Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 705/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. W. W., Šaľa, zastúpeného AK T., s.r.o., Š.,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. E. T. M., Š., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 12. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. W. W., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. W. W., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného AK T., s.r.o.,

Š., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. E. T. M., Š., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. decembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 25. júna 2007

v konaní pred okresným súdom domáhal „ochrany svojho práva a odstránenia stavu

právnej neistoty, ktorý bol daný tým, že ako konateľ obchodnej spoločnosti H.-S., s. r. o. (po

zmene obchodného mena K. – H.-S. s. r. o.), B.... bol v rozpore s príslušnými ust.

... a spoločenskou zmluvou spoločnosti uznesením valného

zhromaždenia spoločnosti zo dňa 2. 5. 2007 neplatne odvolaný z funkcie konateľa tejto

spoločnosti...“. Podľa sťažovateľa nezákonnosť uznesenia valného zhromaždenia o jeho

odvolaní z funkcie konateľa je daná tým, že „valné zhromaždenie odporcu bolo zvolané v

rozpore so zákonom , ako aj spoločenskou zmluvou spoločnosti, čím došlo k zásahu

do práva sťažovateľa ako navrhovateľa na odmenu za výkon funkcie konateľa.

Konanie bolo vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

a bolo právoplatne ukončené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 12. 2012

č. k. -276, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. 12. 2012“.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že „konaním Okresného súdu

Bratislava I ako aj konaním Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu jeho ústavného

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom... napáda touto

sťažnosťou celkovú dĺžku súdneho konania od začatia súdneho konania... až do okamihu

jeho právoplatného ukončenia... pričom sťažovateľ uvádza priebeh a stav konania

nasledovne:

- dňa 25. 06. 2007 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava I žalobu (návrh)

o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu, ktorým bol odvolaný

funkcie konateľa odporcu,

- dňa 24. 08. 2009 bol Okresným súdom Bratislava I nariadený termín pojednávania

na deň 01. 10. 2009, ktoré sa nekonalo z dôvodu, že právny zástupcu odporcu (spoločnosti)

požiadal o odročenie pojednávania,

- dňa 05. 01. 2010 sa sťažovateľ písomne v konaní vyjadril a rozšíril návrh na

začatie konania, aj o neplatnosť právnych úkonov odporcu, ktoré nasledovali po odvolaní

sťažovateľa z funkcie konateľa (pričom tento úkon bol podľa sťažovateľa nutný s poukazom

na hrozbu možnosti domáhať sa neplatnosti týchto právnych úkonov pre hrozbu premlčania,

nakoľko nebolo vo veci meritórne rozhodnuté),

- dňa 21. 01. 2010 vydal Okresný súd Bratislava I uznesenie, ktorým pripustil zmenu

petitu v zmysle návrhu sťažovateľa na rozšírenie návrhu na začatie konania zo dňa

05. 01. 2010,

- dňa 01. 02. 2010 bol Okresným súdom Bratislava I nariadený termín pojednávania

na deň 29. 03. 2010,

- dňa 29. 03. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo prvé pojednávanie

vo veci samej,

- dňa 09. 04. 2010 sa sťažovateľ písomne vyjadril v konaní,

- dňa 16. 04. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo druhé pojednávanie

vo veci samej,

- dňa 03. 05. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo tretie pojednávanie

vo veci samej,

- dňa 04. 06. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo pojednávanie,

na ktorom bol vyhlásený rozsudok, a ktorým rozsudkom Okresný súd Bratislava I ako súd

prvého stupňa žalobe vyhovel, a určil, že odporca konal v rozpore so zákonom a jeho

uznesenie o odvolaní sťažovateľa je neplatné,

- dňa 17. 06. 2010 vyzval Okresný súd Bratislava I sťažovateľa, aby sa v lehote

15 dní písomne vyjadril k odvolaniu odporcu, ktorá výzva bola právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručená dňa 29. 06. 2010,

