Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 735/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že navrhovateľ v konaní pred

všeobecnými súdmi (ďalej len „žalobca“) sa žalobou domáhal, aby Okresný súd Poprad

(ďalej len „okresný súd“) zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 191 570,20 Sk

s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá

lízingová zmluva č. LZF/04/40321, ktorej predmetom bol finančný lízing ojazdeného

osobného automobilu. Podľa žalobcu sťažovateľ neuhrádzal riadne a včas splátky v zmysle

splátkového kalendára, čím mal porušiť svoje povinnosti z lízingovej zmluvy takým

spôsobom, ktorý oprávňoval žalobcu na predčasné ukončenie lízingového vzťahu

a uplatnenie si finančného vyrovnania. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že

uplatnený nárok je čiastočne premlčaný a čiastočne splnený a zmluvný vzťah nebol riadne

ukončený. Namietal aj samotnú výšku uplatneného nároku a jej nepreukázanie zo strany

žalobcu.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. -188 z 19. októbra 2010

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) dospel k názoru, že žalobca nepreukázal

„opodstatnenosť a dôvodnosť svojho nároku“ a ani to, že bol dôvod na odobratie vozidla

sťažovateľovi. Podľa okresného súdu žalobca nepreukázal, že skutočne bolo odobraté

vozidlo, ktoré bolo znaleckým posudkom ohodnotené, a taktiež nepreukázal ani

oprávnenosť nároku na zaplatenie časti obstarávacej ceny vozidla.

Okresný súd taktiež konštatoval, že všetky splátky boli uhradené, a preto žalobca

nepreukázal odôvodnenosť nákladov za odobratie predmetu lízingu a za finančnú činnosť

a nešpecifikoval ani zmluvnú pokutu penále z neuhradených splátok a rovnako tak ani

opodstatnenosť výšky predajnej ceny predmetu lízingu. Napokon doplnil, že sťažovateľ

celkove uhradil žalobcovi 22 292,05 € a zaviazať ho na zaplatenie istiny tak, ako si uplatnil

žalobca, by bolo v rozpore s dobrými mravmi a znamenalo by to aj porušenie rovnosti

medzi dodávateľom a spotrebiteľom, čo by bolo v neprospech sťažovateľa ako spotrebiteľa.

Okresný súd preto prijal záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu sa odvolal žalobca, podľa ktorého okresný súd

nesprávne zistil skutkový stav, nevykonal navrhované dôkazy, rozsudok okresného súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ navrhoval rozhodnutie ako vecne

správne potvrdiť.

Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Podľa napadnutého uznesenia

krajského súdu je rozsudok okresného súdu správny v tom, že lízingová zmluva uzatvorená

medzi žalobcom a sťažovateľom je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej však vyslovil právny

názor, že v danom prípade išlo o finančný lízing, a práve špecifiká uvedenej právnej

klasifikácie zmluvného vzťahu neboli podľa krajského súdu okresným súdom dostatočne

zohľadnené.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa

, v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie

a rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru a aby napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že v napadnutom uznesení nedostal

zo strany krajského súdu „odpoveď na obranu voči odvolacím dôvodom žalobcu“, čím malo

dôjsť k porušeniu jeho označených práv, čo mala potvrdzovať aj rozhodovacia činnosť

ústavného súdu, poukazujúc pritom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 3. novembra 2011. Sťažovateľova „odpoveď na obranu voči odvolacím dôvodom“ sa

týkala správnosti záverov, ku ktorým dospel okresný súd vo svojom rozsudku. Podľa

sťažovateľa sa krajský súd v odvolaní nevenoval otázkam rozhodujúceho významu, ktoré

tak mali ostať sporné, a napadnuté uznesenie má byť prekvapivé, lebo je podľa sťažovateľa

založené na iných dôvodoch, ako sú uvedené v odvolaní. Napokon sťažovateľ tvrdí, že

krajský súd rozhodol len o jednom z piatich odvolacích dôvodov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, to znamená,

musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (,

, ). Obdobné platí aj v prípade porušenia základného práva

podľa . V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania

o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (). Nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. , ).

Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska právoplatným

rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale rozhodnutie,

ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konanie

o návrhu voči sťažovateľovi ako žalovanému sa pred všeobecnými súdmi ešte meritórne

neskončilo. Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom

konaní. Sťažovateľovi napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jeho právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľovi naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov krajského súdu

vyslovených v napadnutom uznesení, poukazuje však na to, že krajský súd odôvodnil

napadnuté uznesenie nesprávnymi právnymi závermi najmä vo vzťahu k právam

a povinnostiam strán lízingovej zmluvy po jej ukončení, ku ktorým dospel okresný súd,

pričom už tento samotný dôvod považoval za dostatočný na zrušenie prvostupňového

rozsudku, a preto už nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s ďalšou argumentáciou

uvedenou v odvolaní, resp. vo vyjadreniach sťažovateľa k odvolaniu, keďže už aj tento

jediný nedostatok postačoval podľa jeho názoru na rozhodnutie o odvolaní žalobcu.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

neznamená, že sťažovateľ nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ním oponovanému

právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho), a to aj na základe totožnej

argumentácie, akú predložil v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné

súdy budú musieť zvážiť relevanciu jeho argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť

v rámci svojho rozhodovania ().

Námietky sťažovateľa sa v konečnom dôsledku týkajú právneho posúdenia a zistenia

skutkového stavu, ktoré sú predmetom posudzovania všeobecných súdov, a preto ich možno

korigovať v rámci prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi. Vecné dôvody týchto

námietok môže sťažovateľ v uvedenom konaní uplatniť.

Opačný názor nevyplýva ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 3. novembra 2011, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, keďže v uvedenom konaní ústavný

súd posudzoval ústavnú konformitu záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v uznesení, ktorým na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky zrušil právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu,

proti ktorému bolo odvolanie podané oneskorene, pričom označeným uznesením sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto, rešpektujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1

aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti

uzneseniu krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými, osobitne návrhom na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013