Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 38/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti J. M., Rakúsko, zastúpeného Advokátskou kanceláriou B.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. M. B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Bratislava IV, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť J. M. trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu Advokátskej kancelárie B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. mája 2007 okresnému súdu návrh

na vydanie platobného rozkazu, v ktorom sa domáhal „od predávajúceho vrátenia kúpnej

ceny, ako aj nákladov, ktoré mu v súvislosti s vkladovým konaním vznikli“. Z vyžiadaného

spisového materiálu vyplynulo, že v napadnutom konaní sťažovateľ uplatňuje nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, náhrady nákladov v súvislosti s nerealizovanou

kúpnou zmluvou a náhrady vzniknutej škody.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa vyslovil, že postupom

okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3520/12 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Vo veci bolo nariadených celkom jedenásť pojednávaní.

K celkovej dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci konania. Pre neprítomnosť

odporcu sa muselo odročiť pojednávanie dňa 25. 7. 2008, 4. 3. 2009, 14. 10. 2009. Tiež pre

neprítomnosť navrhovateľa (sťažovateľa) sa odročovalo pojednávanie dňa 25. 7. 2008.

Navrhovateľ (sťažovateľ) v konaní žiadal celkom 4 krát o odročenie, resp. poskytnutie

lehoty s tým, že sa pokúsi s odporcom vyriešiť spor mimosúdne (dňa 4. 3. 2009, 3. 4. 2009,

22. 4. 2009 a 9. 11. 2011). Považujem za potrebné tiež uviesť, že na pojednávaní dňa

22. 4. 2009 predložil navrhovateľ súdu na schválenie návrh zmieru, súd návrh však

nemohol schváliť z dôvodu, že bol nejasný a nevykonateľný.

Poukazujem aj na skutočnosť, že sťažovateľ podaním doručeným súdu dňa

26. 1. 2012, t. j. skoro 5 rokov po začatí konania, rozšíril návrh na začatie konania titulom

náhrady škody. Z dôvodu nutnosti zabezpečenia dôkazov zo strany sťažovateľa bolo preto

pojednávanie dňa 8. 2. 2012 na jeho žiadosť odročené.

Ďalej uvádzam, že spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania

o podaných odvolaniach celkovo trikrát zasielaný na Krajský súd v Bratislave. V obdobiach

od 21. 4. 2010 - 23. 5. 2011, 2. 5. 2012 - 19. 7. 2012, 19. 9. 2012 - 2. 11. 2012 sa preto spis

nachádzal na krajskom súde.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky,

aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Súčasťou vyjadrenia k sťažnosti bol aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných

úkonov priebehu napadnutého konania, z ktorých vo vzťahu k predmetu sťažnosti boli

relevantné tieto:

„Dňa 07. 05. 2007 bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu.

Dňa 16. 08. 2007 bola vec prevedená do oddelenia pre Občianskoprávne veci pod

sp. zn. , keďže podľa platobný rozkaz nemožno vydať, ak by

sa mal doručiť odporcovi do cudziny, a vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni

JUDr. M. Š.

Dňa 25. 10. 2007 vo veci bolo nariadené pojednávanie a určený termín

na 21. 02. 2008. Z dôvodu reoptimalizácie súdnictva a preloženia vo veci konajúcej sudkyne

na Okresný súd v Pezinku sa pojednávanie neuskutočnilo a vec bola pridelená

na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. J. K. dňa 1. 2. 2008.

Dňa 31. 03. 2008 sa konalo prvé pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd

uložil právnemu zástupcovi odporcu do 10 dní oznámiť číslo dedičského konania

po nebohom Ing. M. K.

Dňa 25. 07. 2008 sa konalo druhé pojednávanie na tunajšom súde, na ktoré sa

navrhovateľ ani odporca neustanovili, hoci tento termín na predošlom pojednávaní zobrali

na vedomie.

