Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 658/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej A.

s. r. o., K., za ktorú koná advokátka JUDr. K. A., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -112

z 28. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-112 z 28. mája 2013 a po jej doplnení podaním doručeným ústavnému súdu

23. septembra 2013 žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S., na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. -112 a jeho rozsudkom z 28. mája

2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , z 28. mája 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S.,

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR, a to ich zaplatením na účet jej

právneho zástupcu...“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej doplnenia, príloh a obsahu

spisu Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý

ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako

žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa Š. P. (ďalej len „žalobca“) domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného

pomeru dané mu sťažovateľom z 10. novembra 2009 je neplatné.

Okresný súd rozsudkom č. k. -65 zo 17. apríla 2012 žalobe vyhovel

a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom žalobcovi

z 10. novembra 2009 je neplatné. Žalobcovi priznal náhradu trov konania 393,34 €. Svoje

rozhodnutie založil na zistení, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že

žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru skutočne doručil. Preukázané bolo totiž

iba to, že sťažovateľ žalobcovi poštovú zásielku doručil, avšak už nie to, že jej obsahom

bolo práve okamžité skončenie pracovného pomeru.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, avšak krajský súd rozsudkom

č. k. -112 z 28. mája 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania 79,58 €.

Rozsudok okresného súdu č. k. -65 zo 17. apríla 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -112 z 28. mája 2013 nadobudol

právoplatnosť 9. júla 2013.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -112 z 28. mája 2013 podal

sťažovateľ 7. augusta 2013 dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil podľa § 237 písm. f)

. Zdôrazňoval najmä to, že neobstojí právny názor vyslovený

v rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v danej situácii dôkazné bremeno o obsahu

zásielky znáša sťažovateľ, hoci preukázal jej doručenie žalovanému. Podľa názoru

sťažovateľa bol, naopak, žalovaný povinný preukázať opak toho, čo o obsahu zásielky tvrdí

sťažovateľ, tak ako to vyplýva pre takéto prípady zo súdnej praxe [rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn.

zo 7. februára 2012].

O dovolaní sťažovateľa dosiaľ rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -112 z 28. mája 2013 doručenú

ústavnému súdu odôvodnil najmä tým, že k porušeniu týchto jeho práv došlo nesprávnym

vyhodnotením dôkazného bremena o obsahu doručovanej zásielky krajským súdom, ktorý

sa odchýlil od záverov skoršej rozhodovacej praxe, rozhodol prekvapivo, v rozpore

s princípom právnej istoty a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudku z 28. mája 2013 z hľadiska

rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa

domáha, tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu

zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa . V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať

sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak

ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj

sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013