Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 708/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. R., K., a J. D., K., zastúpených H., v. o. s., P.,

konajúca prostredníctvom spoločníka a advokáta JUDr. V. N., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. -137 zo 14. septembra 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -184 z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. K. R. a J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013

doručená sťažnosť Mgr. K. R., K., a J. D., K. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených

H., v. o. s., P., konajúca prostredníctvom spoločníka a advokáta JUDr. V. N., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -137 zo 14. septembra 2011 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -184 z 23. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že «Okresný súd Košice I dňa

14. 9. 2011 vydal rozsudok č. -137, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa

žalobcovia domáhali, aby súd určil, že vlastníkom sporných parciel č. 1086 a 1090

zapísaných na LV č... je Slovenská republika v správe SPF, alebo alternatívne, aby nahradil

prejav vôle žalovaných uzatvoriť so žalobcami kúpne zmluvy. Prvostupňový aj odvolací súd

žalobu zamietli z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu v zmysle

Podľa názoru odvolacieho súdu určovacím nárokom možno uplatniť pozitívne alebo

negatívne určenie či to právny vzťah alebo právo je alebo nie je, pričom v takomto prípade

zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. Podľa názoru oboch súdov ani v prípade vyhovenia ich

nároku a určením vlastníckeho práva v prospech SR sa totiž ich právne postavenie vo

vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nedostane do výhodnejšej pozície. Odvolací súd sa

zaoberal otázkou, či SPF neporušil zákon prevodom pozemkov na reštituentky... Dospel

k záveru, že rozhodnutie SPF o nakladaní so spornými pozemkami je treba považovať ako

konanie vlastníka realizované v rámci jeho zákonom vymedzených kompetencií. Aj v

prípade vyhovenia žalobe by SPF nemal povinnosť im tieto pozemky odpredať.

Sťažovatelia si svoje právo neuplatnili z dôvodu, že chcú profitovať na majetku

iných, ale preto, lebo predmetné parcely oni a ich právni predchodcovia užívali nepretržite

od roku 1960, tieto parcely zveľadili a premenili z neobrobenej pôdy na záhrady s ovocnými

stromami a len vinou postupu štátnych orgánov sa nemohli domôcť vlastníckeho práva

k týmto pozemkom, keď tieto boli protiprávne v rámci delimitácie odstúpené na SPF,

pričom samotné domy a zastavané plochy zostali súčasťou majetku v K., š. p. Krajský súd

Košice ako odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní zaoberal len otázkou naliehavého

právneho záujmu. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach boli porušené oba tieto ústavné

práva, keď súd nezohľadnil všetky okolnosti tohto prípadu. Sťažovatelia sa nie vlastnou

vinou dostali do pozície, že svoj nárok na pridomové záhrady nemôžu uplatniť iným

spôsobom ako žalobou proti súčasným vlastníkom o určenie vlastníckeho práva.

Sťažovatelia nemali možnosť ovplyvniť postup K., š. p. a následne SPF a svojho

garantovaného nároku na ochranu vlastníckeho práva sa môžu domôcť jedine takýmto

spôsobom. V každom prípade je SR prameňom práva s najvyšším stupňom právnej

záväznosti a rozhodnutím súdu bolo porušené zaručená rovnosť vlastníckeho práva

a právo na súdnu ochranu. Súd bezdôvodne znevýhodnil vlastnícke právo sťažovateľov

oproti vlastníckemu právu žalovaných a svojim rozhodnutím im de facto odňal právo na

súdnu ochranu.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný

súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia (ďalej

len „OSP“), prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov alebo s vecou

súvisiacich právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa

, či práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného

podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní

je povinný poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ) (, obdobne napr.

, ).

Podľa súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní ochranu

zákonností tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov. Podľa v občianskom súdnom konaní súd rozhoduje na

základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,

ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné

a závažné pochybnosti. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť

súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, t. j. dokazovanie zodpovedajúce

garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudský práv a základných slobôd, a to najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti

zbraní ako jedného zo základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice I ani Krajský súd Košice sa však touto

zásadou nespravovali a v dôsledku toho bolo porušené základné právo sťažovateľov na

spravodlivé súdne konanie.

