Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
245/382048.2d7cf4.pdf
PDF · 168.02 KB
No categories available
1Cdo/69/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z ne s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., bytom v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. Z. N. v B. 3, proti odporcovi JUDr. I. M., notárovi V.
zastúpenému JUDr. M. H., advokátom v B., o zaplatenie 165 969,59 eur (5 000 000 Sk)
vedenej na Okresnom súde Bratislava II v Bratislave pod sp. zn. 15 C 152/2002, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislava zo 4. februára 2009 , sp. zn. 15
Co 264/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
4. februára 2009, sp. zn. 15 Co 264/2008 – 118 v zamietajúcej časti (týkajúcej sa sumy
157 007, 23 Eur) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Vo vyhovujúcej časti (po sumu 8962,36 Eur) dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Bratislava II v Bratislave rozsudkom z 28. januára 2008, č. k.
15 C 152/02 – 193 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 000 000 Sk
s 15, 5% úrokom z omeškania od 15. 2. 2002 do zaplatenia, nahradiť mu trovy konania
v sume 211 425 Sk na účet právnej zástupkyne navrhovateľa Mgr. Z. do troch dní, návrh vo
zvyšku (o zaplatenie 15, 5% úrokov z omeškania z 5 000 000 Sk od 3, 2. 2002 do 14. 2. 2002)
zamietol, konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia 17,6% úrokov z omeškania zo sumy 5 000
000 Sk od 31. 8. 2000 do 2. 2. 2002 a v časti týkajúcej sa zaplatenia 2,1 % úrokov
z omeškania zo sumy 5 000 000 Sk od 3. 2. 2002 do zaplatenia zastavil a odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II v Bratislave pomernú časť súdneho
poplatku v sume 150 000 Sk taktiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z názoru, že návrh je dôvodný, lebo výsledkami vykonaného dokazovania
bolo preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda v súvislosti s činnosťou odporcu, ktorý
(ako notár) vydal (do úschovy prijatú kúpnu cenu) z notárskej úschovy po predchádzajúcom
akceptovaní dohody (z 2.8.2000), ktorou sa menili podmienky jej vydania. Odporca nemal
predmetnú dohodu akceptovať, lebo bola uzavretá medzi zložiteľom a oprávneným ako
dvojstranným právnym úkonom; nebola tak vyhlásením zložiteľa (navrhovateľa) notárovi
(odporcovi) o zmene podmienok vydania úschovy. Odporca mal skúmať obsah tejto dohody;
navyše, mohol zabrániť vzniku škody, keď z listín, ktoré navrhovateľ pred ním vlastnoručne
podpísal, mohol a mal zistiť nezhodu podpisu navrhovateľa ako zložiteľa v zápisnici z
19. 7. 2000 a v dohode z 2. 8. 2000. Odporca preto mohol zistiť, že dohoda z 2. 8. 2000 je
absolútne neplatným právnym úkonom. Pokiaľ by totiž odporca nebol porušil svoje
povinnosti, nebol by vydal peniaze z notárskej úschovy a navrhovateľovi by ani nevznikla
predmetná škoda (§ 40 ods. 1 zákona č. 323/1992 Z. z. v znení platnom do 30. júna
2003).Odporca sa svojej objektívnej zodpovednosti za škodu nezbavil, keď v súdnom konaní
ničím nepreukázal, že škode nemohol zabrániť ani vynaložením všetkého úsilia, ktoré od
neho bolo možné požadovať (§ 40 ods. 3 zákona č. 323/1992 Z. z. v znení platnom do
30. júna 2003). Boli tak splnené všetky predpoklady vzniku jeho zodpovednosti za škodu, na
rozdiel od jeho zamestnankyne, u ktorej tieto predpoklady splnené neboli, lebo v čase
osvedčovania pravosti podpisov na listinách navrhovateľ ešte škodu neutrpel; takýto následok
vznikol až vydaním peňazí. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh v časti zamietol, rozhodol tak
potom, čo dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania 15,5%
zo sumy 5 000 000 Sk od 3. 2. 2002 do 14. 2. 2002 nie je dôvodný. O čiastočnom späťvzatí
návrhu rozhodol s súlade s ustanovením § 96 ods. 1, ods. 2 O. s. p. a o náhrade trov konania
podľa § 142 ods. 3 O. s. p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. februára 2009,
č. k. 15 Co 264/2008 – 233 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 000 000 Sk s 15, 5% úrokom od