Dňa 10. 12. 2008 sa konalo tretie pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom

navrhovateľ požiadal súd. aby bol v konaní vypočutý ako svedok jeho brat Ing. L. M. Súd

pojednávanie odročil na deň 04. 03. 2009 s tým, že bude volaný odporca pod hrozbou

pokuty a volaný bude aj svedok Ing. L. M.

Dňa 04. 03. 2009 sa konalo štvrté pojednávanie na tunajšom súde, odporca sa

na pojednávanie nedostavil. Právny zástupca odporcu požiadal súd, aby bol jeho klient

vo veci vypočutý a vec zrozumiteľne vysvetlil a v lehote 10 dní oznámi súdu stanovisko,

vyjadrenie a návrh na mimosúdne urovnanie sporu. Navrhovateľ mal v lehote 15 dní

doručiť súdu oznámenie, či trvá na návrhu.

Dňa 03. 04. 2009 sa konalo piate pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd

pristúpil k výsluchu odporcu. Súd pojednávanie na žiadosť odporcu na 10 minút prerušil

za účelom dohody medzi navrhovateľom a odporcom. Navrhovateľ požiadal súd o lehotu

14 dní, v ktorej mal oznámiť súdu, či berie návrh späť, príp. či žiada schváliť zmier,

v ktorom určí formu splátok, t. j. celé znenie zmieru.

Dňa 22. 04. 2009 sa konalo šieste pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom

navrhovateľ predložil súdu návrh na schválenie zmieru. Súd po oboznámení sa s návrhom

konštatoval, že predložený návrh nie je jasný, istý, čo do vykonateľnosti, a preto tento návrh

v tomto znení neschvaľuje. Právny zástupca odporcu navrhol, aby súd prerušil konanie

aspoň na jeden mesiac z dôvodu vypracovania zmlúv a práv výkonu právnych úkonov

potrebných k doriešeniu veci. V tejto lehote mal navrhovateľ oznámiť, či návrh berie späť.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Spis bol na lehote 2 mesiace.

Dňa 03. 09. 2009 boli účastníci predvolaní na pojednávanie, ktoré sa malo

uskutočniť dňa 14. 10. 2009.

Dňa 14. 10. 2009 sa konalo siedme pojednávanie na tunajšom súde, na ktoré sa

nedostavil odporca a právny zástupca odporcu. Právny zástupca odporcu faxom doručil

na súd dňa 13. 10. 2009 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu pretrvávajúcej

práceneschopnosti. Súd pojednávanie odročil na 18. 01. 2010.

Dňa 26. 11. 2009 boli právny zástupca odporcu predvolaný na termín pojednávania,

ktoré sa uskutoční dňa 18. 01. 2010. Navrhovateľ zobral termín pojednávania na vedomie.

Dňa 18. 01. 2010 sa konalo ôsme pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV,

na ktorý sa nedostavil navrhovateľ bez ospravedlnenia. Ospravedlnenie, ktoré navrhovateľ

poslal mailom, bolo zákonnej sudkyni predložené o 14.25 hod., 40 minút po skončení

pojednávania (pojednávanie skončilo o 13.45 hod.). Súd preto v zmysle

pojednával v neprítomnosti navrhovateľa. Právny zástupca odporcu nechal na zvážení

súdu, aby boli vypočutí navrhovateľ a odporca, aby sa osobne vyjadrili do zápisnice k

predmetu sporu. Súd návrh na opätovné vypočutie účastníkov zamietol. Súd uznesením

vyhlásil dokazovanie za skončené a stanovil termín vyhlásenia rozsudku.

Dňa 08. 02. 2010 sa konalo deviate pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok

č. k. -85. Predmetný rozsudok tunajšieho súdu bol doručený navrhovateľovi

dňa 01. 03. 2010 a odporcovi dňa 15. 02. 2010. Proti rozsudku sa odvolali navrhovateľ

(dňa 15. 03. 2010) aj odporca (dňa 01. 03. 2010).

Dňa 17. 03. 2010 súd uznesením vyzval navrhovateľa aj odporcu na zaplatenie

súdneho poplatku za odvolanie. Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok dňa 09. 04. 2010.

