval odvolací súd už len o časti navrhovateľom uplatňovanej
náhrady škody (keď časť náhrady bola už navrhovateľovi priznaná predchádzajúcimi
rozhodnutiami prvostupňového i odvolacieho súdu), pričom spornou zostalo posúdenie
miery účastí navrhovateľa, ako poškodeného, na vzniknutej škode. V prípade konania
vedeného pod sp. zn. 9Co 434/2012 išlo v poradí o tretie odvolacie konanie v danej veci,
nakoľko o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 15C
152/2002-193 zo dňa 28. 01. 2008 rozhodoval odvolací súd najprv v odvolacom konaní sp.
zn. 15Co 264/2008 a potom aj v odvolacom konaní sp. zn. 15Co 127/2011 (rozsudky
odvolacieho súdu boli zrušené v dovolacom konaní uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) Spis bol predložený
Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu do oddelenia 9Co dňa 12. 09. 2012
(podľa evidencie v registri spisovej kancelárie) po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej
republiky v (poradí druhom) dovolacom konaní svojím uznesením sp. zn. 7 Cdo 64/2012
zrušil (v poradí druhý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 127/2011 zo dňa
22. 11. 2011 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Následne bola predmetná právna vec vedená pod sp. zn. 9Co 434/2012 rozhodnutá
na odvolacom pojednávaní dňa 11. 04. 2013 (odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa sumy 78.503,61 € zmenil tak, že odporcu
zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 45.309,70 € s 15,5 % úrokom z omeškania
ročne od 15. 02. 2002 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku
návrh navrhovateľa zamietol a rozhodol o trovách konania). Písomné rozhodnutie vo veci
bolo vypracované dňa 20. 05. 2013 (po predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia
do 20. 05. 2013).
S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu sa v celom rozsahu stotožňuje.“
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 17. októbra 2013, v ktorom okrem iného uviedol:
„a. ESĽP vo svojej judikatúre uprednostňuje globálny, celkový pohľad na súdne
konanie. K porušeniu práva na skončenie veci v primeranej dobe dochádza aj vtedy, ak
konanie trvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli
zaznamenané prieťahy zo strany súdu /Libavský v. ČR alebo Králiček v. ČR/.
Namietané konanie ako celok v trvaní 11 rokov a z toho odvolacie konanie trvajúce
vyše 5 rokov, nezodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavrieť takýto
druh konania podľa judikatúry ESĽP /maximálne 5-6 rokov vzhľadom aj na prebehnuté
dovolacie konanie/.
b. V okolnostiach prípadu najmä neefektívny postup krajského súdu mal za následok
vznik prieťahov v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľom. Ignorovanie
jeho názoru i názoru kasačného rozhodnutia NS SR, nutne viedlo k novému prejednaniu
veci a tým aj k predĺženiu konania.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 do 28. februára
2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení predseda senátu Milan Ľalík a sudcovia
Marianna Mochnáčová a Peter Brňák. Na základe podaného oznámenia sudcu Milana
Ľalíka o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol
uznesením sp. zn. II. ÚS 195/2013 z 19. marca 2013 Milan Ľalík vylúčený z konania
a rozhodovania vo veci. Súčasne na základe oznámenia Petra Brňáka o dôvodoch vylúčenia
zo sudcovskej funkcie v tejto veci bol uznesením sp. zn. II. ÚS 419/2013 zo 4. septembra
2013 Peter Brňák vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci. Z uvedených dôvodov
v zmysle čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu rozhodoval vo veci samej senát
v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 15 C 152/02 zistil tento priebeh napadnutého konania:
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 152/2002 z 28. januára 2008 bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 5 000 000 Sk s 15,5 % úrokom z omeškania
od 15. februára 2002 do zaplatenia. Po podaní odvolania žalovaným bola veci na krajskom
súde pridelená sp. zn. 15 Co 264/2008 .
Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 Co 264/2008
zo 4. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 28. januára 2008 tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 8 962,36 € s 15,5 % úrokom z omeškania
ročne od 15. februára 2002 do zaplatenia (tento výrok nadobudol právoplatnosť 12. marca
2009). V zostávajúcej napadnutej časti návrh zamietol.
Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008
zo 4. februára 2009 bolo okresnému súdu doručené 14. apríla 2009.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 bol rozsudok
krajského súdu sp. zn. 15 Co 164/2008 zo 4. februára 2008 v zamietajúcej časti zrušený
a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, kde bola vedená
pod sp. zn. 15 Co 127/2011 .
Po pojednávaní uskutočnenom krajským súdom 2. novembra 2011 bol 22. novembra
2011 vyhlásený rozsudok krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu zmenil
v napadnutej zamietajúcej časti tak, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi
78 503,61 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia.
V ten istý deň bolo vydané opravné uznesenie, ktorým krajský súd opravil výrok
svojho rozsudku z 22. novembra 2011 v časti určenia sumy súdneho poplatku.
Na základe dovolania podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra 2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 64/2012
z 19. júla 2012 predmetný rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Po opakovanom predložení spisu krajskému súdu bola veci pridelená
sp. zn. 9 Co 434/2012 .
V poradí tretí rozsudok krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu
zmenený tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 45 309,70 € s 15,5 %
úrokom z omeškania od 15. februára 2002 do zaplatenia, bol vyhlásený na pojednávaní
11. apríla 2013.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu
sp. zn. 9 Co 434/2012 z 11. apríla 2013, ktorým rozhodoval o časti sťažovateľom uplatnenej
náhrady škody, nadobudol právoplatnosť 5. júna 2013.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní.
III.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98 , I. ÚS 132/03 , IV. ÚS 105/07 , IV. ÚS 90/2010 ).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04 ).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP , podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02 ,
IV. ÚS 74/02 , III. ÚS 142/03 ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o náhradu škody vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani
skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté
konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani
krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť
osobitne právne alebo skutkovo zložité.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľ svojím správaním zásadným spôsobom
neprispel k celkovej dĺžke konania.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup krajského súdu z hľadiska
posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý,
no zároveň poznačený neefektívnosťou.
K postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd uvádza, že v danom
prípade posudzoval aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 127/2011
a sp. zn. 15 Co 264/2008 , keďže ide o tú istú vec, ktorej po podaní odvolania, resp. dovolaní
boli po vrátení veci na krajský súd pridelené stále iné spisové značky.
O neefektívnosti postupu krajského súdu svedčí najmä skutočnosť, že najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Cdo 69/2010 z 31. januára 2011 dovolaním sťažovateľa napadnutý
rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 zo 4. februára 2009 zrušil v zamietajúcej
časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:
„Podľa záverov súdov zodpovednosť, ktorá je predmetom tohto súdneho konania má
povahu zodpovednosti objektívnej. Napriek tomu sa v rámci konania zameriavali na zistenie
konkrétneho porušenia povinnosti odporcu ako je to pri zodpovednosti všeobecnej
a v odôvodnení rozsudkov poukazovali na jednotlivé ustanovenia zákona č. 323/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, ktoré odporca (ako notár) mal porušiť. Za týchto okolností
z rozsudkov súdov nie je zrejmé, ako posúdili zodpovednosť, ktorá je predmetom konania
a ich rozhodnutia sú v tomto smere nedostatočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné...
Ustanovením § 40 ods. 1 zákona 323/1992 Z. z. v znení do 30. 6. 2003 bolo treba
chápať aj v súvislosti s ustanovením § 20 zák. č. 58/1969 Zb. , podľa ktorého nie je
ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym
zákonníkom. Z tohto hľadiska a najmä so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu bude
treba zvážiť aj použití ustanovenia § 441 Obč. zák. o zavinení poškodeného, podľa ktorého
ak škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne; ak škoda bola
spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. V uvedenej súvislosti súdy zvážia
a vyhodnotia aj chovanie samotného navrhovateľa a ustália či tu nie je dôvod na použitie
ustanovenia o zavinení § 441 Obč. zák., čo je osobitne významné z hľadiska rozsahu
náhrady škody.