15. 2. 2002 do zaplatenia z m e n i l tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 8962,36 eur (270 000 Sk ) s 15, 5% úrokom z omeškania od
15. 2. 2002 do zaplatenia, vo zvyšku návrh z a m i e t o l v časti, ktorou bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku v sume 150 000 Sk „z m e n i l“
tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa z r u š i l a odporcovi uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 18 366, 40 eur k rukám
právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Dospel k záveru, že návrh je len čiastočne dôvodný. Poukázal pritom na výsledky
vykonaného dokazovania, najmä na podmienky určené zložiteľom (za ktorých mohla byť
vydaná kúpna cena), t. j. na predloženie rozhodnutia Okresného úradu Bratislava
I, Katastrálneho odboru o vklade nehnuteľností v prospech zložiteľa a na odpočítanie dane
z prevodu nehnuteľností, ktoré sú zrejmé zo zápisnice z 19. 7. 2000. Stotožnila sa so záverom
súdu prvého stupňa spočívajúcom v tom, že škoda navrhovateľovi vznikla už uzavretím
simulovanej kúpnej zmluvy a uložením kúpnej ceny do notárskej úschovy, ako aj s tým, že
v súvislosti s činnosťou zamestnankýň odporcu navrhovateľovi škoda nevznikla;
zamestnankyne a notár pri osvedčovaní pravosti podpisu neporušili žiadnu právnu povinnosť
vyplývajúcu z Notárskeho poriadku. Odporca a jeho zamestnankyňa potvrdili iba skutočnosť,
že H. po overení totožnosti podľa občianskeho preukazu, vlastnoručne podpísala kúpnu
zmluvu a zápisnicu z 19. 7. 2000 a so zreteľom na skutočnosť, že ani odporca, ani jeho
zamestnankyňa H. nepoznali, nemohla ani vedieť, že osoba preukazujúce svoju totožnosť
občianskym preukazom H., v skutočnosti H. nie je. Pri osvedčovaní pravosti podpisu notár
nezodpovedá za obsah listiny, ktorú pred ním osoba podpisuje a z Notárskeho poriadku mu
nevyplýva povinnosť skúmať obsah a platnosť iných právnych úkonov účastníkov. Zápisnicu z
19. 7. 2000 o prijatí peňazí do notárskej úschovy považoval za platnú, lebo obsahovala všetky
zákonom požadované náležitosti. Dohodou z 2. 8. 2000 uzavretou medzi navrhovateľom
(žložiteľom sumy) a oprávnenými H. a D., podľa ktorej Notársky úrad odporcu nebude
odpočítavať z kúpnej ceny daň z prevodu nehnuteľností (lebo táto sa bude platiť v zmysle
bodu III kúpnej zmluvy), Keďže odpadla podmienka odpočítania dane z prevodu
nehnuteľností, došlo k zmene podmienok, za ktorých majú byť peniaze z notárskej úschovy
vydané. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odporca touto dohodou nebol viazaný, nešlo
totiž o jednostranné vyhlásenie zložiteľa voči notárovi o zmene podmienok a nebol preto
oprávnený vydať uschovanú sumu predstavujúcu daň z prevodu nehnuteľností; táto mala byť
vydaná až po vykonanom daňovom priznaní a predložení rozhodnutia o vyrúbení dane. V tejto
časti sa teda odvolací súd stotožnil sú súdom prvého stupňa, v tom, že ak zložiteľ dodatočne
menil vyhlásenie, za akých podmienok sa majú vydať peniaze, notár mohol a mal akceptovať
túto zmenu len zákonnou formou, .t j. spísaním dodatku, resp. zmena zápisnice o prijatí peňazí
osobne so zložiteľom. Dohoda z 2. 8. 2000 bola uzavretá ako dvojstranný úkon medzi
zložiteľom a oprávnenými a nie ako vyhlásenie zložiteľa voči notárovi. Pokiaľ ju odporca
akceptoval a vydal aj peniaze, ktoré boli určené na zaplatenie dane, porušil povinnosti
notára v súvislosti s činnosťou súvisiacou s úschovou peňazí, pričom daň z prevodu
nehnuteľnosti predstavovala sumu 270 000 Sk (8 962,36 Eur). Návrh preto považoval za
dôvodný iba po túto sumu. Keďže výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané,
žiadne porušenie povinnosti odporcu (tak pri prevzatí peňazí do notárskej úschovy, ako aj pri
ich vydaní) , návrh vo zvyšku (čo do sumy 4 730 000 Sk) zamietol. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. So
zreteľom na výsledok konania, odvolací súd zrušil aj výrok súdu prvého stupňa v časti
týkajúcej sa súdneho poplatku.
Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním navrhovateľ. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že
konania je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, písm. c/
O. s. p.).Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu (v zamietajúcej časti) spočívajúci v tom, že
odporca nemohol zistiť rozpor v podpisoch navrhovateľa nachádzajúcich sa na kúpnej zmluve
a na dohode z 2. 8. 2000. Uviedol, že pred odporcom podpísal zápisnicu o prevzatí peňazí do
úschovy (19. 7. 2000) a preto mohol zistiť zrejmú a viditeľnú nezhodu jeho podpisu v tejto
zápisnici a na dohode z 2. 8. 2000. Odporca pri vydávaní peňazí mal skúmať obsah zápisnice
z 19. 7. 2000, ako aj obsah dohody z 2. 8. 2000 a mal venovať pozornosť všetkým
náležitostiam týchto právnych úkonov. Keďže túto povinnosť opomenul, porušil tak
ustanovenie § 70 Notárskeho poriadku. Odporca nepostupoval ani v súlade ani s internými
predpismi Notárskej komory, keď nerešpektoval etické štandardy v rámci výkonu svojej praxe,
keď (okrem už uvedených nedostatkov) nekontaktoval navrhovateľa v čase, keď mu bola
predložená dohoda z 2. 8. 2000 a jeho tvrdenie, resp. obranu o tom, že pri výkone svojho
povolania nemá povinnosť skúmať pravosť podpisov, nemožno akceptovať. Ak by notár takúto
povinnosť nemal, notári by nemohli byť garantami správnosti zmlúv o prevode nehnuteľností;
ich garancie by boli len iluzórne. V danom prípade boli odporcovi predložené falšované
listiny, ktoré mali závažné nedostatky týkajúce sa činnosti notára a boli viditeľné a teda mohli
u odporcu vzbudiť podozrenie, že navrhovateľ by mohol byť uvedený do omylu organizovanou
skupinou podvodníkov. Formálne nedostatky mali aj splnomocnenie zo 7. 7. 2000, ktoré
odporca musel mať, pokiaľ na jeho základe vydal peniaze z úschovy. Zdôraznil že odporca
v konaní nepreukázal také skutočnosti, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za vzniknutú
škodu (§ 40 ods. 3 Notárskeho poriadku).
Odporca navrhol, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa zamietol, lebo
rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne; na jeho základe prisúdenú sumu započítal so
svojou pohľadávkou, ktorú mal voči navrhovateľovi z titulu náhrady trov konania a zvyšok
poukázal navrhovateľovi. Trval na tom, že pri vydaní sumy 157 007,24 Eur postupoval
v súlade s právnymi predpismi a v ničom neporučil zákon. Nič nenasvedčovalo tomu, že
navrhovateľ by mohol byť uvedený do omylu organizovanou skupinou podvodníkov. Od
vyhľadania nehnuteľnosti až do spísania kúpnej zmluvy si navrhovateľ organizoval veci sám
a priamo na notárskom úrade rokoval s falošnými účastníkmi a sám označil falošnú
predávajúcu ako osobu oprávnenú na plnenie z notárskej úschovy. Nemal preto dôvod
pochybovať o úmysloch predávajúcich a a nemal preto ani dôvod zaoberať sa ani obsahom
dohody z 2. 8. 2000. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že notársku činnosť nevykonával
kvalifikovane a že porušil právne predpisy. Preto ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
bolo možné od neho požadovať, nemohol škode zabrániť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré
(čiastočne) možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods. 1 O. s. p. preskúmal
napadnutý rozsudok podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) a dospel k záveru, že v časti v ktorej je dovolanie prípustné, napadnutý rozsudok
treba zrušiť a v časti, v ktorej tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je,
dovolanie treba odmietnuť.
Z hľadiska prípustnosti dovolania treba uviesť, že dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v ustanovení § 238 O. s. p.