- dňa 19. 07. 2010 sa sťažoval písomne vyjadril k odvolaniu odporcu na základe

výzvy súdu zo dňa 17. 06. 2010,

- dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ písomne žiadal Krajský súd v Bratislave o urýchlené

rozhodnutie vo veci samej, nakoľko rozhodnutie v merite veci má podstatný význam

aj pre ďalšie súdne konania, ktoré sú v príčinnej súvislosti v rozhodnutím prerušené,

až do právoplatného ukončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. ,

- dňa 02. 02. 2011 bol na Krajskom súde v Bratislave nariadený termín pojednávania

na deň 16. 03. 2011,

- dňa 16. 03. 2011 sa konalo na Krajskom súde v Bratislave pojednávanie, na ktorom

súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie; pričom

sťažovateľ uvádza, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil,

- dňa 28. 04. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené písomné

vyhotovenie uznesenia o zrušení rozhodnutia a vrátení veci,

- dňa 14. 07. 2011 sťažovateľ žiadal Okresný súd Bratislava I o vytýčenie termínu

pojednávania,

- dňa 02. 09. 2011 bol Okresný súdom Bratislava I vytýčený termín pojednávania

na deň 14. 11. 2011,

- dňa 14. 11. 2011 sa Okresnom súde Bratislava I konalo pojednávanie, na ktorom

súd vypočul účastníkov konania a po ich výsluchu v zmysle pokynu Krajského súdu žalobu

zamietol,

- dňa 30. 01. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené rozhodnutie

súdu; pričom sťažovateľ dodáva, že súd prvého stupňa priamo v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že aj keď sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu a viedol dostatočne prečo,

podľa pokynu odvolacieho súdu žalobu zamietol,

- dňa 08. 02. 2012 podal sťažovateľ odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa,

- dňa 12. 12. 2012 bol Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok, ktorým bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I bez toho, aby tento bližšie odôvodnil...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že celková dĺžka súdneho konania predstavovala

5,5 roka, pričom sťažovateľ sa už v priebehu súdneho konania domáhal odstránenia

prieťahov v súdnom konaní a porušenia svojho práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ poukazuje na mimoriadny význam namietaného konania pre jeho osobu,

pričom v tejto súvislosti poukazuje na svoje podanie z 19. novembra 2010 adresované

predsedníčke príslušného senátu krajského súdu, v ktorom žiadal o urýchlené konanie,

pretože od rozhodnutia krajského súdu v merite tejto veci je závislý postup všeobecných

súdov v jeho iných súvisiacich právnych veciach (konkrétne konanie vedené Okresným

súdom Galanta pod sp. zn. , konania vedené okresným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , ako

aj konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáha

zaplatenia odmeny za výkon funkcie konateľa, na ktorú by mu vznikol nárok v prípade,

ak by nebol podľa svojho tvrdenia v rozpore so zákonom odvolaný z funkcie konateľa

žalovanej obchodnej spoločnosti). Podľa tvrdenia sťažovateľa „všetky vyššie uvedené

konania boli prerušené, a súdy v nich nekonali práve vzhľadom na skutočnosť,

že rozhodnutie súdu v danej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

má podstatný význam pre ich konanie a rozhodnutie“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „k porušeniu jeho práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov došlo minimálne v období od 25. 06. 2007 (deň podania žaloby)

do 24. 08. 2009 (deň vytýčenia pojednávania, ktoré sa nekonalo pre správania sa odporcu),

od 16. 03. 2011 (deň vydania zmätočného zrušujúceho rozhodnutia Krajským súdom

v Bratislave) do 12. 12. 2012 (deň vydania konečného rozhodnutia vo veci samej Krajským

súdom v Bratislave), a teda celkové prieťahy v konaní trvali 3 roky a 334 dní, je sú skoro

4 roky z celkovej dĺžky konania 5,5 roka.“.

K porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. marca 2011 došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd ako odvolací súd

„zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 05. 2010, č. k. -184

(ktorým súd prvého stupňa žalobe vyhovel a určil, že uznesenie valného zhromaždenia

odporcu zo dňa 02. 05. 2007 je neplatné pre rozpor so zákonom, tým, že súd prvého stupňa

mal za to, že podmienka podľa ust. sa na ostatné osoby uvedené v ust.

nevzťahuje a zo strany súdu bolo potrebné skúmať výlučne rozpor

uznesenia zo zákonom a spoločenskou zmluvou), pričom svoje rozhodnutie dostatočným

spôsobom neodôvodnil...

