Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 755/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. , ako

aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením zo 7. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením zo 7. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky

alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský

súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na

omeškanie dlžníka a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkovi

povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená

povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať

sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúciu

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo toto uznesenie

okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim

z uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje

za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že

o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež

tvrdí, že v jej veci konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom , v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní, ako aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a

zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska

toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

II.1 K postupu okresného súdu v napadnutom konaní

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

výsledkom ktorého bolo uznesenie, ktorými okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a následne ju zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu okresného súdu v označenom konaní odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K postupu krajského súdu v napadnutom konaní a k jeho uzneseniu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

podala sťažovateľka 22. októbra 2012 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 22.mája 2013 tak, že návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho

konania zamietol, jej dovolanie odmietol a jej návrhu na náhradu trov dovolacieho konania

nevyhovel.

Súc viazaný sa ústavný súd zaoberal možným

porušením v sťažnosti označených práv iba postupom krajského súdu a jeho napadnutým

uznesením.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Za relevantné pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považuje

predovšetkým skutočnosť, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení uvedeného

exekučného konania bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o jej

návrhu na prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania

žiadosti Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „vôbec neuviedol

dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal“.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumentácia sťažovateľky v nej

obsiahnutá je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade

jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam krajského súdu, potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov

o zastavení exekúcie, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len

iné konania odvolacieho súdu, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými

uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej

argumentácie sťažovateľky uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, z hľadiska

skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,

ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m.

, , ). Navyše podľa názoru ústavného súdu

síce formálne rozhodnutie (teda jeho výrok) okresného súdu, ktorým by rozhodol o návrhu

sťažovateľky na prerušenie konania absentuje, avšak z logiky veci, keď exekučné konanie

bolo okresným súdom vyhlásené za neprípustné a následne zastavené vyplýva, že nebolo

v tomto prípade opodstatnené o takomto návrhu rozhodovať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer

identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný

súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa

však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(napr. uznesenia sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 15. januára 2013, zo 7. februára 2013) týkajúcich sa takmer identických

sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom v častiach týkajúcich sa rozhodnutí

odvolacieho súdu odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda

bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013