Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 131/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 13. novembra

2002 prerokoval sťažnosť B. Š., bytom Ž., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. M.,

Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu v Žiline, a

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. b o l o p o r u š e n é .

2. Okresnému súdu v Žiline p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. B. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk

(slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline p o v i n n ý

zaplatiť B. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. Š. n e p r i z n á v a úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2002 doručená sťažnosť B. Š., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným

právnikom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom uplatnil nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy o dielo, ktorej predmetom bola

rekonštrukcia domu.

Sťažovateľ návrhom z 2. apríla 1992 uplatnil na okresnom súde ako navrhovateľ

návrh na začatie konania proti odporcovi R., stavebná inžiniersko-investičná kancelária Ž.

o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd uvedenú právnu vec prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 5. septembra 1994. Na základe odvolania podaného odporcom Krajský súd

v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 10. mája 1995 rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd pokračoval v príslušnom konaní,

avšak posledný termín pojednávania v uvedenej právnej veci bol nariadený na 30. október

1998. Od uvedeného obdobia okresný súd v predmetnej veci nevykonával žiadne úkony

napriek sťažnostiam adresovaným predsedovi okresného súdu aj Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že svoj návrh na začatie konania podal

okresnému súdu 2. apríla 1992 (pozn. doručený 3. apríla 2002), t. j. pred viac ako 10 rokmi.

Okresný súd poslednýkrát vo veci konal 30. októbra 1998, t. j. takmer pred 4 rokmi.

Z uvedených lehôt a z absolútnej nečinnosti okresného súdu, prideleného zákonného sudcu,

ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ako i predsedu okresného súdu vyplýva, že v tomto

konaní sú jednoznačné prieťahy, čím je porušené základné právo sťažovateľa zakotvené

v . Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po vykonaní dôkazov

potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) rozhodol a vydal tento nález:

„Právo B. Š. trvale bytom Ž. priznané SR bolo porušené.

B. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, ktoré

vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote do 1

mesiaca od vydania tohto nálezu.“

Sťažovateľ sa zriekol práva na úhradu trov konania.

Okresný súd sa vo veci samej nevyjadril a nenamietol žiadnu skutočnosť, ktorá by sa

týkala obsahu sťažnosti a uplatnených nárokov na ochranu ústavnosti.

Obaja účastníci súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania.

K priebehu konania pred okresným súdom

Dňa 3. apríla 1992 bola podaná osobne do podateľne súdu žaloba, ktorou sa

sťažovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (po odstúpení od zmluvy o dielo,

ktorej predmetom bola rekonštrukcia rodinného domu), pôvodne bola žalovaná suma

100 000 Sk, neskôr bola žaloba rozšírená na sumu 121 928 Sk s príslušenstvom.

Po príprave sa vykonali viaceré pojednávania, nariadilo sa a doplnilo znalecké

dokazovanie a 5. septembra 1994 okresný súd vyniesol rozsudok vo veci samej, ktorý bol

odvolacím súdom 10. mája 1995 zrušený a vec bola 26. júla 1995 vrátená súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Do vynesenia prvého rozsudku (a zatiaľ jediného v konaní) sa vykonávalo znalecké

dokazovanie, ktoré bolo poznačené nesústredenosťou, predlžovaním lehoty na podanie

posudku, neúčasťami znalca na pojednávaní a celková dĺžka znaleckého dokazovania

predstavovala od ustanovenia znalca až do predloženia posudku takmer 28 mesiacov

(od 12. mája 1992 do 5. septembra 1994).