Pokiaľ ide o dovolanie navrhovateľa smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 8962, 36 Eur,
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že v tejto časti dovolanie nie je prípustné, lebo odvolací súd
v tejto časti rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa, teda po sumu 8962, 36 Eur odvolací
súd nekonštituoval práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa.
V spomínanej časti preto nejde o zmeňujúci rozsudok, ako to má na mysli ustanovenie § 238
ods. 1 O. s. p., ani o rozsudok, ktorým by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa § 238 ods. 2 O. s. p., a ani o potvrdzujúci
rozsudok, ktorým odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu podľa 238 ods. 3 O. s. p.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami
a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení; napokon dovolateľ vo svojom dovolaní ani
žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. nevytýkal.
Keďže dovolanie vo vyhovujúcej časti dovolaním napadnutého rozsudku nie je
prípustné v zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil žiadnu podmienku jeho
prípustnosti ani podľa ustanovenia § 237 O. s. p., dovolanie navrhovateľa bolo treba v tejto
časti v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania v zostávajúce (zamietajúcej) časti, dovolanie je
prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia.
Obligatórne sa zaoberá len vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd sa týmito otázkami zaoberal
a prítomnosť vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (ako už bolo vyššie uvedené)
nezistil.
Predmetom súdneho konania je zaplatenie sumy 5 000 000 Sk, pričom právnym
dôvodom uplatneného nároku je zodpovednosť odporcu (ako notára) v zmysle ustanovenia
§ 40 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
účinnom do 30. júna 2003, lebo skutok zakladajúci zodpovednosť tohto druhu spadá ešte do
obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa prvého odseku citovaného
zákonného ustanovenia notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho
zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Podľa jeho tretieho odseku notár
sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1 vtedy, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho objektívne možno požadovať.
Podľa záverov súdov zodpovednosť, ktorá je predmetom tohto súdneho konania má
povahu zodpovednosti objektívnej. Napriek tomu sa v rámci konania zameriavali na zistenie
konkrétneho porušenia povinnosti odporcu ako je to pri zodpovednosti všeobecnej a
v odôvodnení rozsudkov súdy poukazovali na jednotlivé ustanovenia zákona č. 323/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, ktoré odporca (ako notár) mal porušiť. Za týchto okolností
z rozsudkov súdov nie je zrejmé, ako posúdili zodpovednosť, ktorá je predmetom konania
a ich rozhodnutia sú v tomto smere nedostatočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľne.
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je konanie postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj
vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“ (R 111/1998 a ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
3 Cdo 338/2009, 4 MCdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009 a ďalšie). So zreteľom na uvedené
dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci je z hľadiska ustanovenia § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. dôvodné.
Z hľadiska právneho posúdenia predmetnej veci treba uviesť, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
V predmetnej veci je podstatné posúdenie právnej povahy zodpovednosti notára za
vzniknutú škodu v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom do 30. júna 2003 (so zreteľom na
skutok, ktorý spadá ešte do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003).
Treba pritom zohľadniť, aj následný vývoj predmetnej právnej úpravy, najmä
skutočnosť, že zákon č. 514/2003 Z. z vo svojom druhom článku novým spôsobom upravil
ustanovenie § 40 ods. 1 zákona č. 323/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov tak, že do jeho
znenia doložil „ak osobitný zákon neustanovuje inak...“, takže novelizované znenie tohto
ustanovenie znie: „ak osobitný zákon neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu,
komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona“.
Pod čiarou súčasne odkázal, že týmto osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z. z. . z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Citovaným zákonom bol súčasne zrušený aj zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom., ktorý
platil v čase vzniku predmetnej škody a ktorý upravoval zodpovednosť štátu taktiež na
objektívnom princípe..
Hoci znenie pôvodného ustanovenia § 40 zákona č. 323/1992 Z. z. (t. j. v znení
platnom do 30. 6. 2003) výslovne neodkazovalo na (v tom čase aktuálny) zákon č. 58/1969
Zb. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) ustanovenie § 40 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb., bolo treba vykladať
práve v s súvislosti s týmto zákonom a to najmä čo do povahy tejto zodpovednosti. Takémuto
záveru nasvedčuje spomínaný vývoj právnej úpravy zodpovednosti, ktorá je predmetom tohto
súdneho konania.