Každé odôvodnenie rozsudku súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, súd sa musí vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne

vysvetlený s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a na právne závery,

ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť.

Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia. Porušením tohto práva účastníka

a povinnosti súdu sa účastníkovi konania odníma možnosť náležité argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Okresný súd Košice I ani

Krajský súd Košice sa však týmito zásadami pri písomnom vyhotovení rozsudkov neriadili

a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom tak ako to vyžaduje ust.

nezdôvodnili. Sťažovatelia súhlasia s tým, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaväzuje súd

odôvodniť svoje rozhodnutie, nestanovuje, aby na každý argument strany bola podaná

podrobná odpoveď. Túto otázku je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti

daného prípadu a je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na

podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú

odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. V tomto smere je však rozhodnutie

Okresného súdu Košice I ako i rozhodnutie Krajského súdu Košice rozporuplné

a arbitrárne, nakoľko nereaguje relevantným a dostatočným spôsobom na právnu

argumentáciu sťažovateľov, že v prípade vyhovenia žalobného návrhu sa ich právne

postavenie zmení podstatným spôsobom.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. -137 a rozsudkom Krajského

súdu Košice, č. k. -184 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť

majetok zaručené SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. -137 a rozsudok Krajského súdu

Košice, č. k. -184 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovatelia majú právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo

slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie ().

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia mali v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

namietaného porušenia svojich práv, ktoré boli rozsudkom okresného súdu

č. k. -137 zo 14. septembra 2011 podľa ich názoru porušené. Týmto účinným

prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovatelia s prihliadnutím na zistenia ústavného súdu

podali proti rozsudku prvostupňového súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej

ochrany základného práva sťažovateľov vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti

smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť

svoju právomoc iba vtedy, ak by sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ak o závažných procesných

pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je

oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc

ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -137 zo 14. septembra 2011 podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Sťažovatelia odôvodňujú túto časť sťažnosti tým, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je podľa ich tvrdenia arbitrárny, keďže odvolací súd sa „neriadil zásadami pri

písomnom vyhotovení rozsudkov a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom tak ako to

vyžaduje ust. nezdôvodnil“, čím malo dôjsť k porušeniu ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou okresnému

súdu 5. januára 2010 domáhali určenia, že Slovenská republika v zastúpení Slovenským

pozemkovým fondom (ďalej aj „fond“) je vlastníkom sporných nehnuteľností, príp.

alternatívne nahradenia prejavu vôle žalovaných (fyzických osôb v podielovom vlastníctve

ktorých boli sporné nehnuteľnosti v čase podania žaloby, pozn.) uzatvoriť so sťažovateľmi

kúpnu zmluvu týkajúcu sa sporných nehnuteľností. Sťažovatelia odôvodňovali svoj nárok

tvrdením, že sporné nehnuteľnosti (pridomové záhrady k rodinným domom, ktorých

nájomcami boli ich právni predchodcovia) boli dané do užívania ich právnym predchodcom

štátnym podnikom K., š. p. (vlastník sporných pozemkov, pozn.). Sporné pozemky neskôr

prešli do vlastníctva obchodnej spoločnosti K., a. s., a následne Slovenskej republiky

v správe Slovenského pozemkového fondu. Vlastníctvo k sporným pozemkom (náhradné

pozemky, pozn.) bolo Slovenskou republikou v zastúpení fondom prevedené v súlade s § 11

ods. 2 o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov na základe zmluvy

o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom zo 6. decembra 2001 na fyzické osoby

