Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 131/02
PDF · 182.98 KB
No categories available
II. ÚS 131/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 13. novembra
2002 prerokoval sťažnosť B. Š., bytom Ž., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. M.,
Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 590/92, za účasti Okresného súdu v Žiline, a
takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 590/92 b o l o p o r u š e n é .
2. Okresnému súdu v Žiline p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 590/92 konal bez zbytočných prieťahov.
3. B. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk
(slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline p o v i n n ý
zaplatiť B. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. B. Š. n e p r i z n á v a úhradu trov tohto konania.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2002 doručená sťažnosť B. Š., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným
právnikom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 590/92, v ktorom uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy o dielo, ktorej predmetom bola
rekonštrukcia domu.
Sťažovateľ návrhom z 2. apríla 1992 uplatnil na okresnom súde ako navrhovateľ
návrh na začatie konania proti odporcovi R., stavebná inžiniersko-investičná kancelária Ž.
o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Okresný súd uvedenú právnu vec prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn.
18 C 590/92 z 5. septembra 1994. Na základe odvolania podaného odporcom Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15 Co 4356/94 z 10. mája 1995 rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd pokračoval v príslušnom konaní,
avšak posledný termín pojednávania v uvedenej právnej veci bol nariadený na 30. október
1998. Od uvedeného obdobia okresný súd v predmetnej veci nevykonával žiadne úkony
napriek sťažnostiam adresovaným predsedovi okresného súdu aj Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že svoj návrh na začatie konania podal
okresnému súdu 2. apríla 1992 (pozn. doručený 3. apríla 2002), t. j. pred viac ako 10 rokmi.
Okresný súd poslednýkrát vo veci konal 30. októbra 1998, t. j. takmer pred 4 rokmi.
Z uvedených lehôt a z absolútnej nečinnosti okresného súdu, prideleného zákonného sudcu,
ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ako i predsedu okresného súdu vyplýva, že v tomto
konaní sú jednoznačné prieťahy, čím je porušené základné právo sťažovateľa zakotvené
v čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po vykonaní dôkazov
potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) rozhodol a vydal tento nález:
„Právo B. Š. trvale bytom Ž. priznané čl. 48 odst. 2 Ústavy SR bolo porušené.
B. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, ktoré
vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote do 1
mesiaca od vydania tohto nálezu.“
Sťažovateľ sa zriekol práva na úhradu trov konania.
Okresný súd sa vo veci samej nevyjadril a nenamietol žiadnu skutočnosť, ktorá by sa
týkala obsahu sťažnosti a uplatnených nárokov na ochranu ústavnosti.
Obaja účastníci súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania.
K priebehu konania pred okresným súdom
Dňa 3. apríla 1992 bola podaná osobne do podateľne súdu žaloba, ktorou sa
sťažovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (po odstúpení od zmluvy o dielo,
ktorej predmetom bola rekonštrukcia rodinného domu), pôvodne bola žalovaná suma
100 000 Sk, neskôr bola žaloba rozšírená na sumu 121 928 Sk s príslušenstvom.
Po príprave sa vykonali viaceré pojednávania, nariadilo sa a doplnilo znalecké
dokazovanie a 5. septembra 1994 okresný súd vyniesol rozsudok vo veci samej, ktorý bol
odvolacím súdom 10. mája 1995 zrušený a vec bola 26. júla 1995 vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Do vynesenia prvého rozsudku (a zatiaľ jediného v konaní) sa vykonávalo znalecké
dokazovanie, ktoré bolo poznačené nesústredenosťou, predlžovaním lehoty na podanie
posudku, neúčasťami znalca na pojednávaní a celková dĺžka znaleckého dokazovania
predstavovala od ustanovenia znalca až do predloženia posudku takmer 28 mesiacov
(od 12. mája 1992 do 5. septembra 1994).
