Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 38/2013
PDF · 357.81 KB
No categories available
IV. ÚS 38/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. M., Rakúsko, zastúpeného Advokátskou kanceláriou B.,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. M. B., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007, za účasti
Okresného súdu Bratislava IV, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C/164/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť J. M. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho
zástupcu Advokátskej kancelárie B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 38/2013 z 23. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. mája 2007 okresnému súdu návrh
na vydanie platobného rozkazu, v ktorom sa domáhal „od predávajúceho vrátenia kúpnej
ceny, ako aj nákladov, ktoré mu v súvislosti s vkladovým konaním vznikli“. Z vyžiadaného
spisového materiálu vyplynulo, že v napadnutom konaní sťažovateľ uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, náhrady nákladov v súvislosti s nerealizovanou
kúpnou zmluvou a náhrady vzniknutej škody.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom
okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € a úhrady trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3520/12 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
„Vo veci bolo nariadených celkom jedenásť pojednávaní.
K celkovej dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci konania. Pre neprítomnosť
odporcu sa muselo odročiť pojednávanie dňa 25. 7. 2008, 4. 3. 2009, 14. 10. 2009. Tiež pre
neprítomnosť navrhovateľa (sťažovateľa) sa odročovalo pojednávanie dňa 25. 7. 2008.
Navrhovateľ (sťažovateľ) v konaní žiadal celkom 4 krát o odročenie, resp. poskytnutie
lehoty s tým, že sa pokúsi s odporcom vyriešiť spor mimosúdne (dňa 4. 3. 2009, 3. 4. 2009,
22. 4. 2009 a 9. 11. 2011). Považujem za potrebné tiež uviesť, že na pojednávaní dňa
22. 4. 2009 predložil navrhovateľ súdu na schválenie návrh zmieru, súd návrh však
nemohol schváliť z dôvodu, že bol nejasný a nevykonateľný.
Poukazujem aj na skutočnosť, že sťažovateľ podaním doručeným súdu dňa
26. 1. 2012, t. j. skoro 5 rokov po začatí konania, rozšíril návrh na začatie konania titulom
náhrady škody. Z dôvodu nutnosti zabezpečenia dôkazov zo strany sťažovateľa bolo preto
pojednávanie dňa 8. 2. 2012 na jeho žiadosť odročené.
Ďalej uvádzam, že spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania
o podaných odvolaniach celkovo trikrát zasielaný na Krajský súd v Bratislave. V obdobiach
od 21. 4. 2010 - 23. 5. 2011, 2. 5. 2012 - 19. 7. 2012, 19. 9. 2012 - 2. 11. 2012 sa preto spis
nachádzal na krajskom súde.
S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“
Súčasťou vyjadrenia k sťažnosti bol aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných
úkonov priebehu napadnutého konania, z ktorých vo vzťahu k predmetu sťažnosti boli
relevantné tieto:
„Dňa 07. 05. 2007 bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu.
Dňa 16. 08. 2007 bola vec prevedená do oddelenia pre Občianskoprávne veci pod
sp. zn. 4 C 164/2007, keďže podľa § 172 ods. 2 OSP platobný rozkaz nemožno vydať, ak by
sa mal doručiť odporcovi do cudziny, a vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
JUDr. M. Š.
Dňa 25. 10. 2007 vo veci bolo nariadené pojednávanie a určený termín
na 21. 02. 2008. Z dôvodu reoptimalizácie súdnictva a preloženia vo veci konajúcej sudkyne
na Okresný súd v Pezinku sa pojednávanie neuskutočnilo a vec bola pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. J. K. dňa 1. 2. 2008.
Dňa 31. 03. 2008 sa konalo prvé pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd
uložil právnemu zástupcovi odporcu do 10 dní oznámiť číslo dedičského konania
po nebohom Ing. M. K.
Dňa 25. 07. 2008 sa konalo druhé pojednávanie na tunajšom súde, na ktoré sa
navrhovateľ ani odporca neustanovili, hoci tento termín na predošlom pojednávaní zobrali
na vedomie.