Priamym dôsledkom tohto nepreskúmateľného rozhodnutia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 16. 03. 2011, č. k. -217, bolo vydanie rozsudku

Okresným súdom Bratislava I zo dňa 14. 11. 2011, č. k. -235, ktorým súd

prvého stupňa žalobu zamietol, pričom sťažovateľ poukazuje právne na dôsledky

zmätočného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sú zjavné aj z odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa, z obsahu ktorého vyplýva, že sa súd prvého stupňa nestotožnil s názorom

odvolacieho súdu, avšak o zamietnutí žaloby rozhodol pre svoju zákonnú viazanosť

názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. ...“.

Podľa sťažovateľa „k odstráneniu porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

nedošlo ani v nasledujúcom konaní Krajského súde v Bratislave v rozhodnutí zo dňa

12. 12. 2012, č. k. -276, ktorým bolo konanie právoplatne ukončené,

a ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby. Ani v tomto

rozhodnutí odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie, výlučne uviedol, že sa stotožňuje

s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku a využil svoje právo podľa ust. § 219

ods. 2 stručne odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom však už neuviedol, s ktorým

názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil, či s tým, v ktorom súd prvého stupňa uviedol,

že sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, alebo s tým, v ktorom súd prvého stupňa

uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu viazanosti pokynom odvolacieho súdu...

Okrem toho sťažovateľ dodáva, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec

neodôvodnil, prečo nepripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu, hoci

sťažovateľ v podanom odvolaní o pripustenie dovolania požiadal, práve z dôvodu, že

právna otázka riešenia v konaní pred okresným a krajským súdom v konaní pod sp. zn.

nebola do dnešného dňa v judikatúre Najvyššieho súdu a ani nižších súdov

riešená a nie je riešená ani v právnej teórii...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

konaním Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

2. právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 03. 2011, č. k. -217

a rozhodnutia zo dňa 12. 12. 2012, č. k. -276, porušené bolo.

3. právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe odňatia práva na konanie pred

súdom v podobe práva na podanie mimoriadneho opravného prostriedku v spojení

s porušením povinnosti Krajského súdu v Bratislave vo veci meritórne rozhodnúť, porušené

bolo.

4. právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe práva na konanie pred nezávislým

a nestranným súdom konaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.

a pod sp. zn. , porušené bolo.

5. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 12. 2012,

č. k. -276, a rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2011,

č. k. -235, a vec vracia Okresného súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5 000,00 € na porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,00 € na porušenie práva na súdnu

ochranu, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do 2 mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred

ústavným súdom vo výške 328,00 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 2 mesiacov

odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a tiež práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. novembra 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. marca 2011, ako aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom

pod sp. zn.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach ústavný súd považuje

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť, že jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (), pričom k vytvoreniu takéhoto

stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu

(, , ), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase,

keď namietané porušenie tohto základného práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa ,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa

ako zjavne neopodstatnenú (napr. ). Uvedený právny názor ústavného súdu

je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľa bol potvrdený

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2012, ktorý nadobudol

právoplatnosť 18. decembra 2012.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti

(17. januára 2013) okresný súd ani krajský súd v namietaných konaniach objektívne

nemohli porušovať základné právo sťažovateľa podľa . Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že namietané uznesenie krajského súdu

sp. zn. zo 16. marca 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené

28. apríla 2011, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 17. januára 2013.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty ustanovenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol

(krajský súd odstúpil dovolanie sťažovateľa dovolaciemu súdu 20. februára 2013, pozn.).

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti namietanému rozsudku

krajského súdu podal aj dovolanie, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho

prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté

rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť

súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť

je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy

došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd),

čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti uplatňuje právny názor, podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní

(napr. , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, , ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade

podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj

za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis

odmietol ako neprípustnú podľa v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013