Dňa 21. 04. 2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu.

Dňa 28. 05. 2010 bolo tunajšiemu súdu doručené oznámenie, že odporca dňa

12. 05. 2010 zomrel. Oznámenie bolo následne dňa 04. 06. 2010 preposlané Krajskému

súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo veci čakal na skončenie dedičského

konania, ktoré sa viedlo na Notárskom úrade pred notárom JUDr. V. J., sp. zn.

, a ktoré sa skončilo vydaním osvedčenia o dedičstve, právoplatného dňa

09. 03. 2011, ktoré mu bolo oznámené prípisom dňa 16. 03. 2011.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 04. 2011 rozhodol o odvolaniach tak,

že rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Predmetné uznesenie bolo

spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 05. 2011.

Dňa 08. 06. 2011 tunajší súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom

konania.

Dňa 12. 08. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na 09. 11. 2011.

Dňa 09. 11. 2011 sa konalo desiate pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV.

Pojednávanie bolo prerušené na 15 minút na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho

vysporiadania. Súd pojednávanie odročil na neurčilo s tým, že právny zástupca

navrhovateľa mal v lehote 10 dní predložiť súdu oznámenie, či navrhovateľ trvá

na podanom návrhu, príp. či prišlo k mimosúdnemu zmieru.

Dňa 23. 11. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 08. 02. 2012.

Dňa 26. 1. 2012 doručil právny zástupca navrhovateľa súdu podanie 1. čiastočné

späťvzatie návrhu a II. rozšírenie návrhu titulom náhrady škody.

Uznesením zo dňa 6. 2. 2012 č. k. -158 súd konanie v časti istiny

1.161,79 € zastavil.

Uznesením zo dňa 6. 2. 2012 č. k. -159 súd pripustil zmenu návrhu

na začatie konania. Súd zároveň navrhovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za zmenu –

rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 8. 2. 2012 sa konalo v poradí jedenáste pojednávanie, na ktorom navrhovateľ

žiadal vypočuť vo veci svedka L. M. a žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu

zabezpečenia dôkazov na preukázanie škody, ktorá vznikla z neplatného právneho úkonu.

Pojednávanie bolo odročené na deň 28. 3. 2012.

Dňa 22. 2. 2012 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa

6. 2. 2012 č. k. -158.

Na pojednávaní dňa 28. 3. 2012 bol vypočutý navrhovateľom navrhnutý svedok

a bolo odročené na neurčilo, za účelom predloženia spisu na odvolací súd na rozhodnutie

o podanom odvolaní.

Dňa 30. 4. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský

súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 2. 5. 2012.

Dňa 19. 7. 2012 bol spis vrátený z odvolacieho súdu bez rozhodnutia o podanom

odvolaní ako predčasne predložený.

Uznesením zo dňa 25. 7. 2012 č. k. -207 tunajší súd konanie v časti

úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy istiny 1.161,7 € od 13. 5. 2004 až do zaplatenia

zastavil a rozhodol tiež o náhrade trov konania.

Dňa 22. 8. 2012 bolo súdu doručený návrh navrhovateľa na doplnenie uznesenia

zo dňa 25. 7. 2012 č. k. -207, resp. odvolanie.

Dňa 17. 9. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský

súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 19. 9. 2012.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27. 9. 2012 č. k. -215

napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 6. 2. 2012 č. k. -158 v spojení

s uznesením zo dňa 25. 7. 2012 č. k. -207 v napadnutej časti potvrdil.

Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené na tunajší súd spolu so spisom dňa

2. 11. 2012.

Dňa 5. 11. 2012 tunajší súd doručoval predmetné uznesenie odvolacieho súdu

účastníkom.

Dňa 28. 11. 2012 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 9. 1. 2013.“

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že ostatným úkonom vo veci je nariadenie

termínu pojednávania (3. apríla 2013) na 15. máj 2013.