Dňa 10. 12. 2008 sa konalo tretie pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom
navrhovateľ požiadal súd. aby bol v konaní vypočutý ako svedok jeho brat Ing. L. M. Súd
pojednávanie odročil na deň 04. 03. 2009 s tým, že bude volaný odporca pod hrozbou
pokuty a volaný bude aj svedok Ing. L. M.
Dňa 04. 03. 2009 sa konalo štvrté pojednávanie na tunajšom súde, odporca sa
na pojednávanie nedostavil. Právny zástupca odporcu požiadal súd, aby bol jeho klient
vo veci vypočutý a vec zrozumiteľne vysvetlil a v lehote 10 dní oznámi súdu stanovisko,
vyjadrenie a návrh na mimosúdne urovnanie sporu. Navrhovateľ mal v lehote 15 dní
doručiť súdu oznámenie, či trvá na návrhu.
Dňa 03. 04. 2009 sa konalo piate pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd
pristúpil k výsluchu odporcu. Súd pojednávanie na žiadosť odporcu na 10 minút prerušil
za účelom dohody medzi navrhovateľom a odporcom. Navrhovateľ požiadal súd o lehotu
14 dní, v ktorej mal oznámiť súdu, či berie návrh späť, príp. či žiada schváliť zmier,
v ktorom určí formu splátok, t. j. celé znenie zmieru.
Dňa 22. 04. 2009 sa konalo šieste pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom
navrhovateľ predložil súdu návrh na schválenie zmieru. Súd po oboznámení sa s návrhom
konštatoval, že predložený návrh nie je jasný, istý, čo do vykonateľnosti, a preto tento návrh
v tomto znení neschvaľuje. Právny zástupca odporcu navrhol, aby súd prerušil konanie
aspoň na jeden mesiac z dôvodu vypracovania zmlúv a práv výkonu právnych úkonov
potrebných k doriešeniu veci. V tejto lehote mal navrhovateľ oznámiť, či návrh berie späť.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Spis bol na lehote 2 mesiace.
Dňa 03. 09. 2009 boli účastníci predvolaní na pojednávanie, ktoré sa malo
uskutočniť dňa 14. 10. 2009.
Dňa 14. 10. 2009 sa konalo siedme pojednávanie na tunajšom súde, na ktoré sa
nedostavil odporca a právny zástupca odporcu. Právny zástupca odporcu faxom doručil
na súd dňa 13. 10. 2009 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu pretrvávajúcej
práceneschopnosti. Súd pojednávanie odročil na 18. 01. 2010.
Dňa 26. 11. 2009 boli právny zástupca odporcu predvolaný na termín pojednávania,
ktoré sa uskutoční dňa 18. 01. 2010. Navrhovateľ zobral termín pojednávania na vedomie.
Dňa 18. 01. 2010 sa konalo ôsme pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV,
na ktorý sa nedostavil navrhovateľ bez ospravedlnenia. Ospravedlnenie, ktoré navrhovateľ
poslal mailom, bolo zákonnej sudkyni predložené o 14.25 hod., 40 minút po skončení
pojednávania (pojednávanie skončilo o 13.45 hod.). Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 OSP
pojednával v neprítomnosti navrhovateľa. Právny zástupca odporcu nechal na zvážení
súdu, aby boli vypočutí navrhovateľ a odporca, aby sa osobne vyjadrili do zápisnice k
predmetu sporu. Súd návrh na opätovné vypočutie účastníkov zamietol. Súd uznesením
vyhlásil dokazovanie za skončené a stanovil termín vyhlásenia rozsudku.
Dňa 08. 02. 2010 sa konalo deviate pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok
č. k. 4 C 164/2007-85. Predmetný rozsudok tunajšieho súdu bol doručený navrhovateľovi
dňa 01. 03. 2010 a odporcovi dňa 15. 02. 2010. Proti rozsudku sa odvolali navrhovateľ
(dňa 15. 03. 2010) aj odporca (dňa 01. 03. 2010).
