Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 737/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou

JUDr. E. M., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012

faxom a 10. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že G. sa ako navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi

domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ako

odporcovi v prvom rade a sťažovateľovi ako odporcovi v druhom rade vydania

nehnuteľnosti na základe o navrátení vlastníctva k nehnuteľným

veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam. Navrhovateľka počas konania vzala svoj návrh voči sťažovateľovi

v celom rozsahu späť a Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.

-195 z 8. decembra 2011 konanie vo vzťahu k sťažovateľovi zastavil.

O trovách konania vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-214 z 8. februára 2012, ktorým nepriznal účastníkom náhradu trov konania,

čo odôvodnil tým, že predmetom konania bolo napravenie krivdy a vydanie odňatého

majetku cirkvi, pričom sťažovateľ je „štátnym subjektom“. Proti uvedenému rozsudku sa

v časti výroku o trovách konania odvolal okrem navrhovateľky, ktorej napriek jej úspechu

vo veci tiež okresný súd nepriznal náhradu trov konania, aj sťažovateľ. Podľa názoru

sťažovateľa mu mal okresný súd priznať náhradu trov konania, pretože v prípade spätvzatia

žalobného návrhu v zásade platí, že navrhovateľka procesne zavinila zastavenie konania,

a preto je povinná nahradiť odporcovi (sťažovateľovi) trovy konania. Podľa neho tiež nebol

dôvod na výnimočné nepriznanie trov konania, keďže nenastali žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa.

Uznesením krajského súdu č. k. -268 z 20. júna 2012 bol rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o náhrade trov, potvrdený ako vecne

správny. Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu „Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku

o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o tvrdenie, že navrhovateľ bol nepripravený na podanie

žaloby, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. Z dôkazov vyplýva, že reštitučný

nárok uplatnil na základe podkladov, ktoré mu boli vydané z katastra nehnuteľnosti.

V katastri nehnuteľnosti parc. č... bola vedená ako lesný pozemok. Z výpisu z pozemkovej

knihy vyplýva, že les a pasienok G. vlastníctvo Československý štát v správe Krajskej správe

lesov P., podľa pridelenej listiny z 2. 6. 1960 a vlastníctvo gréckokatolícky farár v B. 1/1.

Taktiež z identifikácie parciel zo dňa Správy katastra S. č. j.. odvolací súd zisťuje, že

uvedený list vlastníctva č... – čiastočný, parcelné číslo... z pozemkovoknižnej vložky..., je

vedený druh pozemku ako lesný pozemok. Výzvou zo dňa 20. 4. 2006 navrhovateľ vyzval

na vydanie nehnuteľnosti odporcu v 2. rade. Odporca v 2. rade nepoukázal na to, že

predmetné nehnuteľnosti nevlastní, resp. že ich neužíva a taktiež žalovaný v 2. rade

poukázal na list vlastníctva č..., z ktorého vyplýva, že táto parcela je neidentická a je

potrebné geometrické zameranie.

Na základe takto zisteného skutkového stavu odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu

právneho názoru súdu prvého stupňa a zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej

časti, t. j. vo výroku o náhrade trov konania. Má za to, že prvostupňový súd vo veci správne

rozhodol, ak nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov prvostupňového konania.

Navrhovateľ bol vo veci úspešný, avšak s poukazom na to, že ide o rozpočtovú organizáciu,

podobne aj na tvrdenie odporcu v 2. rade, ktorý i napriek tomu, že tvrdí, že za jeho straty

nezodpovedá štát, odvolací súd zastáva názor, vzhľadom na predmet konania, ako

aj samotné konanie, t. j. jeho priebeh, sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov konania úspešným účastníkom. Odporca v 2. rade netvrdil

v priebehu konania, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a z dôkazov nevyplýva

opak. Tieto skutočnosti boli zistené až na základe spracovaného geometrického plánu.

Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že v danom prípade je dôvodné, aby náhradu trov

konania znášal každý účastník zo svojho s poukazom na priebeh súdneho konania.“.

Náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal ani navrhovateľke, ani

sťažovateľovi vzhľadom na ich neúspech v odvolacom konaní.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu

sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne v konaní

vo veci samej vyslovil, že ním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je odlišný právny názor sťažovateľa na výklad

a aplikáciu pravidla o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1

(ďalej len „OSP“) a s tým súvisiaca namietaná arbitrárnosť

a nedostatočná odôvodnenosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa sťažovateľa

krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie

aj v časti „nepriznanej náhrady trov prvostupňového konania“ a nepriznal mu ani náhradu

trov odvolacieho konania. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku nedostatkov v odôvodnení

napadnutého uznesenia krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj právo podľa dohovoru.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa a podľa listiny sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k ( listiny) a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (obdobne napr. , ), ale je oprávnený posúdiť, či

v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania

( až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(m. m. , , , , ).

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie

ktorého je výnimkou z pravidla náhrady trov konania úspešným účastníkom, pretože iba

v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody

osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie

obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných

súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to

ústavnému súdu v zásade neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné

oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu

o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu § 150

ods. 1 splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo

odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty

svojvôle (m. m. ). Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je

založené na čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými

skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či

zjavnej neodôvodnenosti ().

Sťažovateľ tvrdí, že žalobný návrh voči nemu bol zo strany navrhovateľky podaný

nedôvodne, a uvádza, že «sa nestotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu pri

nepriznaní náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania z dôvodu použitia,

ustanovenia ) , ktoré súd odôvodnil konštatovaním, že v danej veci ide

o naprávanie krívd v reštitučnom konaní a sťažovateľ je štátnym podnikom, preto znáša

svoje trovy, konanie je oslobodené od súdnych poplatkov a vzhľadom na samotné konanie,

t. j. jeho priebeh sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov

konania. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto smere arbitrárne

a zjavne neodôvodnené. Z ustanovenia § 150 nevyplýva, že dôvody hodné zreteľa je možné

spájať bez ďalšieho s existenciou reštitučného zákona a samotné reštitučné konanie

nezakladá výnimočnosť samo osebe ( zo dňa 21. 10. 2010). Pokiaľ odvolací

súd za dôvod hodný zreteľa považoval skutočnosť, že sa jedná o reštitučný spor, treba

uviesť, že vôľou zákonodarcu pri prijímaní reštitučných zákonov bolo síce naprávanie

majetkovej krivdy a nijako tým nezaťažiť oprávnené osoby, avšak nie na úkor nedôvodných

žalôb, ako to bolo v tomto prípade.

Nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa ani tá okolnosť, že sťažovateľ je štátnym

podnikom... náklady, spojené s reštitučným konaním znáša sťažovateľ z vlastného

hospodárenia na vlastný účet bez možností akejkoľvek kompenzácie zo strany štátu...

Dôvodom hodným osobitného zreteľa nie je ani skutočnosť, že reštitučné konanie je

oslobodené od správnych a súdnych poplatkov..., táto skutočnosť nemá nič spoločné

s právnym nárokom na náhradu trov konania pre úspešného účastníka, tvrdenie súdu

v tomto smere nemá oporu v zákone (analógia uznesenie NS SR ,

).

Ustanovenie ) nie je možné považovať za predpis, ktorý zakladá

jeho voľnú možnosť aplikácie, ale o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či

v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

možné pri rozhodovaní o náhrade trov konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150

preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa

na základné zásady rozhodovania o trovách konania (uznesenie NS SR z 28. 01. 2010 sp. zn.

).

Predmetný súdny spor nebol ničím výnimočným ani ojedinelým, navrhovateľ

v minulosti podal množstvo súdnych žalôb na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

podľa z. č. , ktoré po zistení „nedôvodnosti“ neskôr bol nútený vziať späť,

pričom ani jeden konajúci súd v uvádzaných prípadoch pri rozhodovaní o náhradách trov

konania v prospech sťažovateľa neaplikoval ustanovenie ) , a to ani

samotný Krajský súd v Prešove v iných senátnych zloženiach sa nestotožnil s možnosťou

použitia ustanovenia )

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadnutého touto sťažnosťou

v potvrdzujúcom výroku o nepriznaní náhrady trov konania prvostupňového konania

a v časti vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania sťažovateľovi, voči

ktorému bol žalobný návrh v celosti vzatý späť, je z hľadiska práva nespreskúmateľné

a nedostatočne odôvodnené...

Motivácia navrhovateľa podať žalobný návrh „z opatrnostia“ nezakladá

výnimočnosť postavenia navrhovateľa a ani dôvody hodné osobitného zreteľa pri

posudzovaní nároku na priznanie náhrady trov konania pri spaťvzatí žalobného návrhu.

Zistenie navrhovateľa v priebehu súdneho konania, že žaloval chybne, vedúce

k následnému späťvzatiu žaloby ho nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení

konania s právnymi následkami niesť za svoje konanie aj dôsledky v podobe povinnosti

nahradiť trovy zastaveného konania podľa prvá veta ».

Z už uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

krajský súd odôvodnil svoj záver o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi nielen

s ohľadom na charakter uplatneného nároku, ale aj vzhľadom na správanie sťažovateľa

v konaní („Odporca v 2. rade netvrdil v priebehu konania, že nie je vlastníkom

predmetných nehnuteľnosti a z dôkazov nevyplýva opak. Tieto skutočnosti boli zistené až na

základe spracovaného geometrického plánu.“).

Bez toho, aby ústavný súd skúmal, či sťažovateľ v priebehu konania pred

všeobecnými súdmi tvrdil, že nie je vlastníkom nehnuteľností (ako to uvádza napadnuté

uznesenie krajského súdu), alebo či z rôznych dôvodov tvrdil, že nie je pasívne

legitimovaným účastníkom konania (ako to uvádza sťažovateľ), je ústavný súd toho názoru,

že aplikácia založená nielen na výnimočnosti predmetu konania alebo

pomerov na strane účastníkov, ale zohľadňujúca aj postup sťažovateľa v konaní je

v okolnostiach danej veci odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne

a zrozumiteľne). Krajský súd vo svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, ktoré

okolnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150

ods. 1 vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvého stupňa. Ústavný súd považuje

za ústavne udržateľné aj odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu

k náhrade trov odvolacieho konania poukazujúce na neúspech účastníkov v odvolacom

konaní. Navyše, sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by výrok v tejto časti nemal

byť odôvodnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu nie sú právne závery uvedené v odôvodnení

namietaného uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa v časti o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové

a právne závery označiť za nepreskúmateľné ani za svojvoľné, vybočujúce z rámca

uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie

prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

Opačný záver nevyplýva ani z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2010, na ktorý sťažovateľ odkazuje. Ústavný súd v uvedenom náleze

konštatoval, že preskúmavaný rozsudok je v časti výroku o náhrade trov konania

nepreskúmateľný, resp. vnútorne si odporujúci, a teda z pohľadu ústavného prieskumu

arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Dôvodom takého záveru bola tá okolnosť, že všeobecný

súd odôvodnil aplikáciu iba tým, že účastník v konaní si uplatňuje

reštitučný nárok („Podstatným je..., že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné

právo na vrátenie vlastníctva prezumované mu “). Všeobecný súd

v danom prípade dostatočne nevysvetlil dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo nepriznal

inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania. Na rozdiel od uvedeného nálezu

v okolnostiach danej veci je záver krajského súdu odôvodnený nielen samotným

reštitučným nárokom, ale aj postupom sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia

na prípad sťažovateľa nemá charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania

o trovách občianskeho súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, že by napadnutým uznesením krajského

súdu mohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa, a preto sťažnosť po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013