(reštituentky, pozn.), ktoré sporné pozemky následne predali žalovaným na základe kúpnej

zmluvy z 15. apríla 2009. Podľa názoru sťažovateľov sporné pozemky „sú pridomovými

záhradami v zmysle článku 4 bod 1 písmeno c) zásad na uplatňovanie niektorých ustanovení

zákona NR SR číslo , podľa ktorého SPF môže pozemky vo vlastníctve štátu

predať iným osobám z dôvodu lepšieho hospodárskeho využitia nehnuteľností iných

vlastníkov, ak sa pozemky vo vlastníctve štátu nedajú účelne samostatne využiť (napríklad

záhrady pri rodinných a bytových domoch).“ (citované z odvolania sťažovateľov proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, pozn.).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem

iného uvádza:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre meritórne

rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. , vec správne

právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli

najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako

rozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením

napadnutého rozsudku a preto sa v súlade s ust. obmedzuje na

konštatovanie správnosti týchto dôvodov a na ich doplnenie s poukazom na rozsah

odvolacích námietok žalobcov k týmto dodáva: Z obsahu upravenej žaloby vyplýva, že

žalobcovia sa domáhajú prioritne určovacieho nároku, ale zároveň uplatnili aj eventuálny

petit v ktorom sa domáhajú nahradenia prejavu vôle žalovaných na uzavretie kúpnej

zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou súdu je prioritne vysporiadať sa

s dôvodnosťou primárneho nároku a iba v prípade, ak dospeje k záveru, že tento neobstojí

je dôvodné zaoberať sa aj eventuálnym nárokom. Vzhľadom k tomu, že primárny nárok bol

uplatnený ako nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti správne postupoval súd

prvého stupňa, ak sa v súlade s ust. vyporiadaval s otázkou, či

žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na uplatnenom určovacom nároku.

Takýmto určovacím nárokom možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu v takomto prípade zaťažuje dôkazné

bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v

čase rozhodovania súdu má tzv. naliehavý právny záujem. Tento bude daný spravidla v

prípade, ak sa nemožno domáhať priameho plnenia resp. ak právne postavenie žalobcu by

bez takéhoto určenia bolo neisté. Preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu je

procesnou otázkou a pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu takéhoto naliehavého právneho

záujmu súd žalobu zamietne bez toho, aby sa vyporiadaval s vecno-právnou dôvodnosťou

nároku. Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvého stupňa v tom, že žalobcovia

v konaní nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu. Ani v prípade vyhovenia

ich nároku a určenia vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky v správe

Slovenského pozemkového fondu by sa totiž ich právne postavenie vo vzťahu k predmetným

nehnuteľnostiam nedostalo do výhodnejšej pozície. Podľa ust.

zriaďuje sa Slovenský pozemkový fond. Slovenský pozemkový fond je právnická osoba

a zapisuje sa do podnikového registra. Podľa ods. 2 pozemkový fond spravuje

poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom

a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu. Pozemkový fond nakladá

s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy, okrem pozemkov, ktoré patria do lesného

fondu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že Slovenský pozemkový fond bol

zriadený zákonom ako právnická osoba, ktorej boli zverené vymedzené majetkové práva a

svojím účelovým určením predstavuje účelové združenie majetku. Žalobcovia svoj určovací

nárok odvodzujú z ust. Podľa tohto ustanovenia fond môže

pozemky vo vlastníctve štátu predávať alebo zamieňať za pozemky iných vlastníkov na účely

usporiadania vlastníctva k pozemkom a utvárania vhodných pozemkovo-právnych pomerov

na hospodárenie na pôde v súlade so zásadami schválenými vládou; na tieto účely môže

pozemky nadobúdať aj do vlastníctva štátu. Ďalej žalobcovia poukazovali na čl. 4 bod 1

písm. c) Zásad na uplatňovanie niektorých ustanovení citovaného zákona, ktorý fondu

umožňuje pozemky vo vlastníctve štátu predať iným osobám z dôvodu lepšieho

hospodárskeho využitia. Citované ustanovenia upravujú všeobecné oprávnenie fondu

nakladať s pozemkami vo vlastníctve štátu ako aj pri nadobúdaní pozemkov do jeho

vlastníctva. V rámci tohto svojho oprávnenia fond ako samostatná právnická osoba vydáva

rozhodnutia o nakladaní s pozemkami štátu. Úprava tohto jeho oprávnenia v zákone

výrazom „fond môže“ zakotvuje jeho právo na základe vlastného vyhodnotenia rozhodovať

v rámci svojej právomoci. Takáto formulácia však nezakladá konkrétnu povinnosť naložiť

s pozemkom takým spôsobom ako sa domáhajú žalobcovia. Pokiaľ teda Slovenský

pozemkový fond vydal konkrétne rozhodnutie v rámci svojich právomocí niet právneho

dôvodu pre záver o neplatnosti takéhoto rozhodnutia iba s poukazom na to, že so sporným

pozemkom mohol nakladať aj inak. Žalobcovia v konaní nepreukázali skutočnosť, že

Slovenský pozemkový fond nemal oprávnenie nakladať s pozemkami tak, ako to vyplýva

z konkrétnych rozhodnutí o ich prevode do vlastníctva oprávnených osôb ako náhradných

pozemkov a rovnako nepreukázali ani skutočnosť, aby povinnosť Slovenského pozemkového

fondu previesť tieto pozemky do ich vlastníctva mala akúkoľvek prioritu vyplývajúcu

z konkrétneho právneho predpisu. Za takejto situácie je teda treba považovať rozhodnutie

Slovenského pozemkového fondu o nakladaní so spornými pozemkami ako konanie vlastníka

realizované v rámci jeho zákonom vymedzených kompetencií. Z uvedeného je teda zrejmé,

že ani prípadný úspech nároku žalobcov, podľa ktorého by sa Slovenský pozemkový fond

stal opätovne správcom vlastníctva štátu k sporným pozemkom, by tento nemal povinnosť

s týmito pozemkami nakladať práve tak, ako si to nárokujú žalobcovia. S poukazom na tieto

dôvody možno vyvodiť záver o tom, že žalobcovia v konaní neuniesli svoje dôkazné bremeno

a nepreukázali dostatok svojho naliehavého právneho záujmu.

Vecne správne a výstižné sú dôvody prvostupňového rozsudku aj ohľadne

zamietavého výroku alternatívneho petitu na nahradenie prejavu vôle žalovaných uzavrieť,

so žalobcami kúpnu zmluvu. Takúto povinnosť možno konkrétnej osobe uložiť iba na

základe preukázania jej povinnosti uzavrieť takúto zmluvu vyplývajúcej z konkrétneho

právneho predpisu, rozhodnutia príslušného orgánu alebo zo zmluvy. Žalobcovia v konaní

takúto podmienku nepreukázali. Žalovaní nadobudli predmetné pozemky do vlastníctva

titulom kúpy, pričom nebolo preukázane aby ich vlastnícke právo bolo zaťažené ťarchou,

prípadne osobným záväzkom s predmetnými pozemkami nakladať.»

Ústavný súd s prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním

sťažovateľov, s ktorým sa nestotožnil, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení . Krajský súd postupoval ústavne

súladným spôsobom, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou, či prvostupňový súd správne

posúdil otázku preukázania existencie naliehavého právneho záujmu, keďže v okolnostiach

posudzovanej veci išlo o určovaciu žalobu podľa , pričom s jeho závermi

sa v plnom rozsahu stotožnil. Zároveň nad rámec napadnutého rozsudku okresného súdu

krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom doplnil odôvodnenie záveru, podľa ktorého

sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa naliehavého právneho záujmu, a to

predovšetkým s prihliadnutím na zákonom presne vymedzenú rozhodovaciu právomoc

fondu, ktorá „nezakladá konkrétnu povinnosť naložiť s pozemkom takým spôsobom ako sa

domáhajú žalobcovia“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.). Ústavne

akceptovateľný a náležitým spôsobom odôvodnený je podľa názoru ústavného súdu aj

právny záver krajského súdu, ktorý sa týka návrhu sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle

žalovaných uzavrieť so sťažovateľmi kúpnu zmluvu.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

právnych názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory

krajského súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nevykazuje nedostatky; je jasné

a zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú

v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú

a udržateľnú.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť

sťažovateľov podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj

k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti v nadväznosti na už

uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ),

ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa ani ich práva podľa dohovoru, tak v danom prípade

nemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľov podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013