Dňa 17. 03. 2010 súd uznesením vyzval navrhovateľa aj odporcu na zaplatenie
súdneho poplatku za odvolanie. Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok dňa 09. 04. 2010.
Dňa 21. 04. 2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu.
Dňa 28. 05. 2010 bolo tunajšiemu súdu doručené oznámenie, že odporca dňa
12. 05. 2010 zomrel. Oznámenie bolo následne dňa 04. 06. 2010 preposlané Krajskému
súdu v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo veci čakal na skončenie dedičského
konania, ktoré sa viedlo na Notárskom úrade pred notárom JUDr. V. J., sp. zn.
65 D 451/2010, a ktoré sa skončilo vydaním osvedčenia o dedičstve, právoplatného dňa
09. 03. 2011, ktoré mu bolo oznámené prípisom dňa 16. 03. 2011.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 04. 2011 rozhodol o odvolaniach tak,
že rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Predmetné uznesenie bolo
spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 05. 2011.
Dňa 08. 06. 2011 tunajší súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom
konania.
Dňa 12. 08. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na 09. 11. 2011.
Dňa 09. 11. 2011 sa konalo desiate pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV.
Pojednávanie bolo prerušené na 15 minút na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho
vysporiadania. Súd pojednávanie odročil na neurčilo s tým, že právny zástupca
navrhovateľa mal v lehote 10 dní predložiť súdu oznámenie, či navrhovateľ trvá
na podanom návrhu, príp. či prišlo k mimosúdnemu zmieru.
Dňa 23. 11. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 08. 02. 2012.
Dňa 26. 1. 2012 doručil právny zástupca navrhovateľa súdu podanie 1. čiastočné
späťvzatie návrhu a II. rozšírenie návrhu titulom náhrady škody.
Uznesením zo dňa 6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158 súd konanie v časti istiny
1.161,79 € zastavil.
Uznesením zo dňa 6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-159 súd pripustil zmenu návrhu
na začatie konania. Súd zároveň navrhovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za zmenu –
rozšírenie návrhu na začatie konania.
Dňa 8. 2. 2012 sa konalo v poradí jedenáste pojednávanie, na ktorom navrhovateľ
žiadal vypočuť vo veci svedka L. M. a žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
zabezpečenia dôkazov na preukázanie škody, ktorá vznikla z neplatného právneho úkonu.
Pojednávanie bolo odročené na deň 28. 3. 2012.
Dňa 22. 2. 2012 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa
6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158.
Na pojednávaní dňa 28. 3. 2012 bol vypočutý navrhovateľom navrhnutý svedok
a bolo odročené na neurčilo, za účelom predloženia spisu na odvolací súd na rozhodnutie
o podanom odvolaní.
Dňa 30. 4. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský
súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 2. 5. 2012.
Dňa 19. 7. 2012 bol spis vrátený z odvolacieho súdu bez rozhodnutia o podanom
odvolaní ako predčasne predložený.
Uznesením zo dňa 25. 7. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207 tunajší súd konanie v časti
úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy istiny 1.161,7 € od 13. 5. 2004 až do zaplatenia
zastavil a rozhodol tiež o náhrade trov konania.
Dňa 22. 8. 2012 bolo súdu doručený návrh navrhovateľa na doplnenie uznesenia
zo dňa 25. 7. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207, resp. odvolanie.
Dňa 17. 9. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský
súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 19. 9. 2012.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27. 9. 2012 č. k. 2 Co 287/2012-215
napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158 v spojení
s uznesením zo dňa 25. 7. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207 v napadnutej časti potvrdil.
Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené na tunajší súd spolu so spisom dňa
2. 11. 2012.
Dňa 5. 11. 2012 tunajší súd doručoval predmetné uznesenie odvolacieho súdu
účastníkom.
Dňa 28. 11. 2012 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 9. 1. 2013.“
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že ostatným úkonom vo veci je nariadenie
termínu pojednávania (3. apríla 2013) na 15. máj 2013.