Ďalšie pojednávania sa konali 25. októbra 1995 (odročené na určitý termín, neúčasť
riadne predvolaného právneho zástupcu žalobcu), 16. novembra 1995 (obhliadka na mieste
samom), 13. decembra 1996 (odročené na určitý termín, žalovaný neprítomný), 10. januára
1997 (pojednávanie odročené pre neúčasť svedka), 3. februára 1997 (pojednávanie odročené
pre neúčasť účastníkov), 24. februára 1997 (po odročení pojednávania nariadené znalecké
dokazovanie), 5. augusta 1997 (pojednávanie odročené, pretože sa neustanovil žalovaný),
pre neúčasť žalovaného bolo odročené aj pojednávanie 17. septembra 1997, 1. októbra 1997
bolo pojednávanie na okresnom súde odročené za účelom vypočutia znalca, 15. októbra
1997 sa na pojednávanie neustanovil žalovaný, ďalšie pojednávanie 25. novembra 1997
bolo odročené za účelom stretnutia účastníkov so znalcom za účelom uzavretia prípadnej
dohody o sporných položkách. V roku 1998 boli vykonané pojednávania 21. apríla 1998,
ktoré bolo odročené z dôvodu, že sa nestanovili účastníci, 29. mája 1998, ktoré bolo
odročené z dôvodu, že sa neustanovili účastníci, pričom žalovaný nebol riadne predvolaný,
16. júna 1998 bolo pojednávanie odročené z rovnakého dôvodu, 11. augusta 1998 bolo
pojednávanie odročené na 7. október 1998 a žalovanému bola poskytnutá lehota na
naštudovanie rozpočtu na rekonštrukciu domu podľa znaleckého posudku s tým, že mu bolo
uložené zaslať súdu písomné vyjadrenie do 20. septembra 1998. Pojednávanie 16. decembra
1998 bolo odročené kvôli doplneniu znaleckého dokazovania a vyjadreniam k tomuto
doplneniu.
Po tomto pojednávaní až do predloženia spisu okresným súdom ústavnému súdu
v apríli 2002 nebolo vo veci už vykonané žiadne pojednávanie. V tomto medziobdobí došlo
9. apríla 1999 okresnému súdu doplňujúce stanovisko znalca, 26. júla 1999 bolo okresnému
súdu zaslané stanovisko žalovaného po tom, čo ho požiadal o predĺženie lehoty na jeho
zaslanie, 20. septembra 1999 bol vzhľadom na zmenu rozvrhu práce spis pridelený na
prejednanie a rozhodnutie do iného senátu s účinnosťou od 1. septembra 1999, po oznámení
znalca 7. novembra 2000, že sa bude dlhodobo zdržiavať mimo územia republiky ako
veľvyslanec, okresný súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“) o sprostredkovanie doručenia uznesenia z 20. októbra 1999, ktorým sa
znalcovi priznala odmena, a 11. januára 2001 okresný súd urgoval dožiadanie, 19. februára
2001 ministerstvo oznámilo, že znalec prevzal zásielku 12. februára 2001. Po uvedenom
dátume nebol súdom vo veci urobený žiaden úkon.
II.
K právomoci ústavného súd pred 15. februárom 1993
Konanie vo veci sťažovateľa začalo v roku 1992. Jurisdikcia ústavného súdu
(„rationae temporis”) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik
právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa
prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov -
ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu,
ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, II. ÚS 67/02).
K východiskám ochrany základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
Ústavný súd v konaniach, v ktorých sa namietlo porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy,
stabilne vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným
súdnym rozhodnutím“ (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97 a II. ÚS 813/00).
Rýchlosť a účinnosť každého súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
samotného účastníka súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych
a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu
je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6 Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak,
aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby
bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (I. ÚS 57/97). Plynulosť súdneho
konania závisí aj od toho, ako rýchlo súd odstráni prekážky v jeho postupe, napríklad pri
dokazovaní, ktoré mu bránia vec samu prejednať a rozhodnúť.
Judikatúra ústavného súdu sa preto ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa už
uvedených troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu.
Právna a skutková zložitosť sporu
Ústavný súd v tomto konaní skúma porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v občianskoprávnom spore, ktorý začal 2. apríla 1992 a jeho predmetom je ochrana
sťažovateľa, ktorý tvrdí, že právnická osoba získala na jeho úkor bezdôvodné obohatenie.