Ďalšie pojednávania sa konali 25. októbra 1995 (odročené na určitý termín, neúčasť

riadne predvolaného právneho zástupcu žalobcu), 16. novembra 1995 (obhliadka na mieste

samom), 13. decembra 1996 (odročené na určitý termín, žalovaný neprítomný), 10. januára

1997 (pojednávanie odročené pre neúčasť svedka), 3. februára 1997 (pojednávanie odročené

pre neúčasť účastníkov), 24. februára 1997 (po odročení pojednávania nariadené znalecké

dokazovanie), 5. augusta 1997 (pojednávanie odročené, pretože sa neustanovil žalovaný),

pre neúčasť žalovaného bolo odročené aj pojednávanie 17. septembra 1997, 1. októbra 1997

bolo pojednávanie na okresnom súde odročené za účelom vypočutia znalca, 15. októbra

1997 sa na pojednávanie neustanovil žalovaný, ďalšie pojednávanie 25. novembra 1997

bolo odročené za účelom stretnutia účastníkov so znalcom za účelom uzavretia prípadnej

dohody o sporných položkách. V roku 1998 boli vykonané pojednávania 21. apríla 1998,

ktoré bolo odročené z dôvodu, že sa nestanovili účastníci, 29. mája 1998, ktoré bolo

odročené z dôvodu, že sa neustanovili účastníci, pričom žalovaný nebol riadne predvolaný,

16. júna 1998 bolo pojednávanie odročené z rovnakého dôvodu, 11. augusta 1998 bolo

pojednávanie odročené na 7. október 1998 a žalovanému bola poskytnutá lehota na

naštudovanie rozpočtu na rekonštrukciu domu podľa znaleckého posudku s tým, že mu bolo

uložené zaslať súdu písomné vyjadrenie do 20. septembra 1998. Pojednávanie 16. decembra

1998 bolo odročené kvôli doplneniu znaleckého dokazovania a vyjadreniam k tomuto

doplneniu.

Po tomto pojednávaní až do predloženia spisu okresným súdom ústavnému súdu

v apríli 2002 nebolo vo veci už vykonané žiadne pojednávanie. V tomto medziobdobí došlo

9. apríla 1999 okresnému súdu doplňujúce stanovisko znalca, 26. júla 1999 bolo okresnému

súdu zaslané stanovisko žalovaného po tom, čo ho požiadal o predĺženie lehoty na jeho

zaslanie, 20. septembra 1999 bol vzhľadom na zmenu rozvrhu práce spis pridelený na

prejednanie a rozhodnutie do iného senátu s účinnosťou od 1. septembra 1999, po oznámení

znalca 7. novembra 2000, že sa bude dlhodobo zdržiavať mimo územia republiky ako

veľvyslanec, okresný súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) o sprostredkovanie doručenia uznesenia z 20. októbra 1999, ktorým sa

znalcovi priznala odmena, a 11. januára 2001 okresný súd urgoval dožiadanie, 19. februára

2001 ministerstvo oznámilo, že znalec prevzal zásielku 12. februára 2001. Po uvedenom

dátume nebol súdom vo veci urobený žiaden úkon.

II.

K právomoci ústavného súd pred 15. februárom 1993

Konanie vo veci sťažovateľa začalo v roku 1992. Jurisdikcia ústavného súdu

(„rationae temporis”) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik

právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa

prerokovala na okresnom súde v zmysle bez zbytočných prieťahov -

ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu,

ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (, ).

K východiskám ochrany základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sa namietlo porušenie ,

stabilne vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným

súdnym rozhodnutím“ (napr. , , a ).

Rýchlosť a účinnosť každého súdneho konania je objektívne podmienená

charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním

samotného účastníka súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych

a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu

je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten

stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v ,

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v ,

podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak,

aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1

, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby

bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (). Plynulosť súdneho

konania závisí aj od toho, ako rýchlo súd odstráni prekážky v jeho postupe, napríklad pri

dokazovaní, ktoré mu bránia vec samu prejednať a rozhodnúť.

Judikatúra ústavného súdu sa preto ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa už

uvedených troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu.

Právna a skutková zložitosť sporu

Ústavný súd v tomto konaní skúma porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

v občianskoprávnom spore, ktorý začal 2. apríla 1992 a jeho predmetom je ochrana

sťažovateľa, ktorý tvrdí, že právnická osoba získala na jeho úkor bezdôvodné obohatenie.

Právnu a skutkovú zložitosť tejto veci charakterizuje to, že ide o bežnú súčasť sporovej

agendy na všeobecných súdoch, v ktorej sa používa súdnou praxou ustálene interpretovaná

a používaná právna úprava obsahujúca aj metodiku zisťovania skutkového stavu. Toto

konštatovanie platí aj pre prípadné zisťovanie skutkového stavu znaleckým dokazovaním.

Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide o neobvykle skutkovo a

právne komplikovanú alebo inak problematickú právnu vec (spor).

Správanie sťažovateľa v súdnom konaní

Významným kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci zbytočných

prieťahov je správanie účastníkov konania. Od podania žaloby sťažovateľ postupoval tak, že

mu nemožno pripísať relevantný podiel na nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného

súdu. Opätovne ústavný súd pripomína, že okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá

by obsahovala námietku prispenia sťažovateľa k celkovej dĺžke konania a vytváraniu

prekážok na rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ zásadne

neovplyvnil dĺžku konania v jeho veci tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave,

v ktorom sa jeho vec teraz nachádza.

Postup okresného súdu a zbytočné prieťahy

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na

konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty práva.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje

prostredníctvom procesných právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane

všeobecných súdov povinné využívať. obsahuje (a to platí

v celom posudzovanom období skúmaného sporu) viaceré účinné prostriedky

zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je

právoplatné rozhodnutie a nastolenie stavu právnej istoty.

Z celého rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu sporového spisu

a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že okresný súd v tomto konaní viackrát dlhodobo

vo veci nekonal (osobitne to platí pre obdobie od 20. septembra 1999, keď došlo ku zmene

zákonného sudcu, do 7. novembra 2000, keď sa neurobil žiaden úkon vo veci,

a od 16. decembra 1998 až doposiaľ, keď sa vôbec nepojednávalo). Podľa názoru ústavného

súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi najmä tá časť konania, počas ktorej sa vykonávalo

znalecké dokazovanie, ktorého priebeh, doplnenia, procesná nedisciplinovanosť znalca a

jeho neúčasť na pojednávaniach súdu ide na vrub okresného súdu.

Ani obdobia od podania žaloby až po vyhlásenie zatiaľ jediného rozsudku vo veci

samej nemožno považovať za čas, ktorý okresný súd efektívne využil na nastolenie právnej

istoty vo vzťahoch medzi účastníkmi, pretože jeho prvý rozsudok musel byť zrušený pre

vážne nedostatky v zisťovaní skutkového stavu (strany 2 až 4 uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. mája 1995), ktoré takisto treba pričítať

okresnému súdu a jeho spôsobu vedenia procesného, predovšetkým znaleckého

dokazovania.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

Z uvedeného vyplýva, že konanie pred okresným súdom o nároku sťažovateľa

na vydanie bezdôvodného obohatenia je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku

nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu ako celok. Preto je ústavný súd toho

názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie jednotlivé obdobia nečinnosti, resp.

činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Rovnako hodnotenie

jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu zakladá záver o nečinnosti, resp.

o realizovaní takých úkonov (množstvo nariadených a ihneď odročených pojednávaní,

neschopnosť zabezpečiť prípravu pojednávaní tak, aby sa na nich zúčastnili predvolané a

potrebné osoby, neustále doplňovanie znaleckého dokazovania), ktoré nemožno považovať

za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v jeho spore.

Okresný súd svojím postupom v predmetnej veci porušil základné právo sťažovateľa

na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené .

IV.

So zreteľom na zistený a vyhodnotený stav konania pred okresným súdom prikázal

ústavný súd podľa okresnému súdu, aby konal

vo veci sp. zn. bez zbytočných prieťahov a odstránil v čo najkratšej dobe

právnu neistotu sťažovateľa v jeho veci.

Ústavný súd môže podľa priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu ( ).

Sťažovateľ uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím, najmä skutkovou a právnou

zložitosťou, ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická

osoba alebo právnická osoba čakala na výsledok súdneho sporu takmer jedenásť rokov

a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa.

Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu pociťuje krivdu a beznádej.

Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, princípov spravodlivosti a spôsobu

zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru,

že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc

slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu,

je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ by mal podľa právo na úhradu trov

konania. Tohto práva sa sťažovateľ účinne zriekol, a preto mu ústavný súd náhradu trov

nepriznal.