K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu 20. decembra
2012 zaujal stanovisko sťažovateľ podaním z 26. marca 2013, v ktorom okrem iného
uviedol:
„K predsedníčkou namietanému rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
4 C/164/2007-85 zo dňa 8. 2. 2010 poukazujeme na to, že predmetný rozsudok okresného
súdu nikdy nenadobudol právoplatnosť, pričom z dôvodov zmätočnosti a procesných
pochybení bol po 4 rokoch vedenia predmetného sporu odvolacím súdom zrušený a vrátený
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...
V prípade rozsudku zo dňa 8. 2. 2010 sa nejednalo o rozhodnutie v relatívne krátkom
čase, keď predmetné rozhodnutie bolo vydané po 2 rokoch a 9 mesiacoch od začatia
konania, no aj napriek tomu okresný súd nebol schopný vo veci vydať riadne rozhodnutie
bez akýchkoľvek vád za dodržania všetkých procesných pravidiel. Pre chyby, na ktoré
poukázal aj odvolací súd, sa dĺžka predmetného konania predĺžila aj o obdobie odvolacieho
konania 9 Co/147/2010 vedeného na Krajskom súde v Bratislave, teda o obdobie vyše
1 roka, za ktoré nesie zodpovednosť práve okresný súd ako súd prvého stupňa...
Čo sa týka mimosúdnych riešení sporu, sťažovateľ poukazuje na to, že to nebol on,
ktorý navrhol mimosúdne urovnanie sporu. Mimosúdne urovnanie sporu navrhla strana
žalovaného na 4. pojednávaní zo dňa 4. 3. 2009 a sťažovateľ aj vzhľadom na dĺžku
doterajšieho konania (od podania žalobného návrhu uplynuli už vyše 2 roky bez toho, aby
sa vec aspoň čiastočne priblížila k rozhodnutiu v merite veci) súhlasil s prípadným
mimosúdnym riešením, ktorým by došlo k uspokojeniu jeho nárokov v oveľa kratšom čase
ako by to bolo v prípade pokračujúceho konania súdu (súd vo veci postupoval pomerne
pasívne). Na pojednávaní zo dňa 3. 4. 2009 došlo k uznaniu nároku žalovaného
a na nasledujúcom pojednávaní sťažovateľ v snahe ukončenia sporu na základe predošlých
vyjadrení strany žalovaného predložil súdu návrh zmieru, avšak tento zmier nebol súdom
schválený. Nakoľko aj napriek avizovanému mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo
k tomuto urovnaniu, sťažovateľ musel na pokračovaní konania 4 C/164/2007 zotrvať...
K okresným súdom namietanému rozšíreniu žaloby zo dňa 26. 1. 2012, ktoré má mať
podľa názoru okresného súdu podiel na vzniku zbytočných prieťahov v predmetnom konaní,
uvádzame, že s takýmto názorom nesúhlasíme. Predmetným podaním sťažovateľ rozšíril
svoj návrh o náhradu škody len v otázke výšky predmetnej škody, pričom čo sa týka dôvodu
uplatneného nároku, sťažovateľ zotrval na dôvodoch uvedených v návrhu zo dňa 7. 5. 2007.
Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia zároveň poukázala
na trojnásobné predloženie spisového materiálu odvolaciemu súdu.
Čo sa týka prvého predloženia spisového materiálu odvolaciemu súdu (v období
od 21. 4. 2010 do 23. 5. 2011) aj vzhľadom na už vyššie uvedené poukazujeme na to, že
sťažovateľ nemôže za toto predĺženie lehoty konania niesť zodpovednosť, nakoľko
k predmetnému predĺženiu došlo na základe vadného rozhodnutia a nesprávneho
procesného postupu súdu prvého stupňa. Skutočnosť existencie vád rozhodnutia, ako
aj procesného pochybenia súdu prvého stupňa konštatoval aj Krajský súd v Bratislave
vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 4. 2011 (sp. zn. 9 Co/147/2010). Preto
aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Bock Case) je predmetné
predĺženie lehoty o obdobie odvolacieho konania potrebné pričítať práve Okresnému súdu
Bratislava IV.
K predsedníčkou okresného súdu namietanému druhému predloženiu spisového
materiálu uvádzame, že takto predložený spis bol dňa 19. 7. 2012 krajským súdom vrátený
ako predčasne predložený, teda na základe opätovného pochybenia okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu za predĺženie lehoty konania o ďalšie 2 mesiace (od 2. 5. 2012
do 19. 7. 2012) nesie zodpovednosť (práve z dôvodu jeho pochybenia) Okresný súd
Bratislava IV, ktorý predmetný spisový materiál odvolaciemu súdu predčasne predložil.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 12. decembra 2012, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie pohľadávok a ich príslušenstva a náhrady
vzniknutej škody vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani
skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté
konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani
okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť
osobitne právne alebo skutkovo zložité.
2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka konania v procesnom postavení
žalobcu, ústavný súd pripúšťa jeho určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého
konania najmä v súvislosti s podaním, ktorým žiadal pripustenie zmeny petitu žaloby, ale
aj v súvislosti s opakovanými žiadosťami o odročenie pojednávania z dôvodu realizácie
aktivít, ktorých cieľom bolo uzavretie dohody o mimosúdnom vysporiadaní veci. Tieto
skutočnosti podľa názoru ústavného súdu neovplyvnili rozhodujúcou mierou doterajšiu
dĺžku napadnutého konania, ústavný súd ich však zobral do úvahy pri rozhodovaní
o priznaní finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska
posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý,
no zároveň poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou.
O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že krajský súd
uznesením sp. zn. 9 Co 147/10 z 28. apríla 2011 odvolaniami sťažovateľa aj odporcu
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C/164/2007 z 8. februára 2010 zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na nové konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:
„Príkladom odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia je
okrem iných aj prípad, kedy súd vec prejednal v rozpore s ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
v neprítomnosti účastníka tak, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci pred súdom prvého
stupňa. Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1
Ústavy SR). Nie je však vylúčené, aby súd vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti
účastníka; je však vždy povinný poskytnúť mu možnosť, aby na jej prejednaní bol prítomný.
Ustanovenie § 115 O. s. p. ukladá súdu, aby na nariadené pojednávanie predvolal
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; potom je len na účastníkovi, či svoje
právo využije, či nevyužije. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. totiž súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie bez toho,
že by požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho
neprítomnosti. Súd tak môže v zmysle cit. ustanovenia prejednať vec v neprítomnosti riadne
predvolaného účastníka za predpokladu, že neprítomný účastník nepožiadal – z dôležitého
dôvodu – o odročenie pojednávania. Pritom sa v súdnej praxi ustálil názor, že
ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávanie nie je bez ďalšieho aj žiadosťou
o odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. (pozri R 79/1994 Zbierky
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).
Z obsahu spisu je zrejmé, že na predposledné pojednávanie na súde prvého stupňa,
nariadené na 18. januára 2009, súd síce predvolal všetkých účastníkov, navrhovateľ sa
na nariadené pojednávame nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil včas (č. l. 81a),
pretože z E-mailovej správy je preukázané, že navrhovateľ ospravedlnenie odoslal
o 12:07 hod., pojednávania začalo o 13:00 hod., a preto z dôvodu chybného
administratívneho postupu súdu nemôže byť navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Súd
prvého stupňa na začiatku pojednávania napriek ospravedlneniu navrhovateľa konštatoval
neprítomnosť navrhovateľa s tým, že sa neospravedlnil a vec prejednal v jeho
neprítomnosti, na tomto pojednávaní súd vykonal dôkazy a na následnom pojednávaní dňa
8. 2. 2010 – na ktoré už navrhovateľa nepredvolal – o uplatnenom nároku rozhodol. Takýto
postup súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za chybný a v rozpore s § 101 ods. 2
a § 122 a nasl. O. s. p. a v takomto prípade aj konanie pred súdom treba považovať
za zmätočné.
V posudzovanej veci ak teda súd na pojednávaní, pri ktorom došlo len k vyhláseniu
rozsudku (§ 156 ods. 2 OSP), nevyrozumel navrhovateľa, týmto postupom bola účastníkovi
odňatá možnosť konať pred súdom.“
Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným
súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len
vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) taktiež
uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho
veci rozhodol.
Postup okresného súdu bol poznačený aj nesústredenosťou. Proti uzneseniu
okresného súdu zo 6. februára 2012, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení konania „v časti
istiny 1 161,79 €“, podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené
22. februára 2012. Krajský súd súdny spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní
prípisom z 30. mája 2012 vrátil ako predložený predčasne, keď uviedol:
„Odvolací súd vracia spis vo veci sp. zn. 4 C 164/2007 ako predčasne predložený,
pretože z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom uplatnenom nárok
a ani o trovách konania. V danej veci navrhovateľ podaním zo dňa 22. 01. 2012 na č. l. 15
zobral návrh o zaplatenie 1.161,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % zo sumy
1.161,79 eur od 13. 05. 2004 až do zaplatenia späť a žiadal konanie vo veci podľa § 96
O. s. p. zastaviť.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06. 02. 2012 zastavil konanie o zaplatenie
1.161,79 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie nebolo zastavené ohľadne úrokov
omeškania tak ako to žiadal navrhovateľ v tomto podaní. V odvolaní zo dňa 22. 02. 2012
navrhovateľ namietal, že súd nerozhodol o úrokoch z omeškania a preto je jeho rozhodnutie
nesprávne. Pretože súd nerozhodol o úrokoch z omeškania, nie je možné preskúmať
napadnuté uznesenie v časti nároku o zaplatenie úrokov z omeškania, pokiaľ súd o tom
nerozhodol. Bude preto potrebné, aby súd najskôr rozhodol o späťvzatí o zaplatenie úrokov
z omeškania a až potom je možné spis predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o podanom odvolaní ohľadne tohto nároku. Súd tiež nerozhodol o trovách konania
a navrhovateľ v odvolaní namieta skutočnosť, že rozhodnutie ohľadne trov konania je
nesprávne. Nie je možné preskúmať rozhodnutie o trovách konania, keď súd zatiaľ
o trovách nerozhodol a vo výroku vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
vo veci samej. Bude preto potrebné najskôr rozhodnúť o späťvzatí návrhu o zaplatenie
úrokov z omeškania a o trovách konania a až následne je možné predložiť spis odvolaciemu
súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.“
Dôsledky nesústredenosti svojho postupu okresný súd odstránil v súlade
s usmernením krajského súdu vydaním uznesenia z 25. júla 2012, ktorým konanie „v časti
úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 € (správne má byť 1 161,79 €, pozn.)“
zastavil a až po jeho doručení účastníkom konania krajskému súdu opätovne predložil
na rozhodnutie uznesenie zo 6. februára 2012 napadnuté odvolaním, čo nepochybne tiež
prispelo k predĺženiu napadnutého konania.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 287/2012 z 27. septembra 2012 (okresnému súdu
predložené 2. novembra 2012) „uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 06. 02. 2012 č. k.
4 C 164/2007-158 v spojení s uznesením zo dňa 25. 07. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207
vo výrokoch, ktorým súd zastavil konanie v časti istiny 1 169,79 eur (správne má byť
1 161,79 eur, pozn.) a úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 eur (správne má
byť 1 161,79 eur, pozn.) od 13. 05. 2004 až do zaplatenia potvrdil“.
Napadnuté konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, pretože zostáva ešte
rozhodnúť aj o nároku na náhradu škody uplatnenom sťažovateľom v priebehu konania.
Túto zmenu petitu žaloby okresný súd pripustil uznesením zo 6. februára 2012.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci
sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Namiesto
promptného rozhodnutia sa stal obeťou nekonečne vlečúceho sa konania, ktoré okrem
stresových situácií spôsobených právnou neistotou prináša aj zvyšujúce sa náklady
na vedenie sporu...“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
4 C/164/2007 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako
aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou B., s. r. o.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti
a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet Advokátskej
kancelárie B., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013