Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 731/2013
PDF · 244.73 KB
No categories available
I. ÚS 731/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť ml. L. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k.
1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013, rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. XV/2 Pz 140/12-7 z 24. januára 2013, rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013, opatrením Krajskej
prokuratúry v Košiciach č. k. 1/1 KPt 647/2012-10 z 10. októbra 2012, uznesením Krajskej
prokuratúry v Košiciach č. k. 1/1 KPt 647/2012-4 z 3. augusta 2012, uznesením Okresnej
prokuratúry Košice II č. k. 3 Pv 102/2012-36 z 3. októbra 2012, uznesením Okresnej
prokuratúry Košice II č. k. 3 Pv 102/2012-28 zo 17. septembra 2012, opatrením Okresnej
prokuratúry Košice II č. k. 3 Pv 102/2012-21 z 20. augusta 2012, opatrením Okresnej
prokuratúry Košice II č. k. 3 Pv 102/2012-6 z 23. mája 2012 a uznesením povereného
príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Juh
pod ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 z 11. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť ml. L. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna
2013 doručená sťažnosť ml. L. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len
„krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013, rozhodnutím Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 140/12-
7 z 24. januára 2013, rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/Pz 209/12-10
z 10. januára 2013, opatrením krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-10 z 10. októbra
2012, uznesením krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-4 z 3. augusta 2012,
uznesením Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 3
Pv 102/2012-36 z 3. októbra 2012, uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 102/2012-28
zo 17. septembra 2012, opatrením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 102/2012-21 z 20.
augusta 2012, opatrením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 102/2012-6 z 23. mája 2012
a uznesením povereného príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného
zboru Košice – Juh pod ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 z 11. júna 2012 (ďalej aj „rozhodnutie
policajta“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že je proti nemu
vedené trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
na skutkovom základe uvedenom v rozhodnutí policajta. Proti rozhodnutiu policajta podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka krajskej prokuratúry uznesením
č. k. 1/1 KPt 647/2012-4 z 3. augusta 2012 jej zamietnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), teda z dôvodu nedôvodnosti podanej sťažnosti. Ďalej sťažovateľ využil
mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý generálna
prokuratúra rozhodnutím č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013 odložila. Posledným
z ďalších rozhodnutí a opatrení orgánov činných v trestnom konaní bolo uznesenie krajskej
prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013 o zamietnutí sťažnosti obhajcu
sťažovateľa proti rozhodnutiu policajta v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ústavnému súdu veľmi podrobným spôsobom
predostrel svoje námietky voči každému z napádaných rozhodnutí a opatrení orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré koncentroval do týchto úvah: „... je absolútne nepochybné
to, že sťažovateľ bol poškodený na svojich ústavných a zákonných právach, pretože
sťažovateľovi nezákonným postupom a spôsobom zo strany povereného príslušníka PZ bolo
zabránené aby sťažovateľ si mohol uplatniť právo ktoré je garantované štátom v ustanovení
§ 124 ods. 2 s poukazom na ustanovenie § 138 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku
a to tým, že sťažovateľovi po skončení výsluchu dňa 02. 04. 2012, ale ani neskôr,
nepredložil zápisnicu na prečítanie, i keď zo zákona musí a teda má povinnosť túto
zápisnicu predložiť na prečítanie vypočúvanej osobe, a nie je to na jeho ľubovôli či túto
zápisnicu predloží alebo nie, čím tak zabránil aj tomu, aby sťažovateľ si mohol uplatniť
právo žiadať aby bola zápisnica doplnená alebo aby sa v nej vykonali opravy v súlade
s jeho výpoveďou (a to isté platí aj vo vzťahu k ostatným vypočúvaným svedkom).
Závažným podstatným pochybením a nezákonným postupom zo strany povereného
príslušníka PZ je, že v rozpore s ustanovením § 59 ods. 1 Trestného poriadku zabránil tomu
aby sťažovateľ túto zápisnicu podpísal a táto do dnešného dňa sťažovateľom podpísaná ani
nebola (a to isté platí aj vo vzťahu k ostaným vypočúvaným svedkom).
Najzávažnejším podstatným pochybením a nezákonným postupom a spôsobom
zo strany povereného príslušníka PZ je to, že v rozpore ustanovením § 132 ods. 2 Trestného
poriadku vykonal výsluch sťažovateľa dňa 02. 04. 2012, keď tomuto rôznej obmenenej
forme psychického nátlaku, otázok v ktorých je obsiahnuté, ako na otázku odpovedať
a otázky ktoré obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede, položil jednu
a tú istú otázku 24 krát - viď výpoveď sťažovateľa zo dňa 02. 04. 2012 aj nahranej
v elektronickej forme na CD nosiči (a to isté v podstate platí aj vo vzťahu k ostatným
vypočúvaným svedkom).
Na základe takto nezákonným postupom a spôsobom vykonaného dokazovania
poverený príslušníka PZ, po schválení tohto nezákonného postupu a spôsobu vykonaného
dokazovania príslušným prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice II a na základe ním
vydaného opatrenia pod číslom 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, uznesením číslo ČVS:
ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012 vzniesol obvinenie...
Poverený príslušníka z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh a príslušný prokurátor
Okresnej prokuratúry Košice II tak navyše konali aj napriek tomu, že aj takto nezákonne
vykonaným dokazovaním neboli zabezpečené voči konkrétnej osobe žiadne relevantné
dôkazy preukazujúce ich vinu na spáchaní tohto prečinu, čím tak konali v rozpore s čl. 17
ods. 2, čl. 19 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy slovenskej republiky a v rozpore so
základnými zásadami trestného konania deklarovanými najmä v ustanovení § 2 ods. 1,
ods. 2, ods. 10, ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku...“
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«uznesením Krajskej prokuratúry Košice číslo 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa 22. 04.
2013, ktorým bola zamietnutá advokátom podaná písomná sťažnosť zo dňa 08. 03. 2013,
ktorú podal proti uzneseniu, ktoré na základe písomného opatrenia prokurátora Okresnej
prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, vydal poverený príslušník
z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh pod číslom ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa
11. 06. 2012, ktorým vzniesol obvinenie o. i. aj ml. L. H., za prečin „ublíženia na zdraví“
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 156 ods. 1, ods. 2, písm. a Trestného zákona
s poukazom na § 20 Trestného poriadku, ktorému predchádzalo podanie písomného návrhu
ml. L. H. zo dňa 17. 10. 2012, ktorým podal návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného
poriadku, ktorému návrhu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky rozhodnutím X V/2
Pz 140/15-7 zo dňa 24. 01. 2013 nevyhovela a rozhodnutím IV Pz 209/12-10 zo dňa 10. 01.
2013 vec odložila, ako aj postupom v konaniach, ktoré vydaniu napádaných rozhodnutí
predchádzali, došlo k porušeniu základného ústavného práva a slobody sťažovateľa... v čl.
17 ods. 2 Ústavy..., v čl. 19 ods. 1 Ústavy...,v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ustanovenia § 2 ods. 1
zákona č. 301/2005 Trestného poriadku..., ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 301/2005
Trestného poriadku..., ustanovenia § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku...,
ustanovenia § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku..., ustanovenia § 124 ods. 2
zákona č. 301/2005 Trestného poriadku...,ustanovenia § 138 zákona č. 301/2005 Trestného
poriadku..., ustanovenia § 132 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku...,
ustanovenia § 135 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku...
Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice číslo 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa 22. 04.
2013, rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo XV/2 Pz 140/12-7
zo dňa 24. 01. 2013, rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo
IV/Pz 209/12-10 zo dňa 10. 01. 2013, rozhodnutie Krajskej prokuratúry Košice číslo
1/1 KPt 647/2012-10 zo dňa 10. 10. 2012, uznesenie Krajskej prokuratúry Košice číslo
1/1 KPt 647/2012-4 zo dňa 03. 08. 2012, uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II
číslo 3 Pv 102/2012-36 zo dňa 03. 10. 2012, uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II
číslo 3 Pv 102/2012-28 zo dňa 17. 09. 2012, rozhodnutie Okresnej prokuratúry Košice II
číslo 3 Pv 102/2012-21 zo dňa 20. 08. 2012, opatrenie Okresnej prokuratúry Košice II
číslo 3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012 a uznesenie Obvodného oddelenia PZ Košice -
Juh číslo ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa 11. 06. 2012, sa zrušujú.»
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Ústavný súd konštatuje, že nosným dôvodom podanej sťažnosti je nesúhlas
sťažovateľa s postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa
právne relevantným spôsobom nevysporiadali s jeho tvrdeniami, a to predovšetkým
pochybeniami policajta, k čomu sťažovateľ uvádza, že «... nezákonným postupom
a spôsobom vykonaného dokazovania poverený príslušníka PZ, po schválení tohto
nezákonného postupu a spôsobu vykonaného dokazovania príslušným prokurátorom
Okresnej prokuratúry Košice II a na základe ním vydaného opatrenia pod číslom
3 Pv 102/2012-6 zo dňa 23. 05. 2012, uznesením číslo ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dňa
11. 06. 2012 vzniesol obvinenie o. i. aj sťažovateľovi za vykonštruovaný prečin „ublíženia
na zdraví“ spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 156 ods. 1, ods. 2, písm.
a Trestného zákona s poukazom na § 20 Trestného poriadku.
Tento nezákonný stav udobril a potvrdil aj príslušný prokurátor Krajskej
prokuratúry Košice v ním vydaných uzneseniach pod číslami 1/1 KPt 647/2012-21 zo dňa
22. 04. 2013, 1/1 KPt 647/2012-10 zo dňa 10. 10. 2012 a 1/1 KPt 647/2012-4 zo dňa 03. 08.
2012, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ňou vydanými rozhodnutiami pod
číslami XV/2 Pz 140/12-7 zo dňa 24.01.2013 a IV/Pz 209/12-10 zo dňa 10. 01. 2013,
ktorými sťažovateľom podané riadne, mimoriadne opravné prostriedky a návrhy zamietla,
nevyhovela a odložila...».
8. K právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť sťažovateľ dôvodil tým, že
«... nami napádané právoplatné uznesenie Krajskej prokuratúry Košice číslo
1/1 Kpt 647/2012-21 zo dňa 22. 04. 2013, ktorým bola zamietnutá advokátom podaná
písomná sťažnosť zo dňa 08. 03. 2013, ktorú podal proti uzneseniu, ktoré na základe
písomného opatrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II číslo 3 Pv 102/2012-6 zo
dňa 23. 05. 2012, vydal poverený príslušník z Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh pod
číslom ČVS: ORP-382/JU-KE-2012 zo dna 11. 06. 2012, ktorým bez dôkazov a nezákonným
postupom vzniesol obvinenie o. i. aj sťažovateľovi, za vykonštruovaný prečin „ublíženia na
zdraví“ spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 156 ods. 1, ods. 2, písm. a
Trestného zákona s poukazom na § 20 Trestného poriadku, je konečným rozhodnutím v tejto
právnej veci v prípravnom konaní, proti ktorému podľa poučenia uvedeného v tomto
uznesení sťažnosť a na základe dole uvedených skutočnosti, ani iný opravný prostriedok nie
je prípustný.».
II. A
Posúdenie podanej sťažnosti v kontexte právomocí ústavného súdu
9. Ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu
prípravného konania, v rámci ktorého mu bolo rozhodnutím policajta vznesené obvinenie
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, ktoré bolo
v odvolacom (sťažnostnom konaní, pozn.) potvrdené krajskou prokuratúrou ako vecne
správne a zákonné. Mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku bol rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/Pz 209/12-10 z 10. januára 2013
odložený. Posledným v rade rozhodnutí a opatrení orgánov činných v trestnom konaní bolo
uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 647/2012-21 z 22. apríla 2013 o zamietnutí
sťažnosti obhajcu sťažovateľa proti rozhodnutiu policajta v zmysle § 193 ods. 1 písm. c)
10. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je
vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak
sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať
aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany
ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo
slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
11. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie
od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla
až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba
jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
12. Ústavný súd v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa
v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, keď
o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti jeho trestného stíhania meritórne zatiaľ
všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava
trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu
trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným
spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním
označených práv. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom
vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora),
ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie
obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy
(mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
13. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované
predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť
nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.
Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je
skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného
konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať
do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností mu za vinu kladených.
Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania
a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv
a slobôd zásadne až po jeho skončení, s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je
súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca, teda po vyčerpaní všetkých procesných
prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.
14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obvinenému či obžalovanému)
v ďalšom priebehu konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným
spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou
v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného
konania v jeho trestnej veci, ako aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní pri realizácii
úkonov trestného konania, tak aj pred všeobecnými súdmi, a to v prípade podania obžaloby
prokurátorom, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa
týkajúcej sa namietaného porušenia jeho označených práv v jeho trestnej veci, ktorá nebola
v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončená, k záveru o nedostatku svojej
právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
II. B
Posúdenie podanej sťažnosti z hľadiska naplnenia formálnych náležitostí sťažnosti
15. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd konštatuje, že táto
sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom, nespĺňa
všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa
k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na
sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
17. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy, ktorú poskytuje v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení
čl. 125 až čl. 130 ústavy, má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
18. V nadväznosti na už uvedené a v súvislosti s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd konštatuje, že k sťažnosti priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom nespĺňa náležitosti predpísané zákonom, pretože nie je
výslovne udelené na konanie pred ústavným súdom. Generálna plná moc predložená
právnym zástupcom sťažovateľa nezodpovedá požiadavke uvedenej v § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, a teda nespĺňa zákonom ustanovené predpoklady. Nesplnenie zákonných
predpokladov je dôvodom samým osebe na odmietnutie sťažnosti.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že uvedený nedostatok zákonom
predpísanej náležitosti, aký vyplýva zo splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom ako povinnej prílohy, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj vzhľadom na to naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013