Pôvodne bola notárska činnosť upravená zákonom č.95/1963 Zb. o štátnom notárstve
a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).Za škodu, ktorá vznikla buď
následkom nezákonného rozhodnutia alebo následkom nesprávneho úradného postupu
štátneho notárstva, zodpovedal štát (§ 1, § 18 zákona č. 58/1969 Zb.) a niet pochýb o tom, že
táto zodpovednosť mala objektívnu povahu, t. j. bez zreteľa na zavinenie. Tento zákon bol
však. novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 264/1992 Zb. (článkom XII)
zrušený. Následne bola prijatá nová právna úprava - zákona č. 323/1992 Z. z., ktorá
vychádzala z iných princípov, ktorej základným dôvodom bolo zrušenie štátnych notárstiev.
V nadväznosti na nové principiálne riešenie už nebolo možné z hľadiska označenia
zodpovednostného subjektu trvať na to, že je ním výlučne len štát, keď notárska činnosť už
bola definovaná spisovaním zápisníc, osvedčovaním právne významných skutočností (§ 56 až
64), konaním vo veciach notárskych úschov (§ 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 323/1992
Zb.), tzv. typickú notársku činnosť a vykonaním ďalšej činnosti, najmä podľa Občianskeho
súdneho poriadku, v rámci ktorej boli (aj sú) úkony notára považované za úkony súdu.
V novom poňatí právnej úpravy preto už nebolo možné trvať na tom, že zodpovednostným
subjektom je len štát; tento totiž nemôže zodpovedať za tzv. typickú notársku činnosť a nemôže
zodpovedať ani za škodu vo veciach notárskych úschov) V tomto prípade je daná
zodpovednosť samotného notára podľa ustanovenia § 40 ods. 1zákona č. 323/1992 Z. z. (t. j.
v znení platnom do 30. 6. 2003). Na druhej strane, sa nič nemení na tom (nie je preto žiadny
rozumný dôvod) pre zmenu právnej povahy tejto zodpovednosti. Možno preto ustáliť, že
zodpovednosť notára v zmysle tohto zákonného ustanovenia má povahu zodpovednosti
objektívnej, ako správe uzavrel tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd. Pre jej vznik
musia byť splnené predpoklady, ktoré spočívajú vo vzniku škody, ďalej, že škoda vznikla
nesprávnym úradným postupom a napokon, že medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom je príčinná súvislosť.
Ustanovením § 40 ods. 1 zákona 323/1992 Z. z. v znení do 30. 6. 2003 bolo treba
chápať aj v súvislosti s ustanovením § 20 zák.č. 58/1969 Zb. podľa ktorého pokiaľ nie je
ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym
zákonníkom. Z tohto hľadiska a najmä so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu bude
treba zvážiť aj použitie ustanovenia § 441 Obč. zák. o zavinení poškodeného, podľa ktorého
ak škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne; ak škoda bola
spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. V uvedenej súvislosti súdy zvážia
a vyhodnotia aj chovanie samotného navrhovateľa a ustália či tu nie je dôvod na použitie
ustanovenia o zavinení § 441 Obč. zák. , čo je osobitne významné z hľadiska rozsahu náhrady
škody.
Pokiaľ ide o použitie ustanovenia § 40 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. v znení do
30. 6. 2003 skutkový stav dokazovania bude treba doplniť o zistenia požadované v dovolaní
ako aj o zistenie, akú konkrétnu starostlivosť, bolo možné od odporcu vyžadovať pri
nakladaní s predmetom úschovy. Iba takto bude možné náležite posúdiť existenciu a rozsah
zodpovednosti , ktorý je predmetom tohto súdneho konania a vlastne aj ustáliť, či
v predmetnej veci neboli splnené prípadne aj podmienky pre odmietnutie požadovaného
úkonu zo strany odporcu. Nemožno pritom opomenúť, že v súvislosti s predmetnou vecou bolo
začaté aj trestné stíhanie proti neznámym páchateľom (ktoré by malo byť v súčasnosti
prerušené).
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadami, majúcimi za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. ). K takýmto
vadám bol dovolací súd povinný prihliadnuť , i keby neboli uplatnené ako dôvod prípustného
dovolania ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v zamietajúcej
časti vo veci samej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1. ods 2, O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta