Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 658/2013
PDF · 153.2 KB
No categories available
II. ÚS 658/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej A.
s. r. o., K., za ktorú koná advokátka JUDr. K. A., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 CoPr 2/2012-112
z 28. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 a po jej doplnení podaním doručeným ústavnému súdu
23. septembra 2013 žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoPr/2/2012-112 a jeho rozsudkom z 28. mája
2013 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6 CoPr/2/2012, z 28. mája 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o., so sídlom S.,
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR, a to ich zaplatením na účet jej
právneho zástupcu...“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej doplnenia, príloh a obsahu
spisu Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cpr 4/2011, ktorý
ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako
žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 Cpr 4/2011,
v ktorom sa Š. P. (ďalej len „žalobca“) domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané mu sťažovateľom z 10. novembra 2009 je neplatné.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Cpr 4/2011-65 zo 17. apríla 2012 žalobe vyhovel
a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom žalobcovi
z 10. novembra 2009 je neplatné. Žalobcovi priznal náhradu trov konania 393,34 €. Svoje
rozhodnutie založil na zistení, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru skutočne doručil. Preukázané bolo totiž
iba to, že sťažovateľ žalobcovi poštovú zásielku doručil, avšak už nie to, že jej obsahom
bolo práve okamžité skončenie pracovného pomeru.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, avšak krajský súd rozsudkom
č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania 79,58 €.
Rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cpr 4/2011-65 zo 17. apríla 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 nadobudol
právoplatnosť 9. júla 2013.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 podal
sťažovateľ 7. augusta 2013 dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Zdôrazňoval najmä to, že neobstojí právny názor vyslovený
v rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v danej situácii dôkazné bremeno o obsahu
zásielky znáša sťažovateľ, hoci preukázal jej doručenie žalovanému. Podľa názoru
sťažovateľa bol, naopak, žalovaný povinný preukázať opak toho, čo o obsahu zásielky tvrdí
sťažovateľ, tak ako to vyplýva pre takéto prípady zo súdnej praxe [rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 4 MCdo 3/2011
zo 7. februára 2012].
O dovolaní sťažovateľa dosiaľ rozhodnuté nebolo.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 CoPr 2/2012-112 z 28. mája 2013 doručenú
ústavnému súdu odôvodnil najmä tým, že k porušeniu týchto jeho práv došlo nesprávnym
vyhodnotením dôkazného bremena o obsahu doručovanej zásielky krajským súdom, ktorý
sa odchýlil od záverov skoršej rozhodovacej praxe, rozhodol prekvapivo, v rozpore
s princípom právnej istoty a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 6 CoPr 2/2012 a jeho rozsudku z 28. mája 2013 z hľadiska
rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa
domáha, tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu
zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.
V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte
predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach
daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať
sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány
verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd
napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však
platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote
nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak
ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013