Právnu a skutkovú zložitosť tejto veci charakterizuje to, že ide o bežnú súčasť sporovej
agendy na všeobecných súdoch, v ktorej sa používa súdnou praxou ustálene interpretovaná
a používaná právna úprava obsahujúca aj metodiku zisťovania skutkového stavu. Toto
konštatovanie platí aj pre prípadné zisťovanie skutkového stavu znaleckým dokazovaním.
Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide o neobvykle skutkovo a
právne komplikovanú alebo inak problematickú právnu vec (spor).
Správanie sťažovateľa v súdnom konaní
Významným kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci zbytočných
prieťahov je správanie účastníkov konania. Od podania žaloby sťažovateľ postupoval tak, že
mu nemožno pripísať relevantný podiel na nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného
súdu. Opätovne ústavný súd pripomína, že okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá
by obsahovala námietku prispenia sťažovateľa k celkovej dĺžke konania a vytváraniu
prekážok na rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ zásadne
neovplyvnil dĺžku konania v jeho veci tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave,
v ktorom sa jeho vec teraz nachádza.
Postup okresného súdu a zbytočné prieťahy
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na
konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty práva.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje
prostredníctvom procesných právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane
všeobecných súdov povinné využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje (a to platí
v celom posudzovanom období skúmaného sporu) viaceré účinné prostriedky
zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je
právoplatné rozhodnutie a nastolenie stavu právnej istoty.
Z celého rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu sporového spisu
a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že okresný súd v tomto konaní viackrát dlhodobo
vo veci nekonal (osobitne to platí pre obdobie od 20. septembra 1999, keď došlo ku zmene
zákonného sudcu, do 7. novembra 2000, keď sa neurobil žiaden úkon vo veci,
a od 16. decembra 1998 až doposiaľ, keď sa vôbec nepojednávalo). Podľa názoru ústavného
súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi najmä tá časť konania, počas ktorej sa vykonávalo
znalecké dokazovanie, ktorého priebeh, doplnenia, procesná nedisciplinovanosť znalca a
jeho neúčasť na pojednávaniach súdu ide na vrub okresného súdu.
Ani obdobia od podania žaloby až po vyhlásenie zatiaľ jediného rozsudku vo veci
samej nemožno považovať za čas, ktorý okresný súd efektívne využil na nastolenie právnej
istoty vo vzťahoch medzi účastníkmi, pretože jeho prvý rozsudok musel byť zrušený pre
vážne nedostatky v zisťovaní skutkového stavu (strany 2 až 4 uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 4356/94 z 10. mája 1995), ktoré takisto treba pričítať
okresnému súdu a jeho spôsobu vedenia procesného, predovšetkým znaleckého
dokazovania.
III.
Závery a rozhodnutie ústavného súdu
Z uvedeného vyplýva, že konanie pred okresným súdom o nároku sťažovateľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku
nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu ako celok. Preto je ústavný súd toho
názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie jednotlivé obdobia nečinnosti, resp.
činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Rovnako hodnotenie
jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu zakladá záver o nečinnosti, resp.
o realizovaní takých úkonov (množstvo nariadených a ihneď odročených pojednávaní,
neschopnosť zabezpečiť prípravu pojednávaní tak, aby sa na nich zúčastnili predvolané a
potrebné osoby, neustále doplňovanie znaleckého dokazovania), ktoré nemožno považovať
za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v jeho spore.
Okresný súd svojím postupom v predmetnej veci porušil základné právo sťažovateľa
na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
So zreteľom na zistený a vyhodnotený stav konania pred okresným súdom prikázal
ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby konal
vo veci sp. zn. 18 C 590/92 bez zbytočných prieťahov a odstránil v čo najkratšej dobe
právnu neistotu sťažovateľa v jeho veci.
Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím, najmä skutkovou a právnou
zložitosťou, ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická
osoba alebo právnická osoba čakala na výsledok súdneho sporu takmer jedenásť rokov
a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa.
Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu pociťuje krivdu a beznádej.
Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, princípov spravodlivosti a spôsobu
zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc
slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu,
je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.
Sťažovateľ by mal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde právo na úhradu trov
konania. Tohto práva sa sťažovateľ účinne zriekol, a preto mu ústavný súd náhradu trov
nepriznal.