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu 20. decembra

2012 zaujal stanovisko sťažovateľ podaním z 26. marca 2013, v ktorom okrem iného

uviedol:

„K predsedníčkou namietanému rozsudku Okresného súdu Bratislava IV

-85 zo dňa 8. 2. 2010 poukazujeme na to, že predmetný rozsudok okresného

súdu nikdy nenadobudol právoplatnosť, pričom z dôvodov zmätočnosti a procesných

pochybení bol po 4 rokoch vedenia predmetného sporu odvolacím súdom zrušený a vrátený

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

V prípade rozsudku zo dňa 8. 2. 2010 sa nejednalo o rozhodnutie v relatívne krátkom

čase, keď predmetné rozhodnutie bolo vydané po 2 rokoch a 9 mesiacoch od začatia

konania, no aj napriek tomu okresný súd nebol schopný vo veci vydať riadne rozhodnutie

bez akýchkoľvek vád za dodržania všetkých procesných pravidiel. Pre chyby, na ktoré

poukázal aj odvolací súd, sa dĺžka predmetného konania predĺžila aj o obdobie odvolacieho

konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave, teda o obdobie vyše

1 roka, za ktoré nesie zodpovednosť práve okresný súd ako súd prvého stupňa...

Čo sa týka mimosúdnych riešení sporu, sťažovateľ poukazuje na to, že to nebol on,

ktorý navrhol mimosúdne urovnanie sporu. Mimosúdne urovnanie sporu navrhla strana

žalovaného na 4. pojednávaní zo dňa 4. 3. 2009 a sťažovateľ aj vzhľadom na dĺžku

doterajšieho konania (od podania žalobného návrhu uplynuli už vyše 2 roky bez toho, aby

sa vec aspoň čiastočne priblížila k rozhodnutiu v merite veci) súhlasil s prípadným

mimosúdnym riešením, ktorým by došlo k uspokojeniu jeho nárokov v oveľa kratšom čase

ako by to bolo v prípade pokračujúceho konania súdu (súd vo veci postupoval pomerne

pasívne). Na pojednávaní zo dňa 3. 4. 2009 došlo k uznaniu nároku žalovaného

a na nasledujúcom pojednávaní sťažovateľ v snahe ukončenia sporu na základe predošlých

vyjadrení strany žalovaného predložil súdu návrh zmieru, avšak tento zmier nebol súdom

schválený. Nakoľko aj napriek avizovanému mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo

k tomuto urovnaniu, sťažovateľ musel na pokračovaní konania zotrvať...

K okresným súdom namietanému rozšíreniu žaloby zo dňa 26. 1. 2012, ktoré má mať

podľa názoru okresného súdu podiel na vzniku zbytočných prieťahov v predmetnom konaní,

uvádzame, že s takýmto názorom nesúhlasíme. Predmetným podaním sťažovateľ rozšíril

svoj návrh o náhradu škody len v otázke výšky predmetnej škody, pričom čo sa týka dôvodu

uplatneného nároku, sťažovateľ zotrval na dôvodoch uvedených v návrhu zo dňa 7. 5. 2007.

Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia zároveň poukázala

na trojnásobné predloženie spisového materiálu odvolaciemu súdu.

Čo sa týka prvého predloženia spisového materiálu odvolaciemu súdu (v období

od 21. 4. 2010 do 23. 5. 2011) aj vzhľadom na už vyššie uvedené poukazujeme na to, že

sťažovateľ nemôže za toto predĺženie lehoty konania niesť zodpovednosť, nakoľko

k predmetnému predĺženiu došlo na základe vadného rozhodnutia a nesprávneho

procesného postupu súdu prvého stupňa. Skutočnosť existencie vád rozhodnutia, ako

aj procesného pochybenia súdu prvého stupňa konštatoval aj Krajský súd v Bratislave

vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 4. 2011 (sp. zn. ). Preto

aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Bock Case) je predmetné

predĺženie lehoty o obdobie odvolacieho konania potrebné pričítať práve Okresnému súdu

Bratislava IV.