Pokiaľ ide o použitie ustanovenia § 40 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. v znení
do 30. 6. 2003 skutkový stav dokazovania bude treba doplniť o zistenia požadované
v dovolaní ako aj o zistenie, akú konkrétu starostlivosť, bolo možné odo odporcu vyžadovať
pri nakladaní s predmetom úschovy...“
Postup krajského súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď najvyšší súd
uznesením sp. zn. 7 Cdo 64/2012 z 19. júla 2012 dovolaním sťažovateľa napadnutý
rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 127/2011 z 22. novembra 2011 opätovne zrušil
v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem
iného uviedol:
„Pokiaľ odvolací súd zistil, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, ide
o zistenie, ktoré odôvodňuje použitie ustanovenia § 441 Obč. zák. Tu však bolo treba
vyhádzať z miery účasti poškodeného na vzniku škody. Pre záver o zavinení poškodeného
taktiež treba, aby boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku jeho zodpovednosti
za škodu...
Na druhej strane treba (ako nesprávnosť) vytknúť odvolaciemu súdu ustálenie miery
účasti poškodeného (žalobcu) na vzniku škody v pomere 50 ku 50. V predmetnej veci bolo
treba zohľadniť, že podstatnou je objektívna zodpovednosť žalovaného (notára) za
vzniknutú škodu. Pokiaľ sa však aj žalobca na škode podieľal (najmä tým, že svojim
neopatrným konaním umožnil, resp. uľahčil dokončiť nekalú transakciu), spoluzavinil škodu
z nedbanlivosti. Miera jeho nedbanlivosti v porovnaní s objektívnou zodpovednosťou
žalovaného potom bude podstatne nižšia, než ustáli odvolací súd. So zreteľom na to možno
vyvodiť záver, že odvolací súd si nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval ustanovenie § 441
Obč. zák.“
Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným
súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len
vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02 ).
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02 , III. ÚS 103/09 ) taktiež
uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho
veci rozhodol.
Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup krajského súdu v označenom
konaní ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil najmä skutočnosť, že až v poradí tretím rozsudkom
krajského súdu po predchádzajúcich dvoch dovolacích konaniach bolo právoplatne
rozhodnuté o celom sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd rozhodol, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom
neefektívnou činnosťou krajského súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Z petitu podanej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy v napadnutom konaní vedenom krajským súdom, pričom jeho prípadné porušenie
vo svojej argumentácii vyvodzoval len z porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01 ).
Preskúmanie postupu krajského súdu nesignalizuje taký postup súdu, z ktorého by sa
dalo odvodiť, že sťažovateľovi nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannom
a nezávislom súde. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej judikatúry uvádza, že
prieťahy v súdnom konaní nemajú za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu (II. ÚS 154/05 ). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľovi poskytnutie
súdnej ochrany.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ].
Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie
na krajskom súde už právoplatne skončené rozsudkom sp. zn. 9 Co 434/2012 z 11. apríla
2013, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde , t. j. prikázať krajskému súdu konať vo veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
8 000 € z dôvodov uvedených sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Počas celej uvedenej
doby neistoty je sťažovateľ frustrovaný nekvalitou a neefektivitou odvolacieho súdu, trpí
pocitom beznádeje a úzkosti,... pričom časový horizont právoplatného skončenia veci,
je ešte v nedohľadne...“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04 ). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu a zároveň
berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci
bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia JUDr. E. Ľ. v konaní vedenom ústavným
súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti
a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní
pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom)
tak predstavuje celkovú sumu 331,12 €.
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 17. októbra 2013
(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho
obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP ).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013