K predsedníčkou okresného súdu namietanému druhému predloženiu spisového

materiálu uvádzame, že takto predložený spis bol dňa 19. 7. 2012 krajským súdom vrátený

ako predčasne predložený, teda na základe opätovného pochybenia okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu za predĺženie lehoty konania o ďalšie 2 mesiace (od 2. 5. 2012

do 19. 7. 2012) nesie zodpovednosť (práve z dôvodu jeho pochybenia) Okresný súd

Bratislava IV, ktorý predmetný spisový materiál odvolaciemu súdu predčasne predložil.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 12. decembra 2012, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie pohľadávok a ich príslušenstva a náhrady

vzniknutej škody vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté

konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani

okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť

osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka konania v procesnom postavení

žalobcu, ústavný súd pripúšťa jeho určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého

konania najmä v súvislosti s podaním, ktorým žiadal pripustenie zmeny petitu žaloby, ale

aj v súvislosti s opakovanými žiadosťami o odročenie pojednávania z dôvodu realizácie

aktivít, ktorých cieľom bolo uzavretie dohody o mimosúdnom vysporiadaní veci. Tieto

skutočnosti podľa názoru ústavného súdu neovplyvnili rozhodujúcou mierou doterajšiu

dĺžku napadnutého konania, ústavný súd ich však zobral do úvahy pri rozhodovaní

o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska

posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd

konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý,

no zároveň poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. apríla 2011 odvolaniami sťažovateľa aj odporcu

napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2010 zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na nové konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Príkladom odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia je

okrem iných aj prípad, kedy súd vec prejednal v rozpore s ust.

v neprítomnosti účastníka tak, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci pred súdom prvého

stupňa. Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1

SR). Nie je však vylúčené, aby súd vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti

účastníka; je však vždy povinný poskytnúť mu možnosť, aby na jej prejednaní bol prítomný.

Ustanovenie ukladá súdu, aby na nariadené pojednávanie predvolal

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; potom je len na účastníkovi, či svoje

právo využije, či nevyužije. Podľa totiž súd pokračuje v konaní, aj keď

sú účastníci nečinní, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie bez toho,

že by požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho

neprítomnosti. Súd tak môže v zmysle cit. ustanovenia prejednať vec v neprítomnosti riadne

predvolaného účastníka za predpokladu, že neprítomný účastník nepožiadal – z dôležitého

dôvodu – o odročenie pojednávania. Pritom sa v súdnej praxi ustálil názor, že

ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávanie nie je bez ďalšieho aj žiadosťou

o odročenie pojednávania v zmysle (pozri R 79/1994 Zbierky

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

Z obsahu spisu je zrejmé, že na predposledné pojednávanie na súde prvého stupňa,

nariadené na 18. januára 2009, súd síce predvolal všetkých účastníkov, navrhovateľ sa

na nariadené pojednávame nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil včas (č. l. 81a),

pretože z E-mailovej správy je preukázané, že navrhovateľ ospravedlnenie odoslal

o 12:07 hod., pojednávania začalo o 13:00 hod., a preto z dôvodu chybného

administratívneho postupu súdu nemôže byť navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Súd

prvého stupňa na začiatku pojednávania napriek ospravedlneniu navrhovateľa konštatoval

neprítomnosť navrhovateľa s tým, že sa neospravedlnil a vec prejednal v jeho

neprítomnosti, na tomto pojednávaní súd vykonal dôkazy a na následnom pojednávaní dňa

8. 2. 2010 – na ktoré už navrhovateľa nepredvolal – o uplatnenom nároku rozhodol. Takýto

postup súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za chybný a v rozpore s § 101 ods. 2

a a nasl. a v takomto prípade aj konanie pred súdom treba považovať

za zmätočné.

V posudzovanej veci ak teda súd na pojednávaní, pri ktorom došlo len k vyhláseniu

rozsudku ( ), nevyrozumel navrhovateľa, týmto postupom bola účastníkovi

odňatá možnosť konať pred súdom.“

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným

súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len

vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) taktiež

uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho

veci rozhodol.

Postup okresného súdu bol poznačený aj nesústredenosťou. Proti uzneseniu

okresného súdu zo 6. februára 2012, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení konania „v časti

istiny 1 161,79 €“, podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené

22. februára 2012. Krajský súd súdny spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní

prípisom z 30. mája 2012 vrátil ako predložený predčasne, keď uviedol:

„Odvolací súd vracia spis vo veci sp. zn. ako predčasne predložený,

pretože z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom uplatnenom nárok

a ani o trovách konania. V danej veci navrhovateľ podaním zo dňa 22. 01. 2012 na č. l. 15

zobral návrh o zaplatenie 1.161,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % zo sumy

1.161,79 eur od 13. 05. 2004 až do zaplatenia späť a žiadal konanie vo veci podľa § 96

zastaviť.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06. 02. 2012 zastavil konanie o zaplatenie

1.161,79 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie nebolo zastavené ohľadne úrokov

omeškania tak ako to žiadal navrhovateľ v tomto podaní. V odvolaní zo dňa 22. 02. 2012

navrhovateľ namietal, že súd nerozhodol o úrokoch z omeškania a preto je jeho rozhodnutie

nesprávne. Pretože súd nerozhodol o úrokoch z omeškania, nie je možné preskúmať

napadnuté uznesenie v časti nároku o zaplatenie úrokov z omeškania, pokiaľ súd o tom

nerozhodol. Bude preto potrebné, aby súd najskôr rozhodol o späťvzatí o zaplatenie úrokov

z omeškania a až potom je možné spis predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní ohľadne tohto nároku. Súd tiež nerozhodol o trovách konania

a navrhovateľ v odvolaní namieta skutočnosť, že rozhodnutie ohľadne trov konania je

nesprávne. Nie je možné preskúmať rozhodnutie o trovách konania, keď súd zatiaľ

o trovách nerozhodol a vo výroku vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

vo veci samej. Bude preto potrebné najskôr rozhodnúť o späťvzatí návrhu o zaplatenie

úrokov z omeškania a o trovách konania a až následne je možné predložiť spis odvolaciemu

súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.“

Dôsledky nesústredenosti svojho postupu okresný súd odstránil v súlade

s usmernením krajského súdu vydaním uznesenia z 25. júla 2012, ktorým konanie „v časti

úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 € (správne má byť 1 161,79 €, pozn.)“

zastavil a až po jeho doručení účastníkom konania krajskému súdu opätovne predložil

na rozhodnutie uznesenie zo 6. februára 2012 napadnuté odvolaním, čo nepochybne tiež

prispelo k predĺženiu napadnutého konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012 (okresnému súdu

predložené 2. novembra 2012) „uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 06. 02. 2012 č. k.

-158 v spojení s uznesením zo dňa 25. 07. 2012 č. k. -207

vo výrokoch, ktorým súd zastavil konanie v časti istiny 1 169,79 eur (správne má byť

1 161,79 eur, pozn.) a úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 eur (správne má

byť 1 161,79 eur, pozn.) od 13. 05. 2004 až do zaplatenia potvrdil“.

Napadnuté konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, pretože zostáva ešte

rozhodnúť aj o nároku na náhradu škody uplatnenom sťažovateľom v priebehu konania.

Túto zmenu petitu žaloby okresný súd pripustil uznesením zo 6. februára 2012.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci

sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Namiesto

promptného rozhodnutia sa stal obeťou nekonečne vlečúceho sa konania, ktoré okrem

stresových situácií spôsobených právnou neistotou prináša aj zvyšujúce sa náklady

na vedenie sporu...“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako

aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

Advokátskou kanceláriou B., s. r. o.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti

a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet Advokátskej

kancelárie B., s. r